Bieda a bieda televíznych športových komentátorov

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Hádam sa Balzac na mňa nenahnevá, že som na tomto mieste použil trochu upravený názov slávneho románu, ktorý napísal. Pravda, ak si jeho kurtizány v živote predsa len užili aj trochu lesku, o komentátoroch, ktorí priaznivcom športu približovali práve skončené majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, sa nič podobné povedať nedá. Zostáva len veľká, skutočne veľká bieda a krútenie hlavou nad tým, čo je dnes v žurnalistike a verejnom prejave vôbec možné.

S trochou zveličenia sa dá povedať, že v poriadku nebola jediná veta, ktorú títo majstri slova z konkrétnej súkromnej televíznej stanice vypustili v priamych prenosoch z úst. A na myseľ sa naliehavo tlačí otázka, ako asi zodpovední riadiaci pracovníci kontrolujú elementárne znalosti slovenského jazyka zamestnancov a aké kritériá používajú pri výbere vhodných komentátorov. A som i na pochybách, či použiť toto označenie, lebo nie som si istý, či športoví redaktori, o ktorých je reč, poznajú rozdiel medzi komentovaním a reportovaním – a či vedia, ktorý z týchto dvoch pojmov je náležité použiť v súvislosti s televíznym priamym prenosom. Ale povedzme, že divák by ešte prehrešok tohto druhu prepáčil.

Iné chyby však už nemôže prepáčiť nikto, kto má ešte uši na hlave a kto by chcel počuť z televízie  normálnu slovenčinu.

Šťavnaté jazykové obraty

Dovolím si položiť malú kvízovú otázku. Viete, ktoré slovo patrilo do základnej slovnej výbavy majstrov pera, hlasu a športu, o ktorých „to“ ide? No predsa zámeno „to“. Počas jednej tretiny padlo uvedené ľubozvučné slovo pravidelne i tridsať, štyridsaťkrát. Človek pochopí, že „to“ patrí do základnej výbavy trojročných detí. Nepoznajú názvy, preto použijú „to“. Ale u našich majstrov slova bolo skutočne nutné obdivovať, do akých originálnych slovných väzieb „to“ zamontovali. Vystrelil to, nahral to, chytil to. Slovo „puk“ už používali málo, a len vtedy, ak bol hráč „na puku“. Aj som sa hneď bál, či sa na toto malé gumené čudo vôbec taký chlap zmestí.

A nezrozumiteľné bohemizmy a anglikanizmy boli všadeprítomné. Tak sa divák – poslucháč dozvedel o konkrétnom pohybe, že „to (!) bol jeden z najlepších šiftov“. Po ňom nasledoval akýsi „ájsing“ a komentátor ďalej uviedol, že bez „saportu“ sa v dnešnom hokeji nedá nič dosiahnuť. V hre bola aj legendárna česká prihrávka „z prvej“… že chýba predmet? A že v slovenčine je podobný obrat neprípustný? Prosím vás, človek nemá byť jazykovým puntičkárom, aby si všímal podobné maličkosti. 

Kvetnatá reč nadovšetko

Zaujímavé bolo aj zistenie, že prihrávky už nesmerujú niekomu, ale zásadne na niekoho, napríklad na Vikingstada. Tretí pád? Čo je „to“?

Náramne poučné bolo takisto používanie slovesných predpôn, ich rozlišovanie je evidentne nad analytické schopnosti daných komentátorov. Aké striedanie? Aké vystriedanie? Teraz letí čosi iné -„tréneri práve prestriedali“, prípadne zriedkavé nebolo ani slovo „obstriedali“.

Veľmi obľúbené slovo našich vydarených komentárov je aj „tým“. Nie som si istý, prečo by sa anglické slovo „team“ v slovenskom fonetickom prepise malo uvádzať ako „tím“, keď sa predsa vyslovuje tvrdo, ale bez ohľadu na to – títo dobrí ľudkovia akiste nadobro zabudli, že existujú aj vhodné slovenské slová – ako mužstvo, družstvo, kolektív, reprezentačný výber, reprezentanti, pätica na ľade, atď., vždy podľa okolností a synonymicky. Pravda, myslím si, že i tu treba mávnuť rukou, predsa taká matičná slovenčina nepatrí na majstrovstvá sveta!

Sympatickí muži pri mikrofóne

Podobných príkladov by sa našlo ešte dosť a dosť, ale škoda nosiť drevo do lesa. Krátko sa však pristavím pri jednom z týchto odborníkov, ktorý si osobitne zamiloval deminutíva – teda zdrobneniny. Tento bodrý muž diváka informoval, že na ľad práve prišla nová trojička (!) hráčov, z ktorých jeden je „ľaváčik“ a ďalší zase „praváčik“. Vyslovené bez irónie a neutrálne, viackrát. Ale už som sa nad vecou ani nepozastavil. Pochopil som, že daná televízna stanica považuje divákov za deti, a to je predsa sympatické, nie? Prestal som šomrať.

V časoch, keď sa v rozhlase i televízii hodnotila ešte celá škála kvalifikačných predpokladov, aby sa konkrétny adept dostal k mikrofónu, sa za dôležité kritérium považovalo aj hlasové zafarbenie (milovníkom cudzích slov: timbre). Teda príťažlivosť zvuku, ktorý vydáva naše ľudské hrdlo. Nemožno však nikoho urážať tým, že by sme o niekom povedali, že jeho hlas pripomína… čosi z prírody. Skonštatujme len, že človek, ktorý má vzťah k športu a chce o ňom písať, predsa môže pracovať aj v novinách, nemusí hneď svojím hlasom a dikciou reči trápiť uši poslucháčov.

Karol Polák, Gabriel Zelenay, Rudolf Gallo, Stanislav Dutka – prosím vás, neobracajte sa zatiaľ v hrobe. Možno je tu ešte šanca, že sa (raz) všetko na dobré obráti. Ako v rozprávke.