Keď sa vysmievame vlastnému národu

Reakcia predsedníčky Spolku slovenských spisovateľov na M. Šimečku st.,
ktorý citoval báseň Janka Jesenského „Proti sprostým Slovákom“.

Slovo básnika má svoju váhu. Prežíva desaťročia, niekedy celé storočia, pretože v sebe nesie bolesť svojej doby, sklamanie, vzdor, ale aj nádej na lepšiu spoločnosť.

Janko Jesenský patril k autorom, ktorí sa nebáli pomenovať ľudské slabosti, spoločenské neduhy ani morálne zlyhania. Jeho satira bola ostrá, jeho slovo odvážne a jeho pohľad na človeka neraz nemilosrdne pravdivý. No práve preto si jeho dielo zaslúži, aby sme s ním zaobchádzali s porozumením a zodpovednosťou.

Literárna kritika národa nie je to isté ako pohŕdanie ľuďmi. Spisovateľ, ktorý kritizuje vlastnú spoločnosť, môže upozorňovať na jej morálne zlyhania, nespravodlivosť, pasivitu či ochotu podliehať manipulácii. Takáto kritika má zmysel vtedy, keď chce spoločnosť prebudiť, viesť k sebareflexii a podnietiť ju k zmene. Neodmieta ľudí ako takých, ale pomenúva konkrétne postoje, činy a pomery, ktoré považuje za škodlivé.

Politické ponižovanie však funguje inak. Neusiluje sa o porozumenie ani o nápravu. Zovšeobecňuje, zosmiešňuje a zbavuje ľudí dôstojnosti. Namiesto otázky, čo treba zmeniť, vytvára dojem, že problémom sú samotní ľudia – pre svoju národnosť, pôvod, názory alebo príslušnosť k určitej rase či  skupine. Takýto jazyk nerozvíja verejnú diskusiu. Premieňa ju na súťaž v urážkach a prehlbuje rozdelenie spoločnosti.

Keď dnes cituje Jesenského báseň Proti sprostým Slovákom, nemali by sme zostať iba pri samotnom citáte. Mali by sme sa pýtať, v akom kontexte zaznieva, na koho je namierený a aký účinok má vyvolať. Je použitý ako podnet na premýšľanie o našich spoločenských slabostiach, alebo ako nástroj na označenie a poníženie ľudí s iným názorom?

Ako predsedníčka Spolku slovenských spisovateľov považujem za dôležité pripomenúť, že kritizovať spoločnosť je legitímne, no ponižovať národ a  ľudí nie je cestou k jej náprave. Nakoniec preňho  samotného je to kontraproduktívne. Aj on je súčasťou tohto národa! Medzi sebakritikou a pohŕdaním je zásadný rozdiel. Sebakritika vychádza z presvedčenia, že zmena je možná a potrebná. Pohŕdanie človeka odsúva, chce umlčať a upiera mu právo byť súčasťou riešenia.

Literárne dielo navyše nemožno bez rizika vytrhnúť z jeho historických, spoločenských a umeleckých súvislostí. Jesenského satira vznikala v konkrétnej dobe a reagovala na konkrétne skúsenosti. Jej ostrý jazyk nemožno automaticky preniesť do dnešného politického zápasu tak, akoby išlo o jednoduchú nálepku pre všetkých občanov. Ak literatúru používame vo verejnej debate, musíme rešpektovať jej zložitosť, obraznosť a pôvodný význam.

Slovensko nie je dokonalé. Ako každý národ má svoje chyby, historické omyly aj nevyriešené otázky. Práve preto potrebujeme otvorenú a odvážnu kritiku. Tá však musí rozlišovať medzi zodpovednosťou jednotlivcov, rozhodnutiami politických predstaviteľov, spoločenskými javmi a dôstojnosťou obyčajných ľudí. Nemožno pripisovať rovnakú vinu všetkým a nemožno z občanov robiť terč kolektívneho opovrhnutia.

Slovensko tvoria aj ľudia, ktorí poctivo pracujú, tvoria, vychovávajú deti, pomáhajú druhým a nesú zodpovednosť za budúcnosť krajiny. Ich dôstojnosť nie je prekážkou kritiky. Naopak, je podmienkou toho, aby kritika mohla viesť k skutočnej zmene. Človeka možno vyzvať k zodpovednosti bez toho, aby sme ho ponižovali.

Nechcem Janka Jesenského brániť pred čítaním ani pred kritikou. Chcem ho brániť pred zjednodušovaním a účelovým používaním. Literatúra má právo znepokojovať, provokovať a nastavovať zrkadlo. Našou úlohou však je čítať ju v celej jej hĺbke, nie používať jej najostrejšie slová ako politickú zbraň.

Úcta k slovenskému národu neznamená zatvárať oči pred jeho chybami. Znamená mať odvahu pomenovať ich presne, rozlišovať medzi príčinami a dôsledkami a zároveň neupierať ľuďom dôstojnosť.

A úcta k Jankovi Jesenskému znamená aj to, že jeho slová budeme vnímať ako súčasť literárneho a historického odkazu, ktorý je väčší než ktorýkoľvek dnešný politický spor. Jeho satira nás môže viesť k sebareflexii. Nemala by však slúžiť na to, aby sa z literárnej kritiky stalo politické ponižovanie.