Môj hrnčok kávy

Práve som si chlipkal svoje druhé popoludňajšie ristretko, keď som z jubilujúceho rozhlasu zachytil, že 29. september je Dňom kávy. Veľký sviatok! Teda aspoň pre nás – kávičkárov… Moderátorka doplnila, že voňavému čiernemu nápoju holduje na Slovensku až 85 % dospelej populácie. Ročne vypijeme priemerne 3,3 kg. V tomto sme prekonali Američanov s ich biednymi 66 percentami. Nápoj z jadierok červených kávovníkových čerešní miluje na svete vyše miliarda jej obyvateľov. Nedalo mi prelistovať spomienky.

Po prvý raz som ,zhrešil‘ s kávou (a prišiel tak o čajové panenstvo) ešte pred maturitou, počas akademického týždňa. Hral som vtedy futbal v okresnej lige, Najväčšie prekvapenie k tejto téme som o pár rokov vydoloval zo stránok obľúbeného mládežníckeho časopisu „Mladý svět“, ktorý vyspovedal vtedajšiu svetovú hviezdu zelených trávnikov – Paola Rossiho. Taliansky útočník sa priznal (chválil?), že denne vypije aj 18 kávičiek! Neveril som, veď v Československu sa ešte aj v začiatku 80-tych rokov pila len zalievaná káva z tzv. „horčičákov“. S kávovou usadeninou a zvyčajne poriadne osladená. Vtedy som ani len netušil o existencii kávovej kultúry. Teda o spoločenskom fenoméne, spájajúceho spôsob prípravy, výber zŕn a sociálny rituál pitia kávy. Paolo Rossi ho ovládal rovnako perfektne ako loptu na kopačke, veď v roku 1982 priviedol Taliansko k zisku titulu majstrov sveta. Náruživý kávičkár sa stal vtedy i najväčším hrdinom celého šampionátu v Španielsku. Strelil 6 gólov a okrem Zlatej lopty pre najlepšieho hráča turnaja, pohára s titulom svetového šampióna, získal aj Zlatú kopačku! V mojom novinárskom povolaní – počas poletovania medzi redakciou, pľacom, zasadačkou na poradách, tlačovkami, strižňou a vysielacou smenou, kde sa zaužívala nekultúrna odpoveď, „kávy nikdy nie je dosť!“ – bolo úspechom, že nám neroztrhlo srdce…

A keď sa zmenil režim, štát, pracovisko i šport, chuť na kávičku mi ostala. Dokonca sa zväčšila, keď som sa naučil piť čistú horúcu kávu bez cukru i bez mliečka, podľa arabského príslovia: „Káva musí byť horúca ako peklo, čierna ako diabol a sladká ako láska.“ Z poletovania medzi múzami ma vytrhuje zvonenie. Na obrazovke mobilu meno priateľa, jedného z nezabudnuteľných hokejových trénerov môjho syna Svetozára. Volá Ľubo Pokovič. „Ahoj Pištinko: Pijem kávičku a povedal som si že ti popritom zagratulujem k tomu veľkému úspechu!“ Ej veru, hneď som si vybavil slávne časy, keď som spoznal nemenný rituál pitia kávy v hokejovej šatni pred zápasmi. Spája sa mi s tvárami Jara Waltera či Jula Šuplera v Dukle Trenčín. No tiež v reprezentácii s Jánom Šterbákom, s Ferom Hossom, či so strieborným i zlatým Jánom Filcom. Roky mi letia, preliezli už 72 kopcov i dolín. No bez štyroch kávičiek denne by mi motor nefungoval… Riadim sa totiž poznaním Henry Rollinca: „Čo je najlepšie ku šálke kávy? Ďalšia šálka.“

Dátum velebenia kávy sa na Slovensku aj v Čechách prelína s oslavou mena Michal. Veľa som sa ,Bohyni v šálke‘ dozvedel od môjho priateľa, dovozcu, pražiara i predajcu kávy Michala Polláka. Nemôžem si veru nespomenúť… Vtipná a kreatívna značka ,Štrbské presso‘ sa za pár rokov na Slovensku preslávila. Mňa inšpirovala i v rozprávkovej tvorbe, keď som v roku 2017 v knižke „Záhorácki permoníci“ venoval hnedým zrnkám kapitolu: „Popletené slovíčka.“ A surovina k výrobe obľúbeného nápoja je kľúčovou záhadou momentálne pripravovanej fantazijnej knihy pre tínedžerov. Pod titulom „Tajomný hrnčok kávy“ by mala na pôde Spolku slovenských spisovateľov uzrieť svetlo sveta ešte tohto roku. Posedenia a dišputy s kolegami literátmi v kaviarňach sú osviežujúce aj inšpiratívne. Do radostného očakávania mi však každým dňom k vôni preniká na jazyk horkastá až trpká príchuť nepoznaného. Káva totiž v dnešných predvojnových časoch neuveriteľne zdražela, pričom pravda je už len vo výpredaji…  

Bodaj by dnes, zajtra i naveky platilo vo svete tiché konštatovanie Jessi Lane Adamsa: „Káva vonia ako čerstvo pomleté nebo.“

Ilustračné foto: Emil Polák