Teror náš každodenný.  Od Scaevolu po Cintulu (a ďalej) 

Judita s hlavou Holoferna. Andrea Mantegna (1495).
Národná galéria Írska. Dublin. Wikipédia.

Bolo to už dávno. Rimania z Mesta práve vyhnali svojvoľného kráľa Tarquinia Spupného (T. Superbus, 509 p.n.l.). Mladú republiku prišiel naučiť slušným móresom zo solidarity monarchov i  kvôli udržaniu rovnováhy moci v regióne ďalší Etrusk, kráľ Clusia Lars Porsena. Jeden z mladých rímskych patricijov prenikol v prestrojení do protivníkovho tábora a pokúsil sa ho usmrtiť, no orientujúc sa len podľa odhadu skolil iného muža v panovníkovom okolí. Zadržaný páchateľ sa očakávaného trestu smrti nezľakol a kráľovi vzdorovito povedal: „Som rímsky občan. Tristo ďalších ako ja prisahalo, že neprestaneme dovtedy, kým ťa zabijeme.“ Na dôkaz svojho pohŕdania fyzickým utrpením vložil svoju pravú ruku do ohňa. Držiac ju v plameni sa mu na tvári nezjavil žiadny výraz pohnutia a bolesti. Ohromený Porsena mladíkovi neublížil, poslal ho do Ríma a vzápätí za ním aj mierových vyjednávačov. Vďaka čestnému prívlastku Scaevola – Ľavoruký, ktorý mu udelili senát i ľudové zhromaždenie, mladíkove meno (Gaius Mucius Cordus), ak aj nie on samotný (moderní historici hovoria o spätnej projekcii, mýte), vošlo do histórie ako symbol lásky k vlasti a obetovania sa pre ňu bez ohľadu na utrpenie a vlastnú smrť. Toľko Titus Livius.

Mucius Scaevola pred kráľom Porsenom. Obraz flámskeho majstra Matthiasa Stoma (1600-1652). Galéria Nového Južného Walesu, Sydney. Wikipédia. Zaujímavý je „orientálny“ vzhľad Porsenu v súlade s dobovým vnímaním dichotómie Západ (Scaevola) – Východ (Porsena).

Slovo teror (takisto tremor z infinitívu tremulare) má latinský a ešte starší indoeurópsky pôvod. Jeho koreňom je pomenovanie nekontrolovateľného strachu prejavujúceho sa v triaške a panike paralyzujúcej telo i myseľ. Gréci aj Rimania dali takýmto psychickým stavom fyzickú podobu. U prvých to boli synovia boha vojny Aresa, Deimos a Phobos, napĺňajúci nepriateľské vojsko hrôzou už pred bojom samotným, u druhých Marsovi spoločníci Pallor a  Pavor (Bledosť a Údes), zobrazovaní v podobe mladíka a staršieho muža. Zblednutie a tras sú vzájomne prepojené fyziologické a psychosomatické prejavy súvisiace s nedostatočným či narušeným zdravím, prípadne náhlou traumou, šokom, ktoré nie je v danom okamihu možné racionálne kontrolovať. Je to reakcia na náhle uvedomenie si situácie, v ktorej živému organizmu hrozí zánik – smrť. Tých, ktorí chcú takýto efekt vyvolať, dnešok nazýva teroristami. Pri terore ide o vedomé konanie s priamym úmyslom zastrašiť druhú stranu násilím voči jednotlivcovi alebo skupine vnímaných ako nepriatelia a zlomiť v nich odhodlanie k odporu.  

Fyzickému teroru dáva konečnú podobu motív, metódy jeho uskutočnenia a výber cieľov. Pripomeňme si niekoľko príkladov, ktoré poslúžia ako modelové. Jedným z najrozšírenejších druhov teroru je klasický, priamy atentát na čelné postavy protivníkov, ako tomu bolo aj v Scaevolovom (a Cintulovom) prípade. Počas bitky na Kosovom poli 15. júna 1389 srbský šľachtic Miloš Obilić zdanlivo dezertoval k Osmanom a po predvedení pred sultána Murada ho dýkou ukrytou v oblečení zabil. Vzápätí bol usmrtený sultánovou telesnou strážou, čo s istotou očakával. Vo Francúzsku poznamenanom v 16. a 17.storočí rozkolom medzi katolicizmom a kalvínsko-huguenotským protestantizmom boli v pomerne krátkom období náboženskými fanatikmi zavraždení králi Henri III. (1589) a Henri IV. (1610) Navarskí. Ešte predtým, ako si Európa zvykla na popravy kráľov počas Anglickej (1640-1660) a Francúzskej revolúcie (1789-1799).

