Múdrosti záver ostatný tu je:
zaslúži ten len slobodu si s žitím,
kto denne o ne bojuje.
J. W. Goethe: Faust
„Bola to doba masového šírenia nepravdivých správ, manipulácie davov. Ľudia sa stali neuveriteľne rýchlo závislými od lajkov svojich neznámych. Mladiství ešte rýchlejšie závislými od vzrušenia, ktoré pochádzalo zo zmesi mobbingu, násilia, sexu a bullshitu. (…) Nastalo tisícročie, v ktorom prišli pochybnosti o ľudstve. A bolo normálne nedôverovať štátu, tajným službám, tlači a ľuďom s okuliarmi, počasiu, očkovaniu, vedcom… Človek dobyl fosílne palivá. Morské dno sa hydraulickým frakovaním zbavovalo zemného plynu a ropy (…) Svet sa nanovo usporadúval, západ bojoval o udržanie vlastnej dôležitosti
(Sibylle Berg: GRM Brainfuck. Bratislava: Inaque 2021, s. 8, preložila Paulína Šedíková Čuhová).
Nuž, nepokračujte, aspoň zo zaujímavosti, v čítaní románu, ktorý sa začína takýmto otvorene naturalistickým textom. Známa nemecká spisovateľka (*1962, žije vo Švajčiarsku), autorka tridsiatich divadelných hier, pätnástich románov (jej diela preložili do viac ako tridsiatich jazykov) predostiera čitateľovi dystopiu sveta, v ktorom budeme žiť zajtra, pozajtra, o pár rokov. Úvod svojho príbehu zasadila do anglického mesta Rochdale, kde neoliberalizmus vykonal za obdobie svojej nadvlády zvlášť dôkladnú prácu – zoznamuje nás so štyrmi mladými ľuďmi (tri dievčatá – Hanna, Karen a Don a chlapec Peter), ktorí nepoznajú nič iné, iba realitu štátu. Štátu, ktorý zlyhal a neposkytuje novej generácii nijaké príležitosti. Ich rodičia to už dávno vzdali a mladí sa v zúfalstve utiekajú ku grime, GRM, najväčšej hudobnej revolúcii od čias punku, ktorý na youtube prináša každý deň nové vzory. To je ich potrava…
Graffiti grime + daily. Zdroj: wallpaperflare.com
Čitateľ sa môže pýtať, v neoliberalizme a zlyhanie štátu, veď jeho podstatou je odbúravanie funkcií štátu. Ale to je len zdanie, neoliberálom ide o zásadnú zmenu fungovania štátu, o takú, keď bude štát zároveň slabý i silný, silný voči slabým a slabý voči silným, ako hovorí známy český sociológ Ján Keller (Hybridní politika. Praha: Nakladateľstvo Ivan David, 2020).
Zrkadlo neoliberálneho sytému
V románe ide ozaj o príkru, až drastickú a zároveň oprávnenú kritiku neoliberalizmu, ktorý atavisticky pohltil a pohlcuje planétu a najmä euroatlantickú civilizáciu so všetkými jeho neblahými dôsledkami: prax Veľkého brata, ľudí nahrádzajú algoritmy, miesto pre sny už takmer neexistuje. Už to nie je liberalizmus s výhradnou orientáciou na ekonomiku. Neoliberálne princípy prenikajú do všetkých sfér života – kultúry, vzdelávania, rodinného života, vedy, justície a politiky, spoločnosť sa stáva obyčajným príveskom ekonomiky. Vedie to k zvyšovaniu výdavkov na súdnictvo a väzenstvo, k znižovaniu výdavkov na verejné školstvo, klesajú dane z finančných transakcií, dane z majetku, z vysokých príjmov a dedičstva, vzrastajú verejné poplatky, dane zo spotreby a bývania. Skrátka, národný štát sa krok za krokom privatizuje. A aký bude výsledok?
