Komerčné televízie a iní komerční vysielatelia často ponúkajú formáty, v ktorých prezentujú lásku a sex ako tovar, ako niečo, s čím možno obchodovať, čo možno kúpiť, vymeniť ako obnosené topánky. Ide o svojský pohľad, plný vulgárnosti a obscénnosti, na ľudí žijúcich podľa zákonov modernej spoločnosti, zákonov komercionalizácie lásky; v rámci nich nie je nijaký problém nechať toho druhého plávať, najmä keď vám už nevyhovuje. Ak bude trpieť, je to jeho problém, nie je súčasťou modernity.
Sám Platón pokladal lásku za šialenstvo, ktoré môže prinášať dobro, ale i zlo. Pravdu musíme hľadať my sami, povedzme aj v duchu známeho dialógu: „Sokrates: A čo je láska? Môžeme ju zaradiť medzi veci sporné či nesporné? Faidros: Prirodzene, medzi sporné. Vari si myslíš, že by si o nej mohol hovoriť tak ako pred chvíľou, že je to skaza pre milovaného i milujúceho a potom zase, že je to najväčšie dobro?“ (Platón: Faidros, OIKOYMENH, Praha, 2014, 237d, s. 24 – 25). Známy slovinský filozof Slavoj Žižek o vyše dve tisícročia neskôr cituje na margo spomenutého dialógu zo slávnej série Sandman od Neila Gaimana: „Boli ste už niekedy zaľúbený? Strašné, však?! Otvára to vašu hruď i vaše srdce a do svojho vnútra vpúšťate človeka, vlastne votrelca, ktorý vás bude po celý čas zraňovať. Dáte mu kúsok zo seba bez toho, aby si to pýtal. Váš život už nie je vaším životom“ (Event /Udalosť/, Penguin Random House, 2014, s. 80). Pravda, Platón by k tomu nezabudol dodať, že „pôsobením šialenstva sa k vám dostávajú najväčšie dobrá (slasti)“. Nechajme však starogréckeho filozofa odpočívať…
Dnes je láska nezriedka len výmenou služieb a protislužieb, on alebo ona používajú spotrebné predmety a luxusné tovary na to, aby symbolicky, ale aj vecne vyjadrili svoj „úžasný“ sociálny status. Kdeže sme sa to dostali od krásnych myšlienok známeho francúzskeho filozofa Alaina Badioua: „Vyhlásenie – ľúbim ťa – spečaťuje akt stretnutia, je zásadné a zaväzuje. Ale odovzdať sa, vyzliecť zo šiat, byť pre toho druhého nahý, opakovať tie zdedené inštinktívne pohyby, zbaviť sa ostychu, kričať, všetky tieto telesné prejavy sú dôkazom toho, že sme podľahli láske. Práve to ju zásadne odlišuje priateľstva“ (Chvála lásky. Bratislava: INAQUE.sk 2012, s. 43). A skutočnosť? Kam sme sa dostali? Iba ak od krásnych myšlienok ku „krásnym ľuďom“ s promiskuitným spôsobom sexuálneho správania. A na hony sme sa vzdialili od ďalších Badiouvých viet: „Láska je hľadaním pravdy. Akej pravdy? Pravdy v jednej veľmi konkrétnej veci – aký svet vidí človek, ktorý ho vníma z perspektívy dvoch, a nie jedného“ (s. 31).
Už básnik Rimbaud povedal, že lásku treba znovu vynájsť. A to bolo v druhej polovici 19. storočia. Svet sa sústavne mení, láska sa tiež musí vyvíjať. Nie však takým spôsobnom, ako to divákom servírujú niektoré televízie a internet: cestou vulgárnosti, hrubých sexuálnych scén, obscénnosti a agresivity.
