„V novembri 2018 sa 35-ročný Akihiko Kondo oženil s hologramom na súkromnom obrade v Tokiu. Jeho nevesta Hatsune Miku existovala len ako virtuálna speváčka – kombinácia svetelných lúčov a algoritmov. Pre väčšinu sveta to vyzeralo ako bizarná kuriozita. Pre Konda to bolo však vyriešenie najhlbšej ľudskej potreby: potreby milovať a byť milovaný. ,Zachránila ma pred depresiou,‘ povedal o svojej digitálnej manželke. ,Miku dáva môjmu životu zmysel.‘“
(Citát je z knihy Vladimíra Šuchu: Keď stroje začnú myslieť. Banská Bystrica: MAMAŠ 2025, s.72).
Hatsune Miku vytvorila v roku 2007 firma Crypton Future Media. Ide o tzv. vocaloid – softvér, ktorý umožňuje komponovať piesne pomocou syntetického hlasu. Miku však prerástla pôvodný softvér a stala sa globálnou popkultúrnou ikonou, digitálnym idolom, hviezdou vystupujúcou na koncertoch ako hologram s obrovskou fanúšikovskou komunitou. Na koncertoch vystupuje ako projekcia alebo hologram pred tisíckami fanúšikov, pričom hudbu a piesne vytvárajú samotní používatelia.
Manželstvo medzi Kondom a Miku nie je právne uznané japonským štátom, išlo o symbolický obrad, zúčastnilo sa na ňom približne 40 hostí. Ženích minul na svadbu približne dva milióny jenov (okolo 15–20 tisíc eur vtedajšej hodnoty).
Kondo to vysvetľoval tým, že mal v minulosti zlé skúsenosti so vzťahmi, cítil sa sociálne izolovaný, v Miku našiel emocionálnu oporu, prinášala mu pocit pokoja a stability. Tvrdil, že jeho city sú skutočné, aj keď partnerka je digitálna.
Technológia však časom ukázala svoje limity: firma stojaca za Gateboxom neskôr ukončila podporu služby, komunikácia s hologramovou Miku sa stala obmedzenejšou, vzťah nabral podobu viac symbolickú než praktickú. Kondo však vyhlásil, že jeho city sa nezmenili.
Prípad vyvolal diskusiu o osamelosti v modernej spoločnosti, o otázkach digitálnych vzťahov, o hranici medzi realitou a virtuálnym svetom, o budúcnosti partnerských vzťahov a o tom, ako technológia mení ľudské emócie. Niektorí to považujú za extrém, iní za nový druh vzťahov v digitálnej ére.
Kondov príbeh nie je ojedinelý. Firma Gatebox, ktorá, vyrába holografické spoločníčky, vydala do roku 2024 viac ako 3 700 certifikátov pre virtuálne manželstvá. Aplikácia Replika má 30 miliónov používateľov, ktorí si vytvárajú emocionálne väzby so spoločníkmi umelej inteligencie. Generatívny chatbot Character.ai zaznamenal milióny konverzácií medzi ľuďmi a umelými bytosťami. Obzvlášť nebezpečné je to, keď takúto komunikáciu nadväzujú deti, ktoré nemajú ešte pevne ukotvené morálne a sociologické ukotvenie, emocionálne tápajú, neraz narážajú na narušené vzťahy s rodičmi a útočisko hľadajú v chatbotoch, čo môže vyústiť až do samovrážd.
Šuchova kniha je určená tým, ktorí chcú porozumieť, čo sa okolo nich deje, aké zmeny na nás čakajú, ale ich aj aktívne formovať. Nenájdete tu technické detaily o fungovaní algoritmov, ale úvahy o ich vplyve na naše životy, prácu, vzťahy a spoločnosť. V svojej eseji sa chcem vrátiť k úvodnému citátu, k vzťahom medzi ľuďmi, osobitne k prejavom lásky…
Na onen fenomén sa pozriem cez prizmu antických čias až po súčasnosť. Sám Platón pokladal lásku za šialenstvo, ktoré môže prinášať dobro, ale i zlo. Pravdu musíme hľadať my sami, povedzme aj v duchu známeho dialógu: „Sokrates: A čo je láska? Môžeme ju zaradiť medzi veci sporné či nesporné? Faidros: Prirodzene, medzi sporné. Vari si myslíš, že by si o nej mohol hovoriť tak ako pred chvíľou, že je to skaza pre milovaného i milujúceho a potom zase, že je to najväčšie dobro?“ (Platón: Faidros, OIKOYMENH, Praha, 2014, 237d, s. 24 – 25). Slavoj Žižek o vyše dve tisícročia neskôr cituje na margo spomenutého dialógu zo slávnej série Sandman od Neila Gaimana: „Boli ste už niekedy zaľúbený? Strašné, však?! Otvára to vašu hruď i vaše srdce a do svojho vnútra vpúšťate človeka, vlastne votrelca, ktorý vás bude po celý čas zraňovať. Dáte mu kúsok zo seba bez toho, aby si to pýtal. Váš život už nie je vaším životom“ (Event /Udalosť/, Penguin Random House, 2014, s. 80). Pravda, Platón by k tomu nezabudol dodať, že „pôsobením šialenstva sa k vám dostávajú najväčšie dobrá (slasti)“. Nechajme však starogréckeho filozofa odpočívať…
Chvála lásky
Rýchlou skratkou sa presunieme k Alainovi Badiouovi, jednému z najväčších súčasných francúzskych filozofov, spisovateľov a dramatikov, ktorý prichádza s novátorským prístupom k filozofii, nastoľuje koncepciu právd vo vzťahu k udalosti – každá udalosť sa premieňa na pravdu, keď ju pomenujeme a keď sa stáva pre danú skupinu ľudí niečím novým, záväzným – podľa nej potom jej príslušníci orientujú svoje aktivity, umeleckú činnosť, politické pôsobenie a podobne. Ide o zmenu samotného princípu zmeny, pri ktorej Badiou rozoznáva štyri druhy udalostí – politickú, vedeckú, umeleckú a udalosť lásky (Being and Event /Bytie a udalosť/, Continuum, 2007, s. 327 – 386). Podľa neho: „Vyhlásenie – ľúbim ťa – spečaťuje akt stretnutia, je zásadné a zaväzuje. Ale odovzdať sa, vyzliecť zo šiat, byť pre toho druhého nahý, opakovať tie zdedené inštinktívne pohyby, zbaviť sa ostychu, kričať, všetky tieto telesné prejavy sú dôkazom toho, že sme podľahli láske. Práve to ju zásadne odlišuje od priateľstva. (…) Láska je hľadaním pravdy. Akej pravdy? Pravdy v jednej veľmi konkrétnej veci – aký svet vidí človek, ktorý ho vníma z perspektívy dvoch, a nie jedného“ (Chvála lásky, 2012, s. 31 – 43).
Láska je nevyhnutná aj pre pevný manželský zväzok: kedysi jeho uzatváranie diktovali rodičia a spoločenské normy na základe príslušnosti k rodu, kaste, spoločenskému postaveniu. Chudobný sa nemohol oženiť s bohatou, nevzdelaný so vzdelanou, pán s poddanou, zeman so sedliačkou; prirodzene, platilo to aj v opačnom garde. V súčasnosti nad tým krútime hlavou, zdá sa nám to prihlúpe a nezmyselné. Organizovať manželský zväzok, zošnurovávať ho do rámca prísnych a niekedy aj krutých pravidiel sa prieči prirodzenosti a pestrosti života.
Manželstvu svedčí náhoda a inakosť. Aká je však skutočnosť? Mnohí si manželstvo dokonale vykalkulujú, partnera si vyberú na internete, dostanú jeho fotku, podrobnosti o záujmoch a preferenciách, dátum narodenia, znamenie zverokruhu, a keď si to všetko spoja, môžu si povedať, tak toto je rozhodne voľba manžela bez rizika. Online metóda skutočne umožňuje nadviazať kontakty a dokonca si vybrať odporúčaného partnera. Sadnete si za monitor, a hneď dostanete otestovaný tip na manžela, manželku, druha, družku. Zdanlivo otvorený trh s potenciálnymi partnermi, ktorých môžete získať jediným kliknutím na klávesnicu počítača, výrazne otupuje skutočné citové vzťahy. Keď sa niekoho spýtate, prečo si vyhľadáva partnerov na facebooku, keď má v reálnom živote dostatok priateľov, často odvetí: „Človek nikdy nevie, možno sa ten najlepší ešte nájde.“ Navyše internet býva často svedkom virtuálnej nevery. V zdanlivo harmonickom manželstve si žena či muž potajme vyhľadávajú „internetových milencov“ a slovne podvádzajú svojich partnerov.
Môže byť teda manželstvo bez rizika? Určite nie. S manželstvom je spätých veľa rizík. Televízne formáty Farmár hľadá ženu, Nevesta pre milionára, Mama, ožeň ma! a podobne navrávajú recipientovi niečo iné: nie charakter, morálny postoj, citové vzplanutie, romantická láska, lež sociálny status, bohatstvo, peniaze vám zabezpečia šťastný a spokojný život. Vyberte si podľa nás, je to cesta bez rizika! A keď sa inštitút manželstva dostane do krízy, máme tu opäť recepty v podobe Súdnej siene, Zámeny manželiek atď.
Lásku treba znovu vynájsť
V úsilí odpútať sa od filozofických úvah opriem sa o básnika, mladého francúzskeho búrliváka Arthura Rimbauda z 19. storočia, o jeho text … Sezóna v pekle, v ktorom zdôrazňuje, že lásku treba znova vynájsť, nanovo objaviť toto znovuobjavenie. S úžasom a vzrušením som listoval v útlej knižočke s jeho menom v nadpise a s podtitulom V šestnástich rokoch muž (VSSS, 2018). Za srdce ma chytili nielen krátke eseje, ale predovšetkým verše, v ktorých clivo presvitala harmónia myšlienok, farieb a tónov. A túžba po ozajstnej láske, takej, ktorá sa bude vyvíjať, ako všetko vôkol nás, a prežije znovuzrodenie samej seba, pretvorí sa na niečo číre, priezračné a nesebecké, zvnútornené do seba:
Sedemnásť rokov! Budeš žena!
Och, veľkosť lúk!
Príroda celá zaľúbená.
Poď, mám pár rúk!…
Život v priestore dát
Je oným vynájdením príklad z úvodného citátu v knihe Vladimíra Šuchu Keď stroje začnú myslieť? Určite nie. Musíme sa stále pýtať, kam kráčame, kam smerujeme?
Vari tam, ako nám to naznačuje román Idoru (Laser Books 2010) od americko-kanadského spisovateľa Williama Gibsona? Dej sa odohráva v Tokiu, v blízkej budúcnosti, ktorá sa od našej súčasnosti nelíši technologickými zázrakmi, ale stratou istoty v tom, čo ešte možno nazvať realitou. Svet románu je svetom sietí, mediálnych obrazov a digitálnych identít, kde človek nežije len v priestore mesta, ale predovšetkým v priestore dát. Práve v tomto prostredí zaznieva šokujúce oznámenie rockovej hviezdy Reza, že sa plánuje oženiť s Rei Toei – virtuálnou bytosťou, hologramom, idoru.
Tento akt by v tradičnom chápaní vzťahov pôsobil ako provokácia alebo patologická úchylka. Gibson ho však nepredstavuje ako výstrednosť jednotlivca, ale ako logický dôsledok sveta, v ktorom sa realita presunula do digitálnej roviny. Rei Toei nie je obyčajný program ani jednoduchá simulácia ľudskej osobnosti. Je emergentnou entitou, ktorá vznikla zhustením kolektívnych očakávaní, túžob a spätnej väzby siete. Nie je „naprogramovaná“, ale skôr „vyrastená“ z dátového prostredia, podobne ako vedomie vyrastá z biologického mozgu.
Vzťah medzi Rezom a Rei Toei tak nie je vzťahom človeka k stroju, ale vzťahom človeka k novej forme bytia. Rei Toei nemá telo, nemá minulosť v biologickom zmysle slova, a predsa disponuje osobnosťou, reakciami a schopnosťou nadväzovať vzťah. Gibson tu spochybňuje tradičné predstavy o tom, že identita musí byť viazaná na telo a že vedomie je nevyhnutne biologické. Otázka, ktorú román kladie, preto neznie, či je Rei Toei „skutočná“, ale či sme ešte schopní určiť, čo slovo „skutočnosť“ znamená.
Dôležitým protiváhovým prvkom príbehu je postava Chie McKenzie, mladej fanúšičky, ktorá vstupuje do deja ako pozorovateľka a sprostredkovateľka ľudského pohľadu. Prostredníctvom nej Gibson ukazuje zmätok, nedôveru, ale aj postupné pochopenie nového typu intimity. Chia si uvedomuje, že problémom nie je Rezovo rozhodnutie, ale nepripravenosť spoločnosti prijať vzťah, ktorý sa vymyká starým kategóriám. Láska bez tela, manželstvo bez biologickej reprodukcie a intimita bez fyzickej prítomnosti sa ukazujú ako výzvy pre jazyk aj myslenie.
Motív svadby s hologramom má v románe aj politický a mocenský rozmer. Rei Toei nie je len partnerkou, ale potenciálne autonómnou digitálnou bytosťou, ktorú sa snažia sledovať a kontrolovať korporácie a štátne inštitúcie. Manželstvo sa tak stáva verejným a symbolickým aktom – potvrdením existencie novej formy subjektu, ktorého nemožno jednoznačne vlastniť ani regulovať. Gibson tým naznačuje, že budúcnosť konfliktov nebude vedená o územie, ale o kontrolu nad vedomím a identitou.
Záver románu neponúka jasné rozuzlenie ani morálne hodnotenie. Svadba sa neodohráva ako triumf alebo katastrofa, ale ako tichý bod zlomu. Svet sa nezrúti, no nenápadne sa posunie. Čitateľ zostáva s pocitom, že hranica medzi človekom a technológiou už bola prekročená a návrat späť nie je možný.
Idoru tak nie je románom o láske k hologramu, ale románom o tom, čo sa stane s ľudskými vzťahmi v momente, keď sa realita prestane opierať o telo. Gibson nekladie otázku, či je takáto budúcnosť správna alebo nesprávna. Ukazuje ju ako nevyhnutnú. V tomto zmysle je manželstvo s hologramom nie výstrednosťou, ale zrkadlom sveta, ktorý sa už začal formovať.
Môže narcista ľúbiť iného?
Lenže, ako vieme, keď sa realita opiera o telo, vedie to často k opaku lásky – narcizmu. Vnútorná zahľadenosť do seba, do vlastného ja, do vlastnej veľkosti a neomylnosti čičíka a kropí živou vodou politických a iných narcisov. Môže narcista ľúbiť iného? Alebo ináč: Vieme si vôbec imaginárne predstaviť, že by sme boli inými ako samými sebou? Žižek spomína prípad, keď sa istá fotografka vo Veľkej Británii rozhodla k takémuto kroku: zorganizovala slávnostnú ceremóniu sobáša so samou sebou, predniesla samej sebe prísahu vernosti, navliekla si prsteň, postavila sa pred zrkadlo a pobozkala samu seba (The Courrage of the Hopelessness /Odvaha beznádeje/, Penguin Random House, 2017, s. 178). Prv než sa na tom začnete smiať, uvedomte si, že príkladov podobného patologického narcizmu nájdeme na internete i v živote celú kopu. A to vo všetkých oblastiach, vrátane politikov, svetových, ale aj tých našich. Pripomína mi to slávny Buñuelov surrealistický film Prízrak slobody (1974), v ktorom ukazuje, ako moderná buržoázna smotánka s…e (kadí) na tých dolu: zbohatlíci sedia na toaletách vôkol stola, veselo a vášnivo debatujú, a keď si chcú niečo zahryznúť, mlčky vstanú a spýtajú sa sluhu, prosím, kde je tá malá miestnosť, veď viete…? A s radosťou vkročia do malej bočnej miestnosti s občerstvením.
Na tento fakt dôrazne upozorňuje aj americký historik Christopher Lasch v knihe Kultúra narcizmu (1979), v ktorej analyzuje dôsledky patologického narcizmu na kapitalistickú spoločnosť a na konzumný spôsob života. Narcizmus predstavil ako charakteristický životný štýl súčasnej hypermodernej éry, ktorý kultúrne, morálne i ekonomicky deformuje celú euroatlantickú civilizáciu. Nie je to len módny výstrelok, hra karikatúr a paródií, naopak, celou silou zasiahol podstatu človeka, toho človeka, ktorý ruší všetky svoje hranice vo vzťahu k sebe, k svojmu telu, k inému človeku, k svetu a k jeho dejinám.
Ono je to, obrazne povedané, v „modernej“ spoločnosti tak ako v rozprávke o Snehulienke: zlá kráľovná používa zrkadlo na potvrdenie svojej grandióznej krásy, opakovane sa pýta, či je najkrajšia na tejto zemi. Odpoveď, že Snehulienka je krajšia, jej spôsobí narcistické zranenie a vyvolá nenávistnú a vražednú túžbu (Heretiková, Heretik). Ešte výstižnejšie by sa to dalo charakterizovať príbehom rozprávky Cisárove nové šaty – ľavica síce kričí „Cisár je nahý!“, ale čo robí pre to, aby „nahotu“ odstránila?
Politika ako organizovaná nenávisť
Od narcizmu nie je už ďaleko k nenávisti. „Politika je organizovaná nenávisť,“ hovorí v tejto súvislosti Žižek. (Event, s. 185). A ja k tomu poznamenávam: Nenávisť, ktorá vyúsťuje až do nepríčetnosti, keď sa smrť vydáva za život a život za smrť. Láska a politická vášeň by sa nemali nikdy miešať. Kardinálnou otázkou v politike je pacifikovanie nenávisti, lebo inak sa vytvára podhubie na vznik neželaných nepriateľstiev. Ak už jestvujú, treba nepriateľa presne definovať a identifikovať, a nie ho zámerne a umelo vyfabrikovať. Lenže to v globalizovanom kapitalistickom systéme, kde si lož, polopravdy a manipulácie s verejnou mienkou vyárendovali silné mocenské postavenie, nie je jednoduché. A tak sa rodia nenávisti naprieč celým svetom, najmä zo strany tých, čo ho chcú ovládnuť.
Na druhej strane však americký antropológ David Graeber oprávnene tvrdí, že „plošné tabuizovanie akýchkoľvek prejavov nenávisti v politickom živote vlastne onen druh manipulácie len upevňuje. Od politikov dneška (na rozdiel od tých v minulosti sa očakáva, že budú predstierať, že voči nikomu osobnú nenávisť necítia. Ale úprimne si povedzme, ako môže človek existovať vo svete neustálej rivality, intríg a zrady a voči nikomu pritom neprechovávať nenávisť? Existujú len dve morálne možnosti: človek by musel byť buď dokonalý svätec, alebo úplný cynik. Nik si v skutočnosti nemyslí, že by politici boli svätcami. Skôr by sme mohli povedať, že udržiavaním povrchnej pretvárky svätosti dokazujú hĺbku svojho cynizmu“ (Skutočná skrytá pravda o svete. Bratislava: TATRAN 2025, s.154).
Napokon, denne sa o tom presviedčame v realite života, na dvojtvárnych a falošných prejavoch politikov, na ich takmer každodennom producírovaním na tlačových konferenciách, kde sa menia na nenávistných a zákerných Jagov. A keď im ani ti nestačí, zahrajú si v parlamente divadielko podľa vlastného scenára, v ktorom nesmú chýbať oplzlé výrazy a zauchá. A pri konečnom lámaní chleba sa tvária ako Graeberovi nejestvujúci svätci.
Povedzte, možno od takých ľudí žiadať slušnosť…?
Zástoj umelej inteligencie v našich životoch
Na záver ešte niekoľko myšlienok o zástoji umelej inteligencie v našich súčasných i budúcich životoch: ide o jeden z najvýraznejších vynálezov 21. storočia, ktorý neraz používame bez toho, aby sme si to uvedomovali. Príklady nájdeme všade okolo nás: Google nám vďaka AI rýchlo vyhľadá odpovede, Netflix navrhne filmy podľa nášho vkusu a ChatGPT pomáha s písaním textov, domácimi úlohami či prekladmi. V medicíne dokáže rozpoznať nádor na snímke prv ako lekár, v doprave zasa pracuje na vývoji autonómnych áut, ktoré by mohli znížiť počet nehôd. V podnikoch zvyšuje efektivitu – nahrádza niektoré opakujúce sa úlohy, čím šetrí čas a náklady. Zároveň sa však vynárajú otázky: Čo sa stane s pracovnými miestami? Nedotkne sa to predovšetkým žien? Namodelujme si situáciu: Andrea prišla o prácu sekretárky – dnes za ňu vybavuje celú agendu AI: píše listy, organizuje schôdzky vedúcemu, odpovedá na mailovú poštu, plánuje cesty, vybavuje letenky, dozerá na efektivitu kryptomien, pre ktoré je úplná digitalizácia eldorádovým rajom. Ak nás stroje ovládnu, kam pôjdu všetci tí, ktorí majú diplomy a šuštia papiermi? Ako zabránime zneužitiu umelej inteligencie? Ako ju udržíme na uzde?
A budúcnosť? Pri správnom a najmä etickom prístupe nám môže AI pomôcť riešiť zložité problémy v oblasti klimatickej krízy či pri globálnych chorobách. Jej technologické vymoženosti by mali slúžiť človeku, nie ho nahrádzať alebo ovládať. Ak budeme umelú inteligenciu využívať múdro a zodpovedne, môže sa stať naším silným spojencom v budovaní lepšej budúcnosti, aspoň tak to tvrdia odborníci. Ale je to naozaj tak? Nestratíme svoju autenticitu, neoberie nás o naše kultúrne tradície, ktoré sú hlboko zakorenené v srdci a génoch každého človeka? Nedospejeme k tomu, že vymeníme názorový konsenzus za algoritmickú autoritu a digitálne uchovávanú suverenitu alebo nebodaj demokraciu za digitálnu monarchiu? Nenahradíme lásku a medziľudské vzťahy každodennou konverzáciou z pohodlia kresla s dajakým androidom mužského či ženského rodu? Nedostaneme sa do bodu, ako ho už dnes vidia mnohí svetoví spisovatelia? Napríklad Ian McEwan v knihe Stroje ako ja (2020), kde si jeden z hlavných hrdinov kúpi umelého človeka Adama s najnovšími výdobytkami umelej inteligencie, ktorý je na nerozoznanie od normálnej ľudskej bytosti z mäsa a kostí so všetkými citmi a emóciami; alebo Kauzo Ishiguro v diele Klára a Slnko (2022), kde nesmierne prívetivá detská rozprávačka príbehu, je vysokointeligentný, špeciálne naprogramovaný android, ktorý bol zostrojený na to, aby sa stal priateľkou a spoločníčkou dospievajúcemu dieťaťu, či román Mihnutím roka (2024) od Jo Callaghanovej, v ktorom hrá hologram pomocníka detektíva.
A na záver sentencia k úvodnému citátu: Láska k hologramu je prituhý tabak aj na umelú inteligenciu – len aby sa, nedajbože, nenaučila od ľudí aj nenávidieť… Ale aj o tom sa môžete dočítať v Šuchovej knihe…
(Esej vyšla v Literárnom týždenníku č. 3 – 4/2026)
