Ak v týchto dňoch navštívite Žilinu, zájdite na žilinskú železničnú stanicu. Napriek tomu, že tam teraz na vládne, resp. vládol čulý stavebný ruch, na vstupe do stanice je mramorová pamätná tabuľa, ktorú v roku 1967 venovali občania Žiliny.
Pamätná tabuľa informuje, že v rokoch 1925, 1926 a 1932 z tejto železničnej stanice odchádzali vlakové súpravy s členmi (výrobno-hospodárskeho) družstva Interhelpo smerom nie za oceán, ale do práve vzmáhajúceho sa Sovietskeho zväzu.
Pamätná tabuľa z roku 1967 v Žiline – dnešný stav po obnove.
Dnes je táto pamätná tabuľa, vďaka (nielen z pohľadu finančného, ale najmä ľudského) záujmu Honorárneho konzulátu Kirgizskej republiky v Slovenskej republike a špeciálne aktívnej osoby honorárneho konzula Tibora Podobu znovu vynovená tak, že pri stom výročí sa nebude za čo hanbiť. Jednoducho, historické fakty nemožno meniť, či prispôsobovať podľa momentálnej ideologickej konjunktúry.
Slová vytesané do kameňa (v Žiline, ale podobne od roku 2010 aj v Biškeku) nám budú pripomínať plusy a mínusy rozhodnutia či rozhodnutí jednotlivcov v rámci družstva Interhelpo.
Pamätná tabuľa v Bišeku k 85. výročiu príchodu Interhelpa do Kirgizska.
Sto rokov
Bolo to pred sto rokmi (29. marca 1925), keď zo železničnej stanice v Žiline vyrazila prvá vlaková súprave so Slovákmi, Čechmi aj Maďarmi…, ktorí sa snažili riešiť svoj ťažký osud cestou smerom na Východ s cieľovou stanicou Piškek (dnešný Biškek, hlavné mesto nezávislej Kirgizskej republiky).
Bolo to v čase, keď kapitalizmus bol hrobárom ľudských osudov aj na Slovensku. A tiež to bolo v čase, keď logisticky (bez internetu, satelitného spojenia či špedičného zázemia…) úspešne zvládnuť takúto operáciu bolo veľkým umením.
Za lepším životom sa vtedy do cudziny vydalo mnoho otcov, ale aj celých rodín z územia dnešného Slovenska. Mnohí zo Slovenska odchádzali do Argentíny, Spojených štátov, mnohí sa zasa orientovali primárne na východ a mnohí, nemajúc inú možnosť, ostali hrdlačiť na Slovensku a zväčša závideli tým, ktorých dnes definujeme ako socio-ekonomickí emigranti.
A man (dobrý deň)!
V rokoch 1925 až 1932 odišlo v rámci Interhelpa z vtedajšieho Československa v štyroch transportoch 1 078 osôb (407 členov družstva + 671 rodinných príslušníkov). Podľa dochovaných údajov to bolo 380 Slovákov, 405 Čechov a zvyšok tvorili iné národnosti). V Piškeku, ktorý bol vtedy nevľúdnym mestom, ich miestni Kirgizi vítali – A man!
Slovenské zdroje uvádzajú, že o členstvo v družstve Interhelpo bol v tom čase veľký záujem, a to najmä preto, lebo vtedajšia priemyselná kríza na Slovensku postihla zvlášť textilný priemysel. V žilinskej textilke vtedy (1926) pracovalo asi 1 400 ľudí, ktorí z dôvodu krízy pracovali len 5 hodín. Podobne to bolo v súkenke v Rajci, kde bola výroba obmedzená na polovičný výkon.
Na informatívnej schôdzke v Žiline – symbolicky – 1. mája 1923 sa vytvorilo organizačné jadro budúceho družstva. Tvorilo ho pätnásť zástupcov z Vrútok, Martina a Žiliny, ktorí neskôr boli aj zakladajúcimi členmi družstva. Jeho ustanovujúce zasadnutie bolo 9. novembra 1924 v Žiline.
Základy industrializácie Kirgizska
Úloha Interhelpa v industrializácii vtedajšieho Kirgizska bola rozhodujúca, členovia družstva položili politicko-ekonomicko-priemyslový základ Kirgizska, z ktorého krajina ideovo, ale aj de facto čerpá dodnes (v roku 1934 sa družstvo podieľalo 20 % na priemyselnej výrobe Kirgizska).
Už v roku 1925 bolo Interhelpo oficiálne vyhlásené za najlepšie družstvo v Sovietskom zväze. V roku 1925 členovia družstva postavili a sprevádzkovali o.i. prvú elektráreň v Kirgizsku, v r. 1927 aj v súčasnosti funkčnú textilnú továreň, r.1928 metalurgický komplex, závod na výrobu nábytku…, ubytovací komplex, kde sa býva dodnes, alebo Dom kultúry – klub Interhelpa (v roku 2014 čiastočne rekonštruovaný) dislokovaný vo veľkom mestskom parku, ktorý tiež vybudovali členovia Interhelpa.
Slávnostné znovuotvorenie (2017) zrekonštruovaného kultúrneho domu, ktorý postavili členovia Interhelpa.
Podieľali sa na výstavbe hlavného mesta Kirgizska (budova vlády, štátnej banky…), ale aj dnešného sídla Zhromaždenia národov Kirgizska a ministerstva kultúry, kde je pamätná tabuľa pripomínajúca príchod prvej skupiny česko-slovenských presídlencov zo Žiliny do Piškeku (Biškeku) v apríli 1925.
Národnostný, resp. etnický profil členov družstva Interhelpa sa počas jeho pôsobenia v Kirgizsku zásadne, alebo skôr konjukturálne, menil. Nakoniec priložená tabuľka spracovaná podľa spomienok priamych účastníkov udalostí (In: Кокайсль П., Усманов А.: История Кыргызстана глазами очевидцев, Прага, 2012) to potvrdzuje.
Etnické zloženie družstva Interhelpo.
Právne družstvo Interhelpo zaniklo roku v roku 1943 a majetok družstva prevzal štát – teda Sovietsky zväz (Interhelpo podľa dochovaných údajov odovzdalo štátu majetok v hodnote viac ako 5 mil. vtedajších rubľov, pričom hodnota výrobných prostriedkov, ktoré si vtedy priviezlo, bolo cca 400 tis. rubľov).
Časť členov sa vrátila domov a časť ostala v Sovietskom zväze (cca 50 členov družstva neskôr bojovalo v I. Československom armádnom zbore). Tí, ktorí ostali, boli v čase stalinských represií perzekvovaní – 16 členovia pôvodného Interhelpa boli v tej dobe popravení ako nepriatelia ZSSR.
Pamätník interhelpovcom odhalený v júli 2016 v Biškeku.
Pri Interhelpe nutne musíme, okrem iného a okrem iných mien, spomenúť aj meno Alexandra Dubčeka, ktorý prežil časť svojho detstva v Piškeku v dnešnom Kirgizsku, presnejšie v Kirgizskej republike.
Potomkovia
Dnes je v Kirgizsku málopočetná slovenská menšina potomkov Interhelpa, na ktorú nezabúdame a ktorá sa organizuje v Spoločenskom združení Asociácie Slovákov – potomkov Interhelpa v Biškeku, ktoré vzniklo v roku 2010 na počesť 85. výročia Interhelpa.
Autor s potomkami interhelpovcov v roku 2013.
Ak má dnes niekto záujem ešte pomôcť pri dejinnom mapovaní Interhelpa, aj keď sa to nezdá, priestor sa nájde. V archíve Ministerstva zahraničních věcí České republiky (to je tá časť československých archívov, ktoré ostali v Prahe) sa za roky 1918-1939 v sekcii II, rada III, kartón 525, 525A a 526, nachádzajú správy oficiálnych predstaviteľov ČSR v Sovietskom zväze o vysťahovaleckých družstvách (Interhelpo, Reflektor, Kladno a Slovácko).
V Národnom archíve Českej republiky vo fonde 908 pod označením MZV – ruské oddělení, sekce II/2 (1920-1939) je možné nájsť rôzne dokumenty spojené s Interhelpom (zoznamy členov, kópie zmlúv, žiadosti o vystavenie pasov…).
Inak hlásenia československých diplomatov boli publikované v brožúre v roku 1944 – Na Sibiř. Zkušenosti českých osadníků v zemi sovětů (autor R. Urban), ktorá je vyhľadávaným artiklom v českých e-antikvariátoch.
Vo fonde Ministerstva sociální péče (1918-1951) Národního archívu ČR sa pod inventárnym označením 3760 H1/h-1 sa nachádzajú údaje týkajúce sa kolonizačných stredísk, vrátane vysťahovalcov do Sovietskeho zväzu – Reflektor, Komúna, Interhelpo….
