Žije Alexej Navaľnyj?

Pred čosi vyše tromi týždňami (16. februára 2024) vo väzení vo Vladimírskej oblasti za polárnym kruhom počas vychádzky zomrel najznámejší ruský opozičný politik Alexej Navaľnyj. Podľa prvej správy, hneď niekoľko hodín od oznámenia, bol príčinou smrti uvoľnený tromb. Zomrel vo väzení a štát za svojich väzňov (aj v Rusku, aj na Slovensku!) preberá zodpovednosť. Možno to bola naozaj trombóza. Kto tomu uverí? A cui prodest? Pomyslela som si v tej chvíli – mŕtvy Navaľnyj bude mať omnoho väčšiu silu ako živý, ale bolo mi ho úprimne ľúto. Ruský najznámejší opozičný bloger Maxim Kac uverejnil video deň pred tým, ako Navaľnyj zomrel. Vyzeral ako vždy – v pohode, posmeškoval na adresu režimu. Ale náhla smrť si nevyberá, mohlo sa to stať.

Ženeva, 1. marca 2024, kvety od ženevskej diplomatickej komunity v záhradách Úradu OSN. Foto: Flickr

Sledovala som potom jeho život po živote. Keďže jeho telo bolo stále na neznámom mieste, všetci písali svoje verzie príbehu. Zaujímavo sa takmer všetci zhodli v tom, že sa nikdy nedozvieme, čo sa stalo, pravda, každý zo svojho uhla pohľadu. Medicínski súdni znalci sa zhodli, že bez otvorenia tela (pitvy) nebolo možné okamžite stanoviť diagnózu príčiny smrti ako trombózu. Súdny znalec Joe Biden spolu s ostatnými politikmi určili vraha – Putina –, len ešte špekulovali, ako to urobil. Verzie boli dve. Jednu písali, zjednodušene povedzme „inoagenti“, a tvrdili, že to bol jed, ktorý spôsobuje syndróm tzv. náhlej smrti a že také vyvíja nejaké známe Putinovo laboratórium pri Federaľnej službe bezapasnosti (FSB). Kremeľskí propagandisti poukazovali na časové súvislosti smrti (Mníchovská konferencia, balíček pomoci pre Ukrajinu, o mesiac voľby prezidenta v RF) a tvrdili, že nikto v Rusku nemohol mať záujem na jeho smrti. Takže – urobil to niekto zo Západu. „Inoagenti“ si z toho robili srandu, že tomu môže uveriť iba niekto, kto vidí priletieť do Moskvy Bidena na metle, lebo za severný polárny kruh by predsa nemohol prísť nikto s jedom do kolóny prísneho režimu. A ak áno, tak by mal odstúpiť Patrušev, šéf tajnej služby a systémom padajúceho h…na všetci.

Ešte predtým ženu Navaľného Juliu prijal Biden, vystúpila na Mníchovskej konferencii a nahrala rozlúčkové video. Mama Alexeja Navaľného tam za polárnym kruhom nahrala video, podpísala a nespochybnila medicínsky protokol o príčine náhlej smrti. Čo znamená, že fantázie o Putinovom jede vyrábanom v špecializovaných laboratóriách FSB, nepotvrdila. Ozval sa vo mne červík pochybností: len tak ľahko vypustili (lebo nepochybujem, že mama sa nerozhoduje v takej vážnej veci sama) túto možnosť? Šéf ukrajinskej tajnej služby Budanov povedal, že všetkých sklame, ale že Alexej umrel prirodzene. Prečo to vedel tak presne šéf ukrajinskej tajnej služby? A mohol by mať Putin záujem utajiť príčinu smrti? Samozrejme, veď ak by v prísne stráženom objekte niekto dokázal preniknúť k prísne stráženému väzňovi, znamenalo by to, že štát je navonok silný, ale môže to byť kolos na hlinených nohách. Trochu mi to celé pripomenulo Prigožina a tú mätež okolo, lebo ani tam nešlo o Prigožina, ale o test, aký silný ten štát je. V ruskom oficiálnom verejnom priestore sa Alexejovi Navaľnému venovali úplne okrajovo, no online priestor ho bol plný. Spomínaný bloger Maxim Kac má na YouTube 3 milióny sledovateľov, na 2. marca ohlásil pochod za Alexeja Navaľného, organizátori rátali s účasťou 50 tisíc ľudí. Navaľnyj nebol liberálny oponent Putina, preto ho aj na istý čas liberálny priestor vyblokoval, no vo väzení odvolal svoje predchádzajúce postoje k vojne v Gruzínsku, aj ku Krymu. Jeho politický život sa začal na Bolotnoj ploščadi v roku 2011, režimom to nepohlo, zvalí ho mŕtvy Navaľnyj?

