Tak trochu o judášoch a judášikoch

Ilustračné foto: Ivan Dubovský

Žijeme vo zvláštnej dobe. Dokážeme si uctiť pamiatku svojich predkov, ktorí položili svoje životy za oslobodenie vlasti, ale trúfame si aj hodnotiť ich postoje a skutky počas druhej svetovej vojny či Slovenského národného povstania. Nestačím sa diviť tomu, s akou ľahkosťou a neomylnosťou dokážu niektorí ľudia posudzovať ich činy za čias, keď na jednej strane bol Hitler a na druhej strane Stalin, keď štátnici aj tých najmocnejších krajín v Európe stávali pred  týmito diktátormi v predklone. To sa nám to ale posudzuje pri pive alebo za klávesnicou tých, z ktorých väčšina už nie je medzi nami. Škoda, že títo mudrlanti nežili v tých časoch, keď sa rozhodovalo o osude celých národov a o živote miliónov ľudí. Nemuselo prísť k vojne ani k povstaniu. Ale zmienil som sa v nadpise článku o judášoch a judášikoch, tak poďme k veci

Svojho času sa žurnalisti spýtali Ernesta Hemingwaya, ako to robí, že z ničoho nič napíše poviedku, esej alebo román. Odpovedal, že mu stačí správna myšlienka, obalí ju kudrlinkami a je z toho literatúra, niekedy aj svetový bestseller. Trocha inak na to išiel svojho času N. S. Chruščov. Aj bez kudrliniek odhalil na zjazde svojej strany zločiny stalinizmu. Celý svet onemel od úžasu, keď čítal jeho prejav, Nie každý o tom vie, že už v 1938 roku na neúnosnosť čistiek poukázal Andrej Ždanov: boli vytlčené stranícke aj technické kádre, bola oslabená armáda a nebolo gramotných ľudí, ktorí by riadili inštitúcie, podniky a kolchozy.

Prečo to spomínam? Bolo to obdobie judášov a judášikov. Jeden horlivec vraj napísal až 142 udaní na svojich kolegov. V Kyjeve sa vraj iný horlivec obrátil na politbyro, aby mu dali poukaz do kúpeľov, vraj je už unavený z ustavičného vyhľadávania nepriateľov. Iný udavač si viedol presnú dokumentáciu v kolónkach – veľký nepriateľ, malý nepriateľ, nepriateľ. O tom, že milióny obetí pre tieto udania skončili v gulagoch, sa už rozpisovať nechcem. Snáď k tomu ešte dodám, že za každou z obetí bol jeden udavač, Kto už spočíta, koľko ich bolo?

Možno si mnohí poviete, čo tam po Rusoch, nech sa kynožili, my sme žili tu a žijeme v civilizovanejšom svete. Nie, panstvo, nie je to tak, že sme mravnejší a charakterovo vyspelejší od Rusov. Aj v našich dejinách sú obdobia, za ktoré sa dnes hanbíme. „Vysťahovali“ sme Židov, arizovali sa ich majetky, vyhnali sme Čechov… A aj u nás sa vtedy našli udavači. Zmienil sa o tom Alexander Matuška, keď sa v Bratislave sa konal súd s gestapákmi, ktorým sa nepodarilo ujsť alebo skryť sa pred spravodlivosťou. Už utekali a chceli zo Slovenska zmiznúť, no ešte stále im chodili nejaké udania. Sused udával suseda za to, že pomáhal partizánom, že im poslal do hôr chlieb alebo slaninu. Udavači dobre vedeli, že ak niekoho označia za ,protinemecký živel‘, čo s ním na gestape urobia. Nebolo už času niečo preverovať, vyšetrovať, vypovedali na súde gestapáci…

Rudolf Slezák, Vysoká pri Morave