Foto: FB Polícia Slovenskej republiky
Ďalšia tragédia, ktorá sa odohrala tentoraz v Základnej škole v Staškove v okrese Čadca vniesla opäť napätie do spoločnosti. Veľmi, veľmi smutné. Žiaľ, agresivita a špinavé zlo sa nalievajú do spoločnosti v obrovskom meradle. Dnes samý negativizmus, strašenie, beznádej, samovraždy, vraždy, vojny. Mladí musia byť silní, aby to ustáli.
Tento hrozný čin je len jeden z viditeľných vrcholov deštrukcie spoločenského systému, ktorého sme súčasťou. Ekonomika našej kapitalistickej spoločnosti potrebuje, aby sme boli individualisti, ktorí hľadajú šťastie v konzume. Takto vychovávajú od mala všetkých školy, šport, kultúra, reklamy, médiá, všetko okolo… Kto nekonzumuje, nemá pre spoločnosť hodnotu. Takže nie tí, čo tvoria (tí sú nahraditeľní), ale tí čo konzumujú sú dôležití.
Áno, svet, v ktorom žijeme, nemožno nazvať dobrým. Ale aj my sme jeho súčasťou, je to aj naša vina.
Kde hľadať príčiny? Odľudštený, falošný a pokrytecký systém plný kvetnatých hodnôt, póz je len zásterka tvrdej reality. Glorifikácia schopných a úspešných, krásnych a bohatých bez ohľadu na odvrátenú stranu úspechu!
Len jedna vízia ovládla tento svet – mať stále viac.
Kritický rozum nahradzujú emócie, nekorigovaný subjektivizmus. Je to závažný (ne)kultúrny fenomén lokálne, regionálne (Európa) i globálne.
Patrí medzi znaky degradácie súčasnej ľudskej civilizácie, žiaľ. Riešením je pokúsiť sa o návrat zdravého rozumu, kritického myslenia a všeobecne prijímanej morálky, veľmi blízkej, prípadne zhodnej s tou kresťanskou.
Počnúc výchovou v rodine, cez občiansku výchovu a etickú výchovu od prvej triedy základnej školy.
Toto vyžaduje strategický pohľad dopredu a spoločne zdieľané presvedčenie skupín, spoločností, národov a kontinentov, že budúcnosť ľudstva, ak vôbec, môže zaistiť len jednoznačná orientácia všetkých na spoločné dobro.
My asi môžeme urobiť len to, že ostaneme ľuďmi.
Píšeme, hovoríme, propagujeme ľudskosť, humanitu, ale niet uší, ktoré by to počúvali, niet mozgov, ktoré by to pochopili a niet rúk, ktoré by prestali vyrábať zbrane či už slovné alebo tie kovové.
Mrzí ma, že niektoré médiá všade okolo nás rozosievajú nenávisť. Aký ďalší dôkaz potrebujú zodpovední, že činnosť niektorých médií je nie vždy spoločensky prospešná?
Školská dochádzka je u nás povinná. Deti v školách musia byť v bezpečí. A životy našich detí sú vyššou hodnotou a prioritou ako pochybne interpretovaná „sloboda slova“ aj ako „ľudské právo“ získavať živobytie šírením bulvárnych správ a naháňaním „klikov a zobrazení“.
Mňa na tom zaráža ešte jedna vec. Predstavme si, že by sa ten chlapec vedel lepšie ovládať a že by k tým vraždám teraz nedošlo. A že by to zvládol aj na vysokej škole a vyštudoval by napríklad medicínu. Mal by v rukách ľudské životy, s touto impulzívnosťou a pomstychtivosťou…
Keď v škole začnú deti pravidelne navzájom páchať násilnosti, znamená to, že niečo robíme zle my dospelí. Nechcem zľahčovať tento útok, ale ani vojny s miliónovými obeťami nezabezpečili totálne odzbrojenie. Sme jednoducho nepoučiteľní.
PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Pán Piršel, skvelý, aktuálny, žiaľ aj pravdivý článok o tragédii v Staškove. Žijeme naozaj dobu násilia, nevraživosti, neúcty a ľudskej chamtivosti. Pán prezident sa síce často prihovára k občanom so slovami o zmiernení napätia, nenávisti, nevraživosti v spoločnosti. Tieto slová by mal však predovšetkým „venovať“ hlavne našim politikom. Sú to predovšetkým oni, ktorí to zlo vnášajú medzi ľudí. Stačí si len všimnúť, ako sa k sebe správajú, ako sa titulujú, obviňujú, dehonestujú. Občania žiaľ na to reagujú podobným správaním k sebe. Vo Vašom príspevku ma zaujala predovšetkým jedna myšlienka : “ Keď v škole začnú deti pravidelne navzájom páchať násilnosti, znamená to, že niečo zle robíme my dospelí.“ Je to svätá pravda. Táto veta by mala visieť v rokovacej sále NR SR, nech ju majú poslanci stále pred očami.
Neobviňujeme teda deti, ale seba. Ak sa nezmeníme my, nečakajme to od detí.
S úctou Ľubo Dzurák