Políčko z filmu Charlie and the Chocolate Factory (USA / Veľká Británia, 2005).
Zdroj: film-game.sk
Progresívci, svedomití prepisovači (nielen literárnej) histórie, si nedávno vzali na mušku slávnu anglickú značku, presnejšie povedané slávne meno Roald Dahl (1916 – 1990), ktorého obľúbené a svetoznáme knihy pre deti vyšli v Británii v roku 2023 vo výrazne upravenej podobe.
Problém si ilustrujeme na príklade z nového anglického vydania knihy Charlie a továreň na čokoládu (1964, u nás 1973), hoci tá vonkoncom nie je jediná, do ktorej sa zahryzli tzv. zjemňujúci redaktori (na Západe sa používa termín sensitivity readers). [1]
V tiráži nových anglických verzií Dahlových klasických diel nachádzame poznámku, ktorá by v slovenskom preklade mohla znieť aj takto: „Na slovách záleží: Nádherné slová Roalda Dahla vás môžu preniesť do rozličných svetov a predstaviť vám tie najúžasnejšie postavy. Táto kniha bola napísaná pred mnohými rokmi, a preto pravidelne revidujeme jazyk s cieľom umožniť, aby ju všetci čitatelia mohli vychutnávať aj dnes…“ [2]
Prečo to spojenie „aj dnes“? Vykazovali vari pôvodné verzie znaky čohosi, čo malo miesto len v období pôvodného vydania, no dnes sa stalo nechceným? Áno. Dal som si tú námahu, zapriahol pár najbližších príbuzných, a porovnal anglickú verziu Charlieho z roku 2020 s inkluzívnym vydaním z roku 2023. Zmien je skutočne neúrekom, hoci… úrad hovorcu (teda hovorkyne, teda, prepáčte, „hovorcovstva“) Dahlovej pozostalosti uviedol, že zmeny v textoch sú „drobné a veľmi dobre premyslené“. [3]
O veľmi dobrom premýšľaní progresívnych mysliteľov pochybovať neradno, no podotýkam, že nie všetky zmeny v Charliem sú drobné. V tristoosemstranovej knihe som ich narátal 155. V mnohých prípadoch ide naozaj o drobný zásah, ako vynechané či prepísané slovíčko, no neraz chýbajú celé vety, ba odseky či úseky obsahujúce niekoľko veršov. Práve veršami je kniha povestná, pretože zaznievajú z úst veselých a neraz dahlovsky ironických Umpa-Lumpov, ktorí nimi komentujú určité spoločenské problémy, ako napr. nevychovanosť niektorých detských hrdinov knihy.
N. Omerová z britského denníka Guardian v súvislosti s Dahlovými prepísanými dielami konštatuje nasledovné: „Niet pochýb, že zmeny sú rozsiahle, na stovkách miest máme dočinenia s prepisovaním a vynechávaním častí textu, súvisiacich s rasou, rodom [genderom, teda rodom vo význame rodovej teórie], hmotnosťou, duševným zdravým a násilím.“ [4]
Ako to už býva, aj teraz som tento zvláštny jav, tentokrát priam zjav na poli vydavateľskej politiky, použil v pedagogickej činnosti a poveril som študentku, aby sa pozrela aj na iné diela, než je Charlie, ktorého som skúmal osobne. Vanesa Valentová sa pokúsila kontaktovať organizáciu Inclusive Minds (inkluzívne mysle), ktorá, ako sa zdá, zohráva v celej záležitosti nemalú rolu (pravda, napísala aj Dahlovmu vydavateľovi, no ten sa jej radšej ani neozval). So študentkiným dovolením uvádzam jej mejl v plnom znení:
„Dobrý večer, obraciam sa na Vás s otázkou, ktorú mám v súvislosti s bakalárskou prácou, na ktorej momentálne pracujem. Som študentkou tretieho ročníka Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela, kde študujem prekladateľstvo v kombinácii anglický jazyk a kultúra a francúzsky jazyk a kultúra. Téma mojej bakalárskej práce sa zameriava na dnešnú potrebu aktualizovaných vydaní kníh. Zameriavam sa najmä na Dahlove knihy Matilda a Čarodejnice.
Moja otázka sa týka Vás a Vašej spolupráce s vydavateľstvom Puffin Books, presnejšie Vášho vyhlásenia na Vašej webovej stránke, kde uvádzate: ,Inclusive Minds neupravujú ani neprepisujú texty, ale poskytujú tvorcom kníh cenné poznatky od ľudí s príslušnou životnou skúsenosťou, ktoré môžu zohľadniť v širšom procese písania a editovania.‘
S vydavateľstvom Puffin Books ste spolupracovali na novom vydaní kníh Matilda a Čarodejnice. Po porovnaní s pôvodnou verziou od Roalda Dahla som si všimla niektoré zmeny, ktoré boli v týchto vydaniach vykonané. Ak, ako uvádzate, to naozaj nie ste Vy, kto texty upravuje alebo prepisuje, ale len ponúkate náhľad, chcela by som sa spýtať, kto potom tieto zmeny fyzicky vykonáva, označuje a prepisuje texty, aj keď by vykonané zmeny mali byť naozaj len kozmetické. Sú texty po poskytnutí Vášho náhľadu potom preskúmané a upravené priamo redaktormi vydavateľstva Puffin Books? Snažím sa získať čo najpresnejšie a najobjektívnejšie informácie, aby som ostatných poučila a osvetlila tému, ktorá je u nás pomerne nová a neprebádaná. Ďakujem za Váš čas a teším sa na Vašu odpoveď. S pozdravom, Vanesa Valentová.“ (Valentová, 2024, s. 32)
Neveril som vlastným očiam, ale spoločnosť inkluzívnych myslí študentke naozaj odpísala a poslala jej túto neskutočne výrečnú odpoveď, ktorá, ako sami vidíte, všetko vysvetľuje:
„Ahoj, Vanesa, ďakujeme Ti za Tvoj e-mail. Nemôžeme sa vyjadriť ku konkrétnym knihám alebo projektom, ktoré poskytli jednotliví členovia našej siete. Chceli sme Ti však poďakovať za Tvoj premyslený a vyvážený e-mail a popriať Ti veľa šťastia pri písaní Tvojej záverečnej práce.
Všetky informácie, ktoré sme schopní poskytnúť, sú na našej webovej stránke a, áno, chápeš to správne. Inclusive Minds funguje tak, že tvorcovia a vydavatelia kníh sa môžu spojiť s členmi siete zástancov autenticity (jednotlivcami s priamou, relevantnou životnou skúsenosťou) a požiadať ich, aby sa podelili o svoje skúsenosti a návrhy. Tieto návrhy potom môže tvorca knihy/vydavateľ zohľadniť spolu s ďalšími prieskumami a konzultáciami, ktoré mu pomôžu pri rozhodovaní. Opäť ľutujeme, že sa nemôžeme vyjadriť ku konkrétnym knihám alebo projektom, ku ktorým mohli byť členovia siete požiadaní o príspevok. Chceme Ti však popriať veľa šťastia pri písaní bakalárskej práce a poďakovať ti, že sa snažíš zabezpečiť presnosť v tejto téme. S láskavým pozdravom, Inclusive Minds“ (Tamže, s. 32 – 33)
Aj napriek skúposti na slovo sa dá z textu vyčítať, že táto organizácia predstavuje akýsi poradný orgán, ktorý príde s návrhom, za uplatnenie ktorého však zodpovedá sám vydavateľ. Predmetná bakalárska práca stojí za pozornosť, no ja sa teraz vrátim ku knihe Charlie a továreň na čokoládu, ktorej som sa venoval osobne a kapitoly z ktorej som ešte donedávna dával čítať aj svojím študentom v rámci predmetu Vybrané kapitoly z anglickej literatúry a kultúry.
Z priestorových dôvodov sa nebudem venovať všetkým témam a podľa zjemňujúcich redaktorov hanlivým označeniam, ktoré bolo podľa nich treba vyretušovať. Na ilustráciu celkom postačí, ak sa obmedzíme na postavu Augustína Glocku, ktorý je výborným príkladom nevychovanca a ktorého samotná kniha, presnejšie povedané jej slovenský preklad, hneď v úvode predstavuje slovami „pažravec a pahltník“. (Dahl, 2020b, s. 10) Omerová na adresu novej verzie dodáva, že „Augustín Glocka […] už nie je ,tučný‘, ale ,obrovský‘…“ [5]
Každý azda cíti, že slová majú svoju váhu, majú svoje odtienky a konotácie. V prípade slov „tučný“ a „obrovský“ nie je jasné, či ide o zmenu k lepšiemu alebo naopak. Iste, takto mimo kontextu je vnímanie slov obmedzené – bolo by lepšie prečítať si celú knihu a sledovať, ako sa táto zmena uplatňuje v kontexte, no nám je už teraz jasné, že zjemňujúci redaktor považoval za potrebné slovo „tučný“ nahradiť, aby sa nedotkol skupiny ľudí, ktorí svoj osobný problém (možno aj genetického pôvodu) považujú za súčasť svojej identity. A práve identitariáni sú skupinou (zdá sa, že vôbec nie malou), ktorú zjemňujúci redaktori považujú za cieľovú, a tak jej svojimi zásahmi vychádzajú v ústrety, aby knihu mohli údajne vychutnávať všetci čitatelia aj dnes.
K problému prepisovania sa vyjadrili aj naše Literárne noviny, citujem: „Nastupujúci trend očisťovania literárnych textov od ,nevhodných slov‘ a vydávanie takzvaných inkluzívnych verzií klasických diel označil britsko-indický spisovateľ Salman Rushdie za ,absurdnú cenzúru‘. Proti takýmto úpravám sa ohradil aj nový britský premiér Rishi Sunak.“ [6] Dnes už bývalý ministerský predseda Veľkej Británie prostredníctvom hovorcu (a možno hovorkyne, prepáčte, prostredníctvom „hovorcovstva“) skonštatoval, odkazujúc na Dahlovo dielo Kamoš obor, že „strachobublovať s literárnym dedičstvom nie je namieste“ a že literárne diela by sa mali zachovávať v pôvodnej, neretušovanej podobe. [7]
Odcitujme si definíciu cenzúry z encyklopédie: „Cenzúra je nátlakový a silový akt, ktorý blokuje, manipuluje a kontroluje medzikultúrne a nadnárodné interakcie rôznymi spôsobmi a v rôznej miere. Závisí najmä […] od zavedenia určitej ideológie alebo súboru pravidiel hegemonickou mocou pre […] skupiny, ktoré v určitom historickom alebo politickom kontexte možno považovať za podriadené. Cenzúra v snahe obmedziť slobodu prejavu a komunikácie určuje, čo sa má považovať za esteticky, sociálne a kultúrne prijateľné.“ (IN Baker, Saldanha, 2021, s. 56)
Z uvedeného podľa mňa vyplýva, že zásahy do Dahlovo diela sú prejavom cenzúry, a teda jednoznačne súhlasím so S. Rushdiem, ktorý, ako vieme, si pre cenzúru vytrpel akurát dosť. (Za svoj román Satanské verše z roku 1988 sa dostal do nemilosti najmä v radoch radikálnych moslimov, ktorí ho skrze tzv. fatvu bez súdu odsúdili na smrť. Autor sa stal obeťou viacerých útokov, napr. v roku 2022 ho moslimský radikál napadol priamo na čítačke, spôsobil mu viacero bodných zranení, ako aj stratu zraku na jedno oko. A vôbec, netrpel len Rushdie, japonský prekladateľ bol za prácu na predmetnom diele zavraždený a násilnému útoku čelili aj prekladatelia do taliančiny, nórčiny a pod.)
Zásahy zjemňujúceho redaktora text ochudobňujú. Ak si požičiame pojmoslovie z translatológie, môžeme konštatovať, že v texte dochádza k výrazovému zoslabovaniu a jeho dvom podtypom: k výrazovej nivelizácii a výrazovej strate. (Popovič, 1975)
Výborne sa to dá ilustrovať na nasledujúcom príklade z kapitoly s názvom Augustínov výlet. Počas prehliadky továrne na čokoládu sú deti celé paf z čokoládovej rieky. Augustín Glocka sa neovládne, podíde tesne k brehu a zo sladkého veľtoku chlípe, čo mu hrdlo ráči. Jeho rodičia, a tiež majiteľ továrne pán Wonka ho napomínajú. R. Dahl však v pôvodnej verzii knihy konštatuje: „But Augustus was deaf to everything except the call of his enormous stomach. He was now lying full length on the ground with his head far out over the river, lapping up the chocolate like a dog.” (Dahl, 2020a, s. 87)
V slovenskom preklade S. Kondelovej stojí: „No Augustín nepočul nič len volanie svojho obrovského žalúdka. Ležal dolu bruchom na brehu a s hlavou naklonenou nad hladinu chlípal čokoládu ako pes.“ (Dahl, 2020b, s. 88)
V novšej, cenzurovanej anglickej verzii nachádzame nasledujúci opis: „But Augustus was ignoring everything. He was now lying full length on the ground with his head far out over the river, lapping up the chocolate like a dog.” (Dahl, 2023, s. 145)
Túto slušnú a vydezinfikovanú pasáž by sme mohli preložiť nasledovne: „Augustín ich však na celej čiare ignoroval. Ležal dolu bruchom na brehu a s hlavou naklonenou nad hladinu chlípal čokoládu ako pes.“
Vypadlo nám teda tvrdenie, že bol „deaf“ – teda hluchý, pravda, obrazne povedané, pokiaľ išlo o napomenutia. Zdá sa, že spoločnosť Inclusive Minds sa nechcela dotknúť komunity nepočujúcich, a tak navrhla vynechať aj slovo hluchý, hoci bolo myslené metaforicky a hyperbolicky, s cieľom vyjadriť, že Augustín to všetko púšťal jedným uchom dnu a druhým von, nenechávajúc sa rušiť. Na druhý problém sme už poukázali – z textu bolo treba odstrániť aj zmienky o jeho obrovskom žalúdku, aby sme sa náhodou nedotkli ľudí, ktorých s Augustínom nespája len láska k sladkostiam, ale aj jej priame dôsledky. Text je v každom prípade oslabený, výrazivo sa splošťuje a opis nepôsobí ani náhodou tak prepracovane ako v origináli.
Na tomto mieste súhlasím s A. Eduardom, ktorý uvádza: „Tieto javy dezinfikujú, splošťujú a otupujú svet, ktorý by mal byť bohatý na tvorivosť, experimentovanie a rast. A to nie je dobré pre nikoho. Snaha vytvárať umenie, ktoré nikoho nerozruší, vytvorí len umenie, ktoré nikoho nezaujme, nezabaví a neinšpiruje.“ [8]
A zabúdať netreba ani na to, že ide o orwellovské falšovanie histórie. R. Dahl a jeho postavy sa predsa nevyjadrovali tak opatrnícky, a vôbec, v dobe, keď bola kniha napísaná, ľudia natoľko progresívne predsa neuvažovali. Bojovníkov za sociálnu spravodlivosť, zjemňujúcich redaktorov a ľudí, akými sú pracovníci organizácie Inclusive Minds, „poháňa utopická vízia, ktorá ich vedie k snahe prepisovať dejiny a vymýšľať nanovo jazyk, ktorý by odrážal ich ideál sociálnej spravodlivosti.“ (Dreher, 2021, s. 10)
Pravdaže, nájdu sa aj takí, ktorí daný jav za cenzúru nepovažujú, a ak aj považujú, neprekáža im, pretože veria, že detské knihy R. Dahla sú jednoducho urážlivé a dieťa môžu naozaj raniť. K týmto ľuďom radím literárnu kritičku S. Shaffiovú, ktorá tvrdí nasledovné: „Ak celá zloba postavy tkvie v tom, že má jazvu alebo nadváhu, potom sa podľa mňa musíme zamyslieť, čo to vypovedá o nás ako spoločnosti a o diele samotného spisovateľa.“ [9]
Niečo by na tom bolo, len škoda, že v tomto prípade nie je. Zloba postavy Augustína Glocku predsa nespočíva v tom, že má nadváhu. Shaffiová, ako by sa mohlo zdať, sa z dnešného progresívneho pohľadu na vec snaží Dahla, ktorý dielo vydal v roku 1964, obviniť z ďalšej z mnohých fóbií, ktoré, ako naznačuje aj R. Dreher, sa dnes rozmáhajú ako huby po daždi: „Rozsah súčasných ideozločinov sústavne narastá: homofóbia, islamofóbia, transfóbia, bifóbia, tučnofóbia, rasizmus, ableizmus […] a tak ďalej. Je ťažké vedieť, či sa ešte nachádzate na bezpečnom území alebo idete práve šliapnuť na mínu.“ (Dreher, tamže, s. 83)
Glockov problém spočíva v jeho neposlušnosti, sebeckosti a chamtivosti. Tučnota, ktorou trpí, je len jedným z dôsledkov menovaných vlastností. Každý, kto Charlieho čítal (alebo videl film), vie, čo Augustín urobil – nevedel sa ovládať, pil priamo z čokoládovej rieky, aj keď ho majiteľ továrne pán Wonka žiadal, aby to nerobil. Wonka, pravda, nechcel, aby sa Augustínove sliny dostali do čokoládových výrobkov a nakazili tak tisíce detí i dospelých po celom svete. Glocka však nepočúval, a neposlúchol ani rodičov, ktorí ho opakovane okrikovali, aby prestal: „,Gusto, milióny ľudí v celej krajine dostanú od teba ten tvoj odporný kašeľ!‘ hrešila ho mama. ,Dávaj pozor!‘ varoval ho pán Glocka. ,Priveľmi sa nakláňaš dopredu!‘“ (Dahl, 2020b, s. 88)
Augustín padá do čokoládovej rieky a o správnosti našich úvah nás presviedča aj reakcia zo strany jeho otca, ktorý na manželkinu výzvu, aby do čokoládovej rieky skočil a zachránil si syna, reaguje slovami: „,Bože môj, ženská! Hádam nechceš, aby som tam skočil. Mám na sebe svoj najlepší oblek!‘ bránil sa pán Glocka.“ (Dahl, 2020b, s. 89)
Zrazu je nad slnko jasnejšie, odkiaľ vietor fúka – z rodiny, ako zvyčajne. Zdá sa, že Augustín nie je jediným sebcom a márnivcom spomedzi Glockovcov. Glocka sa topí v čokoládovej rieke a následne trpí aj preto, že ho vtiahne rúra na odsávanie čokolády, no toto utrpenie neprežíva preto, že by bol tučný. Glocka je, naopak, tučný napr. preto, že nepočúva ani len vlastných rodičov a nevie sa ovládať. Práve preto príde trest. Toto je jedno z morálnych ponaučení Dahlovho diela.
Shaffiová to postavila na hlavu, nadčasové posolstvo jej zjavne uniká a namiesto toho sa zameriava na jednu konkrétnu Augustínovu vlastnosť – tučnotu –, akoby tá a len tá postavu definovala v jej celistvosti, čo, samozrejme, nie je pravda. „Zredukovanie jednotlivca na jeho ekonomický status alebo na jeho rasovú, sexuálnu či rodovú identitu [či identitu človeka s nadváhou, mohli by sme dodať] je antropologický omyl. Je to nepravdivé, a preto nespravodlivé.“ (Dreher, tamže, s. 91, vsuvka autor) R. Dahl sa snaží upozorniť na potrebu dobrej výchovy a na to, aké dôsledky môže pre deti mať skutočnosť, že neposlúchajú, nehovoriac o dôsledkoch sebectva, chamtivosti a pahltnosti v každom slova zmysle.
Kde sú tie časy, keď literárne kritičky vedeli, na čo primárne slúžia knihy pre deti? Kde sú tie časy, keď redaktorky pri čítaní detskej knižky vedeli odhaliť morálne ponaučenie? Kde sú tie časy, keď ľudia boli tuční aj bez toho, aby sa považovali za členov komunity tučných, ktorá je na svoju identitu natoľko hrdá, že ju literatúra dráždi až tak, že ju treba cenzurovať?
Súhlasím s kritičkou I. R. Williamsovou, ktorá, ako sa zdá, veci rozumie oveľa lepšie než mnou citovaná kolegyňa z redaktorskej branže: „,Každá generácia bude považovať nové veci za problematické alebo potenciálne urážlivé a hrozí, že sa veci stratia spôsobom, ktorý nemusí dávať zmysel,‘ konštatuje Williamsová. Namiesto zmeny toho, čo je v knihe, Williamsová navrhuje, aby vydavatelia poskytli úvod a sprievodný materiál, ktorý by rodičov, učiteľov a deti upozornil na to, čo čítajú.“ [9]
Presne tak, vydavateľská politika predsa umožňuje predslovy a doslovy, kde sa dá všeličo vysvetliť (ak by teda niekto skalopevne trval na tom, že pôvodný text z roku 1964 by sa mohol niekoho dotknúť), preto nechápem, prečo v krajine pôvodu siahli radšej po týchto barbarských editorských praktikách.
Jasno vo veci má aj citovaný literárny kritik A. Eduardo, s ktorým nemožno nesúhlasiť: „Mali by sme deti naučiť, že pri každom čítaní staršej knihy sa môžete dozvedieť niečo nové o ľuďoch, ktorí žili v minulosti. Prehĺbi to ich vnímanie sveta a ukáže im to, že naše vlastné spoločenské a morálne normy budú budúcim generáciám pripadať zvláštne a čudné – bez ohľadu na to, čo dnes považujeme za pravdu.“ [10]
V človeku treba budovať určitú odolnosť, a neudržiavať ho v umelej bubline, ktorá pri prvom kontakte s realitou bolestivo praskne. Odolnosť sa buduje v rodine i v škole. V rodine i v škole sa odolnosť a tolerancia k názorom iných môže budovať aj skrze diela R. Dahla. Dnes sme paradoxne svedkami veľmi nezdravého trendu, ako som sa presvedčil, keď som nedávno počas prednášky o homosexuálnej propagande so študentami tvrdil, poviem to obrazne, že dve a dve sú štyri. (Počas diskusie po prednáške som povedal, že určitý ľudský telesný orgán nie je pohlavný – čo je v súlade s elementárnymi poznatkami z biológie človeka –, aj keď sa tak v určitých nateraz nemenovaných kruhoch používa.) Niektoré kolegyne sa rázne ozvali – na jednej strane so zjavným faktom súhlasili, no jednohlasne dodali, že podobné tvrdenie na akademickej pôde nemá miesto, pretože by som sa ním mohol niekoho dotknúť.
S kolegyňami kategoricky nesúhlasím a odvolávam sa na slová (dnes už svätého) Johna Henriho Newmana (1801 – 1890), ktorému Cirkev 1. novembra 2025, ako tridsiatemu ôsmemu teológovi v dejinách, udelila titul učiteľa Cirkvi a ktorý je známy aj vďaka esejam o poslaní univerzity, keďže sám roky prednášal na Oxfordskej univerzite a po konverzii na katolícku vieru pôsobil ako rektor Katolíckej univerzity v Dubline:
„Musím však ísť ešte ďalej: Aj keby sme mohli, páni, vyškrtnúť zo vzdelávania literatúru, predsa len by sme tým cúvli pred svojou zrejmou povinnosťou. Veď prečo iné vzdelávame, než aby sme pripravili pre svet? Prečo u mnohých pestujeme rozum aj potom, čo získali prvé základy poznania, ak len nie pre tento svet? […] Ak teda univerzita priamo pripravuje pre tento svet, nech je tým, za čo sa vyhlasuje. Nie je to kláštor, ani seminár, je to miesto, kde sa ľudia zo sveta majú stať súcimi pre svet. Nejako im nemôžeme zabrániť ponoriť sa do sveta aj so všetkými jeho spôsobmi, princípmi a zásadami, až príde ich čas, no môžeme ich pripraviť na to, čo je nevyhnutné. Nemôžeme sa však naučiť plávať v búrlivých vodách bez toho, aby sme do nich vstúpili. Zakážme (nehovorím konkrétnych autorov, konkrétne knihy, konkrétne úryvky) celú svetskú literatúru ako takú, vystrihneme z kníh v našich triedach všetkých hrubé prejavy prirodzeného človeka a tieto prejavy budú čakať na nášho žiaka hneď za dverami prednáškových sál ako živá a dýchajúca skutočnosť. Stretnú ho tam so všetkým kúzlom novosti a fascinujúcou duchaprítomnosťou či prívetivosťou. Dnes študent, zajtra súčasť veľkého sveta; dnes obmedzený len na životopisy svätých, zajtra vrhnutý do Bábelu – bez toho, aby mu niekto niekedy dovolil slušné potešenie z dôvtipu, humoru a predstavivosti, aby si vypestoval náročný vkus, aby dostal pravidlá, ako rozlíšiť ,vzácne od bezcenného‘, krásu od hriechu, pravdu od sofistiky prírody, nevinné od otráveného.“ (Newman, 2015, s. 173)
Nazdávam sa, že Newmanove slová sú nadčasové. Vo veľmi spriaznenom duchu sa vyjadruje aj ateistický súčasný filozof a bojovník proti postmodernizmu (teda celkom iný typ svätca) S. Hicks, ktorý na margo slobody slova na akademickej pôde hovorí:
„Pátranie po poznaní si vyžaduje slobodu prejavu. V tomto bode súhlasím s C. Vannom Woodwardom: ,Cieľom univerzity nie je, aby sa jej členovia cítili bezpečne, spokojne alebo dobre, ale aby poskytla fórum pre nové, provokatívne, znepokojujúce, neortodoxné, dokonca šokujúce veci, ktoré môžu byť pre mnohých hlboko urážlivé, a to tak vnútri, ako aj mimo jej múrov… Nemyslím si, že univerzita je alebo by sa mala snažiť byť politickou alebo filantropickou, paternalistickou alebo terapeutickou inštitúciou. Nie je klubom ani spolkom na podporu harmónie a zdvorilosti, aj keď sú tieto hodnoty dôležité. Je to miesto, kde sa dá premýšľať o nemysliteľnom, diskutovať o nepomenovateľnom a spochybňovať nespochybniteľné.‘“ (Hicks, 2019, s. 244 – 245)
Nazdávam sa, že toto pravidlo učenia sa na univerzite možno preniesť aj na pravidlo učenia sa v škole života s Dahlovým dielom v ruke. Newmanove a Hicksove úvahy sa, pravda, s možnosťou zahrnutia vysvetliviek vo forme predslovu či doslovu nijako nevylučujú. Hicks sa vo svojej knihe o postmodernizme vyjadruje aj na tému psychickej ujmy, presnejšie urážania sa. Problém vysvetľuje na príklade s bejzbalovou pálkou. Tvrdí, že ak nás ňou niekto udrie po hlave, dotkne sa nás, naruší našu pohodu, dokonca zdravie, ohrozí nás na živote, pričom dôsledky tohto fyzického útoku nie sme schopní ovládať. Je to skrátka mimo nás, no keď začujeme výrok, ktorý sa nám z akéhokoľvek dôvodu nepozdáva, za útok to považovať nemožno:
„Najskôr sa zamyslime nad slobodou prejavu, ktorá je liberálnym dušiam natoľko drahá, zamyslime sa nad tým, že existuje rozdiel medzi prejavom a činom. Môžem povedať niečo, čo poškodí vaše city a môžem to urobiť úplne slobodne. Ublížiť vám na tele – povedzme tak, že vás udriem pálkou – však nesmiem. Ak by som to urobil, orgány ma môžu postihovať, čo však v prvom prípade urobiť nemôžu.“ (Tamže, s. 241)
Hicks chce povedať, že fyzickú bolesť pod palcom nemáme, kým fakt, že sme sa urazili, je dôsledkom aj našich rozumových schopností. Úder i reč považuje za javy fyzické, no zdôrazňuje:
„Je tu však významný kvalitatívny rozdiel, na ktorom musíme trvať. Je veľký rozdiel medzi tým, keď sa vám na tele zlomia zvukové vlny, ako keď vám niekto na tele zláme bejzbalovú pálku. Oboje je fyzikálnej povahy, ale lámanie bejzbalovej pálky zahŕňa dôsledky, nad ktorými nemáte kontrolu. Bolesť nie je záležitosťou vašej vôle. Naopak, v prípade zvukových vĺn, ktoré sa prelievajú cez vaše telo, je spôsob, akým ich interpretujete a vyhodnotíte, plne pod vašou kontrolou. To, či si nimi necháte ublížiť, závisí od toho, ako vyhodnotíte intelektuálny obsah tejto fyzickej udalosti.“ (Tamže, s. 241 – 242)
Slovom, či sa urazím, závisí plne odo mňa. Hicks uvádza príklad s komentárom rasistickej povahy a tvrdí, že ak ho niekto nazve „poondiatym belochom“, teda ak kvalitu jeho osobnosti obmedzí iba na farbu pleti a vyjadrí sa k nej hanlivo, koná selektívne, iracionálne a nesprávne, a preto terč podobného útoku nemá najmenší dôvod uraziť sa, pretože daný výrok je predsa len ovocím obmedzenej mysle slovného útočníka neschopnej vnímať človeka v jeho celistvosti. Úbohým je v skutočnosti samotný útočník.
S Hicksom tu podľa môjho názoru nemožno nesúhlasiť a môžeme si len želať, aby podobne identitariánsky nedegradovali ľudí na akési živé stelesnenia určitých vlastností ani redaktori či literárni kritici tak, ako to vidíme v niektorých nových vydaniach Dahlových diel.
Pre úplnosť dodajme, že na základe výhrad čitateľov, ktorých v texte spomínam, no i mnohých iných, a pod vplyvom tlaku, ktorí vyvolali, sa podarilo dosiahnuť kompromis. „Po nevôli, ktorú v Spojenom kráľovstve vzbudil prepis diela Roalda Dahla, sa preto vydavateľstvo Puffin UK rozhodlo vydať aj ,klasickú kolekciu‘, ktorá bude obsahovať pôvodné texty autora.“ [11] Vychádzať budú teda nové i staré verzie. [12] Anglický čitateľ si môže vybrať, či bude čítať R. Dahla či nechutne vydezinfikovanú ponášku z pera zjemňujúcich redaktorov poplatných dnešným nezdravým trendom. Verím, že u nás vydávanie cenzurovaných verzií Dahlových rozprávok nehrozí.
Poznámky
[1] Termín zjemňujúci redaktor používa študentka V. Valentová vo svojej bakalárskej práci Prepis knižných klasík Matilda a Čarodejnice od R. Dahla v súlade s dnešnou senzitivitou čitateľov.
[2] Dahl. R. 2023. Charlie and the Chocolate Factory. London: Puffin Books, ISBN 978-0-241-55832-4 (poznámku nájdeme v prednej tiráži, preložil ju autor).
[3] TU: https://www.dw.com/en/roald-dahls-works-and-the-role-of-sensitivity-readers/a-64796277
[4] TU: https://www.theguardian.com/world/2023/feb/21/first-edition-roald-dahl-edits
[5] Omerová používa v anglickom článku slová „fat“ a „enormous“.
[7] TU: https://www.politico.eu/article/uk-rishi-sunak-attack-airbrush-roald-dahl-classic/
[8] TU: https://www.thefire.org/news/why-sensitivity-readers-are-bad-free-speech-art-and-culture
[9] TU: https://www.theguardian.com/world/2023/feb/21/first-edition-roald-dahl-edits
[10] TU: https://www.thefire.org/news/video-roald-dahls-classic-books-altered-publisher-puffin
[12] TU: https://variety.com/2023/film/news/matilda-roald-dahl-rewritten-rerelease-1235534515/
Zdroje
BAKER, M., Saldanha, G. (2021): Routledge Encyclopedia of Translation Studies. Third Edition. London and New York: Routledge, ISBN 13: 978-1-138-93333-0.
DAHL, R. (2020a): Charlie and the Chocolate Factory. London: Puffin Books, ISBN 978-0-141-36537-4.
DAHL, R. (2020b): Charlie a továreň na čokoládu. Nitra: Enigma. ISBN 978-80-89132-77-5 (preložila Soňa Kondelová).
DAHL, R. 2023. Charlie and the Chocolate Factory. London: Puffin Books, ISBN 978-0-241-55832-4.
DREHER, R. (2021): Neži v lži. Bratislava: Postoj Media, s. r. o. ISBN 978-80-89994-41-0 (preložil Lukáš Krivošík).
HICKS, S. R. C. (2019): Explaining Postmodernism. Skepticism and Socialism from Rousseau to Foucault. Redlan Bay: Connor Court Publishing, ISBN: 9781925826326.
NEWMAN, J. H. (2015): Idea univerzity (1. časť). Kolégium Antona Neuwirtha, ISBN 978-80-970546-7-0 (preložil Matúš Sitár).
POPOVIČ, A. (1975): Teória umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran.
VALENTOVÁ, V. (2024): New editions of R. Dahl’s classics Matilda and The Witches in accordance with today’s readers‘ sensitivity (bakalárska práca, konzultoval M. Kubuš).
Internetové zdroje
ANONYM 2023 (26. februára)
EDUARDO, A. 2023 (31. marca)
HUCAL, S. 2023 (23. februára)
OMER, N. 2023 (21. februára)
RAMACHANDRIAN, N. 2023 (24. februára)
