Jedno máme za sebou a dve pred sebou. Pripomenuli sme si výročie sovietskej okupácie, o pár dní to bude povstanie Slovákov proti nemeckej okupácii a ešte o niečo neskôr vojensko-fašistický prevrat v Čile. Čo majú spoločné: ideu slobody a sociálneho pohodlia pre široké masy ľudu. No venujme sa tým dvom hlavným – násilným zastaveniam vývoja v Československu a v Čile. V obidvoch prípadoch išlo o dobre mienenú, no naivnú, predstavu o humanistickom sociálnom štáte, čiže o socializme s ľudskou tvárou. V prvom prípade si myslel Alexander Dubček obklopený podobne mysliacimi ľuďmi, že by sa dal sovietsky typ poľudštiť a stať sa tak vzorom pre socializmus v Európe. V druhom prípade si myslel Salvador Allende niečo podobné – hlásil sa k Marxovi, asi sa skamarátil s Fidelom Castrom (dlho by to nevydržalo) a tiež chcel byť doma ľudský príklad pre Latinskú Ameriku.
Ani jeden nerátal s postojom superveľmocí. Domnievali sa, že domáci vývoj závisí od priania vlastných občanov. Pre superveľmoci však išlo o veľmi nebezpečné precedensy. Mohli by sa naozaj stať vzorom vývoja k sociálnemu štátu, niečo podobné vtedajšiemu Švédsku. Paradoxom – možno – je, že superveľmoci nefandili ani jednému spomenutému experimentu – veď vzormi pre svet boli samé. Preto iba vzájomne nenápadne mlčali k násilnému odstráneniu experimentu aj s jeho tvorcami. Jediný, kto sa nahlas ozval, bolo práve Švédsko, keďže tam vtedy boli pri moci podobne zmýšľajúci lídri, ako Olof Palme či Adler Carlson. Vytvorili k tomu aj teóriu, ktorú nazvali funkcionálny socializmus. Československí vodcovia však išli iba na pol cesty, lebo ponechali vládnuce postavenie KSČ, pričom nepovolili vznik sociálnej demokracie, ktorá sa mohla stať druhou nohou socializmu s ľudskou tvárou. No ono to bolo vlastne jedno, lebo Brežnev a jeho kompánia chceli zachovať prísny sovietsky model, a preto boli odhodlaní zničiť čokoľvek a kohokoľvek, čo mohlo narušiť ich sny. Aj čilský vodca si myslel, že sa dá robiť základná premena akoby bez moci. Ponechal armádu svojmu osudu, vychádzajúc z histórie – v Čile už veľmi dávno nebol vojenský prevrat, armáda bola verná štátu a jeho politikom. No zároveň znárodnil bane na meď, ako aj závody na spracovanie liadku, či vlastne guána, a to nahnevalo amerických podnikateľov. Našli si spojencov vo vedení armády a generál Pinochet, ktorý prisahal vernosť prezidentovi, ho o niekoľko dní zradil a zvrhol. Pamätné sú letecké útoky na jeho sídlo, palác La Moneda, ako aj na továrne, kde sa búrili robotníci. Rovnako si treba pripomínať kruté následky – slávny futbalový štadión, kde sa, mimochodom, odohrávalo „naše“ finále s Brazíliou, premenili na koncentračný tábor, kde mučili aj vraždili nepohodlných ľudí.
V Československu zase nastalo obdobie tvrdých personálnych výmen, ktoré boli jedným zo spúšťačov neskoršieho novembra 1989. Násilie niekedy dobehne násilníkov. Večným problémom víťazov je: ako sa vysporiadať s vlastným úspechom a posilniť svoje postavenie. Treba sa vyvŕšiť na porazených? To platilo v minulosti a platí aj dnes.
Problematický je aj postoj dnešných vládcov k historickým výročiam. Kým v minulosti si pripomínali sovietsku inváziu, dnes to prechádzajú so škrípajúcimi zubami. Prečo? Nuž kvôli podstate veci: vtedy išlo o spor o podobu socializmu! Teda na obidvoch stranách bojiska stáli dokonca komunisti – dosť sa zabúda na masy občanov, ktorí privítali a podporovali „pražskú jar“. Boli naladení socialisticky, hoci nie celkom komunisticky. Takže čo pripomínať, ak je dnes potrebné oslavovať primitívnu formu kapitalizmu?
Jednoduchú odpoveď poskytol bývalý český profesor politológie, dnešný predseda vlády Petr Fiala: treba sa viacej pritúliť k západnej rodine, to je záruka suverenity. Nuž, pán profesor, pripomeniem, že aj váš starší politický vzor – Edvard Beneš – sa takto túlil a západná rodina si prerozdelila Európu a odovzdala ČSR Hitlerovi (Mníchovská dohoda). Malé krajiny nikdy nemôžu mať trvalých tútorov, sú vždy „na predaj“. Závisí to od okolností a aj miery skorumpovanosti a zlej vôle. Preto treba mať jasné, vhodné a realizovateľné predstavy o budúcnosti a opierať sa o ľud! Ak má vládnuca strana podporu 15 – 20 percent populácie a vládne 100 percentám, tak je to vrchol antidemokratického cynizmu.
Napriek aktuálnej divnej orientácii vládcov by si mali národy pripomínať vlastné, aj zahraničné udalosti, ktoré menili svet – kedy k lepšiemu, kedy k horšiemu. Kto nepozná minulosť, iba odhaduje správne cesty, no často chybne.
Humanitný sociálny štát by mal zostať cieľom politických strán. Samozrejme, iba ak nie sú predvojmi nejakých mamonárskych skupín. Československý príklad z roku 1968, ako aj neskorší prípad z Čile ukázali možnosť pohybovať sa v politike ľudsky, sociálne a bez korupcie. Kto týchto ľudí dnes napodobní? Populizmus – to je moderná nadávka pre tých, ktorí chcú niečo užitočné urobiť pre ľudí. Populizmus svojou podstatou je ľudovosť, teda iba polovzdelanci ho používajú ako nadávku, netušiac, že ide o latinské slovo, ktoré obsahovalo proľudový prístup v antickom Ríme (populus je ľud). No tí, ktorí sa chcú pritúliť k bohatým vrstvám, nepotrebujú populus.
Potrebné je pripomínať Dubčeka a jeho partu, rovnako ako Allendeho a jeho partu, pripomínať, ako sa mocní sveta zlostne postavili proti ľudovým a ľudským politikom. Dnes prebieha rovnaký zápas, ktorý je zrejme nekončiacim príbehom ľudstva.
Fotozdroj: Av James N. Wallace/U.S. News & World Report Magazine Photograph Collection, Library of Congress. Lisens: Falt i det fri (Public domain)
One thought on “Ach tie výročia…”
Všetko sa deje podľa prírodných/ a im zodpovedajúcim/ spoločenských zákonov a zákonitostí. Niektoré poznáme / mali by sme poznať!/, niektoré nie. Hlupáci nepoznajú žiadne / vieme, o kom hovoríme!/. Tie poznané by sme mali rešpektovať /znalosť histórie je nevyhnutná!/ a problémy, ktorých zákonitosti sú nám neznáme, by sme mali zveriť najschopnejším. Treba ich vyhľadať a dať im miesto, kde by boli pre všetkých osožní. 30 sept. bude na to príležitosť.