Smej sa, pajác

V opere Ruggera Leoncavalla „Pajáci“ (I Pagliacci, 1892) sa jej hlavný predstaviteľ Canio, člen putovného divadelného ansámblu, pripravujúc sa na vystúpenie zhrýza nad neverou svojej ženy Neddy. Pre nič netušiace publikum je pajácom, klaunom, ktorý ho má zabávať, aj keď sám trpí. Keďže nevie, kto z jeho kolegov je jej amantom, trpí ešte viac. Ridi, pagliaccio! Počas predstavenia sa napokon vzbúri voči okovám svojej postavy i plášťu klauna zabijúc Neddu stelesňujúcu rozmarnú Kolombínu a jej milenca Silvia priamo na javisku so slovami „La commedia è finita“.   

Teherán horí. Rovnako Tel Aviv a s ním Blízky východ, obzvlášť krajiny Perzského zálivu. Požiar sa môže kedykoľvek rozšíriť do celého sveta. Nik pred ním nie je v bezpečí. Ani tí, ktorí si to myslia. Zavraždením náboženského vodcu protivníka stelesňujúcho vieru a tradície starobylého národa sa, v zhode s vlastnými pravidlami, práve stali legitímnymi cieľmi. Čo nastane, ukáže budúcnosť, nie obojstranné vyhrážky a iné silné vyhlásenia. „Moja je pomsta,“ znejú dávne slová. Padli Babylon, Ninive i Jeruzalem a spolu s nimi desiatky ďalších veľkých ríš a bohatých, hrdých miest. Od Jeremiášových i dávnejších čias sa nič nezmenilo. Od panovania „Kráľov kráľov“, vízií prorokov až po šialené eskapády vodcov dnešných štátov, ktoré mali – a dozaista budú mať – svoje dôsledky.  

Jediný, kto sa nezmenil a zostáva rovnaký, stávajúc sa ešte horším, je človek. Zdokonaľovanie prostriedkov zabíjania blížneho svojho s cieľom čo najviac si prisvojiť je jeho maximou. Podriaďuje jej všetko, osud svoj i druhých. Zahalený do plášťa moci namiesto „guby“ klauna prehovára zo svojho trónu k masám spupným jazykom. Ak by ste ho prirovnali k pajácovi, urazí sa vidiac len šminky, červený nos a ozrutné topánky. Nie je ním a ani ním byť nemôže. Nemá jeho hĺbku, dôstojnosť a vo vnútri prežívanú bolesť kvitnúcu v rozdávaní smiechu a pocitu šťastia, radosti. Je len jedným z radu svojich predchodcov, po ktorých o pár desaťročí neskôr neštekne ani pes. Nezáleží na ňom. Svoju pozemskú odmenu práve dostáva. Prežijú však krajiny, ktoré dnes on a jemu podobní vedú, alebo skončia ako tie spred tisícročí, ktoré musia archeológovia vyhrabávať zo zeme?  

Čas, aj keď zdanlivo napreduje, sa nemení. To my sme sa za posledné desaťročia zmenili, a to podstatne. Dal nám už mnohoráz šancu stať sa lepšími, duchovne vyspelejšími. Zlyhaní je nemenej ako svetlých chvíľ a okamihov. Mnohým rozprávaním zakrývame, prekrývame vlastnú slabosť konať. Ospravedlňujeme ju. Zodpovednosť prehadzujeme na iných. Znovu čakáme na nových, lepších a spravodlivejších vodcov stavajúc v ich očakávaní sochy zlatých teliat v rôznych podobách klaňajúc sa im. Máme univerzity, no nie Aristotelov, Sokratov a Tomášov Akvinských. Citujeme mnoho a zle, príklady si berieme z nepravých. Vedci a ich mozgy sa dajú kúpiť. Profesionálnu a morálnu etiku akéhokoľvek člena stredovekej gildy, od majstra po tovariša, nepoznajú. Za peniaze zabijú, zdanlivo neosobne a indiferentne, hocikoho a v akomkoľvek množstve. Ponuka a dopyt. Cash and carry. O ostatné sa nestaraj. Ozvena tridsiatich strieborných cvendžiaca mamonom namiesto večnosti sa neustále vracia.

Nuž smejme sa, i keď cez slzy a bolesť. Zahalíme sa aj tentoraz do plášťov tváriac sa, že sa nás dianie navôkol netýka? Nerezignujme na zlo, ktoré sa opäť odohráva pred našimi očami. Nemusíme zabíjať, či už z lásky alebo utrpenia, aby príbeh nás, pajácov, pokračoval. Vo svete, ktorý je karikatúrou predošlých. 

Úvodné foto: Wikipedia