Ponovembrový vývoj vo svetle antického Ríma

V rámci osláv výročia novembra 1989, ktoré stále viac a viac pripomínajú oslavy podobných výročí počas minulého režimu, nebola príliš veľká ochota venovať pozornosť informáciám, ktoré ukazovali zložitejší obraz reality.  

Ten ukazuje napríklad prieskum verejnej mienky o 35 rokoch demokracie^[1], ktorý v Česku realizovala agentúra STEM. Podľa neho približne polovica (48 %) českej spoločnosti hodnotí súčasný režim ako lepší než režim pred rokom 1989. Takmer tretina (31 %) populácie, naopak, považuje ponovembrový režim za trochu alebo oveľa horší ako ten minulý. Pätina (21 %) zastáva nevyhranený postoj a vidí oba režimy ako zhruba rovnaké.

Výsledky prieskumu možno interpretovať rôznym spôsobom. Skutočnosťou ale zostáva, že ten mediálne prezentovaný – bezvýhradne pozitívny pohľad na ponovembrový vývoj – nie je celkom objektívny. Na jednej strane je skutočnosťou, že z hľadiska ľudských práv, slobody tlače a prejavu, možností pre osobný rozvoj, podnikania, cestovania a podobne vytvára súčasný režim oveľa väčší priestor. Súbežne s tým tu ale pôsobia mnohé negatívne prvky a tendencie, ktoré nie sú vždy oficiálne dostatočne reflektované. Podobne ako minulý režim, aj tento má svoje systémové nedostatky a rád vytvára svoje vlastné potemkinovské dediny. Nie je napríklad ochota priznať si hĺbku systémovej korupcie, prehlbovanie sociálnych rozdielov, ktoré je tiež systémovým problémom a najmä vplyv financií a ich vlastníkov na chod štátu a formovanie spoločnosti.

Signifikantným prejavom tohto spôsobu správy vecí verejných je opakované spoločenské rozčarovanie z činnosti našich volených zástupcov v parlamente. Po silných sľuboch vo volebnej kampani nastáva politická realita, v ktorej sa väčšina deklarovaného nenaplní a periodicky sa opakujúci cyklus nádejí a sklamaní často posúva spoločnosť k radikálnejším prístupom – ako poslednej nádeji na zmenu.

Historicky to, bohužiaľ, nie je nič nové. Anglický historik Michael Grant v knihe „Dějiny antického Říma“^[2] píše, že keď v roku 287 pred naším letopočtom dočasný diktátor Quintus Hortensius vydal zákon (Lex Hortensia), ktorým sa uznesenia plebejského snemu stali záväznými pre celú spoločnosť, teda aj pre patricijov, malo ísť o triumf demokracie. Boj plebejcov za ich práva sa zdal zavŕšený. Realita ale bola odlišná. Aj v plebejskom sneme mali tí najmajetnejší najsilnejšie slovo a tie najvýznamnejšie osobnosti plebejcov si rôznymi ústretovými krokmi a zdanlivými ústupkami získala vládnuca elita postupne na svoju stranu. Aj vtedy sa, ako aj dnes, do popredia často dostávali ľudia, ktorým záležalo najmä na vlastnom prospechu. V konečnom dôsledku to znamenalo, že tento úspech demokracie nielen že nenaplnil očakávania, ale z „…pohľadu utlačovaných plebejcov  prechod z pozície protestujúcich na pozície poskokov vlády znamenal, že boj medzi spoločenskými vrstvami, v ktorom zdanlivo zvíťazili, bol pre nich v inom, dôležitom zmysle stratený. Od tej doby totiž chudobní len ťažko hľadali nejakých zástancov…“

Rímsky plebs, podobne ako súčasný človek, od svojich zvolených zástupcov očakával presadzovanie svojich záujmov. Dočkal sa však realizácie záujmov tých, ktorí si ich kúpili a platili. Napokon rozčarovaný volil v ďalších voľbách niekoho iného, ale s obdobným výsledkom. Podobne ako v antickom Ríme, aj dnes hodnotové limity politiky vytvárajú peniaze a konformizmus. Technologický posun našej spoločnosti od dôb antického Ríma priniesol nové postupy pri získavaní voličských hlasov, ale vo svojej podstate sú naše volebné kampane stále postavené na nerealistických sľuboch a očakávaniach. Moderná volebná kampaň sa nielen formálne, ale ani obsahovo zásadne neodlišuje od reklamnej kampane na prací prostriedok.

Zástancovia tradičných hodnôt môžu byť spokojní. Najtradičnejšia hodnota – peniaze a nimi kupovaný vplyv a moc – pretrvala búrky času a je stále určujúcim faktorom v spoločnosti. V podstate sme na tom veľmi podobne ako naši vzdialení predkovia vo vtedajšom centre svetovej integrácie.

Na úvodnej ilustračnej snímke obraz Raffaela Giannettiho Posledný senár Júliusa Caesara. Zdroj: www.wikimedia.commons

[1] https://www.stem.cz/wp-content/uploads/2024/10/STEM_35-let-demokracie.pdf
[2] Michael Grant – Dějiny antického Říma, BB/Art s.r.o, 2006, ISBN 80-7341-930-0, s.87