Prvky moderného indoktrinačného terorizmu ponúkajú dejiny Blízkeho východu a tamojší fluidný štát existujúci v 11. až 13. storočí, uprednostňujúci namiesto otvoreného boja s nepriateľmi fyzickú elimináciu panovníkov a vedúcich predstaviteľov okolitých krajín, moslimských i kresťanských, rozosievajúc medzi ich obyvateľstvom neistotu a strach. Boli to známi Hašašíni (asasíni) z Alamutu, ktorých začal ako prvý na ich poslanie pripravovať inak učenec a vedec, nizariovsko-ismailovský šíitsky vodca (mahwa) Hasan i-Sabbāh (1050-1124), v Európe neskôr známy zo zápiskov Marka Pola ako „Starec z Hôr“. Podľa sprostredkovaných a voči šíitskemu islamu kritických správ, ktoré benátsky cestovateľ prevzal ako fakt, bola na príprave hašašínov (luza) – asasínov (ľudia princípov; etymológia je minimálne dvojaká) pozoruhodná, vo svojej dobe ojedinelá, kombinácia radikálnej, i keď defenzívnej (voči sunnitom a kresťanom) náboženskej indoktrinácie s pravidelným užívaním ópia adeptmi výcviku. Jeho dlhodobé prijímanie oslabovalo ich osobnostnú identitu a integritu. Takto „naprogramovaní“ (moderné „mind control“ a „mind programming“) bojovníci za vieru (al-fidáʹiyyīn), či už závislí od stimulačných látok a prísľubu blaženého posmrtného života alebo aj nie, neváhali pre splnenie zadanej úlohy obetovať svoj život.

„Oceľ nie je silná. Telo a myseľ sú silnejšie.“ Arnold Schwarzenegger (Conan) a James Earl Jones (Thulsa Doom) ako hlavné postavy filmu Barbar Conan režiséra Johna Miliusa a scenáristu Olivera Stonea z roku 1982. 

Osobitný príklad teroru úmyselne nasmerovaného do vlastných radov možno nájsť v písomných svedectvách židovského vojvodcu Josepha Flavia, neskôr dvorného historika cisárov Vespasiana a jeho syna Tita. Autor zaznamenáva existenciu „sicariov“ (sica – dýka s dlhšou úzkou čepeľou spôsobujúca hlboké rany s minimom vonkajšieho krvácania umožňujúca páchateľovi splynúť s davom), náboženských radikálov odmietajúcich grécko-rímskych pohanských bohov, vraždiacich náhodne i starostlivo vybrané obete. Útoky sicariov reprezentujúcich hnutie zelótov (grécky horlivcov, hebrejsky kana´im) sa pre väčší efekt odohrávali cielene za bieleho dňa na rôznych miestach, dokonca aj v chrámoch a počas náboženských sviatkov. Sicariovia boli ideologicky indoktrinovaní príslušníkmi náboženských protirímskych elít s úlohou „vysielania správ“ („sending messages“) domácej populácii i provinčnej administratíve prostredníctvom neustáleho vyvolávania nepokojov, vopred kalkulujúc s odvetnými represáliami z rímskej strany ako žiadaným efektom brániacim obyvateľstvu akceptovať cudziu nadvládu.

