Podľa odtajnených spisov nemal označenie 007, ale ST1, nemenoval sa James Bond, ale Sidney Reilly.
Popularita kníh a filmov o superšpiónovi Jamesovi Bondovi vyvoláva otázku, či autor kníh Ian Fleming čerpal z reálnych príbehov a či mal nejaký vzor, ktorý potom pretvoril na Agenta 007. Samotný autor, bývalý pobočník šéfa tajnej služby v britskom námorníctve, spočiatku popieral, žeby využíval prístup k tajným archívom a že jeho James Bond vznikol na základe nejakého konkrétneho hrdinu. „James Bond je len kus nezmyslu, ktorý som si vysníval.“ Až neskôr vyšlo najavo, že takýto vzor pre jeho agenta skutočne existoval. Keď sa sprístupnili tajné archívy, prevládol názor, že spisovateľovi bol naozaj vzorom konkrétny špión. Podľa odtajnených spisov nemal označenie 007, ale ST1, nemenoval sa James Bond, ale Sidney Reilly. Napokon, ani to nebolo jeho skutočné meno. Vlastnil niekoľko mien a mnoho vymyslených životných príbehov, aby zakryl ten svoj pravý pôvod. Jasno do množstva mýtov a faktov nakoniec prinieslo až odtajnenie sovietskych archívov. Podľa nich sa tento záhadný muž narodil 24. marca 1874 v Odese a jeho meno bolo (písané v azbuke) Solomon Rozenblum. Otec bol lekár a menoval sa Markus, matka Polina (Perla) pochádzala zo schudobnenej statkárskej rodiny.
Existujú aj iné zdroje, ktoré tvrdia, že sa narodil o rok skôr v meste Cherson na juhu cárskeho Ruska ako Zigmund a bol nemanželským synom spomínanej Poliny a Michaila Abramoviča Rozenbluma. Ten bol zasa synovcom jeho papierového otca Markusa.
Sidney Reilly. Zdroj: ru.wikipedia.org
Sidney Reilly častokrát uvádzal iné údaje o svojej minulosti a prispôsoboval ich momentálnej situácii. Preto sa v celej plejáde otcov ocitol aj írsky námorný obchodník, ba dokonca anglický duchovný, ruský aristokrat – veľkostatkár, ktorý mal blízko k cárskemu dvoru. Podobne to bolo aj s matkou. Raz to bola manželka lekára v Odese, potom poľská aristokratka pochádzajúca z Haliče s blízkym vzťahom k neskoršiemu premiérovi Paderewskému. Správal sa teda ako rozprávková líštička-kmotrička, ktorá dôkladne zametá chvostom všetky stopy v snehu. Svoj mimoriadne búrlivý život neskôr spísal spolu s poslednou manželkou Pepitou aj v knihe (The Adventures of Sidney Reilly), ale mnohé jej časti sú také dobrodružné, romantické a ťažko uveriteľné, že nebol problém po kritickejšom prístupe k obsahu oddeliť jeho výmysly od skutočnosti a poskladať z drobných a overiteľných faktov, ktoré sa objavili aj inde, jeho skutočný príbeh a osud.
Podľa informácií samotnej cárskej polície bol mladý Šlomo ako študent v roku 1892 uväznený v Odese pre svoje aktivity v nejakej ľavicovej revolučnej skupine. Bol natoľko obratný, že sa mu podarilo zbaviť obvinenia za cenu toho, že sa stal informátorom polície. Vtedy sa po prvý raz stretol s agentom Ochrany (cárskej polície) Alexandrom Grammatikovom, ktorý sa potom v jeho ďalšom živote objavil viackrát.
Mladý Rozenblum sa po prepustení z väzenia rozhodol zmeniť svoju životnú dráhu. Čoskoro sa v odeskom prístave objavilo mužské telo s jeho dokladmi, ale skutočný Rozenblum bol už v tom čase a s falošnými dokladmi na ceste do Francúzska. Existuje podozrenie, že tam vycestoval na príkaz spomínaného Grammatikova, aby sa ako spolupracovník Ochrany vmiešal medzi ruských politických emigrantov. Tam sa spriahol s ďalším utečencom z cárskeho Ruska, Poliakom Jánom Wojtekom. Solomon sa ale začal riadiť vlastnými plánmi. Spolu s Wojtekom zavraždili dvoch anarchistov, ktorí prenášali veľkú čiastku revolučných fondov z cudziny do Francúzska. V decembri 1895 sa Rozenblum objavil v Londýne, kde pomocou ukradnutých peňazí založil spoločnosť Ozone Preparation Company vyrábajúcu zázračný všeliek. Krátko na to sa zblížil s istou Margaret Thomasovou. Nebola to náhoda. Jej manžel, reverend Hugh Thomas, trpel na nevyliečiteľný zápal obličiek a poslednú záchranu zrejme vkladal do zázračného lieku.
