Rusko – obraz nepriateľa

Vzťahy medzi Veľkou Britániou a Ruskom sa po niekoľko storočí vyznačujú nedôverou, rivalitou a systematickou diskreditáciou Ruska v britskom verejnom priestore, či už prostredníctvom politiky, špionáže, alebo kultúrnych produktov. Hoci Rusko prešlo transformáciou od cárskeho impéria cez boľševický experiment a sovietsky model až po kapitalistický štát, jeho obraz v britskej literatúre a verejnej diskusii ostáva negatívny.

Výrazný vplyv na britské aktivity proti Rusku mal geopolitický kontext. Protiruské sentimenty v anglosaskej literatúre a politike (pojem anglosaský odráža historické a geopolitické prepojenie Británie a USA, jazykovo-kultúrne súrodých) nezačali až boľševikmi alebo počas studenej vojny. Protiruské naratívy v západnej kultúre (pojem Západ sa ustálil pre industriálne vyspelé, kapitalistické, liberálno-demokratické krajiny, presvedčené o kultúrnej nadradenosti) siahajú do obdobia Ivana IV., ktorého vládu západní cestovatelia (napr. Giles Fletcher) opísali ako tyranskú, despotickú a barbarskú. Je paradoxné, že en-násobne viac obetí Tudorovských vládcov recipujú historici bez zvláštneho  akcentu.

Protiruské naratívy sú rozvinuté od 18. a 19. storočia, najmä od obdobia Kataríny Veľkej, a potom výrazne narástli počas tzv. „Veľkej hry“ medzi Britským impériom a cárskym Ruskom. Rusko bolo vnímané ako hrozba pre rovnováhu síl na kontinente a imperiálna konkurencia najmä po tom, čo Rusko rozširuje impérium (anexia Krymu 1783, výboje na juh a Balkán). V tlači i raných pamfletoch sa objavuje obraz „ázijskej despotickej mocnosti“. Negatívny obraz Ruska bol budovaný nie na faktoch, ale na mýtoch, ktoré mali literárnu a propagandistickú silu. Astolphe de Custine v La Russie en 1839 (hoci francúzsky aristokrat, jeho dielo sa stalo bestsellerom v Británii a USA) vykresľuje Rusko ako „väzenie národov“, kde je cár tyran a spoločnosť zaostalá. Kniha mala a má obrovský vplyv na západnú predstavivosť o Rusku a dodnes sa cituje ako „prorocká“, jeho texty sa v západnej akademickej aj publicistickej literatúre stále citujú ako „predvídanie Putinovho Ruska“. Napriek tomu, že Ewa Thompson (Imperial Knowledge: Russian Literature and Colonialism, 2000)  hovorí, že de Custine bol predsudkami zaťažený aristokrat a jeho knihaje viac literárna fantázia než reálna analýza, nové vydania nesú podtitul ako „Proroctvá o Rusku“. Komentátori, napr. A. Applebaum, T. Snyder, ho používajú ako literárny dôkaz, že Rusko je „nezmeniteľne autoritárske“. Snyder vo viacerých rozhovoroch a esejach tvrdí, že „to, čo videl Custine v 19. storočí, platí o Rusku dodnes“ – despotizmus, manipulácia a absencia občianskej spoločnosti. „Potemkinova dedina“ sa v anglosaskej literatúre stala univerzálnou metaforou, hoci jej historický základ je pochybný. Rusko je vykreslené ako zákerný, klamársky a nevyspytateľný nepriateľ – „medveď na pochode“, začínajú sa tvoriť stereotypy ruského nepriateľa, agenta, špióna. Kim Rudyarda Kiplinga je „šachová figúrka“ vo Veľkej hre a Rusi sú „neviditeľní protivníci“. Hoci Rusi priamo nevystupujú často, ich špióni a intrigy v Indii sú dôležitým pozadím deja.

Krymská vojna (1853–1856) predstavuje jednoznačný zlom vo vnímaní Ruska a zafixovanie trvalého obrazu. Je to prvá veľká vojna, kde Briti priamo bojujú proti Rusku. Tlač (napr. The Times) posilňuje obraz barbarského impéria. Spisovateľ dobrodružných románov G. A. Henty písal o britských hrdinoch, ktorí čelili Rusom v rôznych konfliktoch aj napr. počas Krymskej vojny. Príbehy z Krymu prenikli aj do beletrie. Britské spisy z tohto obdobia často vyzdvihujú britskú „morálnu nadradenosť“ oproti ruskej brutalite. Je to pokračovanie britského romantizovania vojny a zároveň formovanie ruského nepriateľa ako kultúrne odlišného a morálne nečistého. Negatívny postoj Británie ešte posilnila demonštratívna Ruská podpora Únie v rokoch 1863-1864 počas americkej občianskej vojny.  V rokoch 1877–78 Rusko vedie vojnu proti Osmanskej ríši a Británia zasahuje diplomaticky na Berlínskom kongrese, aby zabránila Rusku získať dominantný vplyv na Balkáne. Kongres prekreslil mapu Balkánu a resentimenty prispeli k napätiu vedúcemu k prvej svetovej vojne. Existujú silné indície, že britská tajná služba zohrala úlohu v atentáte v roku 1916 na Rasputina „v prospech vojny“ a minimálne sledovala sprisahanie vedúcich elít proti cárovi. Nasleduje ďalšia priama konfrontácia Ruska s Britskou ríšou v roku 1917 v Archangeľsku, Murmansku a Čiernom mori a v 1918–1920, kde tzv. „Allied Intervention“ sa snaží o zvrhnutie boľševikov. A konečne rok 1938, Mníchovská dohoda, Británia obetuje Československo, aby odviedla Hitlerovu expanziu na východ (k ZSSR). Zadržiavanie Ruska v období 1870–1939 so zámerom vylúčiť Rusko z Balkánu, Čierneho mora, Strednej Ázie aj hospodársku spoluprácu s Nemeckom ukazuje, že antiruské aktivity boli nie dočasnými epizódami, ale dlhodobou strategickou doktrínou britskej geopolitiky. V knihe The Grand Deception (2017) Alex Krainer nadväzuje na prácu Guida Preparatu a tvrdí, že Britské impérium systematicky manipulovalo geopolitické konflikty, aby udržalo rozdelenie európskeho kontinentu, zabraňovalo nemecko-ruskej spolupráci a kontrolovalo ekonomický rast protivníkov.

Dobová ilustrácia.

Zatiaľ čo ruská expanzia bola prezentovaná ako barbarská a nekultúrna, v tom istom čase a aj neskôr britské impérium viedlo brutálne vojny a represie. Pozrime si zrkadlovo niektoré aktivity Británie. V období Ivana IV. (16. stor.) prebiehali tvrdé zásahy Angličanov proti Írom (napr. Desmondské povstania, politika vyhladovania v Munsteri). Vraždenie civilistov a deštrukcia írskych komunít prebiehali pod oficiálnym dohľadom kráľovnej Alžbety I., pričom boli legitimizované ako „zavádzanie poriadku“. Za vlády Kataríny Veľkej (18. stor.) v Rusku pokračovala britská expanzia v Indii a Afrike. Brutálne Angličania potlačili jakobitské rebélie v 1688-1746 s brachiálnymi represáliami vedúce k podrobeniu Škótska. Popritom rástli Anglické represie v Írsku, ktoré vyvrcholili v írskom povstaní v roku 1798, brutálne potlačenom. Viktoriánsky hladomor v Írsku (1845–1852), spôsobený kombináciou biologických a politických faktorov, spôsobil smrť približne jedného milióna ľudí a emigráciu ďalších 2 miliónov. Britská vláda odmietla obmedziť export potravín z Írska počas hladomoru a používala princípy maltuziánstva ako ospravedlnenie nečinnosti. Na Veľkonočné povstanie v Írsku v roku 1916, hoci malo obmedzenú vojenskú úspešnosť, bola britská odpoveď extrémne tvrdá: popravenie 16 vodcov vrátane Jamesa Connollyho, raneného a zastreleného posediačky a  sira Rogera Casementa, nasledované internovaním tisícok ľudí a militarizáciou verejného priestoru.

Počas tzv. Veľkého bengálskeho hladomoru v roku 1943 zomrelo v britskej Indii podľa odhadov medzi 2,1 až 3 miliónmi ľudí. Winston Churchill je obviňovaný, že odmietol poskytnúť potraviny, hoci boli v Indii dostupné. Koloniálna správa maltuziánsky obviňovala miestne obyvateľstvo z „nadmerného rozmnoženia a pasivity“. Churchill prispel v roku 1949 do fondu na  obhajobu Ericha von Mansteina, vojnového zločinca z východného frotu. A už krátko po skončení 2. svetovej vojny Británia a USA plánovali preventívne operácie proti ZSSR: Operácia Unthinkable (1945), konceptuálna štúdia „Operácia Target Moscow“ (1945–46), Operácia Dropshot (1949–50), Operácia Gladio (po 1945), SAC Study (1956). Po roku 1945, bola Veľká Británia jedným z hlavných iniciátorov studenej vojny a aktívne sa snažila zničiť možnú spoluprácu medzi USA a ZSSR, čo reflektuje Alex Krainer: v geopolitickej práci s tajnostkárskym názvom The Grand Deception.  Guido Preparata vo svojej polemickej knihe Conjuring Hitler (2005) ukazuje, ako Británia cielene manipulovala geopolitiku tak, aby vznikla II. svetová vojna a Hitler bol postavený do čela Nemecka. Podľa neho boli Briti hlavnými architektmi dezintegrácie spojenectva USA a ZSSR po roku 1945.

Britská koloniálna správa v Keni počas Mau Mau povstania (1952–1960) viedla k zriadeniu koncentračných táborov, kde boli tisíce Afričanov mučené. Uvedené udalosti ukazujú, že dehumanizujúce zaobchádzanie s civilným obyvateľstvom bolo štrukturálnym znakom britskej koloniálnej politiky. Pripomíname, že francúzsky konzervatívny filozof a diplomat Joseph de Maistre, popularizoval lapidárne konštatovanie „la perfide Albion“ symbolizujúce podlosť, pokrytectvo a dvojakú morálku britskej politiky, najmä voči svojim spojencom a susedom. Vybrané činy ukazujú, že kým Rusko bolo vykresľované ako hrozba pre slobodu, Británia robila podobné alebo ešte brutálnejšie zásahy, ktoré boli ospravedlňované rétorikou poriadku, demokracie, pokroku alebo kresťanskej morálky.

V literatúre oboch kultúr – ruskej i britskej– sa obraz cudzieho často formoval pod vplyvom geopolitických konfliktov a ideologických tlakov. Zatiaľ čo ruská literatúra zobrazuje Britov prevažne ako chladných, racionálnych a kolonializmom poznačených „pánov sveta“, anglosaská literatúra stanovila negatívny kánon Rusov s oveľa väčšou mierou démonizácie, predsudkov, dehumanizácie a akulturácie. V tejto eseji porovnávame týmto spôsobom konštruovaný obraz druhej kultúry v literatúre s dôrazom na znaky propagandistických stereotypov. Zmeny geopolitickej situácie odráža vytvorenie „ruského“ antagonistu ako aj vytvorenie stereotypov v anglosaskej literatúre – od raného 20. storočia až po súčasnosť.

Chronologicky ich môžeme rozčleniť  na: 1. Začiatok 20. storočia: „Červení“ boľševici a anarchisti (1917–1939). V literatúre sa objavujú boľševici ako zradcovia, suroví revolucionári, ateisti a ideologickí fanatici. Avšak, už od obdobia tzv. Veľkej hry (19. stor.) bol ruský človek v britskej imaginácii spájaný s barbarskosťou, hrozbou pre civilizáciu a ideologickou inakosťou. John Buchan (The Thirty-Nine Steps, 1915; The Power-House, 1916) už pred revolúciou varoval pred „temnými silami z Ruska“, po 1917 sa jeho obraz aktualizoval na boľševikov. V dnes pozabudnutom bestselleri, William Le Queux The Invasion of 1910 (1906), Rusko spolu s Nemeckom plánuje inváziu do Británie. V príbehoch o Tarzanovi od E. R. Burroughsa (diela od 1913) sa objavuje Rus ako záporná postava: ruský šľachtic ako podliak, intrigán a zároveň hrozba pre civilizovaný svet, neskôr boľševik alebo sovietsky agent. Táto línia je veľmi zaujímavá, pretože ukazuje, že démonizácia Rusov sa v anglosaskej literatúre začína už pred Októbrovou revolúciou a zosilňuje sa v nasledujúcom období.

2. Druhá svetová vojna: Zdanliví spojenci, ale stále podozriví (1939–1945). Sovietski vojaci sú zobrazovaní ako spojenci (predovšetkým v tlači) i keď okrajovo, prekvapivo sa objavili preklady sovietskych autorov. Frank Capra nakrútil propagandistický film „Bitka o Rusko“. Knihy o arktických konvojoch, ktoré dodávali zásoby, nevyhnutne obsahovali správy o posádkach v sovietskych prístavoch. Sovieti boli zobrazovaní ako partneri v nebezpečnej misii, ale pretrváva ich zobrazovanie ako nečitateľných, chladných, bez emócií.

3. Studená vojna: Vrchol démonizácie (1947–1991). V ideologickom konflikte medzi kapitalizmom a komunizmom vystupujú Rusi ako špióni, vojaci, vedci, sabotéri, nepriateľ č. 1. Ich zobrazenie je často čierno-biele, bez nuansy. V kanonickom diele Iana Fleminga From Russia with Love (1957) je brutálna agentka SMERŠ, ikonický studenovojnový zloduch Rosa Klebb, opísaná s telesnou odpudivosťou, sadizmom a fanatizmom. John le Carré v Tinker Tailor Soldier Spy (1974), Tom Clancy v The Hunt for Red October (1984) vidia sovietsky systém ako paranoidný a násilný. V poslednom spise sú USA a GB a ich vojenský personál nepochybne tí „dobrí chlapci“. Ústredná téma USA ako nedokonalých, no v konečnom dôsledku, sila dobra a nádeje vo svete. Kapitán Ramius je zobrazený ako sympatická postava, koniec koncov je to prebehlík na správnu stranu. Do rozpadu ZSSR (1991) je takmer každý román Clancyho antiruský, po 1991 hľadá iných nepriateľov, ale vrátil sa k už odskúšaným Rusom (napr. The Bear and the Dragon, 2000). Martin Cruz Smith písal Gorky Park (1981) ako román, avšak strávil v ZSSR výskumom pre túto knihu iba dva týždne. To nebránilo Washington Post  napísať, že „možno viac ako akékoľvek iné nedávne dielo americkej beletrie toto dielo vyjadruje cit pre Sovietsky zväz, jeho hlavné mesto, jeho nálady a jeho ľudí“. V „zlatom veku“ špionážneho románu (1950–1990) u najčítanejších autorov tvorili Sovieti/Rusi minimálne polovicu všetkých hlavných záporákov.

4. Po páde ZSSR: námety mafia, chaos, nostalgickí generáli a jadrové zbrane mimo kontroly (1991–2001). Robert Ludlum v The Cassandra Compact (2001) uvádza  post-sovietskych vedcov a vojakov ako hrozbu jadrovej alebo biologickej vojny. Icon (1996) Fredericka Forsytha opisuje ako kedysi veľký národ balancuje na pokraji anarchie, Rusko je nestabilný štát neofašistických ruských politikov. Našťastie agent CIA zachraňuje Rusko nastolením monarchie.

5. 21. storočie: V historickom kontexte nástupu Putina, znovu posilnenia Ruska, konfliktu na Ukrajine, kybernetických útokov, a dezinformácii sú ruské postavy: oligarchovia, agenti GRU, hackeri, hybridní útočníci, „Putinovi  ľudia“. (2001–súčasnosť). Daniel Silva v sérii s Gabrielom Allonom recykluje ruských oligarchov a agentov FSB ako nepriateľov Západu. V špionážnej trilógii Red Sparrow  Jason Matthewsa (bývalého operatívca CIA) vo finále šéfka ruskej kontrarozviedky a súčasne agentka CIA hľadá ruského agenta nasadeného Putinom vo vláde Spojených štátov. Jej jazyk je charakterizovaný ako pologramotný, čo je spôsob, ako zdôrazniť jej pôvod a kultúrny kontext. Scenár globálnej krízy s ruským generálom, ktorý zvažuje jadrový úder Ken Follett v Never (2021) opäť vracia k studenovojnovým motívom, i keď komplexnejšie spracovaným.

Aj mimo špionážnej literatúry sa v anglosaskej literatúre 19. a 20. storočia objavuje negatívny obraz Ruska hoci menej priamočiaro. V románoch ako Phineas Finn a Phineas Redux (1873) Anthony Trollopa sú ruskí diplomati vykreslení ako nevyspytateľní a skorumpovaní, čo odráža britské obavy zo „zlého vplyvu“ Ruska na európsku politiku. Poľsko-britský autor Joseph Conrad v románe Under Western Eyes (1911) zobrazuje ruských revolucionárov ako bandu neschopných ľudí a cárskych úradníkov ako brutálnych, krutých a bezcitných, pričom ich psychológia kontrastuje so západným individualizmom. Ako Conrad píše v autorskej poznámke, ruské dejiny sú len cyklom „bezvýznamného zúfalstva vyvolaného nezmyselnou tyraniou“. Nie sú tu žiadne sympatické postavy, je tu nenávisť k ruskému ľudu a štátu, ktorá napriek tvrdeniam o opaku v jeho autorskej poznámke nie je ani dobre skrytá, ani veľmi spravodlivá. E. M. Forster v Howards End má krátke poznámky, kde Rusko symbolizuje „nebezpečný Východ“, ktorý ohrozuje európsku rovnováhu.

V esejach a cestopisných zápiskoch (napr. návšteva v ZSSR) Graham Greene vyjadruje obdiv k ruskej kultúre, ale zároveň reprodukuje obraz Ruska ako ťažkého, depresívneho, byrokratického priestoru. John Steinbeck (cestopis A Russian Journal, 1948) bol voči ZSSR relatívne sympatizujúci,  zaznamenal skutočné postoje a spôsoby existencie ľudí žijúcich pod sovietskou vládou. Steinbeck tvrdil, že hlavným strachom priemerných Rusov nebol Stalin, ale ďalšia svetová vojna. Anthony Burgess v The Clockwork Orange (1962) používa ruské slová na vyvolanie dojmu nebezpečenstva, cudzoty a asociácie s totalitným násilím. Ak Rusi hovoria anglicky, často je to s prehnaným, karikatúrnym prízvukom alebo gramatickými chybami, čo podčiarkuje ich „inakosť“ a niekedy aj intelektuálnu menejcennosť voči britskému/americkému hrdinovi. Prvky akulturácie sa prejavujú v tom, že ruské postavy nemajú vnútorný kultúrny život: nemilujú, neveria, nespochybňujú. Keď už aj nejaké osobné aspekty sú, často sú využité len na zdôraznenie ich „barbarstva“ (napr. brutálne zaobchádzanie s rodinou). Sú súborom funkcií, nie ľudí. Ich jazyk je tvrdý, emocionálne prázdny alebo exoticky smiešny. Ruské postavy sú opisované s opakujúcimi sa, stereotypnými črtami – drsná tvár, chladné oči, strohý odev (často vojenského alebo tmavého charakteru), žiadne výrazné osobné detaily. Len zriedka prejavujú záujem o vlastnú kultúru, umenie, spiritualitu alebo filozofické úvahy. Kultúrne prvky sú často karikatúrne (napr. vodka a balalajka) a slúžia na zdôraznenie exotiky, nie na hlbšie pochopenie.

Jack Grimwood vo svojom románe Moskva (2016) nadväzuje na nevyčerpateľnú „anglosaskú schému Ruska ako temného, nebezpečného a skorumpovaného priestoru“ tentoraz prenesenú do moderného „krimi/noir“ rámca.Ojedinelé humanizujúce zobrazenia Rusa je v románe A Gentleman in Moscow (2016) pravdepodobne preto, že ide o antibolševického aristokrata. Amor Towles vykresľuje kultivovaný a ľudský svet Ruska navzdory represívnym politickým okolnostiam, hodnoty lásky a priateľstva hrdinovi pomôže nájsť ako inak aj Američan. Julian Barnes v románe The Noise of Time (2016) spracúva život Šostakoviča, Rusko tu nie je démonizované, ale zobrazené ako priestor tragického kompromisu medzi umením a totalitou. Barnes sa sústreďuje na individuálny osud, nie na stereotyp „zlého Rusa“. Dan Brown v The Secret of Secrets (2025) použil ruských psychiatrických pacientov ako obete pokusov CIA. Pre potreby románu kondenzoval negatívne znaky Rusa v postave vyšinutého vraha-bezcitné modré oči, podivná choroba, nevypočítateľnosť, vysoká nahnutá postava, ťažký východoeurópsky prízvuk, ruské vety.

V povojnovom období popkultúra zohrala zásadnú úlohu šírením zjednodušených obrazov „ruského nepriateľa“. V animovanom seriáli GI Joe, filme The Hunt for Red October alebo hrách ako Call of Duty, sú Rusi častokrát stotožňovaní s vojenskou agresiou, nukleárnou hrozbou alebo zradou. V animáciách pre deti (napr. Animaniacs či The Simpsons) sa stereotyp „zlého Rusa“ často paroduje, no zároveň zakoreňuje ako kultúrny archetyp. Rusi sú infantilizovaní s medveďmi, balalajkami a vodkou, ale bez hlbšieho ponoru do ruskej kultúry.V hollywoodskych blockbusteroch ako Air Force One, Salt, Mission: Impossible – Ghost Protocol sú Rusi opäť hlavní záporáci, čo prispieva k ich jednoznačnému zaradeniu do súpisu „globálnych nepriateľov“. Filmy ako Red Dawn, Jack Reacher či The Equalizer využívajú šablónu ruského antagonistu bez kontextu alebo historickej presnosti.

Ak považujeme za kritérium úspechu akceptáciu plánovaného zámeru, bola táto propaganda úspešnejšia než ruská. Toto uľahčilo predovšetkým:

• Multimediálne šírenie: Anglosaská kultúra mala (a má) dominantný prístup k svetovým médiám, filmovým štúdiám a distribúcii. Vizuálny jazyk (film, televízia, videohry) je silnejší v emocionálnom pôsobení. Ideologické nastavenie ~70 % webového obsahu má primárny jazyk angličtinu, a z politických dôvodov sa vyhýba použitiu dát z Ruska.
• Jednoduché binárne opozície: Západná literatúra a film často pracovali s jasnou dichotómiou: dobro vs. zlo, sloboda vs. tyrania. Tento výklad je ľahko prenosný do masového vedomia.
• Geopolitická dominancia: USA a Spojené kráľovstvo formovali svetový diskurz počas 20. storočia, a tak ich obraz „iného“ mal globálny dopad. Hollywood bol kľúčovým nástrojom tzv. „soft power“, západné hodnoty, interpretácie a normy sa „exportujú“.
• Vnútorné publikum: Tieto interpretácie posilňovali vnútornú identitu západných spoločností – definovanú cez kontrast k „východnému despotizmu“.
• Zameranie na strach: Propaganda založená na strachu je emocionálne efektívnejšia ako filozofická kritika. Dehumanizovaný nepriateľ sa stáva oprávneným cieľom útoku.
• Akceptácia prvoplánovej propagandy: Európska a americká verejnosť má v dôsledku dlhodobo nastavenej mediálnej krajiny, školských osnov a kultúrneho eurocentrizmu tendenciu akceptovať jednoduché a jednoznačné vysvetlenia konfliktov. Verejnosť prijíma ideologickú interpretáciu o ruskej hrozbe ako samozrejmú, nevyžadujúci ďalší kontext.
• Eurocentrizmus vo vzdelaní a kultúre: Vzdelávací systém vo väčšine západných krajín je postavený na eurocentrickom kánone, ktorý vníma Západ ako nositeľa civilizácie, humanizmu a pokroku. Rusko (a iné východné kultúry) sú prezentované ako odchýlka – iné, menej vyspelé alebo nepochopiteľné. Tento rámec umožňuje kultúrnu nadvládu a zároveň ospravedlňuje ideologickú zjednodušenosť.

Posledné si zaslúži osobitnú pozornosť. Napr. v britských vojenských dejinách Napoleonského ťaženia (Napier, History of the War in the Peninsula) je označenie „Ruská zima ako víťaz“. V britskej učebnici „GCSE Modern World History“ (Edexcel, 2016) sa v kapitole o 2. svetovej vojne Sovietsky zväz spomína ako diktatúra, ktorá napadla Fínsko, a rozdelila si Poľsko s Hitlerom. Bitka o Stalingrad je zmienená len na niekoľkých riadkoch bez analýzy jej významu. V protiklade, Deň D a bombardovanie Nemecka sú dominantnými momentmi víťazstva. Týmto spôsobom je príspevok ZSSR k porážke nacizmu redukovaný, podporuje sa obraz, že hlavnými osloboditeľmi Európy boli západné mocnosti, dôraz je na genocídu Židov, bitky o Britániu, severnú Afriku, a Tichomorie. Zdôrazňujú sa aspekty znižujúce „morálnu autoritu“ ZSSR ako osloboditeľa (Gulagy, Katyň, znásilňovanie a rabovanie). V učebniciach dejepisu (napr. poľská učebnica „Historia 1939–1945“ pre stredné školy) sa dôraz kladie na pakt Molotov-Ribbentrop (1939). Menej sa však spomínajú tri predchádzajúce delenia Poľska (1772, 1793, 1795), na ktorých sa okrem Ruska podieľali aj Prusko (neskôr Nemecko) a Rakúsko a pakt Piłsudski-Hitler (1934).

Okamžite po 43. Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku  2007 sa stereotyp „zlého Rusa“ v západných médiách, literatúre  a popkultúre znovu občerstvil. Z takto chápaného vývoja plynie, že historická pamäť sa formuje selektívne podľa aktuálnych geopolitických záujmov, pričom nie všetci aktéri minulosti sú vnímaní rovnako. Popkultúrna produkcia sa rýchlo adaptovala: V seriáloch ako Jack Ryan alebo Slow Horses sú ruskí aktéri stelesnením novodobého imperializmu a hybridnej vojny. V hrách ako Call of Duty: Modern Warfare II (2022) je ruský nepriateľ spätý s terorom, masovým zabíjaním a použitím chemických zbraní. Filmy a dokumenty (napr. Navalny, 20 Days in Mariupol) posilňujú obraz Ruska ako brutálneho režimu s bezhraničnou ochotou ničiť civilné ciele. Eastern Promises (film), Child 44 (román od Toma Roba Smitha) prenášajú staré príbehy do nového prostredia.

Je však dôležité uviesť tento naratív v kontraste so niektorými krokmi:

– Invázia do Iraku (2003) bola podložená vymyslenými informáciami o zbraniach hromadného ničenia. Počas nej zomreli desaťtisíce civilistov. Napriek tomu obraz Američanov alebo Britov neutrpel zásadnú stratu.