V biblických dejinách Izraela zohrala „vlasteneckú“ úlohu podobnú Scaevolovej, dokonca pred ním, úspešnejšia Judita, ktorá prišla do tábora nepriateľov obliehajúcich mesto Betúlia prorokujúc asýrskemu vojvodcovi Holofernovi víťazstvo. Keď ho zmohlo víno, odťala mu v stane hlavu. Za Holofernovou dekapitáciou nasledovalo víťazstvo Hebrejcov nad protivníkom zbaveným hlavného veliteľa. Podobne ako v Scaevolovom prípade, moderní historici vrátane izraelských nachádzajú v dávnovekých príbehoch diskrepancie. Júdski sicariovia neboli prví a jediní, kto terorizoval dav vraždami. Ich predchodcami boli gangsterské skupiny jestvujúce v Ríme už v 1. storočí pred naším letopočtom, ktorých vyčíňaniu mala zabrániť prijatá legislatíva s tvrdými trestami nielen voči nim, ale aj proti travičom, prevádzkovateľom potratov, čarodejníkom, kastrátorom, vykonávačom obriezky a  prinášateľom ľudských obetí (Lex Cornelia de sicariis et veneficiis, 81 p.n.l.). Po dobytí Jeruzalema Titovými légiami, zničení hlavného chrámu a obsadení posledného útočiska zelótov púštnej pevnosti Masada (70-73/74 n.l.), neskôr aj po porážke židovských povstaní v rokoch 115-117 (Quietova vojna) a 132-136 n.l. (revolta Bar Kochbu), sa značná časť populácia Judey rozptýlila po provinciách rímskeho impéria i mimo neho žijúc v diaspore, čím sa vytratili aj posledné zvyšky sicariov. Ich existencia stratila svoje opodstatnenie.   

(PDF) The Assassinations of the Ancient Jewish Sicarii from an Intelligence Analysis Perspective. Josephus Flavius Reexamined (researchgate.net)

Bližšie o sicarioch a útokoch chladnými braňami v Izraeli pozri Robert Bobkier, Piotr Hermann, „The Assassinations of the Ancient Jewish Sicarii from an Intelligence Analysis Perspective. Josephus Flavius Reexamined“. In Security Dimensions, no.44; 2023 (21-53). Dostupné na https://www.researchgate.net

Dedičstvo sicariov, tentoraz ako profesionálnych nájomných vrahov neviazaných na etnicitu a náboženstvo, sa vynorilo v renesančnom a politicky rozdrobenom Taliansku, a o tri storočia neskôr po celej Európe nespokojnej s potlačením revolúcií v rokoch 1848-49, predovšetkým v podobe anarchistických politických zoskupení a  hnutí. Tieto mali na čom stavať. Dýky anarchistov nahradili moderné dobové prostriedky, predovšetkým nástražné výbušniny, ako tomu bolo už v prípade atentátu na prvého konzula Napoleona Bonaparta bretónskymi rojalistami – chouanmi (les chouans – prenesene „sovami“) vedenými Georgesom Cadoudalom za podpory Veľkej Británie (1800). Nestratili sa však ani sústavne zdokonaľované strelné zbrane, napríklad pri atentáte na prezidenta USA Abrahama Lincolna (1865), ruského cára Alexandra II. (1881), reformného premiéra Stolypina (1911) a napokon i na vodcu ruských boľševikov Lenina i jeho pravej ruky, teroristu ruského vidieka Trockého (prvý atentát, máj 1940), tvorcov to (spolu s Dzeržinským a jeho nasledovníkmi) zdokonalenej metódy „revolučného teroru“ uskutočňovaného v záujme „verejného blaha“, ktorú vodcovia raného sovietskeho štátu prebrali od Robespierra. Lenin i Trockij napokon ochutnali vlastnú medicínu. Prvý síce atentát prežil (august 1918), no s podlomeným zdravím, zatiaľ čo druhý zomrel v exile v Mexiku po opakovanom útoku agentov NKVD (august 1940). 

