Právo na názor

Miroslav Veverka
21. októbra 2026
Eseje

Bohyňa histórie Kleió. Ilustrácia vytvorená AI

Sloboda historického bádania patrí k základným predpokladom otvorenej spoločnosti. Dejiny nemožno považovať za uzavretý súbor nemenných právd, ktoré môže autoritatívne určovať štát, politická reprezentácia alebo momentálne prevládajúci spoločenský názor. Historické poznanie vzniká konfrontáciou prameňov, interpretácií a argumentov. Práve možnosť spochybňovať zaužívané vysvetlenia, predkladať alternatívne hypotézy a diskutovať aj o politicky citlivých témach odlišuje slobodné bádanie od ideologicky kontrolovaného výkladu minulosti.

Táto zásada sa stáva mimoriadne dôležitou v krajinách, ktorých historická pamäť je poznačená konfliktmi, okupáciou, násilnými zmenami hraníc a súperením geopolitických záujmov. Zároveň však platí, že ich historická a politická pamäť musí zostať predmetom odborného skúmania, argumentácie a verejnej diskusie. Zásadnou otázkou preto nie je, či má štát právo chrániť svoju bezpečnosť pred nepriateľským zasahovaním. Takéto právo nepochybne má. Otázkou je, kde sa končí legitímna ochrana štátu a kde sa začína obmedzovanie nezávislého myslenia. Ak sa odlišná interpretácia dejín automaticky stotožňuje s nepriateľskou propagandou, vzniká nebezpečenstvo, že politická prijateľnosť názoru začne nahrádzať odborné hodnotenie.

Prípad lotyšského historika a publicistu Viktora Guščina túto dilemu konkretizuje. Guščin sa dlhodobo venuje dejinám Lotyšska, ruskojazyčnej komunite a spoločensko-politickým otázkam v Pobaltí. Guščin kandidoval v lotyšských voľbách do 12. a 13. parlamentu na kandidátke Lotyšského ruského zväzu, ale nikdy nebol zvolený. Vyučoval politológiu na univerzitách v Lotyšsku, bol redaktorom novín „Vzdelávanie a kariéra“, viedol Baltské centrum prehistorický a sociálno-politický výskum. Podľa dostupných informácií bol Guščin, označovaný ako proruský aktivista, v decembri 2025 zadržaný v súvislosti s obvinením podľa článku 84 ods. 1 lotyšského trestného zákona, ktoré sa týka údajného porušenia sankčného režimu Európskej únie. Prípad sa spája s publikovaním článku na ruskom internetovom portáli Rhythm of Eurasia v októbri 2023. (portál Rhythm of Eurasia nebol priamo zaradený na sankčnom zozname EÚ). Publikoval knihy o histórii, ako aj rôzne publikácie kvalifikované lotyšskými úradmi ako naratívy a odkazy priaznivé pre Kremeľ, diskreditujúce Lotyšsko, vrátane tvrdení, že v Lotyšsku sa údajne oživuje nacizmus. Guščin spája svoje trestné stíhanie s dlhodobou praxou vyvíjania nátlaku na organizácie národnostných menšín. Vcelku sa jeho texty zaoberajú témami, pri ktorých sa stretávajú rozdielne historické a politické interpretácie. Otázka je, za akých okolností môže štát trestne stíhať alebo inak obmedzovať vlastného občana na základe sankčného režimu Európskej únie, ak jeho konanie súvisí s publikovaním názorov alebo historických materiálov.¹ Lotyšská bezpečnostná služba poukazovala na prepojenie portálu s nadáciou, na ktorú sa vzťahujú sankcie EÚ. Otázka právneho dosahu týchto sankcií na konkrétne publikačné konanie sa stala súčasťou sporu. Podstatné je rozlišovať medzi právnym dôvodom trestného stíhania a politickým hodnotením publikovaného obsahu. Samotná skutočnosť, že autor publikuje na ruskom portáli alebo prezentuje pohľad blízky ruskej interpretácii historických udalostí ešte sama osebe nevyrieši otázku, či sa dopustil trestného činu. To musí byť posúdené podľa konkrétnych právnych ustanovení, dôkazov a okolností prípadu. O jeho opodstatnenosti rozhodujú dôkazy a súdne konanie, nie politické sympatie ani antipatie. Práve preto je však nevyhnutné, aby bolo jasne vysvetlené, aké konkrétne konanie sa obvinenému kladie za vinu, akým spôsobom malo porušiť sankčné pravidlá a prečo sa naň vzťahuje trestnoprávna zodpovednosť.

V septembri 2026 po 9 mesiacoch súd v Rige rozhodol o prepustení Guščina z väzby a jej nahradení obmedzeniami vrátane policajného dohľadu a zákazu vycestovania. Neznamenalo to oslobodenie ani ukončenie konania. Guščinova právnička uviedla, že rozhodnutie súdu vníma pozitívne a zdôraznila, že vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav nie je obžalovaný schopný utiecť z krajiny.^2,3

Prípad tak otvára ďalšiu otázku. Aký priestor má historik v demokratickej spoločnosti na prezentovanie názorov, ktoré sú v rozpore so štátom preferovaným výkladom minulosti alebo so zahraničnopolitickou orientáciou štátu. Otázky sú zatiaľ nezodpovedané, odpovedať dá súdny výrok. Pri posudzovaní prípadu Guščina treba odlišovať historickú pravdivosť jeho tvrdení od ich politického hodnotenia. Predmetom historického bádania je minulosť, nie preukazovanie politickej lojality. Proces pokračuje a ďalšie pojednávanie, na ktorom sa očakáva jeho výpoveď, bolo naplánované na 9. februára 2027.

S Guščinovým prípadom možno tematicky porovnať prípad Alexandra Gaponenka, ktorý pôsobil ako docent na Baltic International Academy a súčasne bol verejne činným predstaviteľom ruskojazyčného prostredia v Lotyšsku. Tieto prípady nie sú totožné, pretože sa týkajú odlišných skutkových okolností a právnych kvalifikácií. Spája ich však širšia otázka, ako Lotyšsko posudzuje verejné prejavy, ktoré prezentujú ruské geopolitické záujmy alebo kritizujú postavenie ruskojazyčnej komunity. Gaponenko sa dostal do centra trestného konania v súvislosti s prejavom na konferencii v Moskve vo februári 2025. Podľa obžaloby sa jeho vyjadrenia týkali údajnej „etnocídy“ ruskojazyčného obyvateľstva v pobaltských štátoch a obsahovali tvrdenia, ktoré lotyšské orgány považovali za nepravdivé a ohrozujúce bezpečnosť krajiny. Obžaloba Gaponenka sa týkala pomoci cudziemu štátu pri činnosti namierenej proti Lotyšsku a podnecovaniaú národnostnej nenávisti. V januári 2026 ho Okresný súd v Rige odsúdil na 10 rokov väzenia a tri roky probačného dohľadu za protištátnu činnosť a podnecovanie k národnostnej nenávisti. V minulosti bol opakovane vyšetrovaný a zadržaný lotyšskými bezpečnostnými zložkami za organizovanie aktivít zameraných na destabilizáciu krajiny. Gaponenko vinu odmietal a jeho obhajoba proti rozsudku podala odvolanie. Momentálne nie je v podkladoch použitých pre tento článok uvedené konečné rozhodnutie odvolacieho súdu.⁶ Aj v tomto prípade je nevyhnutné oddeľovať tvrdenia obžaloby od stanoviska obhajoby a od právoplatne uzavretých skutkových zistení. Štát môže zasiahnuť proti prejavom, ktoré napĺňajú zákonné znaky trestného činu, napríklad ak preukázateľne podnecujú násilie alebo sú súčasťou zakázanej činnosti v prospech cudzej moci. Zároveň však nemožno automaticky stotožniť politicky kontroverznú kritiku štátu s trestnou činnosťou. Akademik môže vysloviť chybný, jednostranný alebo ideologicky motivovaný názor. Môže používať sporné historické analógie a môže sa prikláňať k interpretácii, ktorú väčšina odborníkov odmieta. Na takéto tvrdenia existujú odpovede: kritika prameňov, vyvracanie argumentov, odborná polemika a verejná diskusia.

Tu pre doplnenie kontextu uvádzam, ako sa Lotyšsko vyrovnáva s 35 % ruskou menšinou a zbavuje sa ruštiny ^4,5.Cieľom týchto opatrení je úplné odstránenie ruštiny z verejného priestoru, školstva a štátnych médií. Európske inštitúcie akceptujú argumentáciu lotyšskej vlády, že reštriktívne jazykové a občianske zákony sú legitímnym nástrojom na zvrátenie dôsledkov dlhoročnej nútenej rusifikácie a sovietskej okupácie. Toto možno interpretovať tak, že animozita voči Rusku je pre západnú Európu ospravedlnením akéhosi špecifického kontextu. Každý rok si nacionalistické organizácie a veteráni pripomínajú tzv. Lotyšskú légiu (Waffen-SS). V Lotyšsku vychádzajú spomienkové knihy a biografie ich bývalých príslušníkov, dochádza k historickým revíziám učebníc a expozícii múzeí, pamätných miest a holokaustu. Úrady odmietajú zákazy s tým, že nesmú byť obmedzované politickým tlakom z Moskvy. Len v roku 2022 ministerstvo zahraničia zaradilo 167 Rusov (hercov, hudobníkov, kultúrnych osobností a novinárov) na zoznam nežiaducich osôb. Keďže rusky hovoriaci ľudia tvoria tretinu populácie krajiny, ich postavenie bude mať významný vplyv na sociálnu súdržnosť krajiny. Lotyšsko prežíva dlhodobú demografickú krízu spojenú s masívnym úbytkom, starnutím obyvateľstva a