Ak je človek ako bytosť niečím definovaný, tak je to jeho príbeh. Jedinečnosťou osudu hrdinu svojho vlastného románu. Preto sme fascinovaní príbehmi. Aj pohľad na fotografiu v mysli rozvíja dej. Náš mozog nie je schopný statického uchopenia vlastnej existencie. Každé tu a teraz je len ďalšou iteráciou všetkých zažitých a všetkých potenciálnych tu a teraz.
Sme malé motorizované vagóniky putujúce po koľajach vlastného osudu. Ach a aké nám je nepríjemné, keď tie koľaje ukladajú pred nás bez nás. Aké nepríjemnejšie, keď si ich máme ukladať sami.
Trpíme. Nijaký iný tvor na zemi nie je schopný trpieť v takej hĺbke ako človek. Jediný spôsob ako prežiť utrpenie je dať mu zmysel. Trpieť bez zmyslu doháňa do šialenstva prázdnoty. Namiesto toho aby sa kultivovala ľudská duša a zjemňoval zmysel pre krásu, pravdu a dobro manifestuje sa skôr zloba, nenávisť, adrenalín a pod. Z banality sa v mnohých prípadoch robí tragédia a z tragédie banalita.
Ak by sa do spoločnosti vrátila nová hodnotová klíma, musí byť ochutená niečím, čo presahuje materializmus, relativizmus a sebectvo. Veľmi by rád by som pripomenul, že k vnímaniu zmyslu života významne prispieva schopnosť vnímať kontext.
Kontext našich konkrétnych činov, ale aj kontext nášho života všeobecne. A v tomto zmysle sa musíme vzoprieť momentálnemu kultúrnemu tlaku progresívnej doby, lebo tá sa snaží kontexty vymazávať a urobiť z nás bezkontextové automaty. S miznutím kontextu sa vytráca aj možnosť nachádzať zmysel.
Všetkým vám želám, aby ste sa cítili hrdinami svojich príbehov, aby ste mali dosť sily, odhodlania a aj pochabosti vrhať sa s nadšením do víru každodenných bojov. Mali chuť a energiu vyskladať koľaje svojej cesty aj napriek neistote podložia pred nimi, vieru a silu, keď sa občas koľaje pokrivia alebo zahnú zlým smerom, opraviť svoju trať. Pokoj a milosrdenstvo ak sa rušňovodič občas pomýli. Veľkosť potiahnuť ostatné vagóniky, keď im dochádza para a pokoru sa nechať potlačiť keď dôjde para nám.
A smerovať trať smerom, ktorý dokáže naplniť potrebu, túžbu po zmysle vlastnej existencie. Nie každý smer je totiž cestou, ktorá vedie k dosiahnutiu tohto cieľa. Jagavé konečné, s mávadlami, svetielkami, hlasnou hudbou a prísľubom krásnej trate sú príliš často, ak nie vždy, len klamlivé fatamorgány, zanechávajúce prázdno súprav.
Prajem vám úspešný nový rok bez nepodstatných tém, ktorými nás politici často zahlcujú, aby nás stavali proti sebe v duchu rozdeľuj a panuj. Nech je nastávajúci rok návratom k tomu, čo je skutočne dôležité.
Nezabúdajme, že existuje zmysel, že existuje nádej, ktorá je odmeňujúca na najhlbšej možnej úrovni.
Autor PhDr. Dušan Piršel, je Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