Vo výpočte atentátov na vedúce a dôležité politické osobnosti 20. storočia nie je potrebné pokračovať, ich mená rezonujú všeobecne, Z tých menej známych spomeňme aspoň zavraždenie guvernéra Lousiany a možného Rooseveltovho protikandidáta v prezidentských voľbách plánovaných na jeseň 1936, senátora Demokratov Hueyho Longa (september 1935). Zoznam je dlhý a rastie. Je znepokojujúce, že k atentátom ako cielenej forme teroru dochádzalo a dochádza aj v demokratických krajinách považujúcich samé seba za vzory rešpektu a tolerancie k názorom iných. V podstate primitívna = jednoduchá metóda priamočiareho vyraďovania nepohodlných jednotlivcov i celých skupín obyvateľstva ich fyzickou elimináciou sicariami dneška, agentami bezpečnostných služieb štátov s licenciou zabíjať i najatých žoldnierov eufemisticky nazývaných kontraktormi (contractors) operujúcich samostatne, je stále bohato využívaná. Menia sa len prostriedky výkonu delikátnych operácií, protokoly a postupy ovplyvnené modernými technológiami. Nemenej ako terakt samotný je v epoche komunikačných magistrál a internetových autostrád dôležité súbežné vybudovanie oficiálne udržateľných naratívov (ktorým aj tak málokto verí) spojených s interpretáciou ich kontextu vrátane zneprehľadňovania motívov multiplikáciou odťažitých vyšetrovacích verzií a  hypotéz a zahladzovania stôp páchateľov. Obeťami teroru už nie sú len vrcholní politici, ale aj menej viditeľní jednotlivci, vedci, finančníci, umelci a iné, širšej verejnosti neznáme osoby i osobnosti na lokálnej úrovni schopné ovplyvňovať verejnú mienku spôsobmi, ktoré objednávateľom vrážd a tímom okolo nich nevyhovujú, respektíve pôsobia priamo proti ich želaniam a cieľom.   

V dnešnom navonok mierovom svete tak na územiach bezprostredne nezasiahnutých vojenskými konfliktmi prebieha iná forma vojny skrytej pred zrakom ľudských más zaujatých každodenným životom prebiehajúcim v ustálených mantineloch a nalinkovaných schémach, v ktorých je na prvom mieste získavanie prostriedkov na živobytie a na druhom rozptyľujúca zábava odvádzajúca pozornosť od podstaty problémov. Známy slogan z minulosti by dnes mohol znieť: „Zabíjaj a panuj!“ Ľudstvo žije na hrane mieru a vojny aj vďaka psychologickým metódam permanentného teroru naberajúceho rôzne podoby vrátane vakcinačnej a iných. Kolektívny strach je výdatne živený médiami financovanými vládami, súkromnými záujmovými skupinami a nemenej vplyvnými jednotlivcami, takzvanými „filantropmi“. Obete sa v masách obyvateľstva doposiaľ ľahko stratili, pretože verejnosť sa dozvedala len o tých, o ktorých sa zmieňujú médiá. Dnešná situácia môže pripomínať dávnu z Judey a Jeruzalema v období odporu zelótov proti Rímskej ríši avšak s podstatným rozdielom. Dnes je to globálne impérium presahujúce hranice štátov, ktoré využíva služby profesionálnych sicariov, a nemusia pritom ani vraždiť. Motív je jasný, vnášať medzi populácie vrátane vlastnej nepokoj a do medzinárodných vzťahov chaos v snahe predísť vzniku konkurenčného zoskupenia krajín ohrozujúcich monopol doterajšieho hegemóna postupne strácajúceho svoj celosvetový vplyv.  

Ak sa v predchádzajúcich dobách teror prejavoval viac-menej individuálne, druhá svetová vojna všetko zmenila. Totálna vojna znamenala úplné zotretie rozdielov medzi bojiskami a zázemím. Cieľom útokov sa stalo civilné obyvateľstvo nemenej ako ozbrojené sily protivníka. Útoky naň mali zlomiť jeho vôľu pokračovať v boji. Prostriedkom na dosahovanie tohoto cieľa sa stali nové zbrane. Anglo-americké letectvo zasahovalo stovkami náletov nielen priemyselné aglomerácie v Porúrí a dôležité prístavy (Hamburg, Brémy, Kiel), ale aj Kolín, Drážďany a Tokio, v ktorých žiadne vojenské prevádzky strategického významu neexistovali. Výsledkom boli státisíce mŕtvych civilov. Vzhľadom na taktiku a muníciu možno bez akéhokoľvek zaváhania hovoriť o cieľavedomom terore voči civilnému obyvateľstvu. Niežeby Nemci boli neviniatka, vybombardovanie Rotterdamu a Coventry vrátane útokov na Londýn ako odveta za britské útoky na Freiburg, Mönchengladbach a Darmstadt nemeckým letectvom i raketami V-1 a V-2 vyprodukovanými v pomoranskom Peenemünde určite neboli humanitárne, avšak ani zďaleka nedosahovali kvantitatívne nasadenie a intenzitu, ako tomu bolo v prípade Spojencov. Útoky na civilné ciele neboli nemeckým velením považované za metódu boja schopnú ovplyvniť konečný výsledok vojny. Západní politickí i vojenskí vodcovia a historici im síce dali po vojne za pravdu, ale odhadovanému miliónu civilných obetí to život už nevrátilo.

Za leteckými údermi nasmerovanými proti civilným cieľom nezaostávala nová technika vedenia boja obsahujúca prvky terorizmu pri pozemných operáciách. Pokusu o vylodenie Britov, Kanaďanov a Američanov v severofrancúzskom prístave Dieppe a jeho okolí (august 1942), ktoré malo byť nácvikom budúcej masívnej invázie Spojencov na európsky kontinent predchádzali diverzné akcie britských špeciálnych síl, takzvaných „commandos“, v zázemí. Nemecké hlavné velenie prijalo z Hitlerovej iniciatívy direktívu „Kommandobefehl“, ktorá dávala nemeckým jednotkám možnosť na mieste popraviť príslušníkov britských špeciálnych síl, ich lokálnych sympatizantov a pomocníkov, a to bez ohľadu či tí prví nosili vojenskú uniformu alebo civilný odev. Bola to odpoveď na zabíjanie zajatých nemeckých vojakov príslušníkmi anglosaských kománd, menovite ich kanadskými príslušníkmi. Ešte nemilosrdnejšie postupovali Nemci prostredníctvom „skupín bojového nasadenia“ (Einsatzgruppen) SD a SS spolu s jednotkami zloženými z domácich kolaborantov v operáciách proti partizánom i civilnému obyvateľstvu, nepovažujúc ich za kombatantov pod ochranou medzinárodného vojnového práva, na okupovaných územiach Sovietskeho zväzu, v Juhoslávii, Grécku, vo varšavskom gete a po vypuknutí protifašistického povstania aj na Slovensku.

Počas posledného nemeckého protiútoku na západnom fronte v Ardenách v decembri 1944 Nemci v prvých dňoch operácie veľmi efektívne využívali špeciálne vycvičené skupiny pozostávajúce z príslušníkov wehrmachtu a SS so znalosťou americkej angličtiny na infiltráciu do zmätených a ustupujúcich amerických jednotiek narúšajúc ich vzájomnú komunikáciu. Tieto nepočetné diverzné oddiely v uniformách armády USA, v priamom rozpore s Haagskou konvenciou z roku 1907, kvôli mobilite nebrali zajatcov, čo Američania po ich zajatí bez prieťahov opätovali. Veliteľ týchto skupín, obersturmbannführer Otto Skorzeny, bol po vojne postavený pred súd, no obhajoba uspela práve s odvolaním sa na identickú taktiku britských commandos aplikovanú v predchádzajúcich operáciách. Vojnových zločinov voči vojenskému i nevojenskému personálu a teroru voči civilnému obyvateľstvu sa počas druhej svetovej vojny dopúšťali všetky bojujúce strany vrátane víťazov, o čom existuje dostatok dokumentácie.  

Moderné vojny prebiehajúce na periférii a kontaktnej línii veľmocí v 60. a prvej polovici 70. rokov v Kórei, vo Vietname, v Laose a Kambodži, a o tridsať rokov neskôr na Blízkom (Irak) a Strednom východe (Afganistan, Pakistan) teror civilného obyvateľstva prostredníctvom leteckých úderov znásobili. Takýto spôsob vedenia vojny však má svoje limity. Ak má aj druhá strana pokročilé prostriedky obrany a schopnosť zasiahnuť územie útočníka, jeho účinnosť sa znižuje. Je diskutabilné, či sa dá strategické víťazstvo v globálnom meradle vôbec dosiahnuť, a to aj prekročením nukleárneho prahu, ku ktorému sa svet nebezpečne priblížil. Niektoré štáty naďalej napínajú už aj tak unavenú pružinu diverznými operáciami zameranými na „dekapitáciu“ vojenských a politických lídrov i  vedcov pôsobiacich v strategických vojenských odvetviach režimov považovaných za nepriateľské. Bolo tomu tak v prípade Iraku, Líbye, Afganistanu, Iránu i inde. Čím menej je (aj napriek mediálnej propagande tvrdiacej opak) štát mentálne pripravený na skutočnú vojnu, akú západné krajiny buď neviedli vôbec, alebo v porovnaní so zvyškom sveta len v obmedzenej miere, tým nevyberavejšie („indiscriminately“) priamo alebo cez ochotných spojencov „chirurgicky“ útočí na vytypované citlivé body protivníka („surgical strikes“). Pritom neberie ohľad na utrpenie civilného obyvateľstva dodatočne vyslovujúc, ak vôbec, poľutovanie nad „collateral damages“, vedľajšími škodami.

