Progresívni zamestnanci

Fotozdroj: Facebook

Ráno na mňa z mobilu opäť vyskočila nejaká nevyžiadaná mainstreamová informačná hrôza… Pochopil som z nej, že kdesi medzi Dunajom a Vysokými Tatrami bol opäť ďalší bezcieľny, ,predvádzací‘ pochod. Dokonca vraj i ľudská reťaz! Nedal som sa vtiahnuť do hnusu detailov. Zmysel snahy tých protestujúcich by som aj tak asi nepochopil. Zachytil som len niekoľko kľúčových slov: „zánik kultúry“, „ohrozenie umelcov“, „STVR“, „hromadné prepúšťanie“, „Fond na podporu umenia“, „cenzúra“, „koniec slobody“, „zastavené platby“, „prerušené zmluvy“… A vo vizuálnej pamäti mi ostalo niekoľko povedomých tvárí. Tuším: notoricky ,ufňukaný‘ Matej Drlička, tvorca televíznych dokumentov, ,ružovosnový‘ režisér, ,česká‘ moderátorka, jeden viditeľný šoubiznisový aj neviditeľný – dabingový – herec, ,recitátor nočných oplzlostí‘ a ďalší… A hneď pod tou správou – asi nadväzujúci príspevok: „Je to ako vyhnať najlepších hokejistov z reprezentácie“… Hádajte, v ktorom denníku mohli vymyslieť takéto hlúpe a N-elogické prirovnanie? Odpoveďou by mohla byť sama protiotázka: „Aj keď strieľajú len na vlastnú bránu“… (?)

Večer som v šenku na Záhorí začul (od jednookého výčapníka Štelu) po televíznych správach jeho glosu plnú klebiet, ohovárania, nepochopenia citlivej umeleckej duše: „Zasek tí Paštekári enem nadávali a muácili prázdnú suámu… Šak ale porád im idze enem o peňeži, paniaze, o peňíze!“ Dostal som nápad, ako vyžehliť pošramotenú povesť štamgastov tej bratislavskej kaviarne. Usporiadateľská agentúra, ktorá protestujúcim (pred Úradom vlády, na Námestí SNP alebo na Cukrovej ulici) rozdáva transparenty a žlto-modré vlajky, by mohla beznádejnú situáciu zachrániť. Rečníkom by na lístočky stačilo nachystať zopár citátov. Aby aj traktoristi, farmári, lesníci, údržbári a montéri na Záhorí začuli z tej „Krásavice na Dunaji“ aj nejaké to zmysluplné duchovné posolstvo o celebritách. Bývalý podnikajúci riaditeľ divadla by – napríklad – mohol s vážnou tvárou predniesť citát Josefa Čapka: „Umenie je umelcom nutnosťou, ale nikdy nie podnikateľstvom. Investovať šikovnosť s nádejou na výnos patrí špekulantom. Umenie musí byť umelcovým osudom, nie živnosťou.“ A herec by isto zabodoval úvahou Pabla Picassa: „Každé dieťa je umelec. Problém je zostať umelcom aj keď vyrastie.“ Divadelnému aj filmovému režisérovi by možno svedčalo zvolanie Johanna Wolfganga Goetheho: „Tvor, umelec, a nerozprávaj!“ Trojhviezdičkový stand up komik by zase mohol zožať potlesk aj vyvolať výbuch smiechu, ak by sa s vážnym ksichtom so zúčastnenými podelil o tvrdenie Arva Valtona, že: „Väčšina umelcov sa pochováva skôr, ako zomrú.“ Opakovanie je matkou múdrosti, preto by sčítaná i populárna moderátorka (na oboch brehoch Moravy) isto nestratila glanc, priznajúc pravdu – vyslovenú – už spomenutým Josefom Čapkom: „Skutočný umelec sa nepredvádza – on je.“

Stále však uvažujem, komu by do rúk aj do úst najviac pasovalo posolstvo bývalého rockového hudobníka, argentínskeho radikálneho libertariánskeho politika a spisovateľa Javiera Mileia: „Ak potrebujete vládnu dotáciu na to, aby ste tvorili umenie, tak už nie ste umelec, ale štátny zamestnanec.“