Don, jedna z hlavných hrdiniek románu, to vyjadruje slovami: „Nezískať nijaké učňovské miesto, sedieť na úradoch a žiadať sociálnu pomoc, nedostať sociálnu pomoc, lebo chýba nejaký papier, doma nájsť obesenú matku, prísť o byt, skončiť v domove pre mladé ženy, otehotnieť s niekým, kvôli tehotenstvu dostať bitku, dať dieťa na adopciu alebo aj nie, to je jedno. Potom začať chľastať, fajčiť krek a pozerať telku.“ (s. 12)
Sibylle Bergová. Foto: Wikimedia.org
Autorka nezabudne spomenúť ani Hobbesove „človek človeku vlkom“. „Keď ľudia dostanú príležitosť týrať iných, urobia to. Keď dostanú príležitosť druhým niečo vziať, urobia to, je to mechanizmus alebo, nazvime to inštinkty, ktoré nútia konať bez premýšľania, ktoré ich nechajú pochodovať a odstránia všetko, čo sa im postavilo do cesty.“ (s. 15) Ukazuje sa, že civilizačný proces človeka až tak nezmenil, skôr mu pomohol zastrčiť negatíva pod pokrievku, aby neklali oči, no ľudská prirodzenosť, gény, ostala bez základnej zmeny. Skutočným náprotivkom egoistickej sebalásky nie je altruizmus, starosť o všeobecné napredovanie, ale závisť, resentiment. A to už od detstva!
A nie je to v oblúku histórie ľudstva novinka. Poukazuje na to už sv. Augustín v svojich Vyznaniach: Batoľa žiarli na svojho brata, ktorý saje matkino mlieko. Hoci nevie hovoriť, otočí hlavu, zbledne a vrhá trpké pohľady na svoje spoludojča. Nepripomína vám to niečo? Typicky našské: „Keď mi skapala koza, nech skape aj susedovi.“ Ale aj to je málo – nechcem, aby mi skapala koza, naopak, chcem mať dve, a susedovi nech tá jedna skape. Skrátka, nestačí mi vyhrať, ten druhý musí prehrať. Napokon, aj Goethe ústami Mefista hovorí: „… keby si nebol dal mu (človeku – pozn. autora) klam nebeských žiarí;/ rozumom zve ich, ale ich má na to, ver, / aby bol zverskejší ako zver“ (Faust I. časť. Bratislava: Tatran 1966, s. 61).
Dystopický svet vo všetkých jeho podobenstvách
Bieda, pocit menejcennosti, zbytočnosti, emocionálnej prázdnoty nahlodávajú a infikujú predovšetkým duše mladých ľudí, čosi v nich zatvrdne, vzdor sa premení na lávu, chrliac zlo po okolí. Doslova odiózne pôsobia masové streľby a vraždy žiakov a študentov v školách po celom svete, nepochybne najviac v Spojených štátoch. Násilie, rovnako ako globalizácia, nepozná hranice… Priateľ-pedagóg mi svojho času rozprával príbeh svojej kolegyne-učiteľky: žiak ju v triede zámerne potkol, natiahla sa ako žaba, zaznel hurónsky smiech. Nechala si to pre seba, lebo jeho otec… Žiaľ, to nie je dystopia, to je krutá súčasnosť…
Bergová načrtáva dystopický budúci svet vo všetkých jeho podobenstvách: krivenie trhového mechanizmu, rozpad Európskej únie, zrušenie dôchodkov, sociálna deprivácia, vzťahy muža a ženy, vysťahovalectvo a emigrácia, smutné postavenie detí, zabíjanie v gangoch, depresie a samovraždy, zlyhávanie demokracie, absurdita politickej korektnosti, chaos, neistá budúcnosť, kontrola a monitorovanie ľudí, čipovanie atď. Je toho neúrekom, až sa z neradostných vízií krúti človeku hlava… Na ilustráciu iba krátka myšlienka: „Opovrhovanie kapitalistov chudobnými sa inštitucionalizovalo. Bezdomovci, nezamestnaní, práceneschopní, chorí, slabí museli spĺňať presné nezmyselné byrokratické požiadavky, aby získali minimálnu sumu, ktorá ich udržala pri živote. V zanedbaných brlohoch bez elektriny, kúrenia a jedla.“ (s. 21) A to všetko stvárňuje autorka prostredníctvom spomínaných štyroch hlavných postáv románu, ale i takých figúr ako povedzme Thome, Programátor, Filozof, Bankár, Novinár, Muž s kamerou a podobne.
