„Predstavte si, že by sa nejaký človek podrobil operácii akéhosi zlomyseľného vedca. Mozog tohto človeka by sa oddelil od tela a umiestnil do nádrže so živinami. Nervové zakončenia by sa pripojili na nejaký supervedecký počítač, ktorý by v danom človeku vytváral ilúziu, že všetko je úplne normálne. Zdalo by sa mu, že vidí ľudí, predmety, oblohu atď., ale v skutočnosti by všetko, čo by tento človek zažíval, bolo len výsledkom elektronických impulzov putujúcich z počítača k nervovým zakončeniam.“
Tento moderný klasický príbeh o mozgu v nádrži uviedol vo svojej knihe Reason, Truth and History (1981) americký filozof Hilary Putnam. Nepripomína vám to niečo? Nie je to svojím spôsobom matrix súčasného človeka vystaveného informačnému pretlaku a hrubej manipulácii?
Mocní tohto sveta, vladári, spoločenské elity sa vždy usilovali držať masy na uzde. Najprv to bolo silou, brutalitou, krutosťou a zverstvami. V krvi utopili povstania otrokov, nevoľníkov aj proletárov. Osvietenstvo zapálilo iskry slobody, prinieslo širším vrstvám obyvateľstva náznaky „rovnosti a bratstva“, umožnilo obyčajnému človeku ľahšie dýchať. Dosiahnuté výdobytky sa dostali do nových zákonov. Už nebolo také ľahké a jednoduché „vymlátiť a vybiť dušu“ z chudoby a bezprizorných, zabiť, zavraždiť niekoho bez príčiny, už nebolo možné použiť iba bič, žiadalo sa prísť aj s inou metódou, povedzme, s „Bismarckovým cukrom“. Otroci v Severnej Amerike, Indii, nevoľníci v Európe získali slobodu. Ako ich však udržať v doterajšom chomúte? Veď už majú svoje práva! Áno, treba im ponúknuť dary, lesk vecí, a tým kontrolovať ich postoje a presvedčenie. A tak sa zrodil propagandistický systém, ktorý v súčasnosti prerástol do mohutného priemyselného odvetvia public relations (PR) a masívneho manipulovania. Inak povedané, najprv musíte vyrobiť spotrebiteľa a vytvoriť potreby, aby ste človeka chytili do pasce… navnadiť ho na túžbu po spotrebných tovaroch a začať ho zadlžovať v obchodných domoch a potom už nemáte ďaleko k mentálnemu aj materiálnemu otroctvu. Techniky to nie sú nové. Sú také staré ako sám svet. Nadobúdajú však nové formy v súlade so zmenami, ktoré vývoj prináša. Súčasné techniky sú reakciou na úspechy predchádzajúcich generácií v zápase za získanie čoraz väčšej slobody. Napokon, praktiky výroby súhlasu sú známe už dávnejšie. Autorom tohto pojmu je známy americký publicista 20. storočia Walter Lippmann: „Našou povinnosťou je ochraňovať ľudí zodpovedných za riadenie krajiny pred pošliapavaním a revom zdivočeného davu. Žiada sa sofistikovane… presadzovať výrobu súhlasu…“ (Rossiter, Clinton – Lare, James: The Essential Lippmann: A Political Philosophy for Liberal Democracy. Cambridge, MA: Harvard University Press, 1965, s. 91)
Do taktu mu súzvučne nôtil guru amerického PR priemyslu Edward Bernays: „Propaganda je neviditeľné rameno ovládania más. U nás musí riadiť demokraciu inteligentná minorita, ktorá vie usmerňovať a viesť masy“ Propaganda, 1928, s. 20). Známy je tým, že načrtol cestu, akým spôsobom môžu skúsení propagandisti využívať davovú psychózu a aplikovať psychoanalýzu na usmerňovanie túžob ľudí.
Noam Chomsky a Edward S. Herman analyzujú výrobu súhlasu v súčasných podmienkach: „V terajšom modeli propagandy sa objavujú nové základné ingrediencie, nové filtre spravodajských informácií, akými sú: po prvé, koncentrácia vlastníctva, rast bohatstva a zvýšená orientácia dominantných masmediálnych firiem na zisk; po druhé, reklama ako základný zdroj príjmov masmédií; po tretie, podpora a schvaľovanie informačných tokov mocenskými elitami, po štvrté, nátlak ako prostriedok na zdisciplinovanie médií a po piate, antikomunizmus ako národné náboženstvo a kontrolný mechanizmus“ (Manufacturing Consent: The Political Economy of the Mass Media. New York: Random House, 2002, s. 2).