Druhú polovicu 20. storočia charakterizujú pred verejnosťou „ukryté“ atenáty, pri ktorých aj po desaťročiach pretrvávajú pochybnosti, či išlo len o náhodné udalosti, nehody, letecké a iné nešťastia, ako napríklad pri nedávnej havárii vrtuľníka s iránskym prezidentom a ministrom zahraničných vecí na palube pripomínajúcej okolnosti zrútenia sa lietadla s tajomníkom OSN Dagom Hammarskjöldom osobne sa angažujúcim po zavraždení Patricea Lumumbu katanžskými povstalcami a belgickými žoldniermi (január 1961) v konžskej kríze (september 1961). Kým na Východe je v prípade politických atentátov od počiatku vždy všetko jasné (myslené ironicky), o okolnostiach násilných úmrtí napríklad generála Georgea Pattona a štátneho tajomníka obrany Jamesa Forrestala sa to, v prípade nezaujatého a seriózneho výskumu, dodnes s istotou povedať nedá.

Popri benefitoch anonymných plánovačov a vykonávateľov skrytých atentátov tieto existujú aj na zasiahnutej strane. Spočívajú v rozšírení manévrovacieho priestoru a zvolenia formy, miesta a času odvetného úderu. Vzhľadom na snahu vyhnúť sa zničujúcim regionálnym vojnám vrátane finálnej globálnej, robia takéto rozhodnutia obe strany na lekárenských váhach snažiac sa predvídať protivníkovu reakciu na niekoľko ťahov dopredu. Opačným prípadom sú emocionálne, podráždené reakcie, dokonca fyzické vyhrážky vrcholných politických predstaviteľov zaznievajúce, najmä no nie výlučne, zo strany západných predstaviteľov, na ktoré sporadicky reaguje aj opačná strana. Doposiaľ boli vo väčšine prípadov viac znakom frustrácie ako pripravenosti vyslovené hrozby realizovať. Nejde pritom len o odstrašujúci potenciál, ktorým obe strany disponujú. Nemali by totiž byť žiadne pochybnosti ani o tom, že spiace bunky sicariov a asasínov dneška dokážu v prípade prepuknutia plnohodnotnej vojny medzi veľmocami zaútočiť na stanovené ciele v materskej krajine protivníka so snahou eliminovať jeho najvyššie politické vedenie a vojenské velenie.   

Slovensko bolo až donedávna od hrozby bezprostredného fyzického teroru namiereného proti verejnosti ušetrené, i keď jeho prvé symptómy sa objavili už dávnejšie (Devínska Nová Ves, august 2010) i relatívne nedávno (Veľká Mača, február 2018; Zámocká ulica, október 2022). O tom,  či do kategórie trestných činov, a potenciálne aktov teroru, v ktorých bola pohnútkou a motívom páchateľov túžba po politickej pomste, budú patriť aj prípady generála Lučanského, advokáta Krivočenka a ďalšie, nech rozhodne vyšetrovanie vedené objektívne a transparentne. Jedno je isté. Metastázy slepej nenávisti, ktoré zasiahli Slovensko vo forme útoku na najvyššieho predstaviteľa exekutívy štátu, sa v ňom i v okolitom regióne môžu šíriť aj ďalej. Všade tam, kde politici nestoja v slepom ideologickom zákryte a rozmýšľajú zdržanlivo a uvážene, majúc na pamäti záujmy vlastných krajín, nie cudzích. Aj keď sa takéto prirovnanie ponúka, je zatiaľ možné vylúčiť, že Juraj Cintula je slovenským Gavrilom Principom. Skôr Herostratom, v očiach progresívcov azda Clausom von Stauffenbergom či karikatúrou Mucia Scaevolu. K spáchaniu politického atentátu, ktorý je možné vzhľadom na jeho plánovanie, priebeh a predchádzajúci kontext pokojne kvalifikovať ako akt terorizmu voči jednotlivcovi a nepriamo aj voči skupine obyvateľstva (vec dokazovania), ho priviedla napätá situácia v spoločnosti po parlamentných a prezidentských voľbách, s výsledkami ktorých sa porazené politické strany odmietli zmieriť pokračujúc v konfrontácii a prenášajúc ju z roviny ukončenej legitímnej politickej súťaže do ulíc. Toľko svojich priaznivcov na verejných zhromaždeniach a stránkach spriatelených médií hecovali, až starý muž s predispozíciami k násiliu, dôkazov o tom, Meta – neMeta, je dosť, tejto atmosfére podľahol a so zbraňou napadol predsedu vlády. Možno osamelo, a možno nie až tak sám a spontánne, akoby to niektorí radi interpretovali a uzavreli.