Zázrak sa nekonal, 12. marca 1898 našli reverenda mŕtveho a privolaný lekár T. W. Andrew písomne potvrdil smrť následkom generickej chrípky. Vyhlásil, že ďalšie skúmanie príčin smrti netreba, ale že telo musia pochovať do troch dní. Neskôr sa zistilo, že lekár s takým menom v tom čase v Británii vôbec neexistoval. Je celkom pravdepodobné, že jeho úlohu si zahral samotný Rozenblum. Podstatné je, že o štyri mesiace, 22. augusta 1898, sa zosobášil s bohatou vdovou po reverendovi (zdedila 800 tisíc libier). Zároveň si zmenil svoje meno na Sidney Reilly, z ruského Žida sa stal Ír. Voľba nového mena a národnosti nebola náhoda. V Írsku sa poprechádzal po cintoríne v mestečku Clonmel, našiel tam hrob chlapca s údajmi ako šitými na svoju osobu a prisvojil si chlapcovu identitu. V prípade, keby niekto začal pátrať po jeho pôvode, musel natrafiť v archíve na rodný list s pravdivými údajmi o Reillyho narodení. Neskôr dokázal vysvetliť aj to, prečo sa rozhodol pre zmenu národnosti: „Írov nemajú radi iba Angličania, ale všetci ostatní vo svete nenávidia Židov.“
Získať novú identitu by nebolo také jednoduché, keby novopečený Sidney Reilly už vtedy nespolupracoval so Scotland Yardom, konkrétne sa zameriaval na sledovanie komunity revolučných emigrantov z Ruska. Mladoženáč Sidney Reilly so svojou manželkou a novým pasom získaným pomocou tajnej polície odišiel v júni 1899 do Ruska, kde začal svoju kariéru špióna. Odvtedy sa po celý život snažil pracovať sám, pričom sa riadil heslom „mundo nulla fides“ – svetu nemožno veriť.
Je celkom pravdepodobné, že na žiadosť britskej rozviedky sa spriatelil s japonským generálom Akašim Motodžirom. Krátko na to začal pracovať pre japonskú rozviedku, stal sa teda dvojitým agentom. Sydney zanechal manželku v Petrohrade a na odporúčanie japonského generála odišiel na Ďaleký východ, kde vystupoval ako zámožný obchodník s drevom.
Voľba miesta nebola náhoda. Schyľovalo sa k vojne medzi Ruskom a Japonskom. Reillymu sa podarilo v krátkom čase nadviazať dobré kontakty s miestnou honoráciou, ktorých výsledkom bola krádež obranných plánov prístavu Port Arthur. To veľmi pomohlo Japonsku, keď 8. februára 1904 zaútočili na prístav. Reilly zároveň myslel aj na seba. Pred vypuknutím vojny poskupoval veľké množstvo nerastných surovín, potravín, uhlia a liekov. To všetko boli komodity, ktoré po vypuknutí vojny výrazne stúpli na cene a on ich potom výhodne popredal. Po skončení vojny odišiel do Japonska, kde si prevzal odmenu za svoj podiel na víťazstve vo vojne s Ruskom. V januári 1905 sa cez Francúzsko vrátil do Petrohradu, kde plnil ďalšie úlohy britskej špionáže.
Reillyho fotografia v nemeckom pase na meno George Bergmann.
Zdroj: en.wikipedia.org
Bolo ich veľa, aspoň tak tvrdí vo svojej životopisnej knihe. Jedna z nich sa ale istotne uskutočnila. Bola to krádež plánov novej nemeckej zbrane firmy Krupp. Urobil to veľmi jednoducho a odvážne. Zamestnal sa v zbrojovke v Essene ako zvárač a neskôr ako hasič. Na radosť iných kolegov si často brával nočné služby. Tie potom využil, aby z trezora ukradol plán novej nemeckej zbrane. Prekvapil ho pritom jeden nočný strážnik, ale ten za to zaplatil životom. Ukradnuté plány dopravil do Londýna jednoduchým a riskantným spôsobom. Rozrezal ich na štyri časti a každý poslal poštou ako jednoduchý list.
V roku 1912 sa vrátil do Petrohradu v roli bohatého obchodníka a starožitníka. Vtedy nadviazal kontakty s agentom Ochrany z čias svojej mladosti Alexandrom Grammatikovom a existuje podozrenie, že obnovil aj svoju spoluprácu s ruskou políciou. Stal sa teda trojitým agentom.
V októbri 1917 britské úrady ocenili jeho zásluhy a konečne sa stal riadnym agentom povestnej Secret Intelligence Service (SIS) v hodnosti poručíka so zameraním na revolučné Rusko. Vtedy dostal aj svoj tajný kód (ST1), z čoho vyplývalo, že bol riadený zo Štokholmu. Do toho obdobia spadá aj svadba s Nadeždou, bývalou manželkou ruského ministra námorníctva. Nový sobáš uzavrel v Londýne bez toho, aby sa rozviedol s Margaret.
V apríli 1918 opäť prichádza do Ruska, kde sa v tom čase situácia zdramatizovala. Správa sa ako sympatizant sovietskej moci, čo mu pomohlo nadviazať kontakty s boľševikmi na vysokej úrovni. Získal tak povolenie cestovať po celom Rusku ako agent Čeky, sovietskej tajnej polície.
Situácia sovietskej vlády bola v tom čase zúfalá. Jej právomoc sa obmedzila na región Moskovskej Rusi zo 16. storočia, všetko ostatné územie ovládali Bieli alebo intervenčné vojská bývalých spojencov. V Moskve sa v tom čase objavili prvé príznaky paniky a hovorilo sa o prípravách Leninovej vlády odísť na bezpečnejšie miesto. Vyzeralo to tak, že dni boľševickej revolúcie sú spočítané a odíde do histórie v podobe pár riadkov v učebniciach dejepisu, a to v pasáži o období búrlivého kvasu v Rusku na konci prvej svetovej vojny. Chýbala už len povestná rana z milosti, ktorou by Bieli tento proces ešte urýchlili. A možná rana z milosti sa objavila ako zázrakom v pravý čas.
Robert Bruce Lockhart, 1909.
Zdroj: en.wikipedia.org
Najlepšie bude všimnúť si, ako situáciu v Moskve v tom čase opísal očitý svedok. Takým bol mladý britský diplomat a zároveň agent Robert Bruce Lockhart pôsobiaci na konzuláte v Moskve. Ako neskôr uviedol vo svojej knihe Memoirs of British Agent (Spomienky britského agenta), 14. augusta 1918 prišli za ním dvaja vojaci s odporúčacím listom od kapitána Francisa Cromieho, ktorý pôsobil na veľvyslanectve v Petrohrade. Boli to príslušníci jednotiek Lotyšských strelcov, najdisciplinovanejšej časti Červenej armády. Hovorili im Leninova prétoriánska garda, lebo mali na starosti ochranu najvyšších činiteľov. Lockhartovi tvrdili, že ich jednotky boli vyslané na archangeľský front, ale že v skutočnosti už bojovať nechcú. Chceli by sa vrátiť do Lotyšska, kde silnelo volanie po nezávislosti. Preto Lockharta požiadali o nejaký odporúčací list, aby im velitelia spojeneckých vojsk umožnili voľný priechod cez front.
Mladý britský diplomat videl v príchode týchto Lotyšov poslednú možnosť, ako konečne získať v Londýne uznanie. Bol to predsa dôkaz, že sovietska moc končí, lebo už od nej utekajú aj tí najvernejší. Preto požiadal dvoch Lotyšov, aby ho zoznámili so svojím veliteľom. Na druhý deň priviedli k nemu veliteľa lotyšských strelcov, plukovníka Eduarda Berzina, a ten mu úmysly svojich vojakov potvrdil. Lockhart informoval o návšteve malú komunitu západných diplomatov v Moskve a začal sondovať, či by sa lotyšskí strelci nemohli nejako zapojiť do občianskej vojny proti boľševikom. Netušil, že obaja Lotyši boli v skutočnosti členovia Čeky, vtedajšej sovietskej tajnej polície. V súčasnosti sa vie aj to, že celý plán s nespokojnými Lotyšskými strelcami sa uskutočnil v réžii najvyššieho predstaviteľa Čeky Felixa Džeržinského.
Vtedy do prípadu razantne vstúpil samotný Sidney Reilly. V tejto súvislosti si treba všimnúť, ako Reillyho charakterizoval britský agent Robert Bruce Lockhart: „Bol to muž s veľkou energiou a osobným šarmom, veľmi príťažlivý pre ženy a veľmi ambiciózny. Nemal som veľmi vysokú mienku o jeho inteligencii. Jeho vedomosti sa týkali mnohých predmetov, od politiky po umenie, ale boli povrchné. Na druhej strane, jeho odvaha a ľahostajnosť voči nebezpečenstvu boli vynikajúce.“
Lockhart teda nemal o Reillym príliš vysokú mienku, a to sa prejavilo aj počas Reillyho stretnutia s malou skupinou západných diplomatov. Vyhlásil, že sa mu podarilo „kúpiť“ plukovníka Berzina od Lotyšských strelcov, a to za sumu jeden milión 200 tisíc rubľov, pričom polovicu z toho mu už vyplatil. Pre porovnanie, Leninov mesačný plat bol v tom čase 500 rubľov.
Obrázok z ruského dokumentárneho filmu Sprisahanie veľvyslancov.
Reilly potom predložil diplomatom doslova šialený plán. Nasledujúce zasadanie sovietskeho vedenia sa malo uskutočniť v septembri v moskovskom Veľkom divadle. Vchody budú strážiť Berzinovi najspoľahlivejší Lotyšskí strelci. V dohodnutý čas zatvoria všetky vchody a osobitný oddiel vedený samotným Reillym zoskočí z lóží na javisko a zatknú celé sovietske vedenie. V meste sa zároveň zaktivizuje 60 tisíc bielych dôstojníkov, tí obsadia najdôležitejšie posty. Lenina a jeho najbližších spolupracovníkov by potom čakala smrť zastrelením, ale ešte predtým ich mali povoziť na korbe nákladného auta iba v spodnej bielizni. Tým ich chceli nielen ponížiť, ale zároveň mali celej Moskve dokázať, že vláda červených končí.
Západným diplomatom sa Reillyho plán nepozdával, varovali ho pred možnými následkami v prípade zlyhania, ale neurobili nič, aby ho zastavili. Namiesto toho sa pripravili na urýchlený odchod z Moskvy v pripravenom vlaku.
Keď 30. augusta bývalá anarchistka Fanja Kaplanová vážne zranila Lenina, šéf Čeky Džeržinský nevedel, či atentát nebol súčasťou pripravovaného komplotu. Preto sa rozhodol urýchliť zásah a nasledujúci deň skončili vo väzení všetci diplomati zapojení do sprisahania. Iba Reillymu sa podarilo utiecť. Noviny Pravda a Izvestia uverejnili 3. septembra 1918 veľký článok o odhalení „veľvyslaneckého sprisahania“, pričom za hlavných iniciátorov označili Lockharta a Reillyho. Lockhart bol neskôr vymenený za sovietskeho diplomata Maxima Litvinova, ktorého v Londýne zatkli len preto, aby sa takáto výmena mohla uskutočniť. Súd v Moskve odsúdil Lockharta a Reylliho v neprítomnosti na trest smrti zastrelením okamžite, keby sa objavili kdekoľvek na území Sovietskeho zväzu.
Neskôr vysvitlo, že Reillymu sa podarilo ujsť z Moskvy v nemeckom diplomatickom železničnom vozni a s nemeckým pasom. Je teda celkom možné, že bol aj nemeckým agentom. V Londýne sa bez akejkoľvek ujmy objavil už 8. novembra a za svoje činy dostal vyznamenanie.
Po vojne sa počas návštevy Berlína zoznámil s herečkou účinkujúcou pod menom Pepita Bobadilla a 18. mája 1923 sa zosobášili. Bol to ďalší sobáš Reillyho – bigamistu. V tom období napísali obaja spomínanú knihu spomienok.
Reilly sa ešte raz zapojil do akcií proti sovietskemu Rusku. Štyri dni pred parlamentnými voľbami v Británii (konali sa 29. októbra 1924) sa v novinách objavil údajný list šéfa Komunistickej internacionály Grigorija Zinovieva. V liste sa uvádzalo, že plánované obnovenie diplomatických vzťahov s Ruskom v prípade víťazstva labouristov by urýchlilo zvrhnutie britského kabinetu a nastolenie vlády proletariátu.
Britská ľavica tvrdila, že list je podvrh (neskôr sa to aj potvrdilo), ale protisovietska kampaň krátko pred voľbami prispela k tomu, že labouristi prehrali voľby. Vzťahy k sovietskemu Rusku sa na dlhší čas ocitli na bode mrazu. Všeobecne sa usudzuje, že Zinovievov list bol najúspešnejší čin tajného agenta Reillyho.