Alexej Navaľnyj na opozičnej demonštrácii. Foto: Wikimedia.org

Francis Fukuyama (Koniec dejín…) vybral už hlavu ruskej opozície. Juliu Navaľnú. No poznamenal, že ešte sa bude treba poradiť aj s „ruskym obščestvom“ (citujem z programu Xenie Sobčak). Sama Xenia, znalá miestnych pomerov, veď sama neúspešne kandidovala na post prezidentky, poznamenala, že by si vedela predstaviť celkom iné „lica“. Xenia vedie nákladný život, jej životný štýl je v „šokolade“, ale Julia je ešte iná káva, takže obščestvo sotva pochopí, prečo by si ju malo obľúbiť. Fukuyama nie je prvý, ešte za života Alexeja Navaľného ktosi prišiel s touto myšlienkou, že Julia by mohla byť po vzore Cichanovskej (ktorej muž je v bieloruskom väzení) vyhlásená za líderku opozície, na čo reagoval z väzenia Alexej Navaľnyj na sociálnych sieťach v dvoch riadkoch A A A A A A…

Sledovala som pohreb v priamom prenose z Centra Alexeja Navaľného, komentátori v štúdiu, mladí muži odhadom okolo tridsiatky, vyzývali Moskovčanov, aby sa nebáli prísť na rozlúčku. Hovorili o množstve ľudí, odhadovali ich na trojkilometrový rad. Ľudia, ktorí prichádzali, niesli v rukách skleníkové karafiáty a ruže s dlhými stopkami. Sem tam bolo počuť: Na-vaľ-nyj, neskôr A-li- xij. Prichádzal čierny pohrebný mercedes, z ktorého sa vynorila prostá rakva, uchopili ju mladí muži v bielych rukavičkách a niesli do chrámu. Vtedy sa ozval potlesk. Chrám so zlatými kupolami, v pozadí sivé paneláky, udupaný mokrý sneh, všetko akoby v sivom nevľúdnom opare. Komentáre zo štúdia plné odhodlania na pomstu Putinovi. Z nejakého auta vystúpila mama Alexeja s otcom, ona s čiernym šálom, takmer sa jej z vlasov zošuchol, otec statný, v obyčajnej páperovej vetrovke ako od „číňana“. Elegantná vdova, Fukuyamom menovaná „líderka opozície“, chýbala, o deťoch tiež nebola reč. Podľa komentára boli v dave ešte príbuzní a aj veľvyslanci, akreditovaní v Moskve. Chlapci v uniformách, ktorí strážili dav, mali na tvárach masky, iba oči bolo vidno. Nič som z nich nevedela vyčítať. Nasledovali zábery z vnútra chrámu, kam vpustili okrem príbuzných asi tristo ľudí, pri otvorenej rakve s dva týždne mŕtvym telom, na hlave cez čelo mal akúsi pásku, odriekal modlitby pravoslávny kňaz. Kamera snímala mŕtvu tvár, barbarský zvyk, už od pohrebu Brežneva mi je z nej nevoľno.

Komentátori v štúdiu pri priamom prenose hovorili stále o veľkom množstve ľudí. Diváci na vlastné oči videli, že k ohláseným 50 tisícom sa to ani len nepribližuje, nemá zmysel klamať. V chráme pri synovej otvorenej rakve sedí jeho mama s otcom, mama drží v ruke sviečku a druhú dlaň má ukrytú v ruke svojho muža v tej páperovej vetrovke. Keď chcú hrobári na rakvu položiť veko, ľudia v chráme volajú – dovoľte nám rozlúčiť sa! Rakva plná ruží s dlhými stonkami na mŕtvom tele sa zakrýva, rakva putuje do čierneho mercedesu a smeruje na cintorín, kde má Alexej Navaľnyj vykopaný hrob. Komentátori už počas obradov ukazujú mapku s trasou, po ktorej možno na cintorín za 28 minút chôdze dôjsť a vyzývajú ľudí, aby sa vydali na cestu. Pred vchodom do cintorína je detekčná brána, ľudia disciplinovane ňou prechádzajú. Spočiatku je to len riedka skupinka. Reportérka sa pýta starších ruských žien, prečo prišli. „Nie je to zakázané,“ odpovedá jedna odbojne. Jedno dievča povie, že malo túžbu podať ruku Alexejovi Navaľnému. Už sa jej nesplní. Starší muž vážne a s pohnutím odpovie prosto: „Čo viac môžeme? Veď nám hovoril: Nevzdávajte sa!“

Dav pred cintorínom hustne, zaznejú výkriky: „Net vajne!“ Nie je to mohutný chór, v Rusku sa za to trestá.