Juraj Cintula ako páchateľ nie je pre slovenskú verejnosť momentálne nebezpečný. Ak, tak len sebe samému. Je to vnútorne zlomený a citovo zneužitý starší muž, ktorý si za situáciu, do ktorej sa dostal, môže sám. Za svoje konanie, súc si vedomý jeho následkov a vopred s nimi uzrozumený, nesie plnú trestnoprávnu zodpovednosť. V určitom ohľade je obeťou aj on. Nedá sa vylúčiť, že sa po odsúdení pre niekoho môže stať martýrom, a takisto, ako je známe v prípade iných krajín, i starou, dobrou kartou pre tých, ktorí cynicky hrajú poker s osudmi ľudí do poslednej chvíle predtým, ako ich odkopnú alebo odstránia. Hra na „strašenie“ pokračovala nedávno bezohľadným psychickým zneužitím šesťročného dieťaťa s kuklou nasadenou na hlave (!) a zbraňou z hračkárstva kúpenou svojej ratolesti starostlivým oteckom, zhodou okolností parkujúcim pri „hraní sa“ pred bydliskom do úradu onedlho nastupujúceho prezidenta. Zostáva veriť, že na takúto recipročnú „hru“ druhá strana nepristane, parkoviská a ulice by boli preplnené. I tie v lokalitách, kde žijú tí naj-spravodlivejší, -múdrejší a -pokrokovejší v presvedčení o svojej nezraniteľnosti a nedotknuteľnosti. To iní frajeri v dejinách orali zem zubami. Mali by si to uvedomiť najmä exponenti pokračujúcich provokácií, je jedno či politici, novinári, „politológovia“ a dokonca muži viery viniaci obeť útoku uskutočneného na ňu verejne za bieleho dňa s cieľom zabiť ju z toho, že si je sama na vine. Takýto argument sa môže jeho pôvodcom jedného dňa vrátiť ako bumerang. Toto zrejme nechce nikto z nás.

Obe strany by si mali byť vedomé toho, že ak niekto z ich radov zodvihne meč, či už symbolicky alebo doslovne, bude musieť ísť až do konca. Kto sa stane teroristom, hrdinským bojovníkom za slobodu prípadne obojím, rozhodnú konkrétne okolnosti a budúcnosť. Ktokoľvek však tak urobí vyberúc si svoj osud, nech dôkladne zváži dôsledky svojho konania predtým, ako v priehrade zadržiavajúcej s námahou rozbúrené vody otvorí stavidlá. A to sa v dobe nielen globálneho Jeruzalema, ale aj globálnej Gazy, ktorú žijeme, ani zďaleka netýka len Slovenska a atentátu v Handlovej. Pred dekapitáciou fungujúcou aj reverzne si nemôže byť v dnešnom svete istý absolútnou osobnou bezpečnosťou nik. Najmenej tí, ktorí z nej spravili prostriedok udržiavania svojho upadajúceho vplyvu a spupného vládnutia. Za terorom vždy nasleduje trest. Nech je každému pomyslenie na Mucia Scaevolu a ďalších mementom i výstrahou.

Keď hypnóza vládcov stratí svoje čaro…

(Celkovo 329 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter