„Iba skutočné demokracie zdaňujú bohatstvo. Zdaňovanie bohatstva obmedzuje potenciál ekonomického a finančného násilia a vracia zdroje späť do rúk demokratickej moci a verejných systémov kontroly. (…) Moc nás oslepuje voči faktu, že sme v konečnom dôsledku len ľudské bytosti, ktoré nemajú väčšiu ani menšiu hodnotu než ktokoľvek iný, a že naša najväčšia sila spočíva v zdieľaní a spolupráci, nie v sebeckom hromadení a túžbe po kontrole. V demokracii by nemal byť priestor pre oligarchiu ani aristokraciu, ale nerovnosť v bohatstve vytvára tieto mocenské systémy.“
(Zo správy oxfordského Oxfamu, medzinárodnej charitatívnej organizácie združujúcej trinásť národných organizácií zameraných na odstránenie chudoby a nespravodlivosti na svete, nazvanej Európska agenda na zdaňovanie superbohatých z 9. októbra 2025.)
Titulný list správy Oxfamu Európska agenda
na zdaňovanie superbohatých z 9. októbra 2025
Európska únia: Hlboká kríza sociálnej nerovnosti
Áno, aj tento citát je svedectvom strachu ľudí z prehlbujúcej sa sociálno-ekonomickej chudoby, z bezprecedentného roztvárania nožníc medzi chudobnými a bohatými, z neistej a neraz nepredvídateľnej budúcnosti. Onen zvieravý pocit čoraz väčšmi opantáva celú planétu (tri miliardy prežívajúcich za dva doláre na deň, milióny hladujúcich a zomierajúcich od hladu, tisíce obetí nezmyselných vojen, skupinového a štátneho terorizmu, milióny nezamestnaných, znivočená príroda), zakosílil sa i v našom európskom dome, bojíme sa straty zamestnania, strechy nad hlavou, sociálnej vylúčenosti, obávame sa hmotnej núdze rodín, materiálnej deprivácie, absencie základných životných potrieb. Zdá sa, že tento strach je neraz ešte diabolskejší ako strach z politického prenasledovania v diktátorských režimoch.
A práve na onen odiózny jav upozorňuje spomínaná správa; Európa čelí hlbokej kríze nerovnosti: najbohatšie jedno percento obyvateľov Európskej únie (EÚ) vlastní takmer štvrtinu všetkého bohatstva, zatiaľ čo polovica populácie si delí len percentá. Desaťročia daňových úľav pre bohatých a korporácie spôsobili, že tí najbohatší platia pomerne menej daní než bežní občania, čo narúša spravodlivosť, demokraciu a sociálnu súdržnosť.
Bohatstvo miliardárov v EÚ v prvej polovici roku 2025 vzrástlo o viac ako 400 miliárd eur (o dve miliardy denne), viac ako 80 percent všetkých daňových príjmov v krajinách EÚ platia najmä bežní Európania, v porovnaní s 9 percentami od firiem a iba 0,4 percenta z majetkových daní. V roku 2025 bolo v EÚ takmer 500 miliardárov, čo je o 39 viac ako v roku 2024. Za ostatný rok vznikol v priemere nový miliardár každých deväť dní. Nechce sa ani veriť, že najbohatších 3 600 Európanov vlastní spolu toľko majetku ako najchudobnejších 181 miliónov obyvateľov EÚ – čo je porovnateľné s kombinovaným počtom obyvateľov Nemecka, Talianska a Španielska. Desať krajín EÚ nemá nijakú daň z dedičstva.
Kým bohatstvo dramaticky rastie v rukách niekoľkých, vlády sú čoraz chudobnejšie, keďže nové bohatstvo ide do súkromných rúk, nie do verejných rozpočtov. V 90. rokoch vlastnili vlády približne 10 percent celkového bohatstva, dnes je to už len 6 percent. Koláč sa zväčšil, ale podiel vlád sa zmenšil – ostalo menej pre školy, nemocnice, a zároveň sa zvyšuje dlh pre budúce generácie, zatiaľ čo superbohatí bohatnú. Bohatstvo nekvapká nadol, ale exploduje nahor. O vysokej príjmovej nerovnosti svedčí aj Giniho koeficient (rozdiel medzi skutočným rozdelením príjmov a absolútne rovným rozdelením sa pohybuje od 0 do 1, čím je vyšší, tým je vyššia aj nerovnosť), Niekoľko údajov (rok 2025): Slovensko (0,241 – drží primát v príjmovej rovnosti ); vyššiu príjmovú nerovnosť zaznamenávajú napríklad v Česku (0,261), Rakúsku (0,309), Nemecku (0,324), Taliansku (0,337) a v Poľsku (0,289).
Pritom nadmieru dobre platení lídri EÚ ju vydávajú za oázu bohatstva, blahobytu, spravodlivosti a demokracie. Jednou z najväčších tragédií je arogantnosť a neodbytnosť masy lobistov v Bruseli. Zapadá do toho aj „kolosálna hanba Komisie EÚ s netransparentnosťou konania von der Leyenovej pri nákupe vakcín od Pfizeru. Moc však držia v rukách zaslepení poslanci pravicovo i ľavicovo stredových, liberálnych i časti zelených strán. Sprevádza to, žiaľ, aj množstvo nezmyselných opatrení, ktoré dopadajú na bežných Európanov v súvislosti s tým, že sa bezohľadne vytĺkajú peniaze na zelené projekty, financovanie zbrojenia a iné obludnosti“ (František Škvrnda). Skrátka, faloš nad faloš!
Huckanie takzvaných dobrých proti takzvaným zlým
Kam až môže dnešná situácia zájsť? Sibylle Bergová to v dystopickom románe GRM. Brainfuck. (Bratislava: Inaque, 2021) ženie až do absurdnosti (?): „Bol to proces, keď sa prostriedkami demokracie rozomieľala dôvera v demokraciu, keď do vysokých funkcií nastupovali absolútni truľovia, keď sa iniciujú občianske vojny, huckajú sa takzvaní dobrí proti takzvaným zlým prostriedkami nudgingu (postrčenia – poznámka autora), manipuláciou ich poondiatych mozgov pomocou koncových zariadení, využívaním sociálnych médií, falošných informácií“ (s. 71). Český sociológ Jan Keller k tomu dodáva: „Šéfovia vlád predvádzajú svoje konflikty počas európskych summitov a obhajujú pred kamerami národné záujmy. Za scénou tohto divadla pre verejnosť Komisia zavádza pravidlá a normy pre všetkých. V jej rozhodovaní sa však spojil ekonomický liberalizmus s technokratickým prístupom. Výsledkom je úsilie, pokiaľ je to možné, všetko deregulovať, robiť to však prísne regulovane. S cieľom pripraviť trh čo najvoľnejšie sa všetko normuje a podriaďuje rigidným pravidlám. Čím väčšmi sa dereguluje, tým viac sa byrokratizuje. (…) A čo predurčuje neistú budúcnosť EÚ? Predovšetkým fakt, že v rámci demokracie fakticky neexistuje európsky ľud a neoliberálom ani nechýba“ (Hybridní politika, s. 34 – 35).
Slovensko na smutnom euroúnijnom voze
Slovensko sa, žiaľ, vezie na tomto smutnom euroúnijnom voze, plnom nezmyselných zákazov a príkazov. Aj preto podľa údajov Slovenského štatistického úradu bolo u nás v roku 2024 v riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia vyše 980-tisíc ľudí, čo je 18,3 percenta z celkového počtu obyvateľov SR. Niektoré domácnosti a jednotlivci sú ohrození príjmovou chudobou (14,5 percenta), závažnou materiálnou a sociálnou depriváciou (7,6 percenta) alebo veľmi nízkou intenzitou práce (3,8 percenta). Spomedzi troch dimenzií chudoby a sociálneho vylúčenia je na Slovensku najviac ľudí ohrozených tzv. príjmovou chudobou so zraniteľnou pozíciou na trhu práce a osôb nachádzajúcich sa mimo trhu práce, ako aj osôb so špecifickým zložením domácností a rizikovým sociálno-demografickým profilom. Pod hranicou príjmovej chudoby žilo minulý rok 14,5 percenta osôb, čo je viac ako 778-tisíc obyvateľov (o takmer 12-tisíc osôb viac ako v predchádzajúcom roku 2023).
Podľa najnovších dát zverejnených pri príležitosti Medzinárodného dňa proti chudobe (17. október) problém so zaplatením týždňovej dovolenky mimo domu pociťovala celkovo tretina, presne 33,4 percenta obyvateľov, súčasne 28,2 percenta nedokázalo čeliť neočakávaným finančným výdavkom a 23,3 percenta nevedelo nahradiť opotrebovaný nábytok novým. Hodnoty všetkých troch ukazovateľov sa však v roku 2024 medziročne zlepšili. Medzi päť najčastejších nedostatkov, ktoré si obyvatelia SR nemôžu dovoliť, patril problém spojený s možnosťou zabezpečiť si jedlo s mäsom, kuraťom, rybou (alebo vegetariánskou obdobou) každý druhý deň (17,1 percenta obyvateľov). Následne 11 percent uvádzalo, že si ich domácnosť nemôže dovoliť automobil.
Často sa stretávam s ľuďmi, rozprávame sa o ich živote, postavení v spoločnosti, neraz vravia, čo máme robiť, keď sa budeme sťažovať, pôjdu po nás, začnú sa na nás vŕšiť, spravodlivosť neexistuje, peniaze rozhodujú o všetkom, niektoré osudy sú ozaj kruté: 58-ročného vodiča vyhodili z istého ministerstva, nebol schopný splácať pôžičku, medzitým ochorel, stal sa z neho bezdomovec. Našťastie mu kamarát požičal záhradnú chatku, bez elektriny, v zime aj bez vody. Podobných príbehov poznám neúrekom, nájdeme ich všade vôkol nás, žiaľ, neraz oveľa tragickejších.
Vyúsťuje to do epidémie strachu, depresie, zvýšeného počtu samovrážd, narastajúcej arogancie, agresie, do stavu, keď sa človek človeku stáva vlkom, keď sa stupňujú ozaj extrémistické prejavy a skutky. Mocenský strach elitám mimoriadne vyhovuje, vyhovuje im, že následky systému sú zreteľne viditeľné – odstrašujúcu úlohu plnia bezdomovci, asi v zmysle: „Pozri sa, ako dopadneš, keď nebudeš v práci poslúchať.“ Paralyzuje to kolektívnu akciu, stavia triedy a jednotlivcov proti sebe. Nejde tu o strach z havlovskej moci bezmocných, ale z moci mocných nad bezmocnými. Verejný záujem ako kategória mizne, rozmohol sa vysoký stupeň systémovej korupcie, kšeftovanie s chudobou či úžera.
Z toho musíme mať strach všetci!
Čoho sa ja bojím?
Čoho sa ešte bojím ja sám?
Bojím sa čierno-bieleho, zákonite netolerantného a neférového videnia reálií, ktoré ponúkajú najmä „lepšomédiá“, bojím sa primitívneho a zjednodušeného odlišovania pravdy a lži – takého častého, že to musí recipientovi liezť hore krkom – akoby ani nikto neveril, že si vie urobiť názor aj sám, bojím sa šialenej presily informácií, ktorá vedie k banalizácii skutočnosti; ak má človek prebytok materiálneho bohatstva a cíti sa úplne slobodný, stáva sa chtiac-nechtiac intelektuálnym zvieraťom.
Bojím sa prázdnych rečí a „argumentácie“ bez argumentov, slov plných žlče, bojím sa absolutizácie ľudských práv na úkor sociálnych práv, sofistikovane premyslenej a vymyslenej propagandy – môžete si dovoliť všetko, ibaže vám na to chýbajú peniaze. Skrátka, bezbrehá prevaha práv nad povinnosťami deformuje podstatu osobnosti, relativizuje postavenie občana v spoločnosti i samotnú úlohu štátu.
Bojím sa verbálneho obžerstva na tému demokracie vyúsťujúceho do jej grotesknej imitácie, bojím sa tých, čo mi chcú zašiť ústa či vyraziť pero z ruky, prinútiť ma, čo si mám myslieť – ak mám iný názor ako onen neoliberálny, som nepriateľ, podozrivý, nebodaj aj extrémista, bojím sa falošnej politickej korektnosti, obaľovania klamstva do trblietavej pozlátky, bojím sa oživovania odchádzajúceho multikulturalizmu.
Bojím sa, že postupne strácame kontrolu nad vlastnými životmi, bojím sa o budúcnosť našich detí a vnukov, bojím sa i toho, že sa čoraz väčšmi stávame otrokmi finančného kapitálu, skostnateného aparátu, kybernetického ošiaľu, špionománie i zneužívania moci.
Stupňuje sa zúrivý boj o ovládnutie sveta, o výsledku mocenského zápasu rozhodujú technologické giganty (Google, Meta, Twitter, Amazon, AI atď.), a tajné služby, navzájom prepojené naprieč celou planétou v duchu želania svojich mecenášov. Dnešný kapitalizmus dohľadu vie o nás všetko, ale my o ňom nevieme nič, naše mysle podmínuvajú digitálne dáta, radikálne ich pretvárajú, minúta je v tomto procese ničím, musíme si dať pozor, aby sme všetko nezmeškali. Technológie umelej inteligencie prekračujú digitálne hranice a pôvodne dobre mienený projekt sa v konečnom dôsledku obracia proti človeku.
Politickí lídri sa správajú nepredvídateľne, tárajú klamú, atď. – zdá sa, že im podobné manipulácie ešte väčšmi posilňujú pozície. Čelíme novému variantu starého motívu o cisárových nových šatoch: kým v pôvodnej verzii malé dieťa zakričí, že cisár je nahý, dnes sám cisár vyhlási, že je nahý a nerobí so z toho ťažkú hlavu. (Donald Trump a jemu podobní).
Nové parametre spôsobu života
Ako nastaviť nové parametre spôsobu života a politickej kultúry? Peter Sloterdijk, významný, takpovediac dvorný nemecký filozof a kritik kultúry, nastoľuje v knihe Du musst dein Leben ändern (Musíš zmeniť svoj život, Fankfurt am Mein, Suhkampf Verlag, 2014) koncept akéhosi novátorského imunitného systému nazvaný ko-imunizmus (Slavoj Žižek to označuje v istej metafore za budúcu spoločensko-ekonomickú formáciu, nový model komunizmu). Hlavná idea spočíva v tom, že život ľudskej bytosti závisí od bio-, socio- a psychoimunity, ktoré môžu úspešne fungovať iba v podmienkach vzájomnej synergie. Inak povedané, popretie jednej z nich, znamená redukciu vlastnej imunity. Podľa neho doterajšia história bola bojom imunitného systému medzi vlastným protekcionizmom (vlastným ja) a externalizáciou, čiže poškodzovaním vonkajšieho anonymného prostredia, za ktoré nikto nepreberá zodpovednosť.
Víťazstvo vlastných svätých egoizmov jednotlivcov, etník a národov sa dalo vždy kúpiť porážkou tých vonkajších. Imperatív budúcnosti si vyžaduje nové vedomie, nové návyky, spoluprácu a solidaritu s ostatnými a prírodou, aby všetci prežili a prosperovali. To by mal byť onen ko-imunizmus v pravom zmysle slova.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 35 – 36/2025)
