Po búrlivých scénach a nekonečných diskusiách prijal parlament zákon o zmene vo Fonde na podporu umenia. Odpor bol typicky hodnotový – štát je zlý vlastník a štát nemá čo zasahovať do slobody v umení. V totalitnom chápaní štátu by to bol aj prirodzený odpor. Ale my tu už 34 rokov sme štátom s demokratickými inštitútmi, ktoré musia rešpektovať všetci – veď na tom je demokracia založená. Ak to nemá byť trockistická permanentná revolúcia. Akú vidíme dnes v podaní PS.
Takže nie, nenastal štátny prevrat a už vôbec nie zmena režimu. Marek Maďarič ako minister kultúry s dobrým úmyslom navrhol model samosprávy pre kultúru a umenie. V spoločnosti, v ktorej sa ctia aj celkom protichodné názory, by to bol krok správnym a vítaným smerom, osobne som ho vítala (a vtedy aj ako poradkyňa predsedu vlády odporúčala) ako typicky sociálno-demokratický. Lenže skúsenosť ukázala, že niečo nefunguje. Spomínam si, ako mi Miro Číž s ľútosťou hovoril, ako nevie pomôcť folklórnym súborom a malým kultúrnym spolkom, aby nezanikli. Tradičné prúdy boli vytlačené až na okraj, naopak štedro sa podporila menšinová kultúra a umenie. Takže národniari prišli s modelom veľmi podobným, aký pomerne dlho fungoval. Poslanec Roman Michelko je dlhoročný vydavateľ, s fungovaním fondu má nie teoretickú, ale praktickú skúsenosť. A strhol sa cirkus. Počúvala som jednu debatu, kde poslankyňa Zora Jaurová stála proti sochárovi Ondrejovi Zimkovi. Ona bola z fondu obdarená, Zimka je obdarený talentom…
Pred samosprávnym riadením fungoval podporný fond pod ministerstvom kultúry. Ako to fungovalo, viem z vlastnej skúsenosti. Ministerstvo menovalo odborné komisie, projekty posudzovali komisie podľa určených kritérií – každý si ich mohol nájsť na internete –, na záver sa body sčítali a podľa dosiahnutého počtu bodov sa prisúdila čiastka zo štátneho rozpočtu. Keďže sa nikdy na kultúru nevyčlenilo zo štátneho rozpočtu toľko, koľko ešte celkom na začiatku vzniku republiky navrhol minister Ivan Hudec, nebol nikdy nikto úplne spokojný. Ale tiež sa nikdy nestalo, aby si niekto tak arogantne dovolil odmietnuť projekty, ako sa to stalo Literárnemu týždenníku (nielen!) teraz. Gesciu nad odbornými komisiami mali ministerskí úradníci, no zároveň to boli nielen organizačne, ale aj odborne schopní ľudia – PhDr. Ján Bábik bol dlhé roky redaktorom Slovenského rozhlasu, človek s encyklopedickými vedomosťami a aj inak veľmi jemný, kultivovaný človek, rovnako jeho kolegyňa PhDr. Ľubica Ďurišinová. Oni navrhovali ministrovi členov: „mojej“ komisii predsedal básnik Ján Buzássy, boli v nej spisovatelia, básnici, prekladatelia, kultúrni redaktori, zložení sme boli pluralitne. A tak sa stávalo aj to, že temperamentní členovia (hoci spisovatelia a básnici) si takmer vošli do vlasov, lebo ich hodnotové kritériá boli v rozpore. Rozhodovalo sa hlasovaním. Záverečné slovo nad návrhom odbornej komisie mal vždy minister, ten mohol „prihodiť“ alebo ubrať (to sa nikdy nestalo!). Spomínam si, ako minister kultúry Rudolf Chmel zasiahol, keď na jeden literárny časopis bol príspevok prinízky. Nie preto, že by sme neboli chceli dať viac, ale „ne žeby nebulo, ale nit“. Iba minister dokázal vyhrabať prostriedky zo všeobecnej rozpočtovej kapitoly.
Podľa prijatého zákona bude mať rozhodujúce slovo opäť minister/ka, a keďže nežijeme v totalitnom štáte, jeho/jej rozhodnutie bude pod verejnou kontrolou. Tak zatiaľ sa zmena režimu nekoná, ale Trockij nikdy nespí.