Deň predtým mal na predvolebnom zasadaní prejav ruský prezident, rečnil vyše dvoch hodín, dívala som sa na zhromaždenie, kde už nejakých dvadsať rokov sú na svojich postoch tí istí ľudia. Chodia diskutovať do štátnej televízie, a tak mnohých poznám aj po mene. Publikum doplnené o mladých dôstojníkov priamo z línie frontu Putin vyzve na minútu ticha za padlých. Za čo, prečo padli?! Režisér Karen Šachnazarov v diskusnej relácii Vladimíra Solovjova navrhuje, aby na ruské univerzity bola pozývaná nová elita z frontu, spomína svojho otca (akademika, ktorý bol poradcom Michaila Gorbačova), ako priamo z druhej svetovej vojny prišiel na univerzitu, nemohol ešte nič veľmi vedieť, ale mal bojovú skúsenosť a tým aj autoritu. Navrhuje ten istý sovietsky model. Lebo univerzity sú univerzity, tam je veľa voľnomyšlienkarstva. Rektor Moskovskej štátnej univerzity Andrej Sidorov mu protirečí – viete si predstaviť, do akého nepríjemného položenia by ste tých ľudí dostali? Veď na univerzitách učia ľudia, ktorí prešli vzdelávaním na Západe, ovládajú niekoľko jazykov, majú za sebou akademickú dráhu… A tu sa zjaví problém, o ktorom sa u nás až tak často nehovorí: napriek všetkej propagande, napriek nostalgii za sovietskymi časmi, ľudia aj v Rusku chcú žiť ako na Západe, na vysokých školách je to obzvlášť citeľné. Sidorova v debate chcú umlčať, najčastejšie mu skáču do reči, hoci on nie je protirežimný, iba chce opisovať realisticky situáciu. Myslím si, že naši lovci hoaxov by mali povinne sledovať to množstvo kanálov z Ruska, namiesto ich zákazov. Možno by potom lepšie svoju propagandistickú prácu robili – takto ľudí iba odrádzajú.

Aké je vlastne to démonické Rusko?

Náš citový vzťah k nemu nie je a nikdy nebol spätý s režimami. Možno s výnimkou Gorbačova, vtedy sme verili, a to sa vo vzťahu k politikom nikdy nemá. Politikov treba kontrolovať, vždy.

Tolstého Vojna a mier sa začína na večierkoch, kde je salónnou rečou francúzština. Lepší ľudia ňou hovoria výlučne. Chodia do kúpeľov na Kryme, ale častejšie do Európy. Žijú na svojich panstvách a ich život je plný povinností vyplývajúcich z kurtoázie: plesy, bály, večierky, uvádzanie do spoločnosti, hry, zábava… vojna.  

My sme poznali už len sovietske Rusko, ale čosi z tých starých čias aj vtedy zaznievalo. Napriek zákonnému rovnostárstvu „vypelichala“ sa tam tzv. červená šľachta. Kto v Sovietskom zväze naživo bol, spomenie si. Všetci si boli rovní – ale niektorí rovnejší, funkcionári komunistickej strany absolútne. Veď tomu Gorbačovovi to aj vykričali – chce rovnosť, ale on si zvykol na výnimočnosť! A zlízla si to najmä jeho Raisa. Kde tá bola od ruskej ženy! Veď je to aj príjemné, nie? Taká drobnosť – my, cudzinci, sme napríklad pri nastupovaní do lietadla mali vždy prednosť. A cítili sme nevraživosť…, lebo ľud nás radil k tým „lepším“ ľuďom. A nezabudol nám to! Raz v Strednej Ázii, v Samarkande, vo filigránsky zdobenej medrese naša moskovská sprievodkyňa s opovrhnutím poznamenala, ako jej domáci smrdia. Veď áno, ťava kľačala pred hotelom, kde sme bývali, keď som si sadala do fotelky, vzniesol sa nado mnou oblak prachu, v reštaurácii som si nemohla objednať ani len rizoto, lebo všetko bolo „pa talonam“ (na lístky), no Uzbečka v tej medrese mala celú históriu v malíčku a rozprávala nám ju s nadšením a hrdo. Lenže – Moskvička sa cítila byť nad ňou.

V dnešnom Rusku som bola pred vyše desiatimi rokmi, všetko sa zmenilo, len tie rozdiely medzi ľuďmi narástli presne tak ako všade, kde zavládol surový kapitalizmus. No a keďže je Rusko nepomerne väčšie ako náš bývalý socialistický východný tábor, tak aj tie rozdiely sú väčšie. Na tom predvolebnom Putinovom zhromaždení si všímam predsedníčku Federálneho zhromaždenia Matvijenko: tvár po plastickej operácii, pery napuchnuté, skoro by človek povedal – Američanka. Ako tá vypreparovaná starenka z Ameriky, čo zlomila všetky rekordy sledovanosti, keď si zaletela na Taiwan, aby naštvala Číňanov. Ruskí plastickí chirurgovia musia byť veľmi bohatí, pretože asi niet verejne vystupujúcej ženy, ktorá by neprešla ich rukami. O kňažkách lásky ani nehovorím.

Vo februári, ešte pred skonom Alexeja Navaľného, v ruských mestách stoja fronty, aby mohli podpísať kandidatúru na prezidenta Borisa Nadeždina. Liberálnu novinárku Xeniu Sobčak zaujímalo, prečo a kto je tento človek. Je to podmoskovský regionálny politik, v deväťdesiatych rokoch pracoval pre Jeľcina, kampaň na zber podpisov mu robia dobrovoľníci, zastrešuje ich už spomínaný bloger Kac (vedený v Rusku ako inoagent), vyzbierali už 200 tisíc podpisov a 800 miliónov rubľov na kampaň. Podstatné je, že ľudia podpisujú kandidatúru, lebo „nadajelo uže vajny“. Nadeždin hovorí, že rozhovory z Istanbulu (ktoré mohli zachrániť tisíce životov), sú už z inej doby – vtedy ešte Zelenskyj veril, že zbrane zo Západu mu pomôžu dosiahnuť kapituláciu Ruska, to isté si myslel Putin o kapitulácii Ukrajiny. Dnes podľa Nadeždina je iná situácia, Xenia Sobčak mu hovorí, že Zelenskyj nemôže iné, len žiadať stav z roku 1991, pretože by ho zabili vlastní, ak by pristúpil na kompromisy. Nadeždin namieta, že by sa išiel najprv dohodnúť s Trumpom, lebo podľa neho on bude prezident, navrhol by, aby okamžite stiahli obe strany vojská, a potom sa opýtali samotných ľudí, kde chcú žiť. No, všetko veľmi pekné – ibaže toto všetko sa už navrhovalo a nič z toho nebolo. Takže celá kandidatúra Nadeždina je skôr taký prieskum, koľko má Putin otvorených odporcov. Ale zaujímavé interview.

Vo štvrtok 8. februára 2024 Ústredná volebná komisia RF preverila podpisy a odsúhlasila štyroch kandidátov. Nadeždin medzi nimi nie je, ale na zasadnutí komisie, kde mu ukázali podvody na hárkoch, bol. Nenamietal, len žiadal čas, aby sa mohli preveriť všetky podpisy. Ten mu však zákon nedovolí, a tak volebná komisia jednomyseľne jeho kandidatúru zamietla. Ani voči tomuto rozhodnutiu komisie nemal výhradu. Mal však výhradu voči zákonu. No a potom vysvitlo, že ten zákon kedysi písal on…

A tak sa skončila púť nádeje Nadeždina. Malo to nejaký význam? Predpokladám, že pre Putina veľký – zmapoval si všetkých opozičníkov nielen v Moskve a Petrohrade, ale aj v tých 75 regiónoch, kde Nadeždin podpisy zbieral. Putin si overil, aká silná je voči nemu opozícia.

A po pohrebe Alexeja Navaľného si to overenie mohol potvrdiť.

Dediči symbolu Navaľnyj chcú Alexejovu pamiatku chrániť, ruský spisovateľ Michail Zygar (u nás vyšlo niekoľko jeho kníh, prvá bola Všetci mocní Kremľa), ho chce vyhlásiť za svätého.

(Neoznačené fotografie sú z videí na YouTube)

(Celkovo 1 296 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter