Volá sa Ed a má 18 rokov. Je posledným rokom na strednej škole. Na škole, ale aj v obvode je hviezdou atletiky, plávania a niekoľkých kolektívnych športov. Akademicky je tiež „špica“. Prirodzene, generuje záujem dievčat, čo náležite využíva. Ed má dve mamy: jednu biologickú, druhá je manželkou tej biologickej. Je to riadne fungujúca rodina, už spolu precestovali mnohé krajiny, okolie ich má rado a váži si ich. Škola, ktorú Ed navštevuje, je súkromná a patrí jednej z mnohých amerických kresťanských (za také sa vyhlasujú) cirkví.
Pokúsme si predstaviť, ako by sa Edovi a jeho dvom mamám vodilo na Slovensku, berúc do úvahy najnovšie zmeny v Ústave. Dve mamy by nemohli byť v manželskom zväzku. Už to samo o sebe by vnášalo do Edovho života určitý stupeň škodlivej neurčitosti. Či by na rodnom liste mohli figurovať dve mamy ako rodičia, tiež pochybujem.
Okolie by vôbec nemuselo byť k Edovi a jeho dvom mamám priateľské. Nakoniec by niektorí ľudia mohli Edovu rodinu považovať za „hriešnu“ a tak sa k nej správať. V USA sú deti od malička oboznamované s tým, že sú rôzne typy rodín. „Heather has two mommies“ je známa knižka na tento účel. Je preložená do slovenčiny?
Na pozadí ústavnej zmeny na Slovensku je jedovatá diskusia, ktorá predsudky a diskrimináciu predstavuje ako akési „kresťanské hodnoty“. Inými slovami: verejnosť je povzbudzovaná k pohŕdaniu netradičnými rodinami, upierajúc dokonca ústavne dvojiciam rovnakého pohlavia rodičovstvo (darca spermii ešte nie je rodič). Nech je dieťa radšej v „decáku“, než umožniť jeho adopciu dvom mužom či ženám.
Samozrejme, aj v USA ide „politická korektnosť“ priďaleko. Vysvetľovať deťom, že sa môžu rozhodnúť, aké bude ich pohlavie, je rovnako zvrhlé, ako ich učiť, že je celkom OK cítiť sa (a teda byť) mužom ráno a ženou večer. Alebo byť súčasne aj mužom aj ženou či niečo medzi tým (non-binary).
Spoločenské uznanie vzťahu dvoch ľudí rovnakého pohlavia (manželstvo) je ale niečo úplne iné. Ak je vzťah medzi tými dvoma pevný, vyrovnaný a spĺňa funkčnú definíciu manželstva, prečo mu nedať oficiálne schválenie? Homosexuálna mlaď nám pácha samovraždy z pocitu odstrčenia a diskriminácie. Prečo ich neprijať medzi nás aj týmto spôsobom?
Aký je dôvod k zákazu adopcie takýmito dvojicami? Prečo je toto politická otázka? Rozhodnutie o adopcii patrí psychológom a sociálnym odborníkom, podobne, ako otázka potratov lekárom a ženám. Politici tieto veci nemôžu rozhodovať. Ani parlamenty.
Áno, áno: Časť verejnosti tieto oblasti vzrušujú. Ale neverím, že ľudia empatickí nevidia škodlivosť a prázdnotu „víťazstiev“ typu najnovšieho doplnku slovenskej Ústavy. SMER vyhral? Vyhralo KDH? Ľudia schopní oprostiť sa od „kresťanských hodnôt“ určite nadšení nie sú: Jednak predsudky a diskriminácia nemajú naprosto nič spoločného s kresťanstvom a diskusie o týchto témach vháňajú do spoločnosti jed, ktorý zraňuje a rozdeľuje. Na čo je to dobré?
(Autor žije v USA, Issaquah, WA)
5 Odpovedí
Nič vo zlom, ale rôznosť a polarita názorov k tejto téme je namieste. Dôležitá je však prevaha, čo prevažuje. Vlastná otázka je diskutabilná ale má v sebe aj určitý objektívny fundamentálny dôvod (pilier, „pevný bod“), na ktorý treba brať vážny zreteľ a v tejto dobe už aj bolo treba ho nahlas pomenovať (pre „prezrelosť“). Ak niekto nevie kto je, má zmätok v hlave a potom aj v živote. To sa často (kauzálne) premieta aj do jeho vonkajšieho správania. Všetko so všetkým súvisí a spolu to tvorí (integrálny) systém ako osoba funguje. Nezriedka vyžaduje k sebe určitú nadmernú pozornosť a citlivosť k jeho (nevšednej) špecialite a vydobíja si osobitné „uznávanie“/uznanie (lebo sám si je neistý). Nerobí to však dobrotu v sociálnom prostredí a sociálnej praxi.
— druhá časť —
Práve naopak. Ono prejavovanie a zdôrazňovanie (navonok) individuálnej „odlišnosti“ („inakosti“) sa stáva tým (takým) eskalačným klínom, ktorý invázne vstupuje a tlačí sa aj dosť nepríjemne až vydobíjačne do okolitého sociálneho prostredia. Ten kto chce a demonštratívne vyžaduje zvláštnu toleranciu k sebe, k svojej „inakosti“ sa sám stáva netolerantným ku konvenciám spoločnosti (a teda aj k majoritnej časti spoločnosti), tvoriacom jej všeobecný základ. Vynucovať si a vytvárať z toho „novú spoločenskú normu“ akejsi novej modernej „rozšírenej normality“ je viac než diskutabilné. Bumerangovým (spätným) efektom to rozkolísava základy a mantinely na ktorých stojí a funguje ľudská spoločnosť. A na to treba dávať pozor (!). Alebo vari potrebujeme mať ešte viac pobláznenú a dezorientovanú mládež (?), ktorá sa miestami aj tak už má problém spratať do vlastnej kože. „Dúhové pochody“ pôsobia ako rebélia farebných strašiakov a húf pobláznených individuí. Ťažšie sa to vysvetľuje menším deťom, ktoré sa pýtajú či na ulici je karneval (niečo podobné ako v materskej škôlke ?!?).
— tretia časť —
Žiť na svete sa dá aj bez rizikových extravagancií, ktoré sa môžu v následkoch (po určitom čase) vymstiť a predložiť účet rôznym spôsobom. Ak niekto cíti, že má problém zo sebou a je nejaký odlišný a „inaký“, tak nech si to rieši a znáša v diskrétnosti sám a nezaťažuje s tým svoje sociálne aj pracovné okolie. Je to (má to byť) jeho individuálna výsostne súkromná vec (záležitosť). Netreba to vynášať a predvádzať na verejnosti. Ako „občan“ je rovnocenný s ostatnými občanmi a jeho práva (ako každého občana) sú chránené Ústavou a zákonmi krajiny. Spresnenie Ústavy SR je skôr na úžitok než na škodu, zvlášť v tejto dobe. Bezbrehá a rozbiehajúca sa do všetkých strán a foriem liberálnosť pôsobí už až rozvratne a trieštiaco. Určitý fundament morálnych konvencií musí zostať, resp. je žiadúce aby zostal ako objektívny funkčný základ ustálený a jeho bližšie pomenovanie (definovanie) v Ústave krajiny je žiaduce. Taký je záujem a vôľa majoritnej spoločnosti.
— štvrtá časť —
V demokracii je prípustné mať rôzne názory (voči tomu sa nenamieta), ale základné hodnotové otázky spoločnosti je vhodné, ba aj potrebné, mať v zreteľnosti a jasnosti ustálené a (explicitne) zadefinované v základnom zákone občianskej spoločnosti, t. j. v Ústave. Inak by sa (entropicky) reprodukovali morálne a hodnotovo „stratené“ mladé generácie s vyprázdnenou morálkou a deficitom hodnôt. Ak je (malo by byť) príliš „veľa dovolené“, tak občianska spoločnosť by sa destabilizovala zo svojho vnútra. Neúcta ku spoločenským konvenciám by sa prenášala aj k neúcte k ďalším spoločenským pravidlám a zákonom. A dezorientovaná spoločnosť skončí v rozvrate a chaose.
Tak toto je sprostá manipulácia.
Pokiaľ sa tí traja nebudú správať vyzývavo a expresívne, ani si ich na Slovensku nevšimneme. Možno budú mať tú smolu, že si ich nevšimne ani časník v reštaurácii, čo u nás je „zvykom“. A možno ich budú atakovať nejaké „miestni“ slovenskí progresivisti, pomýliac si ich s „tradičnou rodinou“ a budú ich šikanovať za to.
V prípade návštevy u lekára …viete si domyslieť, ústavný zákon tu platí. Tak je to, PD. Môj vzdialený príbuzný tu v Bratislave bol gej, už umrel. Vtedy za socializmu sa mu hovorilo „buzík“ a bol zábavný a všetci sme ho mali radi. Nikdy sa nesťažoval a nedával najavo svoju orientáciu. Posmutnel iba vtedy, keď si uvedomil, že kým si nenájde ženu, nebude mať potomkov…ale odchádzal „do večných lovíšť“ vyrovnaný a za socializmu mu nik neubližoval. Dnes by možno bol „zradca“ v očiach tej tamtej komunity. Aj preto treba mať v ústave jasno. Tak je, milý P.D.