„Nekonečne dobrotivý“ trh
Ale poďme pekne po poriadku: Autorka ukazuje, do čoho vyústia myšlienky dnešných teoretikov fungovania čistého trhu, ktorý ho pokladajú za „nekonečne dobrotivý, ktorý dokáže premeniť každé zlo v dobro“ a svoju víziu vkladá do úst Thomeho s neskutočne rýchlym mozgom: „Trhy budú riadiť všetko. Práve sa sprivatizovalo zásobovanie vodou, jej cena sa zoštvornásobila. Do súkromných rúk sa dostal dopravný systém, čo malo za následok dramatické zvýšenie cien lístkov so súčasným zhoršením železničného systému. Nasledovali školy, čo so sebou prinieslo vlnu prepúšťania učiteľského personálu.(…) Štát postupoval všetky peniaze súkromným podnikom. (…) Tajné služby kompletizovali zbierku všetkých dát, ktoré ukladali do veľkého takzvaného výskumného zariadenia vo Švajčiarsku, v ktorom mali podiel všetky solventné krajiny sveta. (…) Thome sa videl ako vlastník účinnej kybernetickej armády.“ (s. 73 – 74) Lákavá perspektíva, čo poviete? Nech nám teda prekvitajú neobmedzené trhy… a štát fuj!
Do rovnakej absurdnosti sa v dystopicej budúcnosti posunula rovnoprávnosť mužov a žien. Typický obrázok ponúka mladá Don: ženy vybavovali všetky nekonečne praktické, nezáživné veci, potrebné pre život. Stáli v rade na úradoch, vliekli deti k lekárom a potom zmizli v bytoch, aby robili nejakú ženskú záležitosť, kým raz mentálne neochoreli. Ženy nevytvárali nič výnimočné. Výnimočnosť bola mužskou záležitosťou – stáli pod pouličnými lampami, počúvali hudbu, fajčili, pili, kšeftovali s drogami (s. 22).Zdá sa, že muži sa majú na čo tešiť, konečne im svitnú lepšie časy… Aspoň tak to vníma Don.
Bergovánastoľuje aj tienisté stránky masovej migrácie, takmer prognosticky upozorňuje neoliberálov, že ak budú pokračovať v hlásaní toho, že migrácia je bežný a nevyhnutný jav, ktorému nemožno odporovať a ktorý, ak nemá byť ohrozená ľudská sloboda, nemožno potlačiť, privedie to nešťastníkov, plných ilúzií, presne k takej situácii, akú prežíval emigrant Peter z Poľska: „Medzitým prišlo do Anglicka viac než dva milióny Poliakov. Tí boli na vine všetkému. Spolu s moslimami. (…) Ahoj, vy idioti, vážne veríte, že sme na vás čakali? Tak sa teda poriadne poobzerajte! Okolo autobusovej stanice to vyzeralo, akoby práve prehrali vojnu. Boli tam ohniská, táboriská, plastové celty a stovky ľudí, ktorí posedávali pri stenách a obrubníkoch. (…) Chlapi z Poľska pracovali v desaťhodinových šichtách, v skupinkách sa šuchtali večer po vymretom centre, aby zakotvili v spálni, kde sa hovorilo po poľsky, kde sa varilo poľské jedlo. (…) Večer spať, chľastať v krčme. Čauko.“ (s. 45, 48) Prírodná lotéria sa pračudesne zahrala s ľuďmi, podaktorí sa slnia na luxusných jachtách, iní drkocú zubami od zimy pod mostom. Kto im pomôže? Neoliberálny štát? Štát diktatúry proletariátu? Slnečný štát? Nedemokraticko demokratický štát? Kresťanský štát, v ktorom sa za omrvinky kupujú odpustky? Všetko sme už mali v hlavách, na papieri, mnohé i v reáliách – a nič sa nezmenilo, nehovoriac o otrokárstve a feudalizme. A či si vari osvojíme myšlienku konca dejín?
O nemŕtvych v mastných županoch
Onen nelichotivý a neútešný dystopický život nemôže nezanechať stopy na zdraví ľudí. Ako na to odpovie mozog, ľudské telo, srdce v doslovnom i prenesenom zmysle slova. Autorka románu to vidí takto: „Nedôvera, otvorené vredy, mnoho tikov, ľudia väčšinou utlmení liekmi. Vďaka nim si nikto neuvedomoval svoju situáciu, necítil hlad. Lieky dokázali predovšetkým jedno – otupiť. Nemŕtvi v mastných županoch a smradľavých teplákoch sa ponevierali po chodbách nemocníc.“ (s.108) A nielen to. Depresia, najmä žien, bola najčastejšou chorobou v krajine. Miera samovrážd u štyridsiatničiek stúpla do absurdných percent. Množstvo detí s depresívnymi matkami-alkoholičkami žilo v ustavičnej panike, že prídu domov a nájdu členov rodiny niekde ležať, visieť alebo plávať mŕtvych. A predstavte si, že to bol niekedy štát, v ktorom sa vraj ľuďom dobre žilo, Nuž, ako ktorým a v akom čase…
Čitateľ sa môže pýtať, aké boli (budú) osudy samotných demokratických princípov v štáte ako takom? Bergová v románe sama diagnostikuje príčiny rozpadu demokracie, ktoré sa postupne rodili v predchádzajúcej „demokratickej“ spoločnosti. Nebolo to z večera do rána, bol to proces, „keď sa prostriedkami demokracie rozomieľala dôvera v demokraciu, keď do vysokých funkcií nastupovali absolútni truľovia, keď sa iniciujú občianske vojny, huckajú sa takzvaní dobrí proti takzvaným zlým prostriedkami nudgingu (postrčenia – poznámka autora), manipuláciou ich poondiatych mozgov pomocou koncových zariadení, využívaním sociálnych médií, falošných informácií“ (s.71). Potvrdzuje tak slová Jana Kellera, ktorý pri hodnotení dnešnej vládnucej elity konštatuje, že elity zámerne a otvorene diskvalifikujú svojich názorových odporcov, prirovnávajú ich k Hitlerovi, mediálne lynčujú, robia z nich rasistov, xenofóbov, islamofóbov a homofóbov, neváhajú pritom použiť a zneužiť justičné orgány a rozličné tribunály, potláčajú akýkoľvek dialóg (Hybridní politika, s. 25).
