Zaujala ma púť 19 budhistických mníchov, ich nezvyčajná cesta, ktorá v súčasnom svete vyslala síce tichý signál, ale mocný verš.
Cestu začali v jeseni minulého roku vo Fort Worthe v Texase. Trvala niekoľko mesiacov. Pod vedením vietnamského budhistického mnícha Thich Tué Nhána, známeho ako Bhikkhu Pannakara, prešli 3 700 kilometrov a putovanie ukončili slávnostným zhromaždením pri Lincolnovom pamätníku vo Washingtone D. C.
Mier nie je absencia zvuku, je to prítomnosť harmónie. A presne o tom píšem.
Pochod za mier je inšpiráciou budhistického učenia o nenásilí, o všímavosti a súcite. Význam tejto púte bol však oveľa väčší, odrážal sa počas cesty na tvárach ľudí v mestách, na trasách vedúcich do hlavných miest južných štátov USA. Z pohľadu literárneho, pre ktorých nástrojom je obrazne pero a slovo, bol pohľad na tento pochod fascinujúcou lekciou z „estetiky ticha“. Spisovateľ sa často usiluje o zachytenie istej podstaty ľudstva do metafor, viet či zložitých zápletiek…
Ale mnísi? Ti písali text priamo do krajiny, ktorou kráčali. V literatúre máme hrdinov často v rôznych historických úboroch či s veľkými gestami. pričom kráčajúci mnísi písali príbeh silný o pokore. Mala by to byť pre nás výzva, aby aj naše slová mali váhu ich nôh. Vieme, že každá dobrá kniha má svoj rytmus. Pre mníchov to bol rytmus dychu a krokov. Je to istý kontrapunkt k dnešnej skratkovitosti. Ako v živote, tak aj v písaní kníh nemôžeme sa uchyľovať k preskakovaniu kapitol. Musíme prejsť aj „nudné“ vedľajšie cesty, aby sme si zaslúžili cieľ. Je to určité pripomenutie, že mier nie je cieľová stanica, ale spôsob, akým kráčame po tejto zemi. V ich pokojnom tichu nachádzame vlastný nepokoj.
Zaujímavosťou je, že ku skupine sa pridal aj zachránený psík menom Aloka. Prečo ho spomínam? Pretože v tomto príbehu zosobňuje to, čo v literatúre nazývame „čistý pozorovateľ“. Nepýta sa na nič, nezaujíma ho politika, nerieši naše problémy, jednoducho len kráča. Pre nás spisovateľov by to mala byť výzva, že tie najhlbšie pravdy sú často prosté a prístupné každému. Budhistickí mnísi sa aspoň pre mňa stali akousi chodiacou knihou o nádeji… Poukazujú na to, že mier nie je len absencia vojny, ale aktívna prítomnosť dobra.
A posolstvo pre nás, tvorcov príbehov od psíka Aloku? Vysiela signál, že najdôležitejšie veci v literatúre i v živote sa často realizujú v „podtexte“, v tichej blízkosti. Kým my často hľadíme do minulosti alebo budúcnosti, Aloka len kráča. Je akousi pripomienkou, že mier sa buduje teraz, jedným krokom, jedným dychom, každou chvíľou… Nerozdrobujme sa. Každé zbytočné slovo, ktoré nás rozdeľuje, je ako kameň na ceste pod nohou mnícha kráčajúceho naboso.
Je prototypom čistého dobra, ktoré nepozná hranice štátov, je živou metaforou súcitu, ktorú práve všetci v tejto chvíli tak veľmi potrebujeme. V tichu sa rodí pochopenie. Všetci sme spojení jednou cestou – a na tejto ceste podobne ako budhistickí mnísi a ich verný psík Aloka potrebujeme práve jeden druhého. My ženy často intuitívne rozumieme hodnote tichej obety a trpezlivého pestovania pokoja. Púť týchto mníchov mi pripomína, že tie najväčšie zmeny v dejinách sa nezačali krikom na námestiach, ale tichým rozhodnutím jednotlivca vykročiť za dobrom.
(Text pôvodne vyšiel v Literárnom týždenníku 5 – 6/2026, je mierne upravený)
Jedna odpoveď
Dobrý deň.
Veruže, niečo sa už urobiť musí.
Západná civilizácia zachraňuje veľrybu a nevšíma si, že jej horí pod zadkom a konár je už napílený.
Organizujú sa veľtrhy konzumizmu, dekadentné móla, všeliké cirkusy na námestiach.
A do toho koncertné vystúpenia všetkého druhu
(takmer ako na Titanicu).
Ale že generalita hrá hru, mám stlačiť, nemám stlačiť,
málokomu dochádza.
Vďaka za budhistických mníchov, prajem si, aby sa k nim pridali aj usmievaví prizerajúci, nech to aspoň pripomenie hlas volajúcich na púšti.
Kým je ešte čas.