Dňa 26. januára 2026 sa zišla Najvyššia rada Ukrajiny pod vedením zástupkyne predsedu ukrajinského parlamentu Oleny Kondratiuk. Táto prikázala národnú panychídu pri príležitosti stého výročia „tragickej smrti významného ukrajinského štátnika a kultúrneho činiteľa, bojovníka za nezávislosť Ukrajiny, šéfa Direktória a vrchného atamana vojsk Ukrajinskej ľudovej republiky Symona Petljuru“. Stretnutie sa začalo celoštátnou minútou ticha na počesť pamiatky padlých obrancov Ukrajiny. Zúčastnili sa ho, okrem iných, ľudoví poslanci Ukrajiny, vedenie Ministerstva kultúry Ukrajiny, podpredseda Ukrajinského inštitútu národnej pamäti (UINP). Ďalej zástupcovia ústredných výkonných orgánov, miestnych samospráv miest Kyjev a Poltava, regionálnych vojenských správ Poltavy a Kyjeva. Poltavskú oblasť na stretnutí zastupovala primátorka mesta Poltava a zástupca UINP v Poltavskej oblasti. Stretnutie direktívne uložilo tzv. vojenskej správe východného brehu Dnepru, aby vyčlenila štátne rozpočtové prostriedky Ukrajiny na vybudovanie pamätníka Petljuru v Poltave v súlade s výsledkami architektonickej súťaže z roku 2021. Na tento účel Najvyššia rada odporučila Poltavskej oblastnej vojenskej správe prijať rozhodnutie o financovaní regionálneho programu na zachovanie kultúrneho dedičstva Poltavskej oblasti. Súpis vysokých činovníkov dokumentuje dôležitosť, ktorú pripisujú uvedenému projektu. Tu je paradoxné, že financovanie pamätníkov sporných postáv sa deje v období, kedy Ukrajina bezostyšne vyžaduje finančnú sanáciu od krajín EÚ.
Vizualizácia pamätníka. Zdroj: https://poltava.to/project/10335/
V heslovitom profile Symona Petljuru uvedieme len fakty od obdobia prvej svetovej vojny. Po jej vypuknutí vyzval Petljura vo svojom článku Vojna a Ukrajinci krajanov k lojalite k cárskej ríši v nádeji, že postoj vlády k ukrajinskej otázke sa zmení. Víťazstvo Ruska po boku západných dohodových demokracií malo napomôcť rýchlej demokratizácii ríše a postaviť ukrajinsko-ruský pomer na nové základy. Tieto Petljurove názory ovplyvňovala i jeho činnosť v slobodomurárskych lóžach orientovaných na Francúzsko a Britániu. Na fronte vďaka konexiám strávil čas v pohodlnom postavení pomocníka hlavného intendanta pre dodávky na frontu. V chaotickej dobe konca vojny, kedy bolo Rusko vystavené boľševickej revolúcii, sérií intervencií a občianskej vojne, Petljura zastával dôležité funkcie vo vláde nezávislej Ukrajiny, od februára 1919 bol prezidentom (hlava Direktoriátu) a vrchným veliteľom armády. Nezávislá Ukrajina však v skutočnosti neexistovala, boje prebiehali s Červenou armádou na jednej strane a s Poľskom na druhej. Ďalej prebiehali na doteraz neustálenom štátnom území konflikty medzi jednotlivými národmi a menšinami a tiež medzi rôznymi politickými stranami. Sugestívny opis chaotických pomerov a všade panujúceho násilia možno nájsť v románe Biela garda M. Bulgakova. Po rozchode s Denikinom, Petljura viedol vojnu proti Dobrovoľníckej armáde a uzavrel spojenectvo s boľševikmi. V decembri 1919 však bol porazený, opäť zmenil stranu a ušiel na územie ovládané Poľskom. A tu, v Poľsku bez ustálených hraníc, nadviazal na predošlé tajné dohovory s poľskou stranou, týkajúce sa protiboľševickej koalície. Pre Piłsudského bolo cieľom Poľsko zasahujúce od Baltu k Čiernemu moru, zabezpečenom pred Ruskom množstvom nárazníkových štátov ako Litva, Bielorusko a hlavne Ukrajina. Táto bola vzájomnou dohodou Piłsudského a Petljuru oklieštená o západné oblasti Halič a Volyň. V tejto Varšavskej dohode sa Petljura vzdal Ľvova a oblasti Haliče výmenou za pomoc Poliakov pri dobytí zvyšku krajiny. V apríli 1920 spoločne s poľským vojskom zahájil ofenzívu proti Červenej armáde a obnovil vládu Direktória. 9. mája 1920 sa na Chreščatyku v Kyjeve konala poľsko-ukrajinská vojenská prehliadka.
