Prízraky politickej korektnosti v umení a jazyku

„Aby poriadni ľudia pri stretnutí s čiernou či inou menšinou nemuseli od strachu srať do gatí, že použijú nesprávne označenie… Ako sa aktuálne povie Inuit, Róm a Sinti, aké je správne oslovenie pre ľudí v rôznych štádiách zmeny rodu, a môže sa ešte hovoriť starec?“

(Sibylle Bergová:GRM. Brainfuck. Bratislava: Inaque, 2021, s. 115).

Citát je z románu známej nemeckej spisovateľky (*1962, žije vo Švajčiarsku), autorky tridsiatich divadelných hier, pätnástich knižiek (jej diela preložili do viac ako tridsiatich jazykov). Predostiera v ňom čitateľovi dystopiu sveta, v ktorom budeme žiť zajtra, pozajtra, o pár rokov. Je to príkra, až drastická kritika neoliberalizmu, ktorý atavisticky pohltil a pohlcuje planétu a najmä euroatlantickú civilizáciu so všetkými jeho neblahými dôsledkami: prax Veľkého brata, ľudí nahrádzajú algoritmy, miesto pre sny takmer neexistuje. Už to nie je liberalizmus s výhradnou orientáciou na ekonomiku. Neoliberálne princípy prenikajú do všetkých sfér života – kultúry, umenia, vzdelávania, rodinného života, vedy, justície a politiky –, spoločnosť sa stáva obyčajným príveskom ekonomiky. Vedie to k zvyšovaniu výdavkov na súdnictvo a väzenstvo, k znižovaniu výdavkov na verejné školstvo, klesajú dane z finančných transakcií, dane z majetku, z vysokých príjmov a dedičstva, vzrastajú verejné poplatky, dane zo spotreby a bývania. Skrátka, národný štát sa krok za krokom privatizuje. A čo je horšie, privatizuje sa aj národný jazyk za pomoci barličiek politickej korektnosti, ktorá je pre spisovateľku desivým strašiakom.

Sofistikovaný nástroj cenzúry

Politická korektnosť ako taká a osobitne v jazyku, hovorí autorka, je niečo ako Orwerllov newspeak; prikrášľuje reálie života, nenazýva veci pravými menami, ignoruje a obchádza fakty, zámerne manipuluje s vedomím ľudí, stáva sa sofistikovaným nástrojom cenzúry. Prikazuje nám, čo a ako máme hovoriť, čo je prípustné a neprípustné, dovolené, resp. nedovolené. Kumštuje so slovami, vymýšľa pre nás novotvary, výrazy, ktoré zastierajú identifikáciu osôb a vecí, vyhutuje vlastný jazyk: ekonomicky znevýhodnená osoba (nezamestnaný), člen marginalizovanej skupiny (Róm), nový občan (migrant), nedokumentovaný človek (nelegálny migrant), humanitné bombardovanie (ospravedlňovanie útokov na civilné ciele), obranný raketový systém (zbrane hromadného ničenia), paralelné škody (obete vojny), kolaterálne či vedľajšie škody (mŕtvi civilisti), mierové sily (vojaci), zadržiavaná osoba (zajatec), neutralizácia hrozby (zabitie nepriateľa) a podobne.

Napokon, politika a politická korektnosť kráčajú v postmodernej ére ruka v ruke. Ako siamské dvojčatá! Najpríznačnejšie sa to prejavuje napríklad v takom fenoméne, ako je vojna, ktorá nemá jasné hranice, ani jasne vymedzené jednotky – všetko je dekonštruované, zbavené logických vzťahov, fragmentarizované do určitých bodov, ktoré nevytvárajú bojovú líniu, rozptyľujú sa do mnohých fragmentov. Nič sa nedefinuje – cieľ vojny, ani spojenectvo, a vlastne ani to, kto je nepriateľ. Nedefinuje sa vlastne nič…

Film v zajatí „povinných“ kvót v hereckom obsadení

A tak je to, žiaľ, v dobe postfaktickej i s umením, predovšetkým tým najprístupnejším a najmasovejším  – filmovým umením; politická korektnosť sa doň zakosílila s nezvyčajnou razantnosťou, najmä Hollywoode a v európskom priestore. Môžeme si to ilustrovať na celom rade filmov, napríklad na postavách a obsahu seriálu Witcher (Zaklínač) z dielne kalifornskej spoločnosti Neftlix, ktorý, ak mal uzrieť svetlo sveta, musel už pri castingu obsiahnuť všetky rasové, rodové a genderové kritériá:
Fringilla Vigo – pôvodne biela čarodejnica, hrá ju černošská herečka Mimi Ndiweniová;
Triss Merigold – v pôvodine svetlovlasá biela žena, stvárňuje ju Anna Shafferová, mulatka;
elfovia a obyvatelia kráľovstiev – rôznorodé obsadenie bez očividného vzájomného kontextu, ale so silným multikultúrnym nábojom.

A pritom knižná séria Zaklínač (Wiedźmin) od poľského autora Andrzeja Sapkowského, ktorá slúžila ako predloha na filmové spracovanie, je silne zakorenená v slovanskej kultúre, mytológii a stredovekej atmosfére. Rozpráva príbeh Geralta z Rivie – samotárskeho lovca príšer, ktorý sa snaží nájsť svoje miesto v morálne nejednoznačnej spoločnosti plnej mágie, monštier a ľudských intríg. V knihách dominujú biele postavy, mená a prostredie pripomínajú Poľsko, Slovensko, Česko či Slovinsko. Jednotlivé rasy (ľudia, elfovia, trpaslíci) reprezentujú fantasy bytosti, nie etnické skupiny ako v reálnom svete.

Seriál sa stal jednou z najdiskutovanejších otázok politickej korektnosti v moderných audiovizuálnych adaptáciách. Poukazovalo sa hlavne na stratu autonómnosti sveta – svet Witchera stratil slovanskú identitu a kultúrny realizmus, tvorcovia zneužili diverzitu na marketingový nástroj, ktorý výrazne oslabil vyznenie umeleckého zámeru, výber hercov pôsobil ako splnenie kvót, nie ako tvorivý proces. Fanúšikovia z Poľska a strednej Európy pokladali seriál za odcudzenie ich dedičstva. Ukázalo sa, že úsilie o politickú korektnosť za každú cenu prekročilo akékoľvek únosné hranice tvorivej invencie a v plnej šírke odhalilo konflikt medzi kultúrnou autentickosťou a progresivistickým ideologickým tlakom, ktorý dnes sprevádzamnohé filmové produkcie.

Podobných „neftlixáckych” výtvorov môžu diváci sledovať na obrazovkách televízorov smart nemalú hŕbu. Nezaostávajú, ako sme už naznačili, ani európski producenti, najmä však britskí a francúzski. Len tak letkom môžeme spomenúť povedzme seriál Anne Boleynová (Spojené kráľovstvo, 2021) o rovnomennej anglickej kráľovnej, manželke Henricha VIII., ktorú hrá, paradoxne, černošská herečka Jodie Turner-Smithová. Príbeh zachytáva posledných päť mesiacov jej života, predstavuje ju ako silnú, ambicióznu a politicky uvedomelú ženu pohybujúcu sa v patriarchálnom prostredí. Výber herečky bol v tomto prípade kontraproduktívny, skresľujúci, nerešpektujúci dané historické reálie. Kritika tvorcom oprávnene vyčítala, že dej násilne transformovali na metaforu súčasných tém rodovej rovnosti a identity.

Anne Boleyn Official Trailer | Streaming AMC+ Exclusively on Dec 9th. Úvodné foto je z tohto traileru.

Napokon, britská filmová „kuchyňa“ sa len tak hmýri príbehmi s absurdnou politickou korektnosťou: seriál Bridgerton (jeho výroba pokračuje od roku 2019) o viktoriánskom Londýne v 19. storočí s multirasovým šľachtickým dvorom, miniséria Les Misérables (Bedári, 2019) s viacerými hercami nebielej pleti, seriál Doctor Who (Doktor Kto, nakrúca sa od roku 2005 až po súčasnosť – hlavná mužská postava sa najnovšie, po dlhých rokoch vysielania, reinkarnuje v ženu. Dej dotvárajú postavičky rozličného pôvodu či sexuálnej orientácie. Mediálne známych 72 „pohlaví“, povedané uštipačne, tam však zatiaľ chýba). A takto by sme mohli dať pod drobnohľad jeden titul za druhým…

Náš televízny divák sa až pričasto ocitá pod drvivým tlakom francúzskych detektívnych seriálov (jeden z nich s názvom Candice Renoirová sa len nedávno skončil v STV), ktoré sú takpovediac ukážkovou výkladnou skriňou na obsadzovanie rolí povinnými kvótami politickej korektnosti. Nesmie v nich chýbať černoch, Arab, mulat, lesba, gay, človek s fyzickým postihnutím (niekedy aj mentálnym), milostné scény ľudí rovnakého pohlavia  – nič proti tomu, ak sa to vo filme objaví sporadicky, taký je život –, ale ak sa to stane pravidlom, vyznieva to násilne, strojene, až stupídne. Francúzsko ako celok také určite nie je, no Paríž je v tomto smere úplne iná pesnička. Ak sa prejdete po jeho bulvároch a uliciach, častejšie stretnete človeka inej farby pleti ako pôvodom Francúza, človeka s románskymi koreňmi.

Európa pácha samovraždu

Táto skutočnosť sa napríklad výrazne prelieva viacerými románmi významného francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa, ktoré sa svojou radikálnosťou posúvajú do dystopickej roviny. Zalistujme si napríklad v jednej z jeho najkontroverznejších kníh – Podvolení (Praha: Odeon, 2015, český preklad Alois Bejblík), v ktorom reaguje na nastupujúcu migrantskú krízu vEurópe roku 2015. Berie si na paškál pokrytectvo politikov, konformnosť novinárov a zbabelosť intelektuálov tzv. kaviarne. Nenápadne upozorňuje, že zo strany islamistov neprišlo ku krvavej invázii, lež v zajatí morálky politickej korektnosti sme sa im sami podvolili. Všetky svoje vnútorné pocity vložil do hlavnej postavy románu – rozpolteného profesora literatúry na parížskej Sorbone, ktorý po návrate z dovolenky (po prvom kole prezidentských volieb, v ktorom uspeli predstaviteľka Národného frontu a reprezentant Moslimskej jednoty) sarkasticky konštatuje: „Všetky noviny už počas niekoľkých desaťročí sa vysmievali z údajných kuvičích hlasov, ktoré predpovedali občiansku vojnu medzi moslimskými imigrantmi a západoeurópskym domácim obyvateľstvom“ (s. 43). Alebo: Nový rektor Sorbony Rediger predstavuje hrdinovi príbehu svoju manželku takto: „To je moja prvá žena. Určite sa zoznámite so všetkými mojimi manželkami“ (s. 194). Presne tak: štyridsaťročnú manželku do kuchyne, pätnásťročnú na iné veci… najskôr bude mať ešte jednu alebo dve ženy vo veku medzi tými dvoma. O niekoľko strán ďalej dodáva: „Táto Európa, ktorá bola vrcholom ľudskej civilizácie, spáchala vskutku samovraždu v priebehu niekoľkých desiatok rokov.“

Áno, takto nejako predpovedá Houellebecq budúcnosť Európy ako dôsledok prehnanej a premrštenej politickej korektnosti. A nie je to iba Francúzsko. Profesor Samuel Brečka cituje na svojom blogu švajčiarsky týždenník Die Weltwoche, ktorý píše o tom, ako verejnoprávni vysielatelia ARD a ZDF školia svojich redaktorov (týka sa to najmä migrácie a cudzincov). Napríklad slovo „utečenec“ je zakázané. Na druhej strane je povolené slovo „vysídlená osoba“, pretože slovo „utečenec“ údajne znamená „zmenšujúci sa“ (aký to nezmysel!). Pojem „ľudia s migračným pôvodom“ už nie je prijateľný, hoci sám osebe už zaváňa politicky korektným newspeakom. Rovnako je neprijateľný pojem „vlna utečencov“, lebo naznačuje, že „politika je bezmocná tvárou v tvár hrozbe, a preto zodpovednosť pripisuje samotným žiadateľom o azyl“.

V závere Brečka konštatuje: „Materiály pre tieto kurzy jazykovej očisty pochádzajú od Integrácie mediálnych služieb, takzvanej mimovládnej organizácie, ktorú – ako by sa dalo uhádnuť – tiež sponzoruje vláda. A to nie je malá suma: Približne tri milióny eur pochádzajú od splnomocnenca spolkovej vlády pre integráciu. Federálne ministerstvo vnútra pridáva ďalších 280 642 eur. A údajná mimovládna organizácia dostáva 909 972 eur z Migračného fondu EÚ. Okrem toho je tu značné množstvo peňazí od súkromných nadácií prepojených so štátom.” (noveslovo.eu, 5. 11. 2025).

Slovensko v polotieni politickej korektnosti

Na akom slniečku sa vyhrieva politická korektnosť v slovenskom umení a literatúre? Na čiastočne odlišnom! Na rozdiel od západných krajín sa ešte vždy skrýva v polotieni, zatiaľ môžeme hovoriťo jemných náznakoch akéhosi „importu“, ktorý prichádza spolu s globalizáciou a spoločenskými diskusiami o rovnosti, menšinách či rodovej identite, hoci, a to treba zdôrazniť, v mladej próze a poézii sa po roku 2020 (Zuzana Šmatláková, Nicol Hochholczerová, Michal Baláž) objavujú práce na túto tému, no ako inak, chýba im autentickosť a navyše ideologický manierizmus prekrýva silu umeleckejvýpovede. V literatúre pre deti a mládež je trocha iná situácia – táto oblasť nesie v sebe pečaťprekladových kníh (týka sa to kníh aj pre dospelých), v ktorých sa niekedy na základe západného vzoru vytrácajú neodmysliteľné autentické stereotypy (napríklad chlapec ako hrdina) a podobne. Prichodí poukázať i na nezdravú prax niektorých vydavateľstiev, keď v moderných vydaniach starších rozprávok menia výrazy alebo scény, ktoré podľa nich pôsobia „nekorektne“.

Kritika konštatuje, že literatúra sa postupne zbavuje vulgárnosti a obscénnosti – tvrdí, že podaktorí autori ako Peter Pišťanek (Rivers of Babylon) či Dušan Tarageľ by dnes mali so svojou iróniou a drsným, až sexistickým realizmom isté problémy – vydavateľstvá by ich diela pravdepodobne odmietli alebo ich výraznejšie upravili. Otázne je, či je to pravda a či to nie je len zbožné želanie na prekrytie očí. Ako si inak vysvetliť výrony hnusu v knihe Ivana Medešiho Jedenie, za ktorú získal v roku 2019 Cenu Anasoft litera. Bridí sa mi citovať z nej, ale v tomto prípade je to na ilustráciu nevyhnutné: „Už bežkala. I poprdávala. Božinku, miešaný smrad hovna, moču a tesne zarytých gatiek v omenštruovanom uteruse! Aj spod sukienky to tak divne duní. Stupňovito. Čo krok, to nová vlna usratej chmárky. Pomedzi kroky akoby nič, potom krok, a bum! Nová bomba hovna, gatiek, šťaniek a vaginálnych sopľov“ (Petrikovce: VALAL 2018, s. 67).

Nuž, aj takto môže vyzerať „politická korektnosť“ v jazyku… A Boh nás ochráň, aby literárna tvorba skončila v takomto opovrhnutia hodnom stereotype a a uniformite…

Aktivistickí filmoví tvorcovia

Politická korektnosť otvorila zoširoka náruč najmä progresivistickým filmovým tvorcom, zväčša z košiara bratislavskej kaviarne, onej polovice obyvateľstva (spolu s vrstvou priaznivcov), ktorá o tej druhej polovici tvrdí, že je dehumanizovaný plebs bez vlastnéhonázoru, preto ho treba viesť za ručičku, vtĺkať mu do hláv „to správne“ videnie sveta o jednej jedinej pravde; ich neomylné hlavy stvorili také propagandistické agitky ako Sviňa (2020, Mariana Čengel Solčanská, Rudolf Biermann). Film o rozpráva o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, kde čiernobiele filmárske videnie zaslepuje a oslepuje pravdu a fakty, hrmotne brnká na emocionálnu strunu a pod ozvenou spievajúcich mytologických Sirén volá na svoju stranu zblúdilé ovečky. A práve v tomto hlučnom filmovom virvare sa politici premieňajú na démonov a občianski aktivisti či novinári na anjelov s krídlami. Apropo, ako to povedal známy český filozof o týchto anjeloch s krídlami? Len si to zopakujme: „Novinár chce všetko vedieť o svojom politikovi. A prečo to nemá platiť o samotnom novinárovi. Ktovie, aké skryté pohnútky ho vedú k tomu, že píše tak, ako píše? Chcem poznať jeho súkromie, inak mu neverím. Chcem vedieť, čo šepká do uška svojej milenke či milencovi? Nech sa to nakrúti na video a vysiela v hlavnej spravodajskej relácii! Chcieť o niekom niečo vedieť je neprimeraný nárok, demagogický a najmä protidemokratický.“ Napokon, neplatí to vari aj o takýchto typoch filmárov. Až to by boli trháky, kasové filmy…!

Ďalší film Slúžka (2023, Mariana Čengel Solčanská) sa doslova kúpe v progresivistickom močiari; nastoľuje feministickú problematiku s výraznou orientáciou LGBTQ+, kde mužské postavy vyznievajú sploštene a negatívne. Pravda, takéto a podobné filmy sa v ostatnom období vyrojili ako huby po daždi. Nepolievala ich však májová dažďová vlaha, lež kešene predchádzajúcej vlády a zahraniční donori.

Nehovoriac pritom o nových filmoch Duchoň (2025, Peter Bebjak), kde z hviezdneho speváka urobili opilca) a Černák (2025, Jakub Kroner), v ktorom tvorcovia prelievajú krokodílie slzy nad osudom niekoľkonásobného surového vraha. Ostatne, na pravde a férovosti predsa nezáleží, hlavná vec, že sa napĺňajú vlastné peňaženky a že ľudia bez ostychu a rozmyslu „papajú“ lži a myšlienky plné nenávisti. O to predsa ide…

Paradoxne, otázky politickej korektnosti sa pertraktúvajú aj v cirkvách. Prím vedú nepochybne cirkvi západnej proveniencie a neraz sa až násilne usilujú o genderovo neutrálny jazyk (napríklad anglikánska cirkev a evanjelická cirkev v USA zmenili výraz pre „Boha-Otca“ na „Tvorca“, v Biblii nahradili pojem „bratia“ na „bratia a sestry“, dokonca sa objavujú zobrazenia Ježiša v etnických podobenstvách. Slová ako „muž“ či „otec“ sa vo všeobecnosti nahrádza slovami„ľudský jedinec“ alebo „ľudská bytosť“. Nedotknutá neostala ani tradičná pieseň Faith of Our Fathers (Viera našich otcov), pokrokári chcú radšej spievať o viere matiek, prípadne predkov.

Katolícka cirkev na Slovensku je v týchto otázkach oprávnene opatrnejšia – faktom však je, že aj ona používa jemnejší jazyk. V mestských farnostiach (napríklad Bratislava-Blumentál, Dúbravka) uplatňujú modernejší jazykový štýl kázní, objavuje sa viac žien v liturgických úlohách – lektorky, katechétky, animátorky. Ide o akýsi „tichý krok“ k rovnosti pohlaví bez narušenia cirkevného poriadku. Držia sa vraj hesla: Pomaly ďalej zájdeš, všetko s mierou!

Politika do jazyka nepatrí

Áno… oblápa nás novoreč, žiaľ, neraz vyumelkovaná, neprirodzená, zahlienená politickou korektnosťou, vyčačkaná pánmi zemegule i tými, čo sa presúšajú po budovách v Bruseli a Štrasburgu –, akoby si brali príklad z orwellovčiny, ktorá vymazávala zo slovnej zásoby pojmy ako česť, mravnosť, spravodlivosť, demokracia, veda, náboženstvo atď., resp. z čias Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789, keď politická moc premenovala jednotlivé mesiaca roka. Tentoraz však ide skôr o násilné vytváranie novotvarov (uchádzačstvo, klientstvo, hosťovstvo, učiteľstvo vo význame uchádzači, klienti, hostia, učitelia) či o opisné vyjadrovanie pôvodne jednoslovných termínov. Ale poďme pekne po poriadku…

Aktivistickým podporovateľom rodovo vyváženého jazyka prekáža najmä tzv. generické maskulínum, čiže zástupné používanie mužského rodu na pomenovanie žien i mužov alebo na pomenovanie žien (uchádzači – uchádzačky a uchádzači, manažéri –  manažérky a manažéri, návštevníci – návštevníčky a návštevníci, študenti – študentky a študenti, klienti – klientky a klienti atď.), prípadne navrhujú použiť už spomínané novotvary. Opierajú sa pritom o Odporúčanie Rady Európy č. r (90) 4 Výboru ministrov členských štátov na odstránenie sexizmu z jazyka z roku 1990, v ktorom sa konštatuje, že je nevyhnutné „v čo najväčšej možnej miere podporovať používanie nesexistického jazyka, ktorý by zohľadňoval prítomnosť, postavenie a úlohu žien v spoločnosti, tak ako toto všetko zohľadňuje jazyková prax vo vzťahu k mužom; uviesť terminológiu používanú v návrhoch právnych predpisov, vo verejnej správe a vzdelávaní do súladu s princípom rodovej rovnosti a dbať o používanie nesexistického jazyka v médiách“.

Docentka Silvia Vertanová, romanistka a prekladateľka, sa v tejto súvislosti oprávnene pýta, či sa to v proklamovaných hraniciach dá vôbec uskutočniť, či môžeme na základe v podstate politického rozhodnutia prinútiť ľudí hovoriť úplne inak, ako sú zvyknutí, či je vhodné z pozície sociokultúrnej kategórie vyvíjať tlak na jazykovú (gramatickú) kategóriu rodu, ktorá pri niektorých podstatných menách odzrkadľuje biologickú kategóriu pohlavia? Zároveň upozorňuje na to, že „príkladom novodobého mocenského zásahu do jazyka je záväzné implementovanie Plánov rodovej rovnosti vo verejných inštitúciách, ktoré majú teoreticky zaručiť odstránenie diskriminácie. Európska únia sa vydala cestou finančného motivovania, resp. upierania finančnej podpory – v závislosti od plnenia či neplnenia tejto požiadavky“ (teraz.sk, komentáre, 2. 2. 2024).

Rovnakej mienky ako Vertanová je nemálo slovenských lingvistov. Napríklad známy jazykovedec, profesor Ján Kačala, oponuje tým, že „tvar mužského rodu vo vymedzených prípadoch implicitne, t. j. bez zjavného formálneho označenia, zahŕňa aj významovo zodpovedajúce (súvzťažné) pomenovania ženského rodu. Je to všeobecne rozšírený jav aj v iných európskych jazykoch, v ktorých sa rozlišuje kategória gramatického rodu, prípadne kategória prirodzeného rodu. A dôkazom tohto všeobecného rozšírenia je skutočnosť, že to tak pri praktickom používaní jazyka v reči aj plnohodnotne funguje. Pripomeňme si povedzme názvy rozmanitých spolkov, zväzov, záujmových združení, spoločností, v ktorých sa naozaj forma mužského rodu využíva aj na zastupovanie zodpovedajúcich príslušníčok ženského rodu; ukazujú to príklady typu Spolok slovenských spisovateľov, Slovenský syndikát novinárov atď.(Literárny týždenník č. 27 – 28/2015). Autor popritom zdôrazňuje, že rovnaký stav panuje aj v spoločensky takých závažných textoch ako Ústava SR, zákony, prípadne aj právne normy nižšej závažnosti, všeobecne záväzné nariadenia obcí  – všade tu sa jednoznačne, ustálene aj záväzne používa mužská forma, a tá plnohodnotne zastupuje aj zodpovedajúce príslušníčky ženského rodu. Takéto uprednostnenie mužskej formy podľa neho vyplýva z prirodzeného stavu a usporiadania nášho jazyka, z jeho vývinových zákonitostí, ako aj z tendencie po ekonómii jazykového systému a z potrieb jeho praktického používania.

Esej uzavriem parafrázovaním myšlienok Silvie Vertanovej: Tlak na tzv. scitlivovanie jazyka splošťuje kategóriu osoby na úroveň neživých predmetov a vytvára často nezrozumiteľné formulácie. Žiaľ, finančné dotovanie tohto procesu je zámerne orientované tak, aby pôsobilo na väčšinu jazykového spoločenstva (výsledkom sú rozličné príručky, brožúrky a teoretické výstupy, na ktorých sa priživuje celá plejáda ľudí). Kam sa podela proklamovaná nediskriminácia, keď niektorí proaktívni bojovníci proti generickému maskulínu v akademickej sfére požadujú od študentov používanie inkluzívneho jazyka aj v seminárnych prácach, a to pod hrozbou zníženia známky? V rámci kľúčovej snahy genderistického hnutia o nediskrimináciu má predsa „študentsvo“ právo vyjadrovať sa v súlade so svojím jazykovým citom v rodnom jazyku, prípadne s aktuálne platným jazykovým úzom, či nie?

A ja k tomu dodám: Slovenčina, náš jazyk, naše najväčšie národné kultúrne bohatstvo, nemá triednu alebo ideologickú povahu, nie je preto prípustné, aby si isté spoločenské skupiny na základe svojich ideologických platforiem alebo politickej praxe vymáhali od ostatného spoločenstva akési ústupky pri jeho používaní a opečiatkovali ho svojimi znameniami či prízrakmi kontroverznej politickej korektnosti.

(Esej vyšla v Literárnom týždenníku č. 37 – 38/2025)