Láska je nevyhnutná aj pre pevný manželský zväzok: kedysi jeho uzatváranie diktovali rodičia a spoločenské normy na základe príslušnosti k rodu, ku kaste, k spoločenskému postaveniu. Chudobný sa nemohol oženiť s bohatou, nevzdelaný so vzdelanou, pán s poddanou, zeman so sedliačkou; prirodzene, platilo to aj v opačnom garde. V súčasnosti nad tým krútime hlavou, zdá sa nám to prihlúpe a nezmyselné. Napokon, je to logické! Organizovať manželský zväzok, zošnurovávať ho do rámca prísnych a niekedy aj krutých pravidiel sa prieči prirodzenosti a pestrosti života. Manželstvu svedčí náhoda a inakosť. Áno, v tomto duchu rozmýšľame, ale aj tak konáme? Len sa nad tým zamyslime: čoraz viac sa nevdojak utiekame k reklamnej mediálnej kampani, ktorá nám ponúka manželstvo bez rizika. Výstižne to opätovne charakterizuje Alain Badiou: Manželstvo si dokonale vykalkulujete, partnera si poriadne vyberiete na internete, dostanete jeho fotku, podrobnosti o jeho záujmoch a preferenciách, dátum narodenia, znamenie zverokruhu, a keď si to všetko spojíte, môžete si povedať, tak toto je rozhodne voľba manžela bez rizika“ (s. 14). Online metóda skutočne umožňuje nadviazať kontakty a dokonca si vybrať odporúčaného partnera. Sadnete si za monitor a hneď dostanete otestovaný tip na manžela, manželku, druha, družku. Zdanlivo otvorený trh s potenciálnymi partnermi, ktorých môžete získať jedinými kliknutím na klávesnicu počítača, výrazne otupuje skutočné citové vzťahy. Keď sa niekoho spýtate, prečo si vyhľadáva partnerov na facebooku, keď má v reálnom živote dostatok priateľov, často odvetí: „Človek nikdy nevie, možno sa ten najlepší ešte nájde.“ Navyše internet býva často svedkom virtuálnej nevery. V zdanlivo harmonickom manželstve si žena či muž potajme vyhľadávajú „internetových milencov“ a slovne podvádzajú svojich partnerov.
Môže byť teda manželstvo bez rizika? Určite nie. S manželstvom je spätých veľa rizík. Televízne formáty Farma, Farmár hľadá ženu, Nevesta pre milionára, Mama, ožeň ma! a podobne navrávajú recipientovi niečo iné: nie charakter, morálny postoj, citové vzplanutie, romantická láska, lež sociálny status, bohatstvo, peniaze vám zabezpečia šťastný a spokojný život. Vyberte si podľa nás, je to cesta bez rizika! A keď sa inštitút manželstva dostane krízy, máme tu opäť recepty v podobe Súdnej siene, Zámeny manželiek atď. Ľudia za peniaze urobia všetko, scenár kĺže po povrchu, problémy naznačuje, ale nerieši, brnká na pudovú strunu človeka, opiera sa o arogantné a prvoplánové dialógy. Sledovanosť je zaručená. Ozajstný cit, ten predsa patrí do minulosti, do čias deja Stendhalovho románu Červený a čierny, keď jedna z jeho hrdiniek pani de Renal prichádza do väzenia, aby z vrúcnej lásky odpustila mladému Julienovi Sorelovi, ktorý sa ju pokúsil zavraždiť. Literatúra ponúka veľa podobných príbehov šľachetnej lásky…
Alkohol a cigarety na obrazovkách
Reality šou, zviazané s milostnými a ďalšími vzťahmi, s potláčaním a urážaním ega druhých, musí niesť so sebou jeden zákonitý a neodmysliteľný atribút – a tým je konzumácia alkoholu a fajčenie. Tento typ relácií by sme mohli pokojne zastrešiť pod hlavičku mozog v alkohole a nikotín v krvi.
Nedávno: čakal som na vnuka pred istým zariadením, vtom sa neďaleko mňa pristavil hlúčik …násťročných chlapcov, každý držal v ruke cigaretu, hlasne sa rozprávali a smiali, vraj, chalani to bude psina, zajtra mám narodky, naši nebudú doma, fotrovi švihnem demižón vína, dáme si riadne do nosa. Aj pokračovanie rozhovoru bolo ako vystrihnuté z Farmy.
Alkohol a cigarety patria k dospelosti. Ide o ľudskú prirodzenosť? Z médií to aspoň tak cítiť! Z väčšiny článkov, relácií, dokonca aj z inzerátov a reklamy, pravda, v televíziách majú svoju časovú obmedzenosť. Stali sa však neodmysliteľnou súčasťou celého priemyslu public relations, vrátane všetkých médií. Stretneme sa s nimi v spravodajstve, reportážach, v zábavných reláciách, televíznych inscenáciách a filmoch v podobe product placement (umiestňovania produktov za určitú odmenu). A producenti sa často a niekedy zámerne dopúšťajú prehreškov proti týmto zákonným ustanoveniam.
Alkohol a cigarety vôbec nie sú ľudskou prirodzenosťou. Ibaže biznis má záujem ich tak prezentovať. Ľudskou prirodzenosťou sú však následky, ktoré vyvolávajú a spôsobujú: ohrozovanie zdravia, mentálny úpadok, rozvrátené rodiny, opustené deti, narušená mravná výchova. O týchto prirodzených dôsledkoch sa však menej hovorí, nedobre sa to totiž počúva. Ktože by sa takými vecami zaoberal v kruhoch Smotánky, na operných báloch, v atmosfére všakovakých hostín a recepcií, kde alkohol tečie potokom. Veď v spravodajstve a v iných reláciách stačí, keď si moderátor od dojatia nad podobnými osudmi nútene utrie slzičku v oku.
Pod ľudskú dôstojnosť
Pravda, pri takomto prístupe nie sme ďaleko od toho, keď sa o dôstojnosti človeka hovorí pod ľudskú dôstojnosť… Výnimkou nie sú ani elektronické médiá, a nebýva to iba v reality šou. Často sa s týmto javom stretávame v spravodajských reláciách, politicko-publicistických programoch, reportážach, v zábavných formátoch. Niekedy sa dotknutie cti človeka dobre zašifruje, prekryje sa mätežou slov a myšlienok, zaregistrujú ho iba tí zasvätenejší. Inokedy sa prezentuje bez obalu, okorení sa spŕškou vulgárnych slov, aby nebol nikto na pochybách.
Vulgárnosti na pokračovanie
Vulgárne slová sa dostávajú do bežných mediálnych prejavov, hojne ich zaznamenávame v tlačenej i elektronickej podobe. Samotná technika vypípania hrubých výrazov, ponechanie prvých hlások slova skôr asociuje ich predstavivosť ako potlačenie, nabáda človeka, aby ich v duchu dopovedal. Vypípanie sa svojím spôsobom iba tvári ako riešenie. Vulgárne slová sa udomácňujú v spravodajstve, v športových prenosoch, talentových súťažiach, dokonca aj v publicistických reláciách a v televíznych inscenáciách. V recipientovi sa navodzuje predstava, že formát bez vulgárnych slov, pejoratívnych vyjadrení nie je to pravé orechové, nemá dostatok šťavy a napätia.
Veď od pľúc si zahrešiť a zanadávať patrí k životu, nebodaj aj k bontónu. A zaručuje to sledovanosť i počúvanosť. Osobitnú kapitolu tvoria najmä raperi (zbožňujú ich najmä deti), a tí si veru nedávajú servítku pred ústa.
Škoda, že slovenčina nepatrí medzi reči, kde sa vulgárne slová prepadli do jazykovej „diery“. Niekoľko poznámok na vysvetlenie: lingvisti tvrdia, že každý jazyk, aj ten najvyspelejší, má svoje „diery“. Pri skúmaní jazyka niektorých pôvodných kmeňov v južnej Austrálii sa napríklad zistilo, že nepoznajú slová pre počet, teda číslovky. Pri rozvoji vnútrokmeňového trhového hospodárstva si však museli nájsť množstevné pojmy – a tak na počet päť používajú slovo ruka atď. Podľa výskumov má každý jazyk svoje diery. Aj slovenčina musí mnohé veci vyjadrovať opisom. Žiaľ, vulgárne výrazy to nie sú, na vyjadrenie hrubosti si našla dostatok presných pojmov. Ostáva iba veriť, že nie sú zakódované v génoch. Jeden z hlavných teoretikov univerzálnej gramatiky Noam Chomsky (kniha Mocenské systémy v preklade Pavla Dinku) totiž tvrdí, že materinská reč je človeku génovo predurčená, dokáže ju rozoznať už v matkinom bruchu.
Vyslovme s trochou humoru presvedčenie, že naše gény nie sú až natoľko nainfikované vulgárnosťou a že vulgárnosť je len prechodný stav!
Deti a médiá
Čo teda médiá robí s našimi deťmi?