Táto akcia si vyžiadala ráznu odpoveď zo strany sovietskeho Ruska a tá prišla čoskoro. Pod vedením Džeržinského rozpracovala Čeka rafinovaný plán. Na jeho začiatku bolo vytvorenie fiktívnej tajnej organizácie Trest (Dôvera), ktorá mala za cieľ zvrhnúť sovietsku moc. Organizácii sa podarilo nadviazať kontakty s hlavnými protisovietskymi organizáciami v Európe a tie potom šírili zvesti, že v Rusku je na spadnutie nové povstanie. V septembri 1925 sa v Paríži stretol Sidney Reilly so svojím dobre známym Alexandrom Grammatikovom, aby prerokovali možnosti nadviazať kontakty s organizáciou Trest priamo v Rusku a zosúladiť ďalší postup s emigráciou. Dohodli sa, že Reilly podnikne tajnú cestu cez Fínsko, kde existovalo „okno“, spoľahlivý priechod cez hranice.
Protokol z výsluchu britského spravodajského agenta ST1 Sidneyho Reillyho zo 7. septembra 1925. Zdroj: ru.wikipedia.org
Na dohodnutom hraničnom mieste naozaj čakala na Reillyho spojka, ktorá ho potom prepašovala až do Moskvy. Tam sa však nestretol s organizátormi povstania, ale skončil vo väzení v Ľubľanke. Džeržinský sa teda ešte raz pohral s bielymi a monarchistami. V sovietskych novinách sa zároveň objavila stručná správa, že Sidney Reilly bol zastrelený počas pokusu prekročiť hranicu medzi Fínskom a Sovietskym zväzom. Mnohí si po prečítaní tejto správy vydýchli. Nehrozilo im, že Reilly bude vypovedať a prezradí ďalších komplicov.
Podľa odtajnených archívov a výpovedí očitých svedkov Reilly spočiatku popieral všetko, aj svoje skutočné meno. Tvrdil, že je britský občan narodený v írskom meste Clonmel (spomeňte si na chlapcov hrob) a že nemá so špionážou nič spoločné. Vyšetrovatelia nakoniec našli metódu, ako ho zlomiť. Odviedli ho na popravisko, kde musel sledovať popravu odsúdeného na smrť s tým, že čochvíľa to čaká aj jeho. Po tomto zážitku napísal Džeržinskému list, v ktorom prisľúbil úplnú spoluprácu. Vyšetrovatelia sa mu za to odmenili nielen lepšími podmienkami vo väzení, ale zakaždým po výpovedi ho zobrali na prechádzku do lesov neďaleko Moskvy. Reilly vraj dokonca požiadal o milosť, ale podľa Stalina mal toho dosť na svedomí. Od svojho podielu na porážke Ruska vo vojne s Japonskom až po falošný Zinovievov list, ktorým negatívne ovplyvnil vzťahy Moskvy s Londýnom.
Ak možno veriť očitým svedkom (vypovedali až po desaťročiach), popravili ho nenápadne. Ako každý deň po vypočúvaní ho vyšetrovatelia zobrali na pravidelnú prechádzku do lesov v Sokolnikách neďaleko Moskvy, kde ho popravili strelou do chrbta a ďalšou do pŕs. Postarali sa teda o to, aby jeho tvár bola rozpoznateľná aj po smrti a dala sa odfotiť.
Krátko na to sa v rozličných anglických a amerických novinách objavila stručná noticka, v ktorej jeho manželka Pepita Reillyová oznamovala, že jej manžel, kapitán Sidney George Reilly bol zabitý 28. septembra 1925 neďaleko Allekul v Rusku. V skutočnosti sa tak stalo až 5. novembra a v Sokolnikách neďaleko Moskvy.
Ani to ešte nemusí byť pravda. Jeho manželka zrejme nebola autorkou toho novinového oznámenia, lebo aj po tomto dátume tvrdila, že Sidney žije a našli sa svedkovia, ktorí ho videli v uliciach Paríža a iných miest aj neskôr. Vznikla legenda, že Reilly, tak ako mnohokrát predtým, prešiel na druhú stranu a zapájal sa do rozličných akcií sovietskej rozviedky v zahraničí.
V Británii sa v tom čase začalo o ňom hovoriť, že Sidney Reilly bol najlepší špión všetkých čias. Ak je to pravda, potom ostáva nezodpovedaná otázka, ako možno hodnotiť aktivity Felixa Džeržinského. Ten tomuto superšpiónovi predsa dvakrát nastavil pascu, do ktorej zakaždým vliezol. Tá posledná neopatrnosť ho stála život.