No a pre fajnšmekrov. V Štátnom archíve Kroměříž sa nachádza (ešte nie celkom spracovaný) fond Interhelpo obsahujúci súbor fotografií zo zakladania družstva s rukopisom neskôr zredigovanej a vydanej publikácie Interhelpo – osada v stěpi. Ide o pozostalosť interhelpistu Františka Huňu z Fryštáku, knihu si možno prečítať TU.
Na záver
Interhelpo, ktoré bolo súčasťou histórie sovietskeho, teraz samostatného Kirgizska, je v oficiálnej pamäti bývalého Československa a dnešného Slovenska dôležitým fenoménom.
Na prelome 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia sa svet (nie neočakávane) stal svedkom globálnych geopolitických zmien v priestore Eurázie. Ukončenie existencie superveľmoci – Sovietskeho zväzu – znamenal aj fakt, že na geopolitickej a geografickej mape sveta sa objavili nové suverénne štáty.
Jedným z nich bola (a od roku 1991 je) aj Kirgizská republika, ktorá od tohto momentu prechádza procesom neustálej politickej a ekonomickej transformácie (čo je výzva pre kirgizské politické vedy, ale nie len pre kirgizské), ktorá sa opiera – čo je pre dnešné Slovensko dobrá správa – o komplikované historické dedičstvo Interhelpa.
Treba uvedomiť, že v zásade v Kirgizsku existoval deficit skúsenosti z budovania vlastného štátu (v jeho modernom chápaní). Silný bol sovietsky vplyv, ktorý sa prekrýval s tradíciami stredoázijského autoritarizmu (so silným islamským elementom) dosovietskeho obdobia, čo silne ovplyvnilo kirgizskú formu tranzície a od tejto formy de facto závisí budúci úspech politickej modernizácie Kirgizska.
Zložitosť – a teda potreba silnej teoretickej a praktickej prípravy na diskusiu – k procesu prechodu Kirgizska k demokracii len potvrdzuje aktuálnosť štúdia (re)formovania politického systému v Kirgizsku. Ovplyvnilo Interhelpo (a A. Dubček neskôr) moderný politický vývoj dnešného Kirgizska? Áno, či nie? Môžeme bez výčitiek odpovedať áno!
Politika „socializmu s ľudskou tvárou“ A. Dubčeka, ako dnes už všetci dobre vieme, ovplyvnila nielen vývoj v Kirgizsku.
Žiaden fukuyamovský koniec dejín, a dokonca bez tváre, sa nekonal. Nemohol a ani sa konať nebude! Liberalizmus „ľudskú tvár“ nemá v registri, lenže požiadavka na „ľudskú tvár“, ktorá bola odrazom sociálnej skúsenosti A. Dubčeka v rámci Interhelpa, je v Kirgizsku stále vyžadovanou témou!
Podobne to je aj s polyarchiou, ktorá sa zjavne nikdy nebude môcť, napriek úcte k tomuto teoreticko-praktickému konceptu „západnej demokracie“, rozvinúť v postsovietskom Kirgizsku, nehľadiac na tlaky globalizácie.
No a samozrejme tupý progresivizmus, ktorý neguje všetko normálne – čo vidíme v dennej politickej praxi Slovenska – tiež nemá v Kirgizsku šancu.
Čo povedať celkom na záver? Dobová odvaha, ale aj zúfalstvo členov Interhelpa, interhelpovcov, je súčasťou dejín Slovenska aj dejín Kirgizska.
V Kirgizsku na to nezabúdajú.
Nemali by sme ani my na Slovensku!
SÚVISIACE:
Plány Biškeku do roku 2040 – Noveslovo
Spracované podľa:
HALAJ, D.: Žilina a Interhelpo, Žilinský večerník, č. 45, 2017.
JUZA, P.:Interhelpo cooperative and 30 years of independence of Kyrgyzstan, Bishkek, 2022.
JUZA, P.: Odkaz Interhelpa a dnešná modernizácia Kirgizska (poznámky k budúcemu možnému výskumu), TnUAD Trenčín 2017.
KRASNOVSKÝ, B.: Interhelpo, Bratislava, 2025.
MAREK, J.: INTERHELPO, Praha, 2020.
SAMUEL, I. I.: Interhelpo (Československé průmyslové družstvo v Kirgizii), Moskva, Leningrad, 1935.
КОКАЙСЛЬ П., УСМАНОВ А.: История Кыргызстана глазами очевидцев, Прага, 2012.
Foto: autor/archív autora
