Vráťme sa k vizuálu budúcej sezóny DPOH – pani Schulzová ako zadávateľka objednávky vysvetlila verejnosti, že je to budovanie novej identity divadla. A myslím si, že šéf agentúry objednávku splnil. Umeleckú hodnotu diela ponechávam odborníkom (umenovedec Ladislav Skrak, ktorého meno, žiaľ, médiá neuviedli, lebo ho nepoznajú – hoci je autorom množstva publikácií a výstav…) to urobil excelentne. Ale vizuál je len etiketa zavesená na komplexnom diele, teda repertoári, dramaturgii, personálnom obsadení etc.
Foto: Miro Košírer.
Do divadla som chodila pravidelne, a tak som mala aj celkom dobrý prehľad: pani Valéria Schulzová napísala pre toto divadlo, aj pre SND zaujímavé a v dobrom slova zmysle angažované diela – za všetky spomeniem Leni o Leni Rieffenstahlovej), aj preto sa dostala do povedomia divadelnej obce a asi aj vedenia DPOH. Mestské divadlo je angažované, súčasné politické diskusie, ktoré pripravuje DenníkN, nevybočujú z radu. DPOH, ktoré postavili komunisti (a hrali v ňom komunisti), bolo tiež angažované, aj tie vitráže Janka Alexyho. Robotníci a roľníci a pracujúca inteligencia, tak asi znelo vtedy zadanie a on ho naplnil. Rozdiel je len v akcentoch: vtedy robotníci a roľníci a pracujúca inteligencia, dnes menšiny. Čo by vlastne nemalo vadiť, v pluralitnej spoločnosti sú predsa tieto naratívy v poriadku, ak nemajú tendenciu k totalitarizmu: buď budete všetci myslieť ako my, alebo budete spoločensky znemožnení. A ak sa ozvete, tak vás vyváľame v smole a oblepíme perím. Nech všetci vidia, akí ste starí a škaredí, ako napísal jeden angažovaný súdruh na FB. Asi by sa onen angažovaný súdruh ostro ohradil, aký je on súdruh… – no presne tak reagovali súdruhovia, keď zakázali premietať Dušekov a Hanákov film Ja milujem, ty miluješ. „Hrajú tam škaredí ľudia!“ (Jednu z postáv stvárnila Iva Janžurová…)! Takže áno, divadlo si už vybudovalo novú identitu, má svoj okruh angažovaných tvorcov, ba asi aj divákov – prestala som doň chodiť, tak to neviem určite, je dotované štátom, lebo by sa neuživilo. Ale to by tiež nemal byť problém, aj tí, ktorí ho navštevujú, platia dane a spoločnosť je súdržná, ak vie kultúru podporiť.
Čo je teda neprijateľné a čo sa tak dotklo ľudí, ktorí vyšli do ulíc? Už dlho sú urážaní, že nemajú vzdelanie, nemajú spôsoby, nemajú úroveň, sú spiatočníci, dezoláti, fašistické hovná… no, veď viete, čo všetko. A nikdy nikto sa ich nezastal, ani pani Čaputová v úlohe prezidentky republiky, ani žiaden vrcholný reprezentant elity. Sú Nikto! A ešte im berú aj symboly nerozlučne spojené so životom, ktorý tu žili – áno, toho Hviezdoslava, ktorého ťažkú poéziu sa učili v školách naspamäť a dodnes im znie v ušiach. „Ó, mládež naša, tys‚ držiteľkou rána, vladárkou mája tys‘, jara pokladníkom…“
„Vaše dôchodky idú aj z našich daní,“ volal jeden z dúhových antidemonštrantov na staršiu pani, ktorá sa vracala z protestu.
Trt a dva orechy! Všetci, ktorí sme sa narodili do roku 1960, sme si na svoje dôchodky zarobili, nič nedostávame zadarmo. Tento sociálny darwinizmus (aj podľa liberálnych kritérií jeden zo znakov fašizmu) je čo?!
Na proteste proti vizuálu som nebola, lebo ho považujem za úplne presný, ale pozrela som si videá. Aj dedkov, ktorých hrdinsky dobíja dobre živený mladý muž… Mali na neho vytiahnuť remeň z nohavíc.
Na protestnom zhromaždení po celý čas medzi ľuďmi stálo pekné dievča s kartónom nad hlavou. V hesle na líci krabice sa zastávalo vedenia DPOH a kultúry, na rube kartónu mala napísané: Buďme tolerantní. Nežerme sa! To by šlo. Len by sa musela počúvať aj tá pourážaná časť spoločnosti, ktorá má už dlho pocit, že ju žerú. A ešte pri tom aj mľaskajú.
