„Takmer dve tretiny študentov stredných škôl (63 %) uvádza ako najčastejší problém súvisiaci s používaním digitálnych technológii na ich školách nenávistné správanie na internete v podobe kyberšikany. Ako ďalej ukázali výsledky prieskumu na výberovej vzorke 520 respondentov z februára 2025, medzi najrozšírenejšie formy kyberšikany patrí očierňovanie – zámerné rozširovanie klebiet o spolužiakoch/kamarátoch a sexting – rozširovanie alebo zdieľanie intímneho obsahu bez súhlasu dotknutej osoby. S kyberšikanou tohto typu sa v škole stretlo až 60 % stredoškolákov. Treťou významnou formou sú hádky v diskusiách v online prostredí. Každý druhý študent (51 %) sa osobne alebo sprostredkovane stretol s rôznymi druhmi urážania, nadávania alebo provokujúcich výrokov v internetových diskusných fórach, četoch a pod. Pomerne vysokú spoločenskú závažnosť majú aj ďalšie formy kyberšikany. Takmer traja z desiatich opýtaných (28 %) sa v škole stretli s odhaľovaním súkromných informácií predstieraním dôvernej komunikácie a následného zverejnenia intímnych informácií o obeti na internete. Ešte nebezpečnejšími sa ukazujú kybergrooming – zámerné oslovovanie osôb s cieľom nadviazať sexuálny kontakt a kyberstalking – dlhodobé prenasledovanie osoby vo virtuálnom prostredí často spojené s obťažovaním a vyhrážaním sa cez internet. V škole sa s nimi stretla približne štvrtina študentov. Jedným z kľúčových zistení prieskumu je tiež to, že v celej stredoškolskej populácii predstavuje podiel obetí kyberšikany asi 30 %, čo v prepočte znamená približne 60-tisíc mladých ľudí. S prosbou o pomoc pri riešení kyberšikany sa na niekoho obrátili iba dve tretiny obetí (65 %). Naopak zvyšných 35 % tak z rozličných dôvodov neurobilo. Školám, rodičom, zodpovedným inštitúciám, ale aj orgánom činným v trestnom konaní tak uniká nemalá časť prípadov.“
(Z projektu Kyberšikana na stredných školách z dielne Inštitútu pre verejné otázky so svojimi partnermi – spoločnosťami Slovak Telekom (program absolventi šikany.sk) a Accenture z mája 2025.)
„Skoč, ty zbabelec!“
Všetky tieto čísla poukazujú na vážny etický, morálny spoločenský problém, hraničiaci s trestnoprávnou zodpovednosťou. Na ilustráciu niekoľko príkladov: na základnej škole v Trenčianskom kraji trinásťročný žiak natočil učiteľku na hodine, video upravil a vložil texty, ktoré nikdy nepovedala. Video sa následne šírilo medzi spolužiakmi. Učiteľka bola v strese a nakoniec odišla na inú školu. Alebo: Polícia SR zaznamenala prípad, kde sledovatelia anonymne zneužívali používateľa cez TikTok. Ten údajne skočil z balkóna šiesteho poschodia. Je všeobecne známe, že na tejto platforme sa množia skupiny, ktoré cielene šikanujú (napr. „pálením sviečok“, zverejňovaním fotiek rodiny), často ide o psychologické divadlo, ktoré majitelia účtov zužitkujú na finančný zisk. Na strednom Slovensku 15-ročný chlapec skočil zo strechy školy, pričom spolužiaci naňho kričali: „Skoč, ty zbabelec!“ Pravda, podobné tragédie sa v ostatnom období šíria takmer geometrickým radom – viacero mladých ľudí na Slovensku utrpelo vážne následky vinou nebezpečných výziev na internete – vrátane hospitalizácií či úvah o sebapoškodzovaní alebo sebaublížení. Paradoxne, až 80 % tínedžerských samovrážd páchajú chlapci, dievčatá pri týchto činoch skôr podliehajú fenoménu vlastnej nedokonalosti a pretlaku sociálnych očakávaní.
Šikana a kyberšikana je moderným strašiakom na celom svetre – a to v podobe vydierania a vyznávania falošnej lásky na Facebooku (Meta), prenasledovania nového žiaka v triede, žiadostí o erotické služby, zneužívania cudzích mobilov na konšpiračné a urážlivé SMS-ky, vylučovania z kolektívu, pranierovania cudzích profilov, upravovania fotografií, agresívnych útokov na učiteľov a podobne. Napokon, ak si zalistujete v zahraničných médiách, ľahko napríklad natrafíte aj na takéto informácie: v súvislosti s parížskou influencerkou Magali Berdahovou obvinili 28 osôb za online kyberšikanu, 14 z nich dostalo nepodmienečné tresty (od 4 do 18 mesiacov väzenia), spolu s pokutami 54 000 eur a zákazom kontaktovať obeť dva roky. Kanaďana Aydina Cobana odsúdili v roku 2022 na 13 rokov väzenia za internetové obťažovanie a sexuálne vydieranie tínedžerky AmandyToddovej, ktorá následne spáchala samovraždu – páchateľ ju dlhodobo online týral. Odlišná situácia nie je ani v ostatných „civilizovaných“ krajinách našej planéty…
Zneužívanie umelej inteligencie
Pomerne novým javom je kyberšikana prostredníctvom umelej inteligencie (AI). Napríklad štatistiky spoločnosti Sumsub ukázali, že len od roku 2022 do roku 2023 došlo na celom svete až k desaťnásobnému nárastu počtu odhalených deepfakes (ide o fotografie, videá alebo audiozáznamy, ktoré boli digitálne upravené tak, aby nahradili tvár alebo hlas jednej osoby tvárou alebo hlasom inej osoby. Len v Európe vzrástol tento počet o 780 %. Skúsenosti s toxickými javmi generovanými pomocou AI má aj väčšina Slovákov – 71 % opýtaných sa už stretlo s falošnou alebo upravenou fotkou či obrázkom, ďalších 60 % s deepfake videom a viac ako polovica (55 %) s deepfake audiom, resp. zvukovou nahrávkou. Nebezpečenstvo prudkého vzostupu obsahu produkovaného AI je najmä v tom, že pripravuje cestu pre rôzne formy kyberzločinu, ako krádeže identity, podvody, dezinformačné kampane v bezprecedentnom meradle. Celkom logicky si tak našla uplatnenie aj ako efektívny nástroj kyberšikany. Tento trend sa už začína „udomácňovať“ aj na slovenských stredných školách. Umelú inteligenciu využíva na šikanovanie až 36 % študentov; jej „bežné“ požívanie potvrdili 4 % opýtaných, pričom v prostredí konzervatórií, škôl umeleckého priemyslu či športových škôl je to trojnásobne viac (12 %), v Bratislave a Košiciach až 23 %.
Nebo – nedosiahnuteľný svet
Keď som pátral po beletristickej literatúre na tému šikany a kyberšikany, dostali sa mi do rúk dva zaujímavé romány: Nebo z klávesnice významnej japonskej spisovateľky Mieko Kawakamiovej (IKAR, e-kniha, 2025) a kniha Louder Than Words/Hlasnejšie ako slová) od dvoch amerických inšpiratívnych černošských umelkýň – autorky bestsellerov novín The New York Times Ashley Woodfolkovej a herečky Lexi Underwoodovej (Scholastic Press, e-kniha, Kindle edícia, 2024).
Obidva romány sú krutým svedectvom toho, čo vie šikana a kyberšikana urobiť s mladými ľuďmi, do akého bahna ich uvrhne, ako im zatvrdnú srdcia a otupí sa duša. Ale je tu ešte niečo predtým – výchova v rodine, rozharkané rodinné prostredie, alebo na druhej strane čičíkanie svojich ratolestí ako vo vatičke vyúsťujúce do detskej spupnosti, úsilia vydupať si za každú cenu luxusnú hračku aj za cenu hysterického plaču. A výsledok? Už v predtínedžerskom veku hrubá arogancia a neúcta k šedinám (nepustia starších a chorých ľudí sadnúť v dopravných prostriedkoch, sklonia hlavu a pozerajú kdesi inde, resp. vášnivo ťukajú do mobilov), odvrávanie, výsmech a niekedy aj vyhrážky.
Hlavnou postavou a rozprávačom príbehu Nebo je štrnásťročný stredoškolák prezývaný Škuľavec (škúli na pravé oko), ktorý sa pre svoj hendikep stal terčom posmechu a brutálnej šikany zo strany drvivej väčšiny spolužiakov z triedy, tzv. ninomijovcov (na ich čele stojí Ninomija, najlepší študent z triedy a skvelý športovec). Krutosti prenasledovateľov sú neslýchané, takmer neuveriteľné – autorka zrejme zámerne použila románovú hyperbolu, aby zvýraznila agresívnosť týchto skutkov. Škuľavec dostal príkaz: „Strč si kriedu do nosa a nakresli ňou na tabuľu natoľko zaujímavý obraz, aby u nás vyvolal výbuch smiechu, ktorý nám celú minútu nedovolí ani sa pohnúť. (…) Stačí, keď zožerieš tamtie tri kriedy. (…) Schmatli ma za vlasy a postavili na nohy, do oboch nosných dierok mi vtisli po jednej kriede, poslednú mi strčili do ruky a ja som do nej prednými zubami zahryzol“ (s. 16 – 17). Inokedy ho zamkli do skrine, zalepili mu páskou ústa, bili ho, kopali do krvi. Vrchol cynizmu a brutality predstavuje tzv. hra s volejbalovou loptou: „Ninomija mi nasadil na hlavu roztrhnutú loptu a zhodil ma na zem. Lebku mi stislo, pred očami sa mi zotmelo a do nosa udrel zápach prachu. Nič som nevidel. Stuhol som ako kameň. Zdrap lopty mi nesiahal až po bradu, takže spodnú peru som mal voľnú“ (s.111 – 112). Spolužiaci začali hrať s loptou (hlavou) futbal, kopali mu do nej ostošesť. Škuľavec zacítil na hlave trhavý náraz a za jeho očami sa ako plameň rozbreskla strieborná žiara. Nevedel, čo sa prihodilo. Nohy mu vyleteli do vzduchu. Celou váhou sa zrútil na chrbát a vyrazilo mu dych. Tvár mu zachvátila prudká bolesť a obrovskou rýchlosťou mu trielila do vedomia… Ťažko stráviteľné násilnosti, hoci nie až také drsné, sa rinú celým románom…
Podobný osud stihol spolužiačku Kodžimovú z rozvedenej rodiny, ktorú pre zmenu šikanujú dievčatá z triedy, vraj preto, že smrdí a ošumelo sa oblieka (na znak toho, že chce vzdať úctu otcovi, ocitnuvšiemu sa v pozícii bezdomovca). Dievčina tajne píše Škuľavcovi listy, postupne medzi nimi vzniká vzťah dôvery a spoločného porozumenia. Oboch spája nielen utrpenie, ale aj hlboká osamelosť, ktorú nedokáže preklenúť nikto iný okrem toho druhého. Ich písomné rozhovory odhaľujú nielen vonkajší svet násilia, ale aj ich vnútorné postoje k tomu, čo zažívajú. Odnesú si to tým, že násilníci ich za hlasného rehotu nútia k sexuálnemu styku a ju vyzlečú donaha.
Pri týchto mladých ľuďoch nejde iba o sklony k fyzickému násiliu, ale aj o narušenie systému hodnôt. Škuľavcovi na otázku, prečo ho šikanujú, odpovedá spolužiak Momose takto: „Všetci iba robia to, čo sa im chce. Tak nejako. Začína sa to nejakým ich nutkaním. V bode jeho zrodu neexistuje ani dobro, ani zlo. A oni sa náhodou ocitli v takej situácii, v ktorej si tú svoju túžbu mohli uspokojiť. Ty si bol jej súčasťou. Ide len o to, že na uspokojenie svojho nutkania konajú tak, ako sami uznajú za vhodné“ (s. 154). Ďalej potom pokračuje: „Napríklad ty si si ešte pred chvíľou myslel, že ťa šikanujú pre tvoje oko. Ale pre mňa tvoje oko absolútne nič neznamená. Necítim nič také, čomu sa vraví výčitky svedomia. Nič si o tom nemyslím. Pre mňa to ani nie je šikanovanie. A neplatí to len o tebe a o mne, zrejme je to tak u všetkých. Nič sa jednoducho nedeje tak, ako si to želáš, lebo tvoje želania nemajú nič spoločné s realitou. Každý z nás si hovie vo svojom vlastnom uzavretom hodnotovom systéme a navzájom sa medzi sebou pretláčame“ (s. 156). To je už myslenie, ktoré splodilo fašizmus. Nemalý podiel na tom má vplyv sociálnych sietí a s nimi súvisiaca šikana a kyberšikana. A tu by mala spozornieť každá spoločnosť…
Román ukazuje, že šikanovanie nie je len čin, ale systém – zakorenený v spoločenskej hierarchii, mlčaní ostatných a neochote zasiahnuť. Postavy ako Škuľavec a Kodžimová sú umlčané nielen bitkami, ale aj odopretím ľudskej dôstojnosti. Autorka odhaľuje, ako obete šikany hľadajú svoje miesto vo svete, kde sa o nich rozhoduje bez nich.
Kawakami si v svojom rozprávaní nevyberá jednoduché riešenia. Neponúka čitateľovi jasnú odpoveď ani na otázku, kto má pravdu. Namiesto toho ho vedie k reflexii – či nie je samotný akt prežitia v nepriateľskom prostredí istou formou odporu. Autorka tak zdôrazňuje, že hoci sú jej postavy slabé v tradičnom zmysle, ich vnútorný svet je nesmierne komplexný a ich mlčanie má mnoho vrstiev: strach, rezignáciu, filozofiu, ale aj nádej.
Autorka zachytáva jazyk dospievajúcich s citom a bez pátosu. Jej postavy nie sú ani idealizované, ani démonizované – sú skutočné, so všetkými protikladmi a pochybnosťami, ktoré prináša dospievanie a bolesť. Názov románu – Nebo – má symbolický význam. Predstavuje túžbu po inom, lepšom svete, ale zároveň je vzdialený, nedosiahnuteľný, ktorý chce Škuľavec dosiahnuť tým, že si dá operovať oko. Je to priestor nádeje, ktorý postavy vnímajú len ako abstraktnú možnosť. Otvorený záver románu len podčiarkuje, že ide o výpoveď, nie o odpoveď.
Hlasnejšie ako slová
Druhá kniha – Hlasnejšie ako slová – sa výhradne zaoberá kybešikanou, javom, ktorý ešte väčšmi vulgarizuje, atakuje a hucká násilie v správaní detí a vôbec mladej generácie. Čo je teda podstatou románu? Hlavná predstaviteľka Jordyn Jonesová sa na strednej škole zaplietla do šikany, ktorá sa vymkla spod kontroly. Hoci nebola pôvodcom celej situácie, zohrala rolu vo virálnom incidente, ktorý skončil ponížením inej študentky na sociálnych sieťach. Cítila sa za to vinná, udalosť veľmi ľutovala — ale internet nezabúda. Prirodzene, jej meno sa spojilo so škandálom a povesťou „problémovej“ alebo necitlivej osoby, hoci jej motivácie a kontext boli oveľa zložitejšie. Cítila potrebu začať odznova, a preto odišla na inú školu v Edgewoode, kde chce mať pokoj a byť „neviditeľná“ — aspoň dovtedy, kým sa znova nájde („Toto je druhá šanca“ /s. 41/). Chce zabudnúť na všetko, čo sa stalo v jej predošlej škole. Zabudnúť na to, čo urobila so svojimi priateľmi. Zabudnúť na to, kým bývala. Bola to iná osoba — toto je nový začiatok. Teraz je niekým novým, niekým lepším. A predovšetkým nemieni ďalej mlčať („Mlčanie nie je neutrálne. Je to výber“ /s. 43/).
Lenže je prvý deň v škole – a akosi sa zdá, že všetci už o nej niečo vedia. Jordyn si však čoskoro nájde nových priateľov a dokonca sa začne rozprávať s Izaiahom, futbalovou hviezdou, ktorý zdieľa jej vášeň pre umenie („Umením možno takisto protestovať“ /s. 44/). Život je fajn. Až kým sa neobjaví anonymný podcast s názvom Tomcat Tea, ktorý začína odhaľovať trápne tajomstvá študentov Edgewoodu – ničí ich povesť a v niektorých prípadoch aj budúcnosť. Jordyn a jej priatelia vedia, že s tým musia niečo urobiť – konečne má šancu dokázať sama sebe, že sa zmenila. Jej plán zničiť podcast ju dostane do centra pozornosti – a s rastúcim napätím rastie aj riziko („Hovor, aj keď je to desivé“ /s. 45/).Nejaký anonymný útočník ju vydiera a hrozí odhalením jej vlastného tajomstva – hrdinka musí zvážiť, čo je ochotná riskovať, aby očistila meno svojich priateľov i svoje vlastné. Musí totiž čeliť ľuďom, ktorých zradila, a prostredníctvom umenia a otvoreného ospravedlnenia hľadá cestu k odpusteniu. A to sa jej podarí.
Román je viac ako dramatický príbeh pre mladých čitateľov; je to rozprávanie o sociálnych sieťach, identite, zodpovednosti a emocionálnom raste. Vyvoláva otázky, kto si zaslúži druhú šancu i to, čo znamená skutočná zmena, a ako hlas a identita formuje našu realitu. Aj napriek tomu, že niektoré pasáže môžu pôsobiť predvídateľne – napríklad odhalenie identity tvorcu podcastu – silná emočná iskra a autentická téma robia knihu pôsobivou.
Smartfónový fanatizmus a ľudský mozog
Úprimne si konečne priznajme: sociálne siete, nadmerné používanie smartfónov a digitálnych zariadení najmä v rukách detí a mládeže znamenajú značné riziko pre ich mentálne i fyzické zdravie. Napokon, ilustrovali sme si to na spomínaných beletristických knihách, no odborná literatúra i mnohé výskumy v tejto oblasti neraz naznačujú oveľa závažnejšie problémy, ktoré rodičia vonkoncom nepoznajú alebo majú o nich iba matné tušenie. Za všetky spomeniem štúdiu známej expertky Nataše Slavíkovej pod názvom Neuroveda vo svetle informačno-digitálnych technológií a mediálnej výchovy, v ktorej poukazuje na negatívne dôsledky smartfónového fanatizmu, opierajúc sa o najnovšie výsledky svetovej vedy. Spomína napríklad nemeckého psychológa Manfreda Spitzera a jeho knihu Kybernemoc, v ktorej sa konštatuje: „Keď digitálnym médiám prenecháme kontrolu nad všetkými oblasťami nášho života, keď dlhé hodiny hráme online hry a strácame sa na sociálnych sieťach stávajú sa z nás kyberchorí ľudia. Deti majú poškodenú motoriku a schopnosť vnímania.“ Iná štúdia (výskum na 2 600 batoľatách), ktorú uvádza Slavíková, potvrdzuje, že skoré vystavenie televíznemu vysielaniu vo veku od jedného do troch rokov koreluje s problémami, týkajúcimi sa udržania pozornosti a kontrolovania svojich impulzov v priebehu neskoršieho detstva.
Vývinové procesy jednotlivých oblastí mozgu netrvajú ľubovoľne dlho, čo znamená, že niektoré spojenia, ktoré sa nevytvoria v mladosti, sa neskôr už nemôžu prepájať v plnom rozsahu. Dostanú sa do degenerovanej polohy alebo útlmu. Aby sa mozog mohol rozvíjať, je nevyhnutné, aby vstupoval do interakcií so svetom. Nestačí, aby dieťa rozprávku iba pozeralo, musí sa o nej rozprávať s cieľom iniciovať centrum reči a pamäti, nestačí, aby dieťa iba stláčalo ikony alebo písmená, pretože tým sa neaktivuje centrum jemnej a hrubej motoriky a pod.
Slavíková k tomu dodáva, že práve preto „súčasné“ deti väčšinou horšie vyslovujú, čítajú, sú samotárskejšie a ťažšie sa začleňujú do kolektívu. A čo je najhoršie, zlenivejú a nechce sa im hýbať. Odborníci sú presvedčení, že nie je jedno, či dieťa pozerá rozprávku z tabletu, internetu alebo či mama číta dieťaťu z klasickej rozprávkovej knihy. Dôležité je, aká spojitosť medzi nimi vznikne. Ak je čítanie príliš interaktívne – z tabletu stále niečo bliká, húka, nevytvorí sa taká vrúcna atmosféra, ako sa to podarí pri klasickej knihe. Pri zvýšenom používaní displejov dochádza k zanedbávaniu nervových okruhov riadiacich tradičnejšie učebné metódy, ako sú čítanie, písanie a neprerušené sústredenie. A z toho pramení nechuť učiť sa gramatiku, pretože slová opraví funkcia kontroly pravopisu v počítači a na písanie esemesiek netreba ovládať pravopis.
Navyše stimulácia mozgu spojená s nadmerným používaním digitálnej techniky spôsobuje nárast hladiny stresového hormónu kortizol, čo môže dieťaťu brániť v tom, aby pociťovalo pokoj a úľavu, a odtiaľ už nie je ďaleko k vážnym úzkostným poruchám. Experti vychádzajú z toho, že pri rolovaní po displeji mobilu sa aktivujú rovnaké metabolické procesy v mozgu ako u drogovo závislých (v tomto smere sa oplatí prečítať si i knihu Adama Bystričana Ako si zachrániť mozog, v ktorej, vychádzajúc z viacerých výskumov, dokonca tvrdí, „že aj keď je smartfón vypnutý alebo odložený obrazovkou smerom nadol, jeho samotná prítomnosť okrem toho, že zvyšuje hladinu kortizolu, znižuje našu kognitívnu kapacitu a sústredenie“ /Premedia 2025, s. 83/). A to je najmä pri deťoch obzvlášť povážlivé, ide o akýsi varovný signál učiteľom a predovšetkým rodičom.
Slavíková zdôrazňuje: do dvoch rokov veku je opodstatnená digitálna prohibícia. Dojčatá a batoľatá, ktoré sú fascinované médiami, videami na youtube prežívajú iba mediálnu hypnózu a nič z obrázkov nevnímajú. Ich mozog si s nimi nevie poradiť. Do dovŕšenia dvoch rokov by deti nemali na obrazovku hľadieť vôbec, v tom sa zhodujú všetci vedci na svete. Vieme však, že realita je iná. Rodičia sami sledujú obrazovku či používajú mobil v prítomnosti detí, a deti sa učia napodobňovaním, takže úplne prirodzene získavajú od nich návyky aj zlozvyky. Navyše niekedy ich posadia pred obrazovku alebo im strčia do rúk mobil, aby mali od nich pokoj.
Dnes si naše deti nosia digitálne zariadenie vo vrecku a prostredníctvom chytrých telefónov aj internet, fotoaparát a GPS. Neurológom sa vďaka snímkam z magnetickej rezonancie podarilo zmapovať rast mozgu u jednotlivých detí a tínedžerov. Frontálny mozgový okruh, ktorý riadi pozornosť, rastie rýchlejšie vo veku tri až šesť rokov. K druhej prudkej tvorbe synapsií dochádza v mozgu tesne pred pubertou (približne v jedenástom roku pri dievčatách a dvanástom pri chlapcoch) a neskôr znova v adolescencii. Spomínané obdobie je mimoriadne dôležité vo vývine dieťaťa a môže ho ovplyvniť na celý zvyšok života.
Kedy dať dieťaťu do rúk mobil?
Odborníci odporúčajú dať mobil dieťaťu, keď dovŕši desať rokov. Vtedy ho treba poučiť o rizikách spojených s mobilným zariadením a poskytnúť mu vzor na základe vlastného príkladu. Áno, deti potrebujú pre svoj zdravý vývin celý svet a nie jeho digitálny odtlačok. Zatiaľ sa to v mnohých rodinách nedarí. Potrebné je nastavovať program dieťaťu tak, aby na mobil nemalo čas. Rodičia musia spozornieť, keď ho ich ratolesť nadmerne používa alebo nerobí nič iné. Ak je v jednom kuse na mobile alebo počítači a keď sa nevie zapojiť do iných aktivít, prestáva komunikovať, zanedbáva povinnosti, neostáva nič iné, iba vyhľadať odborníka…
Nie je náhoda, že Bill Gates svojim dcéram dovolil stráviť na internete len trištvrte hodiny denne, vrátane videohier. Okrem toho im dovolil mať vlastný mobilný telefón, až keď mali trinásť rokov. Vo väčšine technologicky obozretných rodičov z okruhu dizajnérov a inžinierov, napr. Steve Jobs bol notorickým „low-tech“ rodičom a technickí riaditelia zo Silicon Valley zase prihlasujú svoje deti do škôl, kde technológie celkom chýbajú. Dôvody takéhoto rozhodnutia spomínaných pánov môžu byť rôzne. Zrejme si veľmi dobre uvedomujú, že jedna z charakteristických čŕt informačno-digitálnych technológií je ich úzke prepojenie s problémami mozgu.
Sociálne siete až od šesťnástich rokov?
Smartfónový fanatizmus detí spomínaný v úvode, ich neraz chorobné naviazanie na sociálne siete (neustále ťukanie do mobilov pri raňajkách, obede či večeri, pri rozličných mimoškolských aktivitách, uzavretosť v bubline, verbálny útek od rodičov a príbuzných, od priateľov, surfovanie po pochybných webových stránkach, problematické využívanie umelej inteligencie) je svojím spôsobom nový, doposiaľ dostatočne neprebádaný spoločenský jav – a to najmä z hľadiska budúcnosti –, ktorý vyvoláva nemálo konfliktov a nedorozumení v súkromí i na verejnosti. Aj preto vyvstáva v tejto súvislosti veľa akútnych a aktuálnych otázok: Ako regulovať prístup detí k sociálnym sieťam? Ako ich chrániť pred negatívnymi, vulgárnymi, až zvrátenými obsahmi?
Potešiteľné však je, že na túto tému sa vedú v ostatnom období živé diskusie – vo svete a predovšetkým v Európe. Po iniciatívach krajín ako Francúzsko či Grécko začína tému reálneho overovania veku aktívnejšie podporovať aj Slovensko – a to od veku šestnástich rokov (Francúzsko a Holandsku žiadajú od pätnástich rokov). Nedá sa nezmieniť o tom, že Európska únia (EÚ) vydala v júli 2025 nové usmernenia v rámci aktu o digitálnych službách (DSA), ktoré sa venujú práve ochrane maloletých používateľov. Vyzýva v nich veľké platformy, aby vo väčšej miere zabezpečili ich systémy s ohľadom na vek používateľov – či už pri personalizácii obsahu alebo nastavovaní súkromia. Zároveň predstavila prototyp aplikácie, ktorá dokáže overiť vek používateľa a webovým stránkam pritom nezdieľať citlivé údaje, ktoré sa použili na overenie. Zatiaľ ju bude testovať päť krajín – Dánsko, Francúzsko, Grécko, Taliansko a Španielsko. Ráta sa s tým, že čoskoro sa bude tento systém uplatňovať v celej EÚ.
Už dnes je prístup k niektorým webovým stránkam vekovo obmedzený. Tie s pornografickým obsahom sú dostupné od osemnástich rokov a sociálne médiá od trinástich. V praxi však deťom stačí kliknúť na „vyskakovacie“ okno, alebo naťukať falošný dátum narodenia, a dostanú sa tam, kam chcú. A tomu majú nové opatrenia zabrániť…
Preto nemožno spúšťať zo zreteľa, že online svet vytvára falošný obraz reality – ukazuje len vybrané momenty života, často upravené a prikrášlené. Deti, ktoré sa s týmto obrazom porovnávajú, môžu trpieť nízkym sebavedomím, pocitom menejcennosti a frustráciou. Zároveň sú vystavené riziku kyberšikany, kontaktu s cudzími osobami a nevhodnému obsahu, na ktorý ešte nemusia byť pripravené.
Chrániť deti pred sociálnymi sieťami neznamená ich úplne izolovať od technológií, ale skôr im vytvoriť bezpečný priestor na rast s dôrazom na ich adekvátnu mediálnu výchovu. Rodičia a učitelia by mali byť sprievodcami, ktorí deťom pomáhajú pochopiť digitálny svet a rozvíjať kritické myslenie (nie však také manipulatívne a politicko-ideologické, ako ho často a neprípustne prezentujú v školách progresivistickí aktivisti, tobôž nie také, akých sme boli svedkami v ostatných parlamentných a europarlamentných voľbách, keď vláda Spojeného kráľovstva v predvolebnej kampani finančne dotovala niektorých našich ifluencerov a novinárov so zámerom podporiť stranu Progresívne Slovensko /PS/.Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa na Slovensku simulácia študentských volieb do Európskeho parlamentu v máji 2024 skončila tak, ako sa skončila: PS získalo 38,28 % hlasov, druhý Smer-SSD iba 6,42 % hlasov). Len tak im dáme šancu vyrásť v psychicky odolných, zrelých a hodnotovo pevne ukotvených ľudí bez akýchkoľvek ideologických nánosov a násilnej indoktrinácie. A to je investícia, ktorá má zmysel.
Presne tak, ako to povedala Jordyn Jonesová v románe Hlasnejšie ako slová: „Takú šancu treba využiť.“
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 27 – 28/2025)