Józef Piłsudski, vľavo, a Symon Petljura, Kyjev, máj 1920. Foto: Getarchive
Po zastavení poľskej ofenzívy a protiofenzíve Červenej armády, ktorú Poliaci zadržali až v lete 1920 pred Varšavou, Petljura ustúpil do Tarnova. Následne rozpustil Direktorium. Podľa mierovej dohody medzi Poľskom a Sovietskym Ruskom pripadla západná Ukrajina Poľsku, zvyšok sovietskemu štátu. Petljura sa skrýval pod pseudonymom vo Varšave a organizoval nacionalistické partizánske hnutie proti sovietskej vláde na pravobrežnej Ukrajine. V roku 1923 odcestoval do Paríža, kde ho v roku 1926 zastrelil židovský anarchista (niektorí ho uvádzajú ako sovietskeho agenta). Pri súdnom konaní atentátnika oslobodili, nakoľko „iba vykonal spravodlivú odplatu nad obzvlášť ohavným zločincom, ktorý mimo iných zločinov vyvraždil i 15 členov jeho rodiny“. Na jeho obhajobu bol založený fond, do ktorého prispelo veľké množstvo Židov, napríklad budúci prezident Izraela Chaim Weizmann. Do fondu prispel i spisovateľ H. G. Wells.
Petljura bol v čele jednotiek, ktoré v rokoch 1918-1919 zmasakrovali v osemdesiatich siedmich ukrajinských mestách a obciach približne 60 tisíc Židov. V období rokov 1919 až 1920, teda v dobe, kedy Petljura stál na čele ukrajinského štátu, Petljurove jednotky rozpútali na dobytej západnej Ukrajine organizované pogromy. Pri 1 100 zadokumentovaných pogromoch bolo brutálne vyvraždených asi 100 tisíc ukrajinských Židov. Preživší, ako spomínal Marc Chagall, v obrovských davoch utekali do Ruska, aby si zachránili holý život pred zverstvami Petljurových jednotiek. Uvedené pogromy mali za následok aj obrovský nárast vstupu Židov do Červenej armády a boľševickej strany. Boľševici sa cielene rozhodli potlačiť antisemitské násilie ako prostriedok na nábor židovského obyvateľstva pre svoju vec. Pripomíname, že pogromy páchali za občianskej vojny všetky strany konfliktu. Najviac pogromov však mala svedomí Petljurova ukrajinská armáda a jednotky formálne alebo neformálne spojené s Ukrajinskou ľudovou republikou. Takže v tejto súvislosti nie je prekvapivé rozhorčenie Simona Wiesenthala, ktorý protestoval u vtedajšieho ukrajinského prezidenta Kravčuka proti pomenovaniu ulice v Ľvove po Petljurovi. Petljura síce priamo nevydal rozkazy k pogromom, avšak prinajmenšom im ako vrchný veliteľ nebránil, uviedol Wiesenthal. Po vyhlásení ukrajinskej nezávislosti bolo Petljurovi postavených niekoľko pomníkov. Noviny Haaretz alebo The Times of Israel a Svetový židovský kongres kritizovali, že Ukrajina odhalila sochy na počesť nacionalistického vodcu, ktorý stál v čele režimu, ktorý vraždil Židov. Je symptomatické, že proti článku (Echo24) z roku 2017 s titulkom „Na Ukrajine odhalili sochu nacionalistovi, ktorý je obviňovaný zo smrti tisícov Židov“ protestoval veľvyslanec Ukrajiny v ČR.
Dnešná Ukrajina nesie bolestivé a rozporné dejiny a dodnes sa neúspešne snaží prepojiť svoje pestré a ťažko spojiteľné historické a kultúrne dedičstvo. Počiatočná nevraživosť a studená občianska vojna, vyrastajúca z nezlučiteľnosti rozličných národno-historických konceptov, prerástla do občianskej vojny a následných operácii ATO, resp. ООС ukrajinskej vlády s tisícmi civilných obetí. Zdá sa, že spôsob riešenia situácie ozbrojeným násilím je tradičný modus operandi ukrajinských vlád. Ukrajinský nacionalizmus je silný na západe, na východe však ukrajinských hrdinov ako Petljura považujú za nacionalistov alebo priamo za fašistov. Petljura je dodnes v rade zdrojov označovaný za pogromistu. Programové vybíjanie Židov nebolo primárnym politickým cieľom tohoto národne orientovaného socialistu. Pre Petljuru boli pogromy „nežiadúcim, ale akceptovateľným vedľajším javom“ boja o moc. Ako ukazuje O. Budnickij na základe archívnych materiálov, pogromy na Ukrajine v rokoch 1918–1921 neboli okrajovým javom, ale systémovým dôsledkom rozpadu štátnej moci. Pogrom nie je „chyba systému“, ale jeho prejav. To priamo podkopáva dnešnú snahu prezentovať Petljuru ako „normálneho štátnika“. Hoci Petljura nebol iniciátorom pogromov, ako hlava Direktoria niesol politickú a morálnu zodpovednosť za prostredie, v ktorom sa masové násilie voči židovskému obyvateľstvu stalo normou. Jeho štát bol prostredím, kde sa stali masovým javom. Navyše takíto ukrajinskí hrdinovia, napriek časovému odstupu, doteraz neboli vystavení objektívnemu skúmaniu. Nie je vhodné ich celkom vylúčiť z historickej pamäti, ale ani im nekriticky stavať pamätníky. Zvlášť, ak je ich odkaz v dejinách využiteľný. Počas II. sv. vojny nacistická okupačná správa poskytla organizáciu a bezpečnostnú kontrolu pre pogrom známy ako Petljurove dni. Pri samotných masakrách zohrali rozhodujúcu úlohu miestne ukrajinské milície a civilisti.
Prečo pociťuje Ukrajina v týchto pre ňu nesporne ťažkých časoch potrebu stavať pamätníky protirečivým osobám? Je to nedostatok hrdinov alebo potreba vybudovať novú tradíciu štátnosti na osobách nacionalistov? Avšak stavať ju na postavách ako Petljura, je sporné a napadnuteľné. Vytváranie symbolickej a myšlienkovej kontinuity medzi ukrajinskou súčasnosťou a stúpencami ukrajinského nacionalizmu, je nepochybne zaujímavý jav postmajdanskej Ukrajiny. Nie je to prekvapujúce, pretože v čele Majdanu stála celá rada ultranacionalisticky a pravicovo zmýšľajúcich politikov a skupín. Štúdie o „pravicových radikáloch“ predpovedali, že extrémisti budú hrať úlohu v post-majdanovských konfliktoch vrátane boja na východe Ukrajiny, čo sa aj čiastočne potvrdilo v rámci dobrovoľníckych jednotiek. V osobe Symona Petljuru je jasne vidieť problém prijateľnosti/neprijateľnosti niektorých „štátotvorných“ postáv a stanovísk nielen pre Ukrajinu, ale i pre Európu. Bohužiaľ pri súčasnom amorfnom postoji EÚ, takáto postava nakoniec môže byť prijateľná.
