Podľa Napoleona člen siedmej veľmoci. Vo vojnách, ktoré viedol, zistil, že pluky nestačia, o víťazstvách musia priniesť správu bojujúce „pluky“ spravodajcov. Bez nich niet víťazstva. Patríme medzi šťastné krajiny, kde písať vie každý od prvej triedy základnej školy. Ale písať nevie každý, je to svojho druhu umenie. Martin Benka má takú pôvabnú charakteristiku: na to, aby bol maliar maliarom, potrebuje iba tri veci: plátno, farby, štetec. A TALENT.
Tak je to aj s tým naším povolaním. V čase môjho štúdia bola na túto profesiu iba jediná škola – Katedra žurnalistiky FF UK. Hlásilo sa na ňu cca 120 uchádzačov, po prijímacích skúškach nastúpiť do prvého ročníka mohlo dvanásť uchádzačov. Jeden k desiatim a z celého Slovenska, ba aj zo sveta, naším kolegom vo vyššom ročníku bol Willi Mbunga z Tanzánie. Na odvolanie prijali ešte troch. Štúdium bolo rozdelené do desiatich semestrov. A nikto, kto tých päť rokov štúdia absolvoval a teoreticky si mohol hovoriť, že je novinár, sa na tej škole písať nenaučil. Získal „farby, štetec, plátno“, aby som použila Benkovu metaforu, ale TALENT nie. Tie prijímačky boli preto takým hustým sitom, aby sa predišlo sklamaniu uchádzačov, že keď to nejde, tak to nejde. Z nášho ročníka sa uplatnili všetci, v novinách, televízii, rádiu (za všetkých menujem aspoň spolužiačky Zuzanu Bubílkovú či Magdu Pospíšilovú, Staňu Benickú či Janu Segečovú, Mišku Štassovú či Želku Chrenkovú, z chlapcov Laca Bariaka, Jozefa Čertíka, Emila Poláka, Zdenka Kríža, Jara Lajdu, Paľa Pajtinku, ale do našej triedy v druhom ročníku prepadol aj Fero Fenič a Ivan Žáry.) Všetci sme sa zamestnali v redakciách a tým prijali na seba záväzok dodržiavať zásady, ktoré malo každé médium jasne vpísané do svojho rodného listu.
Po novembrovej revolúcii sa mnohé zmenilo, ale to podstatné nie: základným zákonom, ktorým sa musí každý, kto sa pohybuje vo verejnom priestore, riadiť, je najvyšší zákon krajiny Ústava Slovenskej republiky. Všetky zákony – aj ten tlačový – iba rozpracúvajú podmienky na fungovanie jednotlivých rezortov, no základom je vždy právo OBČANA. V ústave je zapísané ono právo, na ktoré sa tak radi odvolávajú zamestnanci médií – právo na slobodné informácie. Ale to právo sa týka verejnosti! A do ústavy sa to dostalo preto, aby si nikto nemohol (a nesmel) prisvojovať právo výberu tých informácií. Prípadne zakazovať ich, vypínať nezákonne weby či nebodaj vyčleňovať tých, ktorí informovať smú či nesmú. Cenzúra je neprípustná! V každej forme. Novinári sa ľahko môžu stať piatou kolónou či „siedmou veľmocou“ v rukách tých, čo majú moc – a dnes to zďaleka nie sú demokraticky zvolené vlády! Ale o tom, kto je novinár, rozhodne čitateľ, divák, poslucháč. Toho dôveru si musí sprostredkovateľ informácií získať. Nie sme ďaleko od času, keď AI všetko zaobstará, len ten talent nie.
Preto ma včera pobavilo video, v ktorom akýsi novinár z webu Aktuality spovedal Mimi Šramovú a školil ju, že tak, ako robí ona rozhovory, sa to nerobí. Lebo on je novinár a vie, ako sa to robí. 😊 A že oni sa musia riadiť etickým kódexom, ktorý ona nemá, a že ona je platená vládou, a že… atakďalej. Ajajaj!