Elias Canetti, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1981), prirovnáva propagandistov a mediálnych zurvalcov k zvieracej svorke, „všetci sa spoločne sústreďujú na objekt, ktorý je ustavične v pohybe, ktorý im raz zmizne z dohľadu, potom sa znova objaví, často sa im stráca, opäť ho musia hľadať. Nevzdávajú sa svojho úmyslu, neprestajne udržiavajú korisť v stave smrteľnej hrôzy“ (Masa a moc. Bratislava: Premedia 2020, s. 89).
Výroba súhlasu na slovenský spôsob
Ako sa v našich podmienkach ujala výroba súhlasu? Ocitla sa v „produkčnej“ kríze? Mocuje sa s problémami, alebo uviazla v spleti spoločenského diskurzu? Nuž, vyzerá to tak, že si hovie, voľká bez akejkoľvek staromódnej prudérie, skrátka: čo nie je neoliberálne a najmä progresivistické, je chybné. Správne je iba expandovanie fanatického globalizmu, hmýrenie politickej korektnosti, fantazírovanie s generickým maskulínom, nadbiehanie kultúrnemu extrémizmu (gender, LGBTI, množstvo pohlaví) a presadzovanie ďalších módnych tém.
Nič proti liberalizmu spojenému so zodpovednosťou, s rešpektovaním sociálneho statusu, lež taký dnes už nefunguje. Skôr a výhradne sa zalieča moci a bohatstvu. Aj nihilizmus, typický nietzcheovský, môže byť pozitívny, pravda, ak potiera staré, zatuchnuté. Lenže realita je iná: pokrivený liberalizmus (progresivizmus) bidenovsko-leydenovského typu vyúsťujúci do nihilizmu s negatívnym súčtom. A výsledok? Slovo hodíš do vzduchu a na zem spadne ako klamstvo, ostentatívna lož.
Sloboda slova sa zvrhla v nezodpovednú slobodu slobodne klamať. Pripomína to Platónovu jaskyňu, kde spútaní väzni vidia iba svoje tiene. A keď sa jednému z nich podarí dostať na slobodu, zbadá konečne slnko. Rozhodne sa vrátiť k spolutrpiacim a zvestovať im veľkú novinu, lenže… lenže tí ho pokladajú za blázna, myslia si, že prišiel o rozum. S podobnou imagináciou o spoločnosti spekáklu prichádza v deväťdesiatych rokoch francúzsky filozof a básnik Guy Debord.
V nadväznosti na nemeckého mysliteľa Ludwiga Feuerbacha konštatuje, že „naša doba dáva nepochybne prednosť obrazu pred vecou, kópii pred originálom, predstave pred skutočnosťou. To, čo je pre ňu posvätné, je iba ilúzia, pravda sa stáva profánnou“ (Společnost spektáklu. Praha: INTU 2007, s. 3). Výrazne sa to i odzrkadľuje i v našej súčasnej spoločnosti, denne sme svedkami nespútaného spektákla: arogantného zápasu o politickú moc v parlamente, vydávania pravdy za lož a lož za pravdu, každodenných tlačových besied politických strán s prázdnym a urážlivým obsahom, nechutného slovného obžerstva tváriaceho sa ako plodná diskusia, krčmových výstupov parlamentných poslancov (Pročko a spol.), politického kupčenia a presadzovania osobných záujmov zastieraného čestnými záujmami (Migaľ, Huliak), absurdnými výletmi do Vietnamu a Chorvátska (Matovič) v úsilí za každú cenu, bez ohľadu na fakty, očierňovať politických súperov, demonštrácií prekrývajúcich vábivými heslami snahu zlikvidovať demokraticky zvolenú vládu, nehanebnej facky prezidentovi od študenta, ktorá mala, po pravde, patriť vedľa stojacemu ministrovi školstva (kovanému Hlasprogresivistovi), propagandistického účinkovania kaviarenských denníčkov v školách (v rozpore s etikou apolitickosti škôl) pod kepienkom zvyšovania mediálnej gramotnosti žiakov a študentov. Skrátka, údery s falšou, ktoré by nedokázal odvrátiť svojou raketou ani tenisový virtuóz Djokovič.
Lavoasierove zrkadlá
Áno, sú to akési Lavoasierove zrkadlá, ktoré spomína Umberto Eco v románe Foucaultovo kyvadlo: „… či už duté alebo vypuklé, zakaždým ťa zrkadlá sklamú, zosmiešnia: keď odstúpiš, nájdeš sa, potom sa trochu pohneš, a hneď sa stratíš. Toto katoptrické teátrum je tu na to, aby ťa obralo o akúkoľvek identitu, aby si si nebol istý, kde sa vlastne nachádzaš. Akoby ti vravelo: ty nie si Kyvadlo, nie si ani na mieste Kyvadla. (…) A zrazu uvidíš seba samého dolu hlavou.“
Krivé zrkadlá sa odleskujú najmä v politických a publicistických reláciách TV Markíza, TV JOJ, niekedy aj STVR, TA3, streamovacích kanáloch sociálnych sietí, mnohí redaktori všetko videli, všetko počuli a všetko čítali, ale problém im robí položiť kultivovanú otázku, neraz sa pasujú do roly držiaka na mikrofón, chýba im nestrannosť, vyváženosť a objektivita, absentujú jazykové, štylistické a odborné kvality. A neabsentujú iba im! Väčšina politológov vyslovuje „hlboké pravdy“ odpozorované z tlače, rádií, televízií bez vlastného úsudku a názoru, ktoré nezriedka pokrivkávajú za triezvymi pohľadmi bežného človeka. Vynachádzajú vynájdené, opakujú ustavične opakované, zavše pridajú štipľavú feferónku, aby aspoň trocha zaujali. A kovaní progresivisti prihodia aj za hrsť feferónok, aby potlačili vo verejnosti nebodaj neprijateľné chúťky. Každý môže totiž dochucovať iba podľa ich receptu – vždy, všade a najmä pred voľbami… Negatívne súčty ich neprofesionality a manipulácií útočia nielen u nás, lež v celej západnej civilizácii. Propagandistická mašinéria rozkrúca čoraz rýchlejšie kolesá, vďaka tomu sa želateľným spôsobom posúva ťažisko verejnej mienky, najmä však medzi mladými. Myslenie ľudí treba dostať ta, kde ho chcú mať elity. V určitom rámci, v určitej hranici. Tvorivosť sa nenosí, je nebezpečná. Pravda sa vytráca.
Recipient môže nad tým iba zaplakať. Komu má veriť? Od koho si má pýtať vreckovku, aby si mohol utrieť oči? Zrejme od nikoho….
Áno, aj tak možno chápať slobodu vo všeobecnosti a slobodu prejavu osobitne. V súčasnej praxi je sloboda vlastne zhmotnením asymetrickej moci umožňujúcej najímať ľudí a zaobchádzať s nimi ako s nástrojmi či presúvať ich v zlomku sekundy na iné miesto… treba však brániť iné poňatie slobody, také, ktoré bude ochraňovať pred asymetrickou mocou.
Je nevyhnutné brániť sa pred ponáraním „mozgu do nádrže“, pred tými, čo nám do nej tlačia hlavu, pretože Nietzsche mal svojím spôsobom pravdu – „keď sa budete pridlho dívať diablovi do oči, hrozí, že sa ním stanete“. Dá sa tomu vôbec brániť? Dá, hoci je to neľahký a nerovný zápas. Veď orwellovský Veľký brat nás ustavične sleduje.
V zajatí virtuálnej reality
Fantázia, akú ponúka Orwellova kniha 1984, je už dávno prekonaná. Internet, Facebook, Twitter, rozličné iPady, i Phony, tablety, najnovšie aj umelá inteligencia vládnu svetom. Keby sme ich vládu vnímali s mierou, s rozumom a citom, bolo by všetko v poriadku. Práve ony však vytvárajú virtuálnu realitu, doslova strkajú mozog do nádrže. Už počuť velebiace hlasy – na sociálnych sieťach mám dvesto priateľov – áno, možno, ale ani jedného ozajstného. Sú to fantómové priateľstvá, bez akejkoľvek personálnej interakcie. Do absurdity to doviedla umelá inteligencia, môžete s ňou komunikovať ako s akýmkoľvek človekom, vymieňať si názory, zdôverovať sa jej, postupne je schopná preberať vašu špecifickú slovnú zásobu, prispôsobovať sa vašej štylistike, dokonca aj žargónu, slangu a kalkom, ktoré používate. Skrátka, vystačíte si s kyborgom, s emočne studeným kyborgom a citovo vykastrovaným svetom, ku ktorému smerujeme. Názorne to ilustruje Jo Callaghanová v dystopickom románe Mihnutím oka (Bratislava: Lindeni 2024), v ktorom hlavná inšpektorka Kat Franková pátra spolu so svojím asistentom hologramom Lockom po dvoch stratených chlapcoch. Prirodzene, prípad vyriešia, lebo tvoria skvelý tím. Nečudo! Veď Lock je bystrejší, umnejší a rýchlejší ako človek. Chýba mu len jedno – priateľský ľudský cit.
A ešte jedna perlička: na internete kolovala svojho času zaujímavá stránka s názvom Einstein má pravdu a s podtitulom Generácia, ktorá sa díva, ale nevidí… má uši, ale nepočúva: skupina mladých je pohrúžená do svojich digitálno-informačných prístrojov, raz sedia v reštaurácii, inokedy v galérii, na štadióne, na rande, v aute, nič navôkol neregistrujú, iba ustavične ťukajú a četujú. V závere sa uvádza Einsteinov citát: „Obávam sa dňa, keď technológia bude kolidovať s našou ľudskosťou. Svet bude mať iba generáciu idiotov.“ (http://post.sme.sk/zimbra/h/printmessage?id...)
Žeby sme k tomu speli? Žeby sme tomu podľahli? Mozog sa môže dostať z nádrže len v prípade, ak sa vydá cestou hľadania právd, len hĺbavým myslením, analýzou a syntézou faktov, hľadania právd v pohybe a premene, v pozitívnom dialógu s inými ľuďmi, v rešpektovaní ich názoru, a nie v nejakom ich apriórnom odmietaní. A práve v internetových diskusiách tento prístup chýba. Nájdeme tam veľa žlče, vulgárnosti, zavše aj správanie poznačené psychickou deviáciou. Mnohým príspevkom chýba korzárska česť, skôr dominuje pirátska arogancia, obrazne aj doslovne. Neslobodno zároveň zabúdať, že „hráči“ s verejnou mienkou absolvovali profesionálny tréning, už nekričia ako cirkev, tomu musíte veriť, to musíte každý deň čítať, už neprezrádzajú svoje princípy a zámery. Bolo by to okaté, robí sa to oveľa umnejšie, sofistikovanejšie. Na jednej strane je propagandistické pôsobenie internetu a sociálnych sietí ešte vždy pokladané za akúsi nelegitímnu produkciu, na druhej strane zasa vysielanie oficiálnych televízií považované za prejav určitej názorovej legitimity – v zmysle Chomského myšlienky, čo povieme, to platí. Práve také chápanie recipienta značne irituje. V prvom prípade vám pravdu negarantujeme, v druhom vám ju ponúkame so „stopercentnou“ zárukou.
Navráva sa nám, že všetko na svete má svoje prirodzené miesto. Prirodzené je, keď mocní vládnu nad slabými, bohatí nad chudobnými, keď para stúpa hore a kameň padá dolu. Je to ozaj prirodzené, nedá sa s tým nič robiť? Uspokojíme sa s tým, alebo sa pokúsime prekročiť pomyselnú hranicu? Para sa môže predsa zmeniť na vodu a padať dolu, kameň v žeravej láve zasa na dym a stúpať nahor. Slabosť a chudoba nie je prirodzený stav. Netreba sa s ním zmierovať, netreba rezignovať, zúfalo mávnuť rukou. Boj za ľudské potreby a túžby predsa stojí za to. Humánnosť a vzájomná úcta je ozajstná prirodzenosť. V boji o ňu sa oplatí obetovať aj život; nie však o moc a bohatstvo.
V zovretí propagandy a odcudzenia
V propagande sa všetko obracia naruby. A propaganda aj nás obracia naruby. Do určitej miery si za to môžeme sami. Lení sa nám rozmýšľať, rozbíjať škrupinky, pod ktorými sa skrýva pravda. Každá spoločnosť má také ideové zázemie, aké si zaslúži. Ak je posadnutá strachom, závisťou, mamonou, zákonite dosiahne to, čoho sa bojí: ochromenie. Bojíme sa vecí, ktoré vyšli z našich rúk a obracajú sa proti nám. Odcudzenie nás zviera zo všetkých strán a čo je najhoršie, odcudzujeme sa sami sebe. Erich Fromm to vystihol veľmi dobre, v dnešnom svete mať znamená viac ako byť. Chceme mať čoraz viac a viac. Americký filozof a ekonóm Francis Fukuyama pokladal na začiatku deväťdesiatych rokov vtedajšiu západnú civilizáciu za vrchol ľudského vývoja, za koniec dejín, za „posledného človeka“. Médiá nedočkavo skočili po jeho knihe, priam zbožne ju prenášali z miesta na miesto, kŕmili ňou verejnosť ako nebodaj najväčšou delikatesou. Predháňali sa najmä televízie, vytvárali „nového“ človeka s neoliberálnou kráľovskou korunou, vyšperkovanou teóriami o nenahraditeľnosti politických a ekonomických elít. A zrazu bum! Z krátera problémov hromadených pod povrchom od sedemdesiatych rokov minulého storočia vytryskol gejzír krízy. „Čože sa to stalo?“ meditovali odborníci. Sedeli pri posteli chorého (ako lekári v Moliérovi), vymieňali si názory a pacient medzitým trpel nevyliečiteľnou chorobou. A médiá, opätovne predovšetkým televízie, ponárajú náš mozog do nádrže. Zdôvodnenie sa predsa musí nájsť… lenže aj recipient je v strehu, nedá sa tak ľahko nachytať. Napokon sa ukázalo, že Fukuyama sa mýlil, sám to v svojich ďalších dielach potvrdil.
Ako reflektujeme televízne vysielanie
V tejto súvislosti sa natíska otázka, či spoločnosť reflektuje televíziu, alebo televízia reflektuje spoločnosť? Divák často vníma televíziu ako určitú normu, rozhoduje sa podľa nej, sám seba presviedča, že práve taký program chce vidieť, no robí tak len preto, že sa mu neponúka iná alternatíva. Na druhej strane televízie spoločnosť zväčša nerešpektujú, nejde im o predaj programov verejnosti, ale skôr o predávanie verejnosti reklamným zadávateľom a inzerentom.
Sledovanie televízie a ďalších elektronických médií má popri pozitívach (vzdelávanie, relax, zábava) aj mnohé negatíva (okrem manipulovania, ponárania mozgu do nádrže, výroby súhlasu), napríklad „kradnutie“ času na pohybové aktivity a z toho prameniaca obezita, podliehanie konzumu namiesto vlastnej kultúrnej a tvorivej aktivity.
Človek pri televízore reprezentuje nemalý kapitál (priemerný divák strávi pri obrazovke za sedemdesiat rokov života sedem až desať rokov). Pritom sa programy nieže nezlepšujú, ale naopak, vo všeobecnosti spejú k horšiemu. Reality šou, filmy plné násilia, sexu a hrubostí akoby boli jediným verným a pravdivým obrazom skutočnosti; ich tvorcovia sa usilujú divákom prelepiť oči páskou a navravieť im, toto je ten ozajstný život, ktorý sa odohráva okolo vás, slušnosť už vlastne neexistuje, ak áno, tak len marginálne, my vám ponúkame správne a reálne videnie sveta. Pritom je to však iba matrix, „umelina“ usilujúca sa vnoriť naše mozgy do nádrže a púšťať do nich impulzy vulgárnosti. Nainscenované, vopred pripravené impulzy! V odborných kruhoch nie je tento fakt nijaká tajnosť. „Realita“ má naplánovaný scenár, využíva sofistikovanú prácu s kamerou a so strihom, réžia si vyberie „najvhodnejšie“ typy, vytvorí úrodnú pôdu na vyhrotenie napätia medzi účinkujúcimi, podsunie im alkohol, navodí konfliktnú situáciu. Zmysly aktérov sa dostávajú do nainscenovanej extázy, a ty, recipient, hľadaj v nich svoj predobraz; zabudni na všetko a na všetkých, ak si prišiel o prácu, ak ťa gniavia existenčné starosti, sám si si na vine, lebo sa nevieš vpratať do kože. Ale nič to, veď sa pozri, nájdu sa aj horší od teba. Ak ti nestačí „realita“, ponúkneme ti fikciu, film, obscénnosti, agresivitu, vraždenie. Buď rád, že si sa neocitol v rovnakej kaši.