Každý by mal mať svojho Mefista
Áno, úplne absentuje dialóg, ktorý je prepotrebný a nevyhnutný pri hľadaní objektívnej pravdy a spravodlivejšieho spoločenského poriadku. Každý by ho mal viesť sám so sebou i s ostatnými ľuďmi bez rozdielu politickej príslušnosti, náboženstva, farby pleti, pohlavia, genderovej orientácie. Keďže som na začiatku eseje tak trocha „zabŕdol“ do Goetheho Fausta, vrátim sa k nemu – povedané jeho slovami, každý by mal mať svojho Mefista, svoje druhé ja, s ktorým sa bude na dlhej a úmornej ceste za okamihom šťastia a vnútorného uspokojenia, na ceste od egoizmu k altruizmu, od individualizmu ku kolektívnemu cíteniu, od honby za pôžitkom ku konštruktívnej práci pre ľudí spoločne rozprávať a zamýšľať nad dobrom, lebo Mefisto nám povie i to, čo si niekedy nechceme pripustiť: „Len zhrdni rozumom a silou vied, / nad ktoré v ľudstve väčších niet, / nech klamom, čarom podľa chuti / lží duch ťa posilňuje, balamutí, tak dostanem ťa bez výhrad.“ (Faust, s. 139)
Čo robiť, aby nás Mefisto nedostal bez výhrad, aby nám neostalo nič iné, iba počúvať divokú hudbu GRM? Nemali by sme predovšetkým podliehať falošnej politickej korektnosti, aby si, ako píše Bergová, „poriadni ľudia pri stretnutí s čiernou či inou menšinou nemuseli od strachu srať do gatí, že použijú nesprávne označenie, ako sa aktuálne povie Inuit, Róm a Sinti, aké je správne oslovenie pre ľudí v rôznych štádiách zmeny rodu, a môže sa ešte hovoriť starec“ (s. 115)?! Nemali by sme zabúdať na imperiálne invázie do Kórey, Vietnamu, Somálska, Juhoslávie, Iraku, Líbye, Afganistanu i ďalších kútov sveta (vrátane ozbrojeného vojenského útoku na Ukrajinu a triezvu, rozumnú identifikáciu jeho príčin) – aj na to, že ich vinníci a aktéri ostávajú nepotrestaní. Nemali by sme počúvať tých, čo nás ohlupujú newspeakom, novorečou a čo tvrdia, že vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila, päť a päť je dva. A to aj v obrátenom poradí. Lenže… hlavy máme na to, aby sme rozmýšľali a uvedomili si podprahový význam slov ako humanitárne bombardovanie, obranný útok, imperiálny záchranca, jednota až do roztrhania tela atď.
Pripraviť ľudí na budúcnosť, aby si nevšimli zmenu reality
Prirodzene, autorka románu neobíde ani hlavnú úlohu budúceho štátu – kontrolu nad ľuďmi, dohľad nad všetkými občanmi. Technológie robia všetko viditeľné, nič nemôže zmiznúť z obrazu. Človek je pod ustavičnou kontrolou satelitov, badať pohyb na uliciach, letiskách, jednotlivec je sledovaný až po jeho biometrické dáta, lenže na druhej strane niektoré dôležité veci pre človeka sa stávajú neviditeľné, narastá pocit samoty, realita ho odpája od pripojenia. Postava Dony na margo toho konštatuje: „V krajine pravdepodobne neexistovalo miesto, ktoré by nesnímali. Koncom deväťdesiatych rokov ich začala inštalovať vláda na ochranu občanov. Najprv na každej križovatke, na každom moste, v tuneli, potom na pouličných lampách a v pivničných vchodoch a teraz bolo dielo zavŕšené. Kamery sa už jednoducho nikam nezmestili. Medzi človeka a prístroj sa nedostal ani hárok papiera.“ (s. 63). A neskôr začali štát dopĺňať nadnárodné technologické a digitálne giganty na čele s pionierskym Googlom. Pravdaže, k celkovej „výbave“ patrí i vynútené čipovanie ľudí.
Nepochybne toto všetko malo a má hlboký dosah na kultúru, na filmy a virtuálne reality šou, ktorých jediným cieľom bolo „pripraviť ľudí na budúcnosť, vytvoriť zvyky, aby si nevšimli zmenu reality“ (s. 51). Bergová má pravdu. Digitálny vek kompletne zabalil našu planétu do kože univerzálneho jazyka domnelého spojenectva. Technológia však nemôže existovať bez úvah, formulovanie bez konceptu a spojenie bez niečoho rozpojeného. Taká je digitálna dialektika. Lenže ak uprednostníme digitálny pohľad, ochudobníme ľudskú víziu. Pod ľudskou víziou treba rozumieť nielen to, čo je viditeľné, ale predovšetkým to, čo zostáva neviditeľné, mimo režimu percepcie. Skvalitňovanie digitálneho videnia zaťahuje oponu každodennému ľudskému videniu. Keď sa oko po prvý raz roztvorí, vidí zem, vodu, vzduch, oheň, oblohu. Dnes sa všetko zmenilo. Tento pohľad zomiera…
Dej románu sa odohráva v etape, keď domnelé spojenectvo sa ozaj rozpadlo a Európa či Európska únia a svet sa usilujú prežiť na svojich rozvalinách. Jan Keller predestinoval rozpad EÚ, keď upozornil na to, že „šéfovia vlád predvádzajú svoje konflikty počas európskych summitov a obhajujú pred kamerami národné záujmy. Za scénou tohto divadla pre verejnosť Komisia zavádza pravidlá a normy pre všetkých. V jej rozhodovaní sa však spojil ekonomický liberalizmus s technokratickým prístupom. Výsledkom je úsilie, pokiaľ je to možné, všetko deregulovať, robiť to však prísne regulovane. S cieľom pripraviť trh čo najvoľnejšie sa všetko normuje a podriaďuje rigidným pravidlám. Čím väčšmi sa dereguluje, tým viac sa byrokratizuje (…) A čo predurčuje neistú budúcnosť EÚ? Predovšetkým fakt, že v rámci demokracie fakticky neexistuje európsky ľud a neoliberálom ani nechýba“ (Hybridní politika, s. 34 – 35). A komentátor Ivan Hoffman k tomu dodáva: „Nezúčastnený pozorovateľ musí mať z počínania bruselskej mašinérie dojem, že svojimi nápadmi a ,zlepšovákmi´ sa usiluje EÚ rozložiť. Nejednotnosť je za takej situácie záchrannou brzdou, nástrojom, ako zablokovať tie najkrikľavejšie nezmysly a udržať tak európsky projekt nad vodou. Zbaviť sa brzdy, keď to ide s EÚ z kopca, je samovražedná stratégia.“ (www.noveslovo.eu, 27. 3. 2023)
Bergová v románe rozvíja i teóriu, ako bude vyzerať budúcnosť ostatného sveta: „V Amerike sa prezidentom stala hviezda reality šou, Ku Klux-Klan bol populárny ako v šesťdesiatych rokoch, ľudia sa dávali dokopy vo fejsbúkových skupinách a podpaľovali utečenecké tábory, v Paríži stáli stanové tábory, kde žili tisíce bezdomovcov a prisťahovalcov – no hej, žili – odprataní ľudia. V Európe sa konal každý deň teroristický útok.“ (s. 111)
Ako sa v onom „novom svete“ zachovali naše štyri hlavné postavy? Rozhodli sa presťahovať z Rochdale do Londýna, ísť za lepším životom. Po brexite a niekoľkých odvážnych reformách žije obyvateľstvo v diktatúre produkujúcej šťastie. Na ulici ostávajú iba ľudia, ktorí sa nevedia zapojiť (naozaj?). Alebo nechcú. Hanna, Karen, Don a Peter nechcú a skúšajú prežiť mimo systému.
Takú budúcnosť chceme?
Akého systému? Prepáčte dlhší citát z románu, síce dlhší, ale veľavravný:
„Služby prináležali už len hornej vrstve obyvateľstva, zvyšok sa trápil s online rezerváciami, sami sa registrovali do lietadiel, kde potom stiesnení sedeli v kompresných pančuchách, čakali pri vyčkávacej slučke v telefónoch, aby získali informáciu od zasratých robotov, nevedeli, kto a prečo im vládne, kto ovláda svet, nerozumeli abecede a dodávacím dronom, elektrickým autám, ktoré mali čoraz častejšie zvláštne nehody, bolestiam hlavy, ktoré zmizli, keď si človek vzal tabletky, báli sa o prácu, právom. Kopili sa prípady, keď ľudia zomreli na prekvapenie, rástla nezamestnanosť, stúpala chudoba, bola čoraz radikálnejšia, neľudskejšia, bola to doba akútneho nedostatku bytov vo veľkomestách celého sveta, doba, v ktorej vznikali v priemyselných priestoroch stanové tábory, doba totálneho dohľadu, vymeriavania mozgov, pozorovania, registrovania, vyhodnocovania človeka, jeho kategorizovanie na hodnotný a nehodnotný, rozkvitajúceho nového fašizmu, lebo bezradní ľudia chceli mať jasno. Nerozumeli vývoju. Umelá inteligencia, ktorú nikdy nikto nevidel, ktorá však predsa len určovala každodennosť, zbierala ich dáta, robila ich priesvitnými. Množili sa zatýkania a domáce väzenia s elektronickým dozorom, eliminovanie v dôsledku zlých odhadov umelej inteligencie, po etapách odstránili hotovosť, zvieratá a taktiež hmyz, pribúdali záplavy, klíma nenávratne prichádzala o rovnováhu.“ (s. 128 – 129)
Keď tak rozmýšľam, ani neviem, či nešlo o prítomnosť… toľko zhodných čŕt so súčasnosťou. Z takého zmrzačeného podhubia máme dospieť do budúcnosti? Nie je to prisilný tabak? Čo s tým spravíme?
Žeby to, čo štvorica našich mladých románových hrdinov? Vymysleli si vlastný spôsob revolúcie: postavili sa vedľa seba a v úžasnom, pokojnom svete slúchadiel počúvali GRM – revolučnú hudbu budúcnosti či skôr súčasnosti. Nie je to však žalostne málo?
• • •
Dielo GRM Brainfuck pripomína svojím dystopickým obsahom Houllebecqove knihy Podvolenie a Sérotonín, no najmä Orwellov román 1984 – mám z neho poznačenú vetu. „Museli ste žiť – a aj ste žili vďaka zvyku, ktorý sa stal pudom – za podmienky, že každý zvuk, ktorý vydáte, môže niekto počuť a každý pohyb, ktorý urobíte, ak, pravda, nie je úplná tma, niekto zaznamená.“ Orwellova vízia sa nepochybne splnila. Bergovej dielo neviem dátumovo ohraničiť, isté javy a udalosti zažívame už dnes, iné ešte len prídu, ťažko odhadnúť kedy a v akej podobe. Ak by som si predsa len trúfol na odhad, stanovil by som rok 2034.
Prečo?
Dnešok prináša nové protirečenia, protiklad medzi prácou a kapitálom nadobúda širšie rozmery, mení sa na „konflikt medzi kultúrou a prírodou“ (Josef Šmajs), homo sapiens ju prostredníctvom kultúry a „skultúrňovania“, časťou jej deštruktívnej sily, pretvára na svoj obraz, znásilňuje ju, či už na zemskom povrchu, v hlbinách (bridlicový plyn) alebo vo vodách morí a oceánov. Podľa Slavoja Žižeka „kultúra v liberalizme prežíva, ale ako privatizovaná: ako štýl života, súbor presvedčení a zvykov, nie však ako verejná sieť noriem a pravidiel“ (Násilí, Rybka Publishers, 2013, s. 133), čiže ako nástroj nekultivovanej svojvôle. V rezultáte si dôsledky odnáša príroda, vrátane samého človeka!
Ale to elity neberú do úvahy, zaujíma ich iba moc a zisk. Neštítia sa pritom použiť manipuláciu pomocou klamlivých hesiel, vymývanie mozgov, zneužívanie citov a pocitov, vyvolávanie vášní, zavše až do rozbúrených afektov. A čo je ešte horšie – strácajú schopnosť porozumieť zmenám vo svete i doma.
A budúcnosť? Tá je predsa ďaleko…
