Vojna ako nepatrný detail

Dramatické znázornenie humanitárnej krízy v Gaze. Foto: easy-peasy.ai

„Kopanie (hrobu v piesku) prebiehalo v takmer úplnom tichu, len lopata s tichým šuchotom naberala a odhadzovala piesok a spoza kopcov doliehali z tábora útržky hlasov vojakov, pričom ich vzdialenosť tlmila natoľko, že zneli skôr ako mrmlanie. Zrazu sa ozval prenikavý krik, po ktorom sa dievča dalo na útek. Potom spadlo na piesok ešte skôr, než zaznel výstrel, ktorý ju zasiahol sprava do hlavy. A opäť sa rozhostilo ticho. Lúče poludňajšieho slnka sa jej odrážali od nahých zadkov. Mali rovnakú farbu ako piesok, ktorý bezstarostne vsakoval krv vytekajúcu jej z hlavy.

Vrátil sa k vozidlu a nechal strážneho ďalej namáhať sa s kopaním, zatiaľ čo práporčík s vodičom postávali neďaleko. Triasol sa, keď k nemu po chvíli pristúpil vodič a povedal mu, že možno nie je mŕtva a že ju takto nemôžu nechať, že by bolo lepšie ubezpečiť sa, že je po nej. Neprestával sa triasť, paralyzovaný pocitom, že mu azda puknú vnútornosti. Nakoniec pohol ústami a prikázal vodičovi, aby sa toho ujal práporčík. Vzápätí zaznelo šesť výstrelov a znovu zavládlo ticho. Bolo dopoludnie 13. augusta 1949“ (31).

Citát je z románu Tafṣīl Ṯānawī (2017) od Adanie Shibliovej – jej knihu, rozdelenú do dvoch častí, postretol špecifický osud. Adaníja Šiblíová (1974), palestínska spisovateľka, esejistka a akademička píšuca po arabsky, nositeľka doktorského titulu z mediálnych a kultúrnych štúdií vo Veľkej Británii (jej dizertačná práca má názov: Vizuálny teror: Štúdia vizuálnych kompozícií útokov z 11. septembra a hlavných útokov vo „vojne proti teroru“ v britských a francúzskych televíznych sieťach), pochádza z oblasti Galiley, žije striedavo v Berlíne a Jeruzaleme. V slovenskom preklade má kniha názov Nepatrný detail (Bratislava: BRAK 2026, preložila Danuša Čižmíková), v českom preklade Podružný detail (Praha: Akropolis, e-PUB 2025, preložila Jitka Jelínková – keďže slovenský text sa mi pri porovnaní zdá jemne „vykostený“ – použijem pre potreby eseje variant v češtine. Z akých dôvodov, vysvetlím neskôr…

Autorka onen citovaný príbeh vojnového zločinu zakomponovala do prvej časti románu, keď sa v auguste 1949 mladí izraelskí vojaci vydali na čele so svojím dôstojníkom do Negevskej púšte, aby strážili dobytú hranicu novozaloženého Štátu Izrael. Cítiť z nich hrdosť na ich poslanie, neprekáža im neznesiteľná horúčava či ťažké životné podmienky v tábore, ktorý si narýchlo postavili. Pri jednej z výprav natrafia na skupinu beduínov s ťavami – všetkých postrieľajú, až na… až na mladú dievčinu, beduínku. Tú odvlečú so sebou do tábora, tam ju ponížia, ostrihajú, niekoľkokrát znásilnia… a ostatné je už v úvodnom citáte.

Kauzy okolo románu

Prv ako budeme pokračovať, ešte niekoľko ďalších slov o samotnom románe: kniha vyšla, ako som už uviedol, v arabčine v roku 2017, v angličtine v roku 2020 – akiste nemusím vysvetľovať, prečo sa dostala na európsky knižný trh až po niekoľkých rokoch. A to aj napriek tomu, že v roku 2020 ju nominovali na cenu National Book Award za prekladovú literatúru, v roku 2021 na medzinárodnú Bookerovu cenu (ostalo však iba pri nomináciách).

Príbeh sa zakladá na skutočnej udalosti, známy je ako aféra Nirim z 12. – 13. augusta 1949. Zločin sa dokonca dostal pred izraelský vojenský súd, odsúdili približne 20 vojakov vrátane veliteľov jednotky. Niektorí dostali tresty za vraždu, iní za spoluvinu alebo zanedbanie povinností. Jedného odsúdili za znásilnenie. Domáce úrady to dlho udržiavali v tajnosti, obávali sa medzinárodného škandálu a poškodenia reputácie mladého štátu. Odvolací súd dokonca neskôr znížil viaceré tresty a v spise sa objavila kontroverzná poznámka o „atmosfére pohŕdania životom Arabov“, ktorá podľa sudcov prispela k tomu, že vojaci mali pocit, že „všetko je dovolené“. Prípad sa dostal na verejnosť až v 90. rokoch 20. storočia, keď právnik a historik Yoram Shahar objavil súdne dokumenty v archívoch, ktoré sa potom stali podkladom pre reportáž v denníku Haaretz (2003). Z dokumentov vyplynulo, že velitelia z roztopašnosti nechali vojakov hlasovať, či si dievča ponechajú ako slúžku alebo ju znásilnia. Už vieme, ako sa rozhodli…

Nemožno sa preto čudovať, že aj dnes niekto chce, aby sa na onen vojnový zločin i román o ňom zabudlo alebo aby o ňom vedelo čo najmenej ľudí. Spomenieme iba veľkú kontroverziu z Frankfurtského knižného veľtrhu v roku 2023: autorka mala dostať prestížnu cenu LiBeraturpreis udeľovanú organizáciou LitProm za nemecký preklad románu. Krátko pred odovzdávaním však organizátori ceremoniál odložili. Oficiálnym dôvodom bola vojna medzi Hamasom a Izraelom po útokoch zo 7. októbra 2023 a snaha vytvoriť „vhodnejší priestor“ na diskusiu. Rozhodnutie však vyvolalo obrovskú kritiku. Mnohí autori, vydavatelia a intelektuáli tvrdili, že ide o umlčovanie palestínskych hlasov. Viac než tisíc spisovateľov podpísalo otvorený list proti rozhodnutiu organizátorov. Medzi podpísanými boli aj známe mená ako Ian McEwan, Annie Ernauxová či Olga Tokarczuková. Kritici tvrdili, že literárny veľtrh má byť priestorom pre dialóg, a nie miestom, kde sa rušia palestínske podujatia a kde sa obmedzuje sloboda literárnej tvorby.

Celá kauza vyvolala aj medzinárodný rozruch. Niektoré arabské vydavateľstvá sa rozhodli, že na znak protestu stiahnu z frankfurtského veľtrhu všetku svoju produkciu. Zároveň sa román začal ešte viac predávať a diskutovať po celom svete. V roku 2024 sa našli ďalší odvážlivci: v auguste 2024 autorku vyznamenalo španielske mesto León cenou Leteo. Pre mnohých sa tak Adania Shibliová stala symbolom diskusie o tom, či má literatúra právo hovoriť aj o bolestivých a politicky citlivých témach.

Napokon, aj slovenský preklad románu (akiste aj český) mal zložitejšiu cestu k čitateľom –  vyšiel 22. mája 2026 v bratislavskom vydavateľstve BRAK, no kúpiť si ho môžete vo veľkých kníhkupectvách iba na objednávku s dodacou lehotou 15 – 30 dní, aspoň tak to bolo v čase písania tejto eseje (nepochybujem, že také podmienky predaja mnohých záujemcov odradia). Ešte šťastie, že vydavateľstvo pozvalo Adaniju Shibliovú na štvordňový, nedávno skončený májový medzinárodný Bratislavský knižný festival (BRaK) s cieľom podiškurovať si o jej diele. Žiaľ, ani na predajnej výstave organizovanej v rámci festivalu (piatok, 29. 5. 2026) nebolo o knihe ani chýru. Naostatok moje úsilie byť čo najviac aktuálny slávilo úspech… knihu objavil kamarát v skalickom Panta Rhei (dostali dva kusy) a poslal mi ju.

Príbeh cez oči izraelského dôstojníka

Vráťme sa však k obsahu knihy. Prvá časť príbehu plynie cez prizmu očí izraelského dôstojníka, veliteľa tábora, strohého a sebavedomého muža, ktorý sa vyžíva v svojej moci, v dirigovaní vojakov, ty urobíš to a ty tamto – a to bez reptania. Pripomienky sa nepripúšťajú. A popritom ich aj ideologicky poúča. „Nepriateľa musíme aktívne hľadať, nielen čakať, kým sa objaví – ak vás chce niekto zabiť, zabite ho skôr. Nemôžeme len tak stáť a ďalej sa prizerať rozsiahlym oblastiam schopným pojať tisíce našich ľudí žijúcich v exile a v zanedbaných podmienkach. Vari sa nedokážeme vrátiť do vlasti? Týmto miestom, ktoré teraz vyzerá pusté a kde sú len votrelci a hŕstka beduínov s ťavami, pred tisíckami rokov prechádzali naši predkovia. A ak sa budú Arabi riadiť jalovým právom národného sentimentu a budú ďalej odmietať predstavu, že to tu osídlime, budú nám odporovať a radšej to tu budú vidieť pusté, potom sa budeme musieť zachovať ako armáda. Nikto tu na to nemá väčšie právo než my po tom, čo to celé stáročia prehliadali a nechali pustnúť napospas beduínom a ich stádam. Našou úlohou je zabrániť im tu zotrvávať navždy ich odtiaľto vyhnať“ (s. 23).

Dôstojník si potrpí na čistotu, ustavične sa umýva, nalieva si vodu do lavóra, inokedy pátra vo svojej chatrči po rozličnej hávedi, až ho zrazu pohryzie nejaký pavúk. Rana sa mu zapáli, začne hnisať, ustavične si ju ošetruje, opuch sa zhoršuje, akoby to symbolizovalo morálny rozklad človeka aj celej spoločnosti, ktorá sa snaží násilie racionalizovať a potlačiť… A keď postrieľajú beduínov, dievčinu si ponechajú, privedú do tábora, strhnú z nej smradľavé šaty, postriekajú ju hadicou s vodou, aby jej z tela vymizol hnilobný pach po zanedbanej hygiene, hlavu jej natrú petrolejom ako prevenciu proti prípadným všiam…

„Ak sa niekto dievčaťa dotkne, bude zle!“ pohrozí dôstojník ostatným vojakom (s. 25). Tí pôsobia mechanicky a rutinne, akoby bolo násilie ďalšou administratívnou povinnosťou. Dôstojník si vezme dievčinu na noc do svojej chatrče, po ňom si vykonajú svoj „administratívnu povinnosť“ ďalší vojaci. Až naostatok začnú kopať kúsok od tábora dva metre hlbokú a pol metra širokú jamu v pieskovej dune…  

Mladá žena nemá meno, rovnako ako viaceré ďalšie postavy. Čitateľ nespozná vnútorný svet zavraždeného dievčaťa, nespozná jej myšlienky ani hlas. Tento prístup môže pôsobiť frustrujúco, no práve v tom spočíva sila románu. Autorka ukazuje, že niektoré obete dejín zostávajú navždy umlčané. Poukazuje tým na proces odľudštenia – autenticky a zámerne naturalisticky si vyberá archívne detaily (strihanie vlasov, polievanie petrolejom, sexuálnu brutalitu), aby takto zvýraznila, že obete sa stávajú iba „detailmi“, ktoré história často ignoruje. Násilie tu nie je vykreslené ako výnimočný čin jednotlivcov, ale ako systémový mechanizmus moci. Shibliová popisuje tieto udalosti bez sentimentu, čím čitateľa núti uvedomiť si desivosť samotného faktu, nie však emocionálne manipulovať s jeho pocitmi.

Pohľadom bezmennej rozprávačky, hrdinky románu

V druhej časti knihy sa bezmenná rozprávačka (hrdinka románu) rozhodne po vyše päťdesiatich rokoch vydať po stopách a na miesta, kde sa stal tento ohavný skutok. Inšpiruje sa faktom, ako si prečítala v spomínaných novinách, že brutálna vražda sa odohrala pred dvadsiatimi piatimi rokmi, práve v deň okrúhleho výročia jej narodenín (onen moment jasne naznačuje, že autorka vložila do diela silný autobiografický náboj zastretý čudesnou záhadou: Adania Shibliová sa narodila v roku 1974, no presný deň jej narodenia nikde nenájdete, nepomôže vám ani umelá inteligencia. Je to zámer a či…?).

Rozprávačka, žijúca a pracujúca v Ramalláhu, vysvetľuje: „Preto keď som jedného rána pri čítaní novín narazila na ten článok, nezaujala ma, samozrejme, hlavná opisovaná udalosť. Také veci sa v Palestíne bežne dejú alebo, povedzme, v danom kontexte k nim dochádza. Stávajú sa tak často, že som predtým kvôli ani jednej z nich ani nezdvihla obočie. (…) Možno je tento nepatrný detail, zhoda s výročím môjho narodenia, vôbec ten najdôležitejší, ak chceme dospieť k úplnej pravde, pretože novinový článok ju neodhaľuje, keďže sa nezaoberá príbehom toho dievčaťa“ (s. 35, 38). V čase vojny je nepatrným detailom aj zabitie dvoch detí v susednej budove – kolegovia v práci to vidia, ale pokojne sa venujú svojim povinnostiam, rovnako ako rozbitie skla, keď pred výbuchom bomby zabudli otvoriť okná.

Rozhodnutie rozprávačky bolo pevné, neodvratné. Požiadala právnika i novinára, ktorí sa zaoberali kauzou Nirim, či by jej neposkytli súdne spisy, archívne materiály a mapy. Odmietli, vraj nech si ich zadováži sama, napokon, všetko nájde v článku…

Neodradilo ju to. Vyberie sa na cestu vypožičaným bielym autom priam do srdca súčasného Izraela, doklady si vypožičia od židovskej kolegyne, inak by sa na niektoré územia nedostala… Postupne prekonáva labyrint kontrolných bodov, na každom kroku ozbrojenci, legitimovanie, skúmavé a podozrievavé pohľady namosúrených vojakov, hrozba násilia, strach a obavy. Staré mapy, na ktorých je to, čo bývalo do roku 1948 Palestínou, sú jej nanič, všetko je vymazané, pôvodné dediny, cesty, všade navôkol izraelské osady, púšť, parky… Symbolické vymazávanie je vymazávanie dejín a vytváranie novej interpretácie života. Deti sa jej pri kontrolách lepia ma auto, neodbytne ponúkajú žuvačky. Najprv neisto blúdi, kúpi si preto novú izraelskú mapu. Už je to lepšie…

Srdce jej búši, keď dorazí do inkriminovanej osady Nirim. „S najväčšou pravdepodobnosťou som na mieste činu. V tejto chatrči bol možno ubytovaný veliteľ a v tamtej, ktorá vyzerá staršie, držali dievča a zvyšok vojakov ju v nej znásilňoval. Vystúpim z auta a zamierim k chatrčiam. Chvíľu pred nimi postávam, sústredene sa na ne pozerám a potom ich obídem. Zrazu sa ma zmocní strach. Možno však vo mne stále drieme a útočí, kedy sa mu zachce, napríklad práve teraz. Ponáhľam sa späť do auta a snažím sa upokojiť” (s. 48). V miestnom múzeu však zistí, že sa ocitla na inom mieste, osada, ktorú hľadá, sa dnes volá Dangur. A tam, ako sa neskôr presvedčí, je vojenský tábor, rozkladá sa naľavo aj napravo. Takže neodišli, vzdychne si. Spoza táborového plota vykúkajú špičky stanov, vojak nijaký. Chvíľu váha,  potom rázne vykročí na miesto činu – vyzerá ako parčík – zo zvlnenej piesčitej zeme vyrastajú gáfrovníky a návštevníci si môžu oddýchnuť na drevených lavičkách. A keď sa rozhliadne, na horizonte zbadá mesto Rafah, nad ktorým sa vznáša oblak dymu po bombardovaní.  

Namiesto nájdenia niečoho neočakávaného, tajomného, zvláštnej stope po zavraždenej tam stále vládne piesok. A vojaci. Aj po vyše päťdesiatich rokoch…

Pri návrate sa autom moce po rozličných neznámych cestách. Zastaví, aby si obzrela terén, kúsok od nej leží v piesku zaborená nábojnica. Zdvihne ju a zovrie do dlane… Vtom sa pred ňou zjaví skupina ozbrojencov. „Jeden z vojakov na mňa zakričí, aby som zostala na mieste, a ostatní na mňa namieria zbrane. Srdce mi začne divoko búšiť, otupenosť ma úplne paralyzuje. Určite si všimli biele autíčko, ktoré vošlo do vojenského priestoru a vzbudilo podozrenie“ (s. 60).

Zrazu jej akýsi prudký plameň spáli ruku a vzápätí aj hruď, z diaľky zaznievajú výstrely. Týmito slovami sa román končí…

Mimoriadne silné a originálne dielo

Shibliovej kniha svojím reportážnym charakterom a osobitým prístupom pripomína francúzsku školu nového románu. Autorka pracuje s mimoriadne minimalistickým štýlom, jej jazyk je úsporný, presný a chladný. Práve táto strohosť však vytvára silné napätie. Čitateľ nedostáva emocionálne komentáre ani jasné morálne súdy. Musí si význam udalostí uvedomiť sám. Tento spôsob rozprávania pripomína dokumentárny záznam alebo policajnú správu. Kritici často upozorňujú, že práve absencia emócií vytvára najväčší pocit hrôzy. Násilie nepôsobí ako výnimočný výbuch brutality, ale ako rutina. Autorka tým ukazuje, ako ľahko môže spoločnosť prijať násilie ako normálnu súčasť fungovania systému.

Dôležitou témou druhej časti je pamäť. Hlavná hrdinka cíti potrebu vrátiť hlas žene, ktorá bola vymazaná z dejín. Postupne však zisťuje, že minulosť nemožno jednoducho rekonštruovať. Archívy sú neúplné, mapy nezodpovedajú realite a mnohé palestínske dediny už fyzicky neexistujú. Minulosť je roztrieštená a neustále prepisovaná. Autorka tým naznačuje, že boj o pamäť je zároveň bojom o identitu a existenciu národa. Palestínska skúsenosť v románe nie je prezentovaná len ako historická udalosť, ale ako neustále pokračujúci stav. Minulosť sa neustále vracia do prítomnosti a ovplyvňuje každodenný život jednotlivcov.

Veľkú úlohu v knihe zohráva aj priestor. Púšť v prvej časti pôsobí prázdne a nekonečne, no zároveň sa stáva miestom smrti a vymazania stôp. V druhej časti sa krajina mení na priestor plný hraníc, zákazov a kontrolných stanovíšť. Hlavná hrdinka často nevie, kde presne sa nachádza alebo ktoré územie je ešte „dovolené“. Táto dezorientácia symbolizuje stratu domova aj identity. Mapy prestávajú byť spoľahlivým orientačným bodom, pretože politická moc neustále mení realitu.

Román Nepatrný detail možno interpretovať aj ako kritiku spôsobu, akým história pracuje s ľudským utrpením. Veľké politické udalosti často prekrývajú individuálne osudy. Smrť jednej ženy sa stáva iba „nepatrným detailom“ v širšom konflikte. Shibliová však práve tento detail stavia do centra pozornosti. Ukazuje, že skutočné dejiny netvoria len vojenské víťazstvá a politické rozhodnutia, ale aj malé osobné tragédie, na ktoré sa často zabúda. Autorka tým zdôrazňuje hodnotu individuálnej pamäti a potrebu pripomínať si obete, ktoré boli vymazané z oficiálnych naratívov.

Dielo je zároveň silnou výpoveďou o strachu a kontrole. Hlavná hrdinka druhej časti neustále cíti napätie, neistotu a paranoju. Každý pohyb môže byť sledovaný, každé rozhodnutie nebezpečné. Tento psychologický tlak sa prenáša aj na čitateľa. Shibliová nevytvára napätie pomocou akčných scén, ale prostredníctvom atmosféry neustáleho ohrozenia. Aj obyčajné situácie –  cesta autom alebo návšteva múzea – pôsobia desivo. Román tak ukazuje, ako okupácia formuje psychiku jednotlivca a premieňa každodenný život na priestor strachu.

Možno povedať, že ide o mimoriadne silné a originálne literárne dielo, ktoré presahuje hranice politického románu. Adania Shibliová vytvorila text, ktorý prostredníctvom minimalizmu, ticha a detailu skúma násilie, pamäť aj ľudskú dôstojnosť. Román neponúka jednoduché odpovede ani jednoznačné morálne poučenie. Namiesto toho núti čitateľa premýšľať o tom, čo zostáva zabudnuté, kto má právo rozprávať dejiny a akým spôsobom minulosť stále zasahuje do prítomnosti. Práve v tejto nenápadnosti a tichosti spočíva jeho neobyčajná sila.

Sama autorka na margo románu i Palestíny v istom rozhovore povedala: „Palestína pre mňa nie je krajina, je to skôr postoj k bytiu, k etike, duchovný kompas. Aj keď Palestínu vymažú z atlasu sveta, všetci si ju nosia všade so sebou. Palestína preto už nie je len obyčajná krajina, ale stav bytia, ktoré hovorí, ba možno len šepká nie nespravodlivostiam a krutostiam, čo sú po desaťročia politicky sankcionované a akceptované. To, že s touto Palestínou sa stretávam všade, znamená, že žiadny exil z Palestíny neexistuje, a môj život a moje dielo tam stále pokračujú, viac než kdekoľvek inde“ (Tomáš Hučko. 16. 5. 2025, https://kapital-noviny.sk/adania-shibli-rozhovor/).

Palestína (Pásmo Gazy) dnes, po ďalších dvadsiatich piatich rokoch

Keby sa rozprávačka z románu Nepatrný detail vybrala dnes do Pásma Gazy, na juh Izraela i do južných častí Libanonu, pochopila by, že vojna, ktorú pokladala za dočasnú, sa premenila na permanentnú, trvajúcu s prestávkami viac ako sedemdesiat rokov. A od 7. októbra 2023, keď Hamas zákerne prepadol južnú časť izraelského územia a zabil 1 200 ľudí a stovky Izraelčanov uniesol, sa napätie vystupňovalo ako obohratá struna, ktorá každú chvíľu praskne. Odvetná izraelská vojenská operácia s názvom Železné meče, ktorá mala pôvodne znamenať likvidáciu Hamasu, prerástla do brutálnej vojnovej agresie hraničiacej s genocídou. Márne kričí Medzinárodný súdny dvor aj OSN, zabrzdite, kroťte sa, ukončite nezákonnú okupáciu, neblokujte humanitárnu pomoc, nestavajte na dobytom území nové osady!

Rozprávačka veľa spoznala i videla v minulosti, ale tentoraz by neverila vlastný očiam; neverila by, že je možné vykonať toľkú skazu: Gaza – ako hotové rumovisko, mesačná krajina, zbombardované obytné štvrte, tisícka mŕtvych pri humanitárnych distribučných bodoch, nemocnice zrovnané do zemou, smrtiaca bieda v utečeneckých táboroch, státisíce detí v zajatí hladomoru a zbytočných úmrtí, zabití zdravotníci, amputácie končatín bez anestézie.

A pri stretnutí s novinármi by jej akiste vlasy dupkom stávali: napríklad pri informácii o smrti palestínskeho novinára Hilmiho al-Faqaawiho, ktorý bol počas útoku na stan novinárov pri nemocnici Nasser doslova upálený zaživa. Zábery horiaceho tela obleteli celý svet a stali sa symbolom bezmocnosti civilistov aj médií. Krátko nato bol pri ďalšom útoku zabitý aj fotožurnalista Hassan Islayeh, ktorý sa zotavoval zo zranení z predchádzajúceho bombardovania. Alebo: palestínsky videožurnalista Moaz Abu Taha – ten dokumentoval humanitárnu katastrofu v nemocnici Nasser v Chán Júnise. Počas nakrúcania následkov bombardovania ho zabil druhý úder rakety. Podľa svedkov krátko pred smrťou telefonoval rodine a hovoril, že musí zostať ešte chvíľu natáčať. Útok mu zohyzdil celé telo; jeho prípad sa stal symbolom novinárskej odvahy, tých novinárov, ktorí napriek nebezpečenstvu zostávali dokumentovať vojnu až do poslednej chvíle.

A ako by rozprávačka písala o tom, ako prekročila južnú hranicu Libanonu, ktorý sa stal v roku 2026 jedným z hlavných bojísk konfliktu medzi Izraelom, Hizballáhom a nepriamo aj Iránom? Pokusy o prímerie končili vo vzduchoprázdne, izraelské letecké útoky, delostrelecké ostreľovanie aj pozemné operácie pokračovali ako na bežiacom páse. Cieľom útokov boli vraj pozície Hizballáhu, sklady rakiet, veliteľské centrá a infraštruktúra využívaná militantmi, realita bola však iná – medzi obeťami sa vo veľkom objavovali aj civilisti – ich počet sa odhaduje na vyše 3 000, viac ako milión ľudí sa vysťahovalo na sever.

Viem si predstaviť, ako hlboko by románovú hrdinku dojala smrť maronitského kňaza Pierra al-Rahiho, ktorý zahynul l 9. marca 2026 v kresťanskom meste Al-Qlayaa pri evakuácii civilistov, či na hrôzy azda jedného z najbrutálnejších dní terajšej vojny – 8. apríl 2026 –, označovaného ako čierna streda, keď Izrael krátko po oznámení prímeria spustil masívne bombardovanie viacerých oblastí Libanonu vrátane Bejrútu. Výsledok? Takmer 360 mŕtvych a vyše 1 200 zranených. Nemocnice totálne preplnené s vyústením do úplného kolapsu zdravotného systému. Rovnako šokujúce bolo bombardovanie dediny Deir Qanoun En-Nahr v máji 2026, pri ktorom tam zahynulo 14 ľudí, medzi nimi 4 deti a 3 ženy. Fotografie detských rakiev obalených vlajkami obleteli celý svet.

Rozprávačka by svoje myšlienky nepochybne zakončila slovami: „Pod troskami miest nezomierali len ľudia, ale aj celé detstvá, domovy a posledné zvyšky ticha medzi dvoma národmi. Aj napriek tomu streľba neustávala…“ A byť v tej chvíli na Slovensku, odkázala by našim žurnalistom: „Hovorte o tejto vojne pravdu, nezamlčujte, nemanipulujte, nevymazávajte Palestínu z histórie, zo svetovej kultúry, z mapy sveta.“

A Albert Einstein by k tomu dodal: „Trvalý mier sa nedá dosiahnuť bez trvalého odzbrojenia. A naopak, ak preteky v zbrojení budú pokračovať rovnakým tempom ako doteraz, nevyhnutne to vyvolá ďalšie katastrofy“ (Albert Einstein, Sigmund Freud: Prečo vojna?. Bratislava: N Press 2026, s. 38).

Poznámka: Keďže český preklad e-knihy s názvom Podružný detail je vo formáte e-PUB, jednotlivé strany nemajú klasickú pagináciu, pri citovaní som strany čísloval tak, ako ich poskytuje elektronická verzia.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 21 – 22/2026)