Vyrúbu stromy, ktoré do stromoradia ich vkusu nepatria. Vyhladujú ľudí, ktorí developerským zámerom zavadzajú. Experimentujú s dažďom a búrkami nad územím obývanom ľuďmi. Ako ďaleko ešte mocní zájdu, aby zmenili mapu života na tejto Zemi?
Svet je chorý. V Gaze deti zomierajú od hladu nie preto, že by nebolo jedlo, že by nebola ochota jedlo pre ľudí doviezť, ale preto, že je zablokované politickým rozhodnutím, zámerne. V 21. storočí, kedy vieme preniesť signál cez oceán za milisekundu, nedokážeme preniesť vodu a chlieb tam, kde ich najviac treba. To nie je len lokálny „konflikt“. Je to hanba celého ľudstva, že niečo také dopustíme.
Svet horí. V doslovnom aj prenesenom zmysle. Prírodné katastrofy sú často znásobené ľudskou chamtivosťou a ignorovaním rovnováhy planéty. Príroda sa búri. Záplavy, požiare, zemetrasenia, suchá. Hovoríme o „prírodných“ katastrofách, ale čoraz častejšie ich spôsobujeme my našou aroganciou, chamtivosťou, bezbrehým rastom, ktorý ignoruje rovnováhu planéty. Klimatická kríza už nie je budúcnosť, je to realita dneška, ktorú dennodenne cítime na vlastnej koži.
Svet je manipulovaný. Demokracia sa zneužíva ako maska, keď voľby sú len divadlom a moc sa presúva do rúk tých, ktorí vlastnia algoritmy, médiá a armády právnikov. A medzi tým všetkým sa slovo demokracia ohýba do tvarov, ktoré s jej podstatou nemajú nič spoločné. Ľudia volia, ale ich hlas sa vytráca. Vládnu tí, ktorí ovládajú tok informácií, peňazí a strachu. Pravda sa stáva relatívna, dôvera mizne, a ja/my sa pýtame: Kto vlastne rozhoduje o našich životoch?
Dnes idem protestovať. Prázdne hrnce sú symbolom hladujúcich. Ale sú aj symbolom vyprázdnených hodnôt v hrnci tohto sveta. Možno bude horúco a bude mi tiecť pot na čele. Možno ma budú bolieť kolená a pôjdem pomaly. Možno sa rýchlo zadýcham a budem musieť občas zastať a oddychovať. Som stará, ale chcem ešte nahlas povedať: „Možno nezmením svet. Ale mňa si svet mocných nezmení na svoj chorý obraz.“
Nie, neverím v zázračnú zmenu. Ale som človek. A človek nemôže stáť bokom, keď sa iným kradne život. Každý protest je výkrik voči ľahostajnosti. Každý zdieľaný článok, rozhovor, nápis na transparente, každé „nie“ moci je krokom smerom k svetlu. Neviem, kam to povedie. Ale viem, že ak ostaneme ticho, temnota si nájde cestu všade.
Zdieľam svoje myšlienky možno preto, že aj iných trápia choroby tohto sveta a svojím hlasom chce prispieť k jeho liečeniu; ja som sa rozhodla.
(Status na FB, 31. júla 2025 pred druhým Protestom prázdnych hrncov v Bratislave)
FOTOGALÉRIA, Veronika Bahnová