Čo vedie televízne spoločnosti k výrobe takých programov? Predovšetkým niekoľko faktov: lacnejšie je produkovať hodnotovo vyprázdnené programy plné násilia (zato oveľa ziskovejšie) ako náročné diela, pri ich tvorbe netreba talent, druhotriedni, resp. neprofesionálni herci nežiadajú také vysoké honoráre, programy sa ľahšie predávajú na zahraničnom trhu, výroba násilia je žánrovo menej náročná ako povedzme výroba humorných scén, a napokon skutočnosť, že programy popretkávané hrubým násilím majú vyššiu sledovanosť.
Prečo? Z akých dôvodov? Tieto otázky stoja za zamyslenie. Predovšetkým si treba uvedomiť, že človek je daný svojou biologickou prapodstatou ako neodmysliteľnou súčasťou živočíšnej ríše. Jeho vedomie, nevedomie a podvedomie patrí medzi najmenej preskúmané oblasti. Už Sigmund Freud tvrdil, že v nás drieme nebezpečná sila, potláčaná slušnou výchovou a zákonmi civilizácie. Ľudské správanie podľa neho zásadne ovplyvňujú pudy, najmä pud sexuálny, libido. Jeho žiak Carl Gustav Jung teóriu ďalej rozpracoval a poňatie libida rozšíril na všeobecnú psychickú a životnú energiu zameranú na určitý cieľ. A napokon ich pokračovateľ Erich Fromm sa odklonil od biologizmu a priblížil sa k psychologickému antropologizmu. Poukázal na spojitosť medzi psychikou jedinca a sociálnou štruktúrou spoločnosti. Osobitnú pozornosť venoval agresívnym prejavom človeka. Problém videl v jeho asimilácii so sociálnou klímou, v konflikte medzi spoločenskými normami a individuálnymi záujmami. Vulgo povedané a podčiarknuté: človeku je „zvieracie“ správanie imanentne dané, nepomôže nijaká výchova či ideológia. V duchu štipľavej repliky v americkom filme Splašený vlak: „Ty si hotové zviera! Ja? Ja som niečo oveľa horšie. Ja som človek.“
Každý si vyberá podľa svojho naturelu
Ďalší dôvod? Svoj podiel na formovaní každého indivídua má nepochybne prostredie, v ktorom sa pohybuje. Narodili sme sa v určitej rodine, na určitom mieste, dostali sme určité vzdelanie, zaradili sme sa do určitej sociálnej vrstvy, prebrali sme príslušné vzorce správania. A tie môžu byť rôzne: láskavé, pokojné, agresívne – podľa toho reagujeme, vyberáme si vzorce blízke nášmu naturelu.
Niekedy môže byť naša voľba celkom prozaická: chceme sa lacno pobaviť, vyhodiť z hlavy starosti. A napokon, prečo by sme sa nezasmiali na ľudskej hlúposti?! Zavše nás ženie obyčajná zvedavosť, kam až reality šou a podobné formáty zájdu, kam až siahajú hranice televíznej vulgárnosti a obscénnosti.
Televízni bossovia, najmä z radov komerčných vysielateľov, môžu a budú oponovať, nepáči sa vám náš program, aký problém, vypnite televízor, a je to vybavené. Ide o nekorektný a neférový argument, o zastierací manéver, o akési hodenie soli do očí, zbavenie sa zodpovednosti a o jej prenesenie na bedrá recipienta. Akoby ste pred alkoholika postavili fľašu s vodkou a povedali mu, je len na tebe, či ju otvoríš alebo nie.
Na druhej strane treba chápať aj vysielateľov. Divák, poslucháč je taký, aký je, má svoj vkus, konvenujú mu určité typy programov. A vysielatelia sa usilujú uspokojiť ho, dostatočne ho „nakŕmiť“, ba až „prekŕmiť“ žiadanými formátmi. Biznismena zaujíma iba sledovanosť, od nej sa totiž odvíja výška sumy, ktorú si odkrojí z reklamného koláča. Komerčné médiá žijú iba z toho, ak by tu nezabodovali, čaká ich pád na dno. Preto sa predbiehajú v servírovaní absurdít, divých sexuálnych scén, brutality a kadejakých iných nezmyslov. Žiaľ, zaberá to, mnohých recipientov priťahujú k obrazovkám a k internetu. Na druhý deň diváci živo diskutujú v práci, pri pive o jednotlivých scénach, rozhorčujú sa nad tým, čo videli, hnevajú ich toľké nemravnosti, no večer prídu domov a opätovne si zapnú ten istý formát. Je to svojím spôsobom začarovaný kruh. Všetko si možno kúpiť. Aj lásku, sex a manželstvo…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 11 – 12/2025)