Deti sú najčastejšími obeťami televízií, a to už od najútlejšieho veku (neskôr prichádzajú na rad i sociálne siete). Rodičia ich zvyčajne odkladajú (nie vždy z vlastnej viny) k televízorom ako k pestúnkam; nemajú na ne čas, musia sa striedať v zamestnaní, v domácnosti ich čaká veľa povinností. Navyše v 21. storočí kultúra obrazu vytláča kultúru slova. Prirodzene, odzrkadľuje sa to na hĺbavosti myslenia, absencii čítania, neschopnosti formulovať vety a texty (podľa psychológov aj u vysokoškolákov).
Malý človiečik, dojča (2. – 12. mesiac) už dokáže vnímať zvuk aj obraz, batoľa (1 – 3 roky) je schopné televíziu sledovať, nevie však rozlíšiť realitu od fikcie. Deti v predškolskom veku prejavujú snahu sledovať to, čo starší; vidno tu dve línie pôsobenia televízie – pozitívnu a negatívnu. Hrozí však čiernobiele videnie reality, zvyčajne sa upínajú na zakázané témy (vulgárne slová). V 6. – 7. roku získavajú prvé náznaky telegramotnosti prostredníctvom školy a osvety, v 7. – 10. roku sa v tomto smere zdokonaľujú, v 11. – 14. roku už vedia abstraktne myslieť. Práve v tomto veku nie je vhodné pred nimi bagatelizovať negatívne javy. V adolescencii (12 – 21) sa rozvíja ich osobnosť, hľadajú vzory, s ktorými by sa identifikovali; usilujú sa upozorniť na seba, na dôležitosť vlastnej osoby, preto sa aj hľadanie neraz orientuje negatívnym smerom; v rozhodujúcich chvíľach to nemusia byť iba vulgarizmy, obscénne scény, nahota, ale i gestá, krivý pohľad, zlý úsmev atď., skrátka, do popredia sa tlačia vonkajškové prejavy, ktoré vytláčajú vnútorný život.
Zároveň sa objavuje paradox, že mladí socializujú tých, ktorí by ich mali svojím spôsobom regulovať. Znie to pitoreskne, ale dospelí, rodičia sa boja, že nebudú „in“. Pravda, „trendy“ môžu byť, lež v rámci kultúrnych a etických noriem.
Od vzniku televízie sa odborníci sporia, či a do akej miery vplýva televízne vysielanie na deti a mládež. Na jednej strane stoja psychiatri, psychológovia, na druhej strane zástancovia slobody prejavu, mediálni analytici a sami tvorcovia televíznych programov. Za dlhé desaťročia diskusií sa dohodli na jednom: televízia nepochybne ovplyvňuje vývoj mladej generácie, počínajúc najnižším detským vekom až po adolescenciu, nik však nedokáže zmerať, do akej miery, resp. hĺbky, dokonca sa objavujú ostré názorové rozhrania, či je vplyv negatívny, alebo pozitívny. Misky váh sa však výrazne prikláňajú na stranu negatív. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že na výchovné pôsobenie majú dosah aj iné faktory (a oveľa silnejší ako televízia i ďalšie médiá), či už ide o celospoločenskú klímu, rodinné prostredie, sociálny status rodiny, školu, príklad rodičov a učiteľov, alebo o biologické danosti jedinca (odborníci tvrdia, že až päťdesiatimi dvoma percentami sa na kriminalite podieľajú kriminogénne rezíduá vrátane vrodených daností a génov).Oproti minulosti však nastáva určitý posun v zodpovednosti za výchovu a vzdelávanie, a to od cirkvi smerom k rodine, škole, a v nadväznosti na to sa umocňuje aj vplyv elektronických médií a sociálnych sietí.
Výsledky pôsobenia mediálneho násilia či nekontrolovanej vulgárnosti na deti a adolescentov nie sú v nijakom prípade povzbudzujúce. Po prvé, vzrušuje a rozrušuje to ich dušu, premkýna ich nervozita, v horšom prípade nasleduje neuróza (rozrušenie nemusia spôsobovať iba vulgárne a sexistické programy, ale aj zábavné, komediálne, dokonca aj športové). Po druhé, v malom a mladom divákovi môže násilie vyvolať stratu zábran. Jednoducho sa pozerá na nepretržitý tok násilia, vníma to ako niečo dovolené, legitímne, čo mu umožní vyriešiť problém alebo dosiahnuť cieľ. Po tretie, presila násilia môže spôsobiť absenciu citu, emocionálneho prežitku; brutalitu začne akceptovať ako každodennú súčasť života. A po štvrté, privedie ho to k imitovaniu toho, čo vidí. Môže sa to stať deťom, ktoré nevedia rozlíšiť dobro a zlo (Alison Oateyová).
A vyústenie? Alkohol, drogy, násilie voči druhým, traumy, zlé výsledky v škole, záškoláctvo, chabé fyzično, obezita, nespavosť, fajčenie, nekontrolovaná sexualita, krádeže, lúpeže, týranie slabších a zvierat, vraždy, recidíva trestných činov.
Nesmieme zabúdať ani na zdravotné a iné následky pôsobenia vôbec všetkých digitálno-informačných technológií. Výskumy potvrdzujú, že súčasné deti väčšinou horšie vyslovujú, čítajú, sú samotárskejšie a ťažšie sa začleňujú do kolektívu. A čo je najhoršie, sú lenivé a nechce sa im hýbať. Odborníci sú presvedčení, že nie je jedno, či dieťa pozerá rozprávku z tabletu, internetu alebo či mama číta dieťaťu z klasickej rozprávkovej knihy. Dôležité je, aká spojitosť medzi nimi vznikne. Ak je čítanie príliš interaktívne – z tabletu stále niečo bliká, húka – nevytvorí sa taká vrúcna atmosféra, ako sa to podarí pri klasickej knihe. Pri zvýšenom používaní displejov dochádza k zanedbávaniu nervových okruhov riadiacich tradičnejšie učebné metódy, ako sú čítanie, písanie a neprerušené sústredenie. Dnešné deti sa nechcú učiť gramatiku, pretože slová mu opraví funkcia kontroly pravopisu v počítači a na písanie esemesiek ovládať pravopis netreba. Deti rastúce s obrazovkami sú naprogramované na komunikáciu s ľuďmi pomocou digitálnych zariadení a nie na osobnú komunikáciu (Nataša Slavíková).
Ako regulovať negatíva mediálneho pôsobenia
Prirodzene, povinnosťou štátov je ochraňovať maloletých pred nevhodnými televíznymi a rozhlasovými programami i pred škodlivými dôsledkami digitálno-informačných technológií ako celku. Prakticky na celom svete prijali príslušné zákony a zriadili regulačné orgány, či už štátne alebo mimovládne, ktoré dohliadajú na korektnosť a dodržiavanie etiky rozhlasového, televízneho, prípadne aj internetového vysielania. Mimoriadne táto úloha vystúpila do popredia v súvislosti so zavedením duálneho vysielania – štátneho (verejnoprávneho) a súkromného.
V spoločenskom diskurze, a to treba zdôrazniť, sa svorne konštatuje, že komerčné televízie a ďalší komerční vysielatelia (napr. Nextlix) v honbe za divákom a v súboji o väčší podiel reklamy obsahovo stále pritvrdzujú, predbiehajú sa v ponuke agresívnosti, vulgárnosti, obscénnosti a sexuálnych scén, a to nezávisle od toho, o aký druh formátu ide.
Majú takéto programy prirodzené miesto v informačno-digitálnom priestore? Ak áno, museli by sme pripustiť, že prirodzená je aj prezentácia násilia, hrubého sexu a vulgárneho jazyka. Je prirodzenosťou presilovka hollywoodsky westernizovaných filmov? Ak áno, musíme pripustiť aj hlúposť, primitívnosť a prvoplánovosť. Oplatí sa to vysielateľom? Zrejme áno, ale divákovi určite nie. A neoplatí sa to ani našej (ozajstnej) kultúrnej a umeleckej sfére.
Vysielatelia sa bránia, dôvodia slobodou slova, vymýšľajú všakové argumenty, na pomoc si volajú kolegov z tlačových a internetových médií. Nechcú pochopiť, že vysielať zlý program je ako predávať dogy. Za ich argumentáciou sa skrýva obava zo straty veľkosti reklamného koláča. Zadávatelia reklamy majú záujem o časy v najsledovanejších hodinách. Navyše na slovenské územie presahujú české satelitné a káblové stanice. A to je problém…
Nebolo by od veci, keby sa v tomto smere našiel súzvučný krok aj s tlačovými médiami. Ani tu nie je všetko s kostolným poriadkom. Z mnohých časopisov aj denníkov priamo udiera do očí nahota, nechutné snímky obnažených ženských a mužských tiel. Samozrejmosťou je ponuka sexuálnych služieb so „šteklivým“ textom a s ešte „šteklivejšími“ fotografiami. Nechýbajú telefónne čísla, adresy, odkazy na erotické pomôcky. Tieto periodiká si môžu kúpiť deti bez ohľadu na vek.
Nezastupiteľná úloha mediálnej gramotnosti
Noam Chomsky tvrdí, že súčasnej mladej generácii hrozí ideologická manipulácia, krivenie a prevracanie základných ľudských hodnôt, podsúvanie nebezpečnej virtuálnej reality. Rodičia, škola, všetci tí, čo to s mladými ľuďmi myslia dobre, by mali hľadať spôsoby, ako ich uchrániť pred mentálnym otroctvom. „Ak vženiete mladého človeka do osídiel letargie, kľúčových doktrín, keď si prestane klásť otázky, jednoducho ho zotročíte. A potom nasleduje situácia, akoby ste naňho mierili zbraňou“ (Mocenské systémy). Mušku však treba vychýliť – otvorením očí, analytickým a syntetickým myslením. A prirodzene, aj mediálnou gramotnosťou, ináč povedané, schopnosťou správne pristupovať k javom života, náležite ich analyzovať, hodnotiť a vytvárať adekvátne komunikačné závery v nadväznosti na rozličné kontexty. Nestačí iba ovládať technickú stránku komunikácie, narábať, povedzme, s počítačom, vyznať sa v technike digitálneho sveta. Áno, gramotnosť obsahuje štyri základné prvky: prístup, analýzu, syntézu a tvorbu. Všetky štyri zložky sú dôležité, no nezastupiteľnú úlohu zohráva tvorba. Prístup k internetu je veľká vec, pomocou neho sa dostanete k množstvu materiálov, internetové informácie sú však prchavé. Hoci viete, čo hľadáte, a spoľahlivo si to uložíte, nebodaj vsuniete aj do kontextu, neraz to vyjde tak, akoby ste informáciu ani nevideli. Čo z toho, že máte k dispozícii veľa dát, keď o nich vlastne neviete. Žiada si to premýšľať, podrobiť veci reflexii, vyslovovať požiadavky. Parafrázujúc Chomského, tvorba je vzrušujúci proces, je to niečo unikátne, neopakovateľné. Budete sa napríklad zaoberať nejakou myšlienkou, o ktorej si myslíte, že je ozaj podmanivá, tvrdo na nej popracujete, prídete aj k vysvetleniam a zrazu zistíte, že ste sa vydali nesprávnym smerom, skrátka, šliapli ste vedľa. I z toho sa dá poučiť. Ak však prestanete ďalej uvažovať, reflektovať, hľadať kontext, bol to premárnený čas. A práve to si mladí ľudia musia uvedomiť. Lenže to ich nemožno prehlušovať zobrazovaním násilia, sexuálnych deviácií a podobných excesov. Skôr naopak, poskytnúť im priestor na tvorivú diskusiu, rozlet bez akýchkoľvek ideologických nánosov a pokusov o manipuláciu. Nenechať ich mŕtvo a otupene sedieť pred televízormi, nezmyselne listovať a četovať na internete a mobiloch, zabíjať čas drsnými a primitívnymi videohrami. A to všetko sa začína ochranou maloletých (od najútlejšieho veku) pred podobným brakom.
Inak vyjadrené, ak sa chystáte zatriasť stromom, musíte sa najprv pozrieť, čo na ňom rastie, aby vám náhodou nepadlo na hlavu niečo, čo môže človeku ublížiť. A to by si mali uvedomiť najmä rodičia a pedagógovia, ktorým záleží na zdravom vývoji ich detí. Božechráň, nechcem vyzerať ako Newton, čo sa posadil pod strom, a keď mu na hlavu padlo jablko, objavil zákon vesmírnej gravitácie; ponúkam iba myšlienky pretavené cez prizmu obyčajného čitateľa, poslucháča, diváka, používateľa sociálnych sietí, dlhoročného žurnalistu a spisovateľa literatúry faktu, ponúkam názory (moje, vaše, ich) na súčasný slovenský mediálny svet, názory kusé, niekedy protirečivé, určite nie komplexné a jednoliate, no o to naliehavejšie s ohľadom na rýchlosť a nepredvídateľnosť zmien digitálneho priestoru. Nič viac a nič menej…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 13 – 14/2025)
SÚVISIACE:
Vo víre mediálneho spektákla (I)