– Bombardovania: Rozhodná sila Republika Srbská (1995), Operation Allied Force Juhoslávia (1999),Líbyia (2011), podpora puču na Ukrajine (2014), či útoky v Jemene, Iráne a Pakistane boli v západných médiách rámcované ako „nutné zásahy“, opäť bez straty prestíže.

Svetová verejnosť síce vníma USA/GB kriticky (najmä v nezápadných krajinách), ale ich mediálna prevaha zabraňuje vzniku jednoznačne démonického archetypu „Američana“. Mediálne pokrytie kríz a konfliktov v mainstreamových médiách ako CNN (USA) a RT (Rusko) sa zásadne líši v dôraze, jazyku a výbere obrazového materiálu. CNN používa jazyk zameraný na „obranu demokracie“, „potrestanie agresora“, často sprevádzaný emocionálne silnými výjavmi civilných obetí a zničenia. RT naopak používa rétoriku „ochrany rusky hovoriaceho obyvateľstva“, „odporu proti NATO“ a často zdôrazňuje „západné pokrytectvo“ pri intervenciách v Iraku či Líbyi. CNN často pracuje s univerzálnym moralistickým rámcom – „západné hodnoty“ verzus „autoritatívne režimy“. RT využíva diskurz multipolárneho sveta, v ktorom je Západ jedným z viacerých aktérov, nie jediným nositeľom pravdy. Oba systémy však využívajú emocionálne zafarbený jazyk a výber obrazov na podporu vopred definovaného naratívu. Napriek tomu, ruská agresia po 2022 viedla k jednoznačnej vizuálnej a morálnej stigmatizácii vďaka kombinácii tradičnej mediálnej neobratnosti Ruska a historickému pozadiu studenej vojny. V medzinárodnom diskurze sa Rus stáva univerzálnym symbolom brutálnej štátnej sily. Invázia na Ukrajinu tento obraz len posilnila a zároveň odhalila rozdielne štandardy v hodnotení agresie zo strany západných a nezápadných aktérov, podporené všeobecnou ochotou západného publika akceptovať prvoplánové konštrukty bez širšieho geopolitického kontextu.

Naproti tomu ruská literatúra zobrazuje Britov menej ako stelesnenie zla a viac ako reprezentantov chladného racionalizmu, koristníctva a pokryteckého poriadku. Napriek kritickému tónu sa neuchyľuje k ich dehumanizácii. Cestopis Fregata Pallada (1858) Ivana Alexandrovič Gončarova opisuje otrokársky postoj Angličanov i keď ako úradník cárskej vlády svoj názor nevyslovoval. Opísal taipingské povstanie a pravdivo ukázal na následky prvej ópiovej vojny, vykresľuje ich systém a motívy ako extrémne škodlivé, bezohľadné a morálne zdegenerované. Anglickí obchodníci sú implicitne zodpovední za masové utrpenie a deštrukciu čínskej spoločnosti. V Otcovia a deti (1862) Ivana Turgeneva postavy často diskutujú o Západe, Británia reprezentuje technický pokrok a pragmatizmus. Dostojevskij v Denníku spisovateľa vidí v Angličanoch chladný kalkul a morálnu prázdnotu, ale pripisuje im i vysokú organizovanosť a schopnosť ovládať svet cez obchod. Lev Tolstoj v Vojne a mieri má Angličana za spojenca, hoci marginálne. Román Pnin (1957) Vladimira Nabokova ironicky komentuje západné stereotypy o Rusoch v akademickom prostredí. V postmodernej próze (Generation „P“, S.N.U.F.F.) (2011) Viktor Pelevin vykladá konzumný a mediálny svet USA a Británie, ironizuje anglosaský mediálny a spotrebný svet ako prázdne simulákrum, ale nie ako démonické zlo. V špionážnych románoch (Julian Semjonov, 17 okamihov jari) sú britskí agenti vykreslení ako dvojaký hrozivý faktor – inteligentní, ale nedôveryhodní spojenci. Nie však monštrá.

Významný príklad predstavuje Alexandr Solženicyn, ktorý sa po svojom exile na Západe v 70. rokoch stal ostrým kritikom západnej spoločnosti. V tzv. „Harvardskom prejave“ kritizoval západný materializmus, právny formalizmus a stratu duchovných hodnôt. Podľa Solženicyna „Západ stratil odvahu“, stal sa slabým a duchovne prázdnym. V jeho diele „Gulag Archipelag“ Západ vystupuje ako cynický pozorovateľ, ktorý nechal Východnú Európu napospas Stalinovi. Podobnú dezilúziu vyjadrili viacerí ruskí emigranti, ktorí očakávali na Západe intelektuálnu slobodu, no namiesto toho narážali na ignoranciu, povrchnosť a ideologickú predpojatosť. Disidenti ako Šafarevič alebo Kopelev po návrate do Ruska poukazovali na „duchovnú vyprázdnenosť“ západného diskurzu a neschopnosť pochopiť ruský historický a kultúrny kontext. Kopelev, pôvodne obhajca spolupráce so západnou ľavicou, neskôr konštatoval, že ideál „slobody“ bol na Západe banalizovaný do konzumu a kultúry zábavy. Toto sklamanie nebolo motivované nacionalizmom, ale skúsenosťou, že západný pohľad na Rusko je často zjednodušený a bez snahy o pochopenie. Hoci Solženicyn a iní kritici neprezentovali Západ ako nepriateľa v klasickom propagandistickom zmysle, ich kritika bola zásadná a akcentovala hlboké civilizačné rozdiely medzi Ruskom a Západom. Ich postoj bol skôr morálno-filozofický než ideologicko-propagandistický, no prispel k formovaniu alternatívneho ruského pohľadu na Západ.  Kritizovali západnú propagandu za to, že vidí len „boľševické Rusko“ a ignoruje tisícročnú duchovnú a kultúrnu tradíciu. Poukázali na dvojaký meter – Západ prehliada vlastné vojnové zločiny, koloniálne hladomory a masové násilie, zatiaľ čo Rusko karikuje ako večného „barbara“. Zatiaľ čo anglosaská literatúra často slúžila ako nástroj mobilizácie proti „ruskému zlu“, ruská literatúra využívala britský model skôr ako prostriedok vlastnej reflexie: kontrastu medzi duchovným a materiálnym svetom, medzi srdcom a trhom. Kým Západ konštruuje Rusko ako hrozbu, ruská literatúra zvyčajne západný svet analyzuje morálne, nie diabolsky.  

Anglosaský postoj voči Rusku bol konzistentne podozrievavý, často nepriateľský, bez ohľadu na ideologické zafarbenie ruského režimu či už išlo o samoderžavné cárstvo, boľševický režim, sovietsky zväz alebo postkomunistické Rusko. Od de Custine až po Snydera možno sledovať jednotnú líniu videnia Ruska. Custine vytvoril základný naratív, Rusko ako krajinu pretvárky, despocie a civilizačnej zaostalosti, ktorý sa v nasledujúcich generáciách autorov a publicistov menil len formálne, nikdy však obsahovo. Počas Krymskej vojny bol tento obraz posilňovaný cestopisnými románmi G. A. Hentyho, v medzivojnovom období politickými analýzami a pamfletmi, v čase studenej vojny hollywoodskou popkultúrou a dnes v sofistikovanej podobe prednášok a kníh T. Snydera. Tento postoj sa odráža aj v literatúre a kultúre: formou ustálených stereotypov, archetypov a naratívov, ktoré nie sú výrazne ovplyvňované politickými zmenami v Rusku, ale skôr civilizačným protikladom Východ vs. Západ. Stručne povedané anglosaské texty vo veľkej časti zachovávajú archetyp Ruska a Rusov ako kolektívnej hrozby bez ohľadu na režim, ide teda nie o ideologickú kritiku, ale o civilizačnú opozíciu. Vsuvka: v anglosaskej literatúre sa Nemci po 1945 postupne humanizovali (nacistické zločiny sa oddelili od „dobrých Nemcov“), zatiaľ čo Rusi sa „neočistili“ nikdy – stereotyp zostal. Literatúra ako nástroj formovania kolektívneho vedomia odzrkadľuje nielen konflikty, ale aj hodnotové priority kultúr. Zatiaľ čo anglosaské diela Rusov často dehumanizujú a akulturujú s cieľom mobilizovať verejnosť, ruské diela o Britoch častejšie ponúkajú kultúrnu kritiku bez potreby stelesnenia zla. To naznačuje odlišné trajektórie propagandy a iné rozmery „inakosti“ v literatúre Východu a Západu. Rusko bolo vnímané ako nepriateľské nie preto, čo robí, ale preto, čím je (alebo čím sa javí). Tento výklad vznikol ako spojenie geopolitickej rivality, civilizačnej opozície, kultúrneho neporozumenia a propagandy. V literatúre sa tento postoj zvečnil v obraze „temného Rusa“, „moskovskej hrozby“, „východného fanatika“, „ruskom vplyve“ ktorý pretrváva naprieč žánrami a režimami. Od sprisahaní proti cárom, cez intervencie po roku 1917, studenú vojnu, až po podporu ukrajinského konfliktu v 21. storočí ide o kontinuitu strategického antagonizmu, podopretú širokou paletou ideologických, mediálnych a kultúrnych nástrojov.