V mimoriadne zaujímavých pamätiach českého filmového a divadelného režiséra Jiřího Menzela ma zarazilo jedno tvrdenie, ktoré môže vyvolať v mladom čitateľovi mylný dojem o tom, ako vyzerala naša filmová distribúcia v rokoch reálneho socializmu. Menzel v knihe Rozmarné léta (Slovart, 2013) popisuje svoju účasť na preberaní Oscara v roku 1968 a pri tom uvádza, že americký film v tých časoch príliš nepoznal, lebo bol v distribúcii v ČSR slabo zastúpený. Platí to azda o rokoch päťdesiatych, no v nasledujúcom desaťročí popri talianskom filme hrali u nás prím práve filmy z USA. A nie hocijaké gangsterky či slaďáčiky, ako je tomu dnes. Pozrel som si programy komerčných televíznych staníc na deň 11. januára 2026 a napočítal som po päť amerických filmov na kanáloch Markíza, Joj, Plus, štyri filmy na stanici Doma a až sedem na AMC.
Skvelý český režisér zástoj americkej kinematografie v našej distribúcii 60. rokov pravdepodobne nevzal do úvahy preto, že (ako uvádza vo svojich pamätiach) namiesto randenia s dievčatami trávil večery v divadle, a nie v kinosálach. Alebo ho v tom čase už viac priťahovala filmová tvorba než filmové diváctvo?
Menzel spomína iba oscarový film Marty (1956, v našich kinách 1961). Ale už rok predtým sa stal hitom pre návštevníkov kina veľkofilm Kinga Vidora Vojna a mier s medzinárodným obsadením a hudbou Nina Rotu. V roku 1964 bol zasa obrovským návštevníckym úspechom americký western Sedem statočných. V našich kinách, ale aj u filmových kritikov bodovali v tých časoch viaceré filmy Stanleyho Kramera, Eliu Kazana, Billy Wildera, Johna Hustona a ďalších režisérskych osobností spoza Veľkej mláky. Vo filmoch sme obdivovali herectvo Garyho Coopera (vo filme Na pravé poludnie), Gregoryho Pecka (Biela veľryba), Kirka Douglasa (Smäd po živote, Spartakus), Henryho Fondu (Dvanásť rozhnevaných mužov), Orsona Wellsa (Falstaff), Burta Lancastera (Obchodník s dažďom), Anthonyho Quina (Grék Zorba), Spencera Tracyho škriepiaceho sa s Frederickom Marshom (Kto seje vietor)) či slovné súboje Sidneyho Poitiera s Rodom Steigerom (V žiari noci), Anthonyho Perkinsa (v Hitchcockovom horore Psycho), Marilyne Monroeovú (Mustangy), krásnu Kim Novakovú (Piknik) Andrey Hepburnovú (My fair Lady) a Katherine Hepburnovú (Lev v zime) atď. Mnohé z uvádzaných filmov boli prepisy divadelných hier a riešili závažné morálne či spoločenské problémy. Istou výnimkou bol veľkofilm Kleopatra, z ktorého si potom uťahovali vo svojich dialógoch komici L+S. Medzi premiérami filmov a ich uvedením u nás vždy prebehli (až na niektoré výnimky, ako bol muzikál West Side story) tak tri-štyri roky a väčšine z nich sa vždy ušiel v USA aj nejaký ten Oscar. Ách, kde tie lanské snehy sú?
Chybu, na ktorú som upozornil v Menzelovej knihe nepokladám za zámernú, na rozdiel od dnes častých pokusov nanovo vykladať (čiže falšovať) dejiny. Ba vrelo ju odporúčam na čítanie všetkým tým, ktorí milujú film a divadlo. A starším čitateľom som aspoň pripomenul veľké postavy amerického filmu.
(Úvodná ilustrácia: Pixabay)
Jedna odpoveď
Veľmi dobrý a potrebný článok! Vďaka zaň. Len doplním a potvrdím: V hystérii po roku 1990 sa k nám dohrnuli tisíce filmov a tv-relácií prevažne z USA. Nemali hodnotu, skôr to bol brak. Lacné krimi, thrillery, melodrámy, nekonečné tv-seriály ako „Dni nášho žitia“, spustili dabingy pre Dallas a Denver klan, neskutočné hlúposti distribuovali aj do kín ako Mario superbras, dominovali za srdce chytajúce braky typu „ona má rakovinu a on ju miluje“, úplne to zdevalvovalo kultúru. Navyše, boli sme v kinách „poučovaní“, ako to bolo počas 2.svetovej – že Amíci „ľavou zadnou“ víťazili nad Nemcami (nie fašistami!) a prišla aj záplava Rambov a akčných neprestreľných hrdinov. Chvíľu ešte dopĺňali francúzskou a talianskou kinematografiou, ale pamätám si na dobrý francúzsky film v kine Mladosť v Bratislave, kde sme si počkali, kým nás bude aspoň päť záujemcov, aby sa vôbec premietalo – tak to za jedinú dekádu v kultúre zhovadili.