Deformovaný D-Day (1. časť)

V druhej svetovej vojne sa v Európe uskutočnili viaceré veľké vojenské operácie. Na Západe sa medzi nimi pripisuje mimoriadny význam vylodeniu v Normandii 6. júna 1944, ktoré sa mediálne označuje za D-Day (Deň D). Zdôrazňuje sa, že išlo o najväčšiu vyloďovaciu (výsadkovú) operáciu v dejinách. Po nej sa vytvoril v Európe reálny druhý front proti hitlerovskému nacizmu, ktorý prispel k jeho porážke.

V dnešnom svete, kde prevláda šírenie mediálno-politických fikcií nad reálnym hodnotením jeho stavu, sa v záujme vytvárania obrazu upadajúceho Západu a jeho jednoty „silnejšej ako kedykoľvek predtým“ zneužíva všetko. A tak aj 80. výročie D-Day sa pripomínalo v duchu tejto „veľkej jednoty“. Akosi sa však „utlmil“ historický pohľad a hypertrofovalo sa porovnávanie s aktuálnou bezpečnostnou situáciou, samozrejme, so silným rusofóbnym akcentom.

Lode vykladajúce náklad na breh na pláži Omaha pri odlive počas prvých dní spojeneckej invázie v júni 1944. Foto: Wikipedia.org

Považujeme preto za potrebné znovu poukázať na niektoré širšie súvislosti vylodenia v Normandii. Príprava operácie bola náročná a predchádzali jej historické procesy, na ktoré sa nesmie zabudnúť. I pri uznaní významu tejto operácie a bojov, ktoré nasledovali po nej, zostáva nevyvrátiteľným historickým faktom, ktorý tiež opakovane zdôrazníme, že hlavnú ťarchu bojov s nacistickým Nemeckom od začiatku Veľkej vlasteneckej vojny do jej konca niesol ZSSR.

Každá vojna predstavuje v prvom rade spoločenskú tragédiu. Stále sú však sily, ktoré zámerne rozpútavajú vojny, lebo v nich si môžu upevniť moc a zväčšiť bohatstvo. Krutou cenou za to je ničenie výdobytkov ľudskej práce (civilizácie) i obete na životoch.

Napriek tomu, že ani v najzložitejších spoločenských podmienkach nemôže byť vojna dobrom, nájdu sa dôvody, keď vojny považujú niektoré sily za relatívne jediné východisko zo situácie ohrozujúcej ich životné záujmy, popr. i samotnú existenciu. V teórii vojen už od staroveku existuje idea spravodlivej vojny (latinsky bellum iustum), ktorá sa opiera o dve kritériá. Prvým je ius ad bellum (právo na vojnu, oprávnenie viesť vojnu) a druhým ius in bello (právo vo vojne, ktoré sa prejavuje v primeranom spôsobe vedenia vojny a používania prostriedkov v nej). Abstraktne je právne vysvetlenie problémov jasné a jednoznačné. Avšak vo svete, kde sa v boji moc a bohatstvo pri použití ozbrojeného násilia pripúšťa dvojaký meter a dochádza k mediálnemu ovplyvňovaniu, sa naráža na ťažkosti najmä politického a morálneho charakteru.  

Špecifickým problémom sa stáva, že v niektorých prípadoch sa po čase príčiny, priebeh a výsledky vojen objasňujú ináč, ako sa v skutočnosti stali. Ide aj o širší fenomén rôzne motivovaných pokusov o prepisovanie dejín. Týka sa to aj druhej svetovej vojny, keď sme čoraz častejšie svedkami pokusov západne orientovaných síl spochybniť rozhodujúcu úlohu ZSSR pri porážke nemeckého nacizmu. V niektorých štátoch sa stretávame s polooficiálnymi názormi, ktoré stierajú rozdiely medzi ZSSR a nemeckou Treťou ríšou. Boj ZSSR proti nemeckému nacizmu a oslobodzovanie východnej Európy od neho označujú takéto sily aj za škodlivé udalosti.  

Vedenie vojny proti nacistickému Nemecku patrí k jednej z udalostí, o spravodlivom charaktere ktorej sa desiatky rokov nepochybovalo. Žiaľ, v súčasnej atmosfére, ktorá nastala v Európe, sa spochybňujú i niektoré neotrasiteľné axiómy hodnotenia tejto vojny. Dochádza pri tom k aj neonacistickým a neofašistickým excesom, ktoré vlády niektorých postsocialistických štátov blahosklonne prehliadajú. Zároveň sa vyťahujú rôzne pochybné hodnotenia, ktoré majú prepisovať dejiny a „dokazovať“, že ZSSR porušoval ius in bello (právo vo vojne) a pri oslobodzovaní Európy mal aj postranné úmysly.

Na parížskej mierovej konferencii (január 1919 – január 1920) sa prijalo 5 mierových zmlúv, ktoré upravovali pomery v Európe po prvej svetovej vojne. Paradoxom sa stalo, že do Spoločnosti národov, ktorá sa vytvorila v duchu 14 bodov prezidenta USA Woodrowa Wilsona, Spojené štáty nevstúpili. Potvrdilo to pokrytectvo ich politiky, ktoré je spojené s bezohľadným presadzovaním národných záujmov.  

Zmluvy prijaté v Paríži mali v sebe prvky potrestania porazených, čo sa prejavilo najmä vo Versaillskej zmluve s Nemeckom. Po čase ho dostala do veľmi ťažkej sociálno-ekonomickej situácie, čo využil k víťazstvu v riadnych voľbách v roku 1933 Hitler na čele NSDAP. Začala militarizácia Nemecka a bolo len otázkou času, kedy rozpúta v Európe novú vojnu. Západná Európa pod vedením Anglosasov pokrytecky uskutočňovala politiku nezasahovania, ktorá posilňovaniu Nemecka nebránila. Viedlo to aj k víťazstvu fašistov v španielskej občianskej vojne.

Vo vládnucich kruhoch v západnej Európe sa ani príliš neskrývala predstava, že agresivita Nemecka sa zameria proti ZSSR, čo Hitler otvorene vyhlasoval. Podpísala sa séria paktov, ktoré tento kurz dokazovali. Začalo to v novembri 1936 Paktom proti Kominterne medzi Nemeckom a Japonskom, ku ktorému sa nasledujúci rok pripojilo Taliansko a neskôr ďalšie štáty vrátane Slovenska. Veľká Británia a Francúzsko podpísali s Nemeckom v septembri 1938 s cieľom „zabrániť vzniku vojny“ Mníchovskú dohodu. Na jej základe získalo Nemecko časť českého územia Československa a neskôr po Viedenskej arbitráži Maďarsko južnú časť Slovenska a Podkarpatskú Rus. V máji 1939 sa podpísal Oceľový pakt medzi Nemeckom a Talianskom, ku ktorému sa v septembri 1940 pridalo aj Japonsko a vytvoril sa Trojstranný (niekedy aj Berlínsky) pakt.

V auguste 1939 sa v Moskve podpísal Pakt o neútočení medzi Nemeckom ríšou a ZSSR (nazýva sa často aj paktom Ribbentrop-Molotov). Napriek útokom na túto dohodu treba zdôrazniť, že ZSSR ju uzavrel až potom, keď stroskotali rokovania s Veľkou Britániou a Francúzskom, ktoré však mali s Nemeckom uzavreté tiež podobné dohody.

Špecifický problém predstavovali rôzne kontakty finančných a hospodárskych kruhov na Západe, vrátane USA, s nacistickým Nemeckom, ktoré prispievali k jeho vyzbrojovaniu. Hospodárske i vojenské kontakty s medzinárodne izolovaným Nemeckom v časoch Weimarskej republiky (1919 – 1933) udržiaval aj ZSSR, ale po nástupe Hitlera k moci a vytvorení Tretej ríše urýchlene skončili.

Krátko po napadnutí Poľska v septembri 1939 vyhlásili Francúzsko a Veľká Británia vojnu Nemecku. Často sa však označuje za „čudnú vojnu“, lebo sa v nej neuskutočňovali takmer nijaké účinné vojenské aktivity

Na hrôzu nepripravenej západnej Európy Nemecko zaútočilo po necelom tri štvrte roka na jej územie. V apríli 1940 to bolo Dánsko a Nórsko a v máji štáty Beneluxu a Francúzsko, ktoré kapitulovalo v júni. Od júla do októbra 1940 prebiehala letecká vojna o Britániu, v ktorej však Nemci nedosiahli úspech. V apríli 1941 Nemci zaútočili na Juhosláviu a neskôr v spojení s Talianskom aj na Grécko.

Od jari 1940 malo Nemecko k dispozícii spojencov a okupované územia v takmer celej kontinentálnej západnej Európe. Ich hospodársky potenciál mohlo využívať pre svoju zbrojnú výrobu. Španielsko a Portugalsko vystupovali relatívne neutrálne. Neutrálnymi zostali aj Švajčiarsko a Švédsko.

Po napadnutí ZSSR Nemeckom začala Veľká vlastenecká vojna. Podľa vojenských štatistík na ZSSR zaútočili tri skupiny armád nemeckého Wehrmachtu, ktorý v tom čase predstavoval najmocnejšie ozbrojené sily na svete a jedna rumunská armáda. Front od Baltského po Čierne more mal okolo 2 000 km. Na útoku sa zúčastnilo 157 divízií a 12 brigád s 3,8 miliónmi vojakov, vyše 4 000 tankov a okolo 5 000 lietadiel (v niektorých zdrojoch sa uvádzajú aj iné, spravidla, vyššie počty). O niekoľko dní neskôr sa začal útok aj na severnú časť ZSSR. Do vojny proti ZSSR sa postupne zapojili aj Taliansko, Maďarsko, Fínsko, Chorvátsko a Slovensko.

Solidaritu s napadnutým ZSSR vyjadrili USA i Veľká Británia, ktoré v auguste 1941 uzavreli Atlantickú chartu. V septembri 1941 sa k nej pripojil aj ZSSR. Vznikla koalícia, ktorá sa označovala za Veľkú trojku. USA vstúpili reálne do druhej svetovej vojny až potom, keď ich v decembri 1941 na Havajských ostrovoch napadlo Japonsko, ale ich vojenský vstup do bojov s Nemeckom nebol na programe dňa.

Nemecké vojská rýchlo prenikali do hĺbky sovietskeho územia a spôsobovali nesmierne ľudské i materiálne škody. Hitlerov plán bleskovej vojny, ktorú mala korunovať 7. novembra 1941 vojenská prehliadka na Červenom námestí, sa však nepodaril. V bitke o Moskvu, ktorá sa začala v októbri 1941, utrpeli prvú porážku.

K zlomu vo vývoji druhej svetovej vojny v Európe začalo dochádzať až po Stalingradskej bitke (august 1942 – február 1943). Červená armáda (ďalej len ČA) prebrala definitívne iniciatívu na bojiskách po Kurskej bitke (júl – august 1943) a nemecké vojská boli nútené ustupovať z obsadených území. Boje na území ZSSR a postup ČA až do Berlína sa súhrnne označujú za Východný front.

Cesta k utvoreniu druhého frontu proti Nemecku nebola jednoduchá. Z vojenského hľadiska sa nepochybovalo o tom, že by sa mal podobne ako v prvej svetovej vojne vytvoriť aj západný front. Prezident USA Franklin Roosevelt s týmto postupom súhlasil, ale britský predseda vlády Winston Churchill robil obštrukcie, najmä pod zámienkou, že na to nie sú sily.

Briti bojovali s Talianmi v severnej Afrike už od decembra 1940. Po hrozbe porážke talianskych vojsk Hitler vyslal vo februári 1942 do regiónu 2 divízie s podpornými a zabezpečovacími jednotkami v sile spočiatku asi 100 000, neskôr 140 000 vojakov. Bolo to aj znakom, že Nemecko sa cíti pri sile. Nemecké sily však v máji 1943 kapitulovali.

V júli 1943 sa anglo-americké vojská začali vyloďovať na Sicílii a neskôr prenikali do hĺbky talianskeho územia, čo však Nemecko takmer neoslabovalo. Tento postup zištne presadzovali vo svojich záujmoch a protislovanskom zameraní Briti pod vedením W. Churchilla. Po vyradení Talianska z vojny sa chystali zaútočiť na Balkánsky polostrov a odtiaľ proti Nemecku. Generáli USA týmito plánmi neboli nadšení, ale vzhľadom na nedostatočnú pripravenosť vylodiť sa cez kanál La Manche s ním súhlasili.

K záväznej dohode o vytvorení západného frontu v Európe v roku 1944 na území Francúzska došlo až pod tlakom sovietskeho vodcu J. V. Stalina v Teheráne na stretnutí Veľkej trojky 28. novembra až 1. decembra 1943. Zo strachu, že J. V. Stalin opustí rokovanie W. Churchill súhlasil s termínom máj 1944. Nebolo to však len tak „z dobroty“, lebo od J. V. Stalina západní spojenci recipročne požadovali, aby sa ZSSR po skončení bojov v Európe do troch mesiacov zapojil do vojny proti Japonsku.

Podľa niektorých názorov najmä Veľká Británia zámerne odďaľovala vytvorenie západného frontu proti Nemecku na vtedy, keď nacistické vojská budú veľmi vyčerpané bojmi s ČA. Zištne počítali aj s tým, že to vyčerpá aj ZSSR. Potom ako ČA začala bojovať za hranicami  bývalého ZSSR však vznikla pre vypočítavé západné sily, vrátane W. Churchilla, desivá predstava, že môže dôjsť až do západnej Európy.

(Pokračovanie)

(Celkovo 447 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter