K fúzii dvoch súkromných zdravotných poisťovní

Uprostred minulého  týždňa oznámili zdravotné poisťovne Union a Dôvera prekvapujúcu novinku – „spájajú sa“. Veľmi opatrným jazykom informovali, že to znamená predaj zdravotníckeho portfólia poisťovne Union – ide platné o zmluvy s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a hlavne s poistencami, ľuďmi, zdravotnej poisťovni Dôvera.

Podľa ľudí, ktorí sa zaoberajú touto sférou, je fúzia dvoch súkromných zdravotných poisťovní najväčšou správou v slovenskom zdravotníctve za desaťročia. Myslím si, že spojenie zdravotných poisťovní Dôvera a Union zmení slovenský trh zdravotného poistenia.

Osobne problém nevidím v kúpe Unionu Dôverou, ale skôr v nekvalifikovanom regulovaní trhu zo strany štátu a v nepochopení filozofie bezplatnej zdravotnej starostlivosti. 

Je potrebné uviesť pravdu a zaviesť Individuálne poistenia. Následne sa trh rozhýbe a konkurencia zlepší celý systém. Pre mňa je však vždy na prvom mieste pacient. 

Pre všetkých občanov vo sfére zabezpečenia zdravotnej starostlivosti táto fúzia znamená obrovskú výzvu. 

Pre štát by to mala byť obrovská výzva na to, aby dozrel nad celým poisťovacím trhom a nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Treba si jednoznačne uvedomiť, aký je nárok pacienta, za čo všetko sa platí a kde je priestor pre komerčné pripoistenie.

Som presvedčený, že poisťovne by nemali súťažiť o poistencov len marketingovou masážou, ale predovšetkým kvalitou služieb a ponukou kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Mám však veľké obavy, že zdravie ľudí sa už dávno stalo obyčajným tovarom, ktorý prináša podnikateľom zisk. Zisk by sa mal, podľa môjho názoru, vytvárať iba pri nadštandardnom pripoistení.

Otázka miery zisku v zdravotníctve je oprávnená. Veď ide o naše spoločné prostriedky, ktoré zverujeme súkromným spoločnostiam, aby pre spoločnosť urobili niečo vo verejnom záujme. Keď ide o diaľnice alebo múry okolo ministerských budov, vtedy chápeme, že zisk má svoje hranice.

Prečo v zdravotníctve nie?

Má aj v zdravotníctve dominovať snaha o maximalizáciu zisku? Ako dlhoročný profesionál v tomto odvetví cítim, že hlavná je tu spoločenská zodpovednosť a solidarita. Je správne, že tú solidaritu majú prejavovať len tí, čo platia (zákazníci), teda poistenci a štát, a vlastníci majú byť od solidarity oslobodení, lebo „zisk má mať vyššiu prioritu“?

Poskytovanie zdravotnej starostlivosti je totiž, z hľadiska finančných nákladov, veľmi rôznorodé. Neexistuje priama úmera medzi subjektívnymi ťažkosťami a nákladmi nutnými na ich vyliečenie alebo zlepšenie kvality života. Rôzne zdravotné problémy majú veľmi rozdielny „potenciál na tvorbu zisku“. Za desaťročia koexistencie štátneho a súkromného sektora v zdravotníctve už rozhľadený človek vidí tendenciu presúvať potenciálne ziskové činnosti do súkromnej sféry, a všetky ostatné, z ktorých sa netvorí zisk – starostlivosť o starých, chronicky chorých, zdravotne postihnutých, vidiecku chudobu atď., ponechávať štátu.

Samozrejme, že nemám nič proti zisku a súkromnému podnikaniu. Musí to však byť merateľný zisk, no nie zisk za každú cenu, ale preto, aby sme mali merateľnú efektívnosť a racionálnosť konania. Ruka v ruke s tým však musí ísť solidarita so slabšími.

Štát nám spravujú politici. A je mi smutno, že niektorí z nich túto tému využívajú len na získavanie politického kapitálu. Často sľubmi rýchlych výsledkov a razantného zlepšenia. Viem sa zmieriť s tým, že veci môžu trvať dlho a že na nich treba vytrvalo pracovať, ale plané nádeje na rýchle vyriešenie všetkých problémov veci vždy len zhoršia. Pritom reálne kroky mnohých politikov, prakticky od začiatku všetkých „reforiem zdravotníctva“, vytrvalo smerujú k posilňovaniu tendencií k tomu, aby zdravotníctvo bolo hlavne „ziskové“.

Mrzí ma, ako sa nám pred očami zdravotníctvo štiepi na výnimočné, len pre vrstvu tých, čo na to majú, a podpriemerné pre… časom možno väčšinu obyvateľstva. Ale momentálne svetlo na konci tunela nevidím. Niet tu odvážnych rytierov, ktorí by bojovali proti veterným mlynom.

A práve v oblasti zdravotníctva je na mieste opýtať sa (spoľahlivý indikátor inteligencie): „Záleží nám na prosperite kapitalizmu viac ako na zdraví svojom a našich blízkych?“

Som osobne presvedčený, že z každej krízy, či spoločenskej, medzinárodnej ba dokonca aj rodinnej, alebo individuálnej ľudskej, vedie cesta k riešeniu cez rozum a svedomie. Zdravotníctvo, ako spoločenský problém, je pre jednotlivca priveľké sústo. Pacienti – jednotlivci – by potrebovali veľmi silnú osobu (organizáciu), ktorá by chránila ich záujmy. V tom prípade, dúfam, by bolo možné nájsť riešenie, ktoré by bolo rovnovážne.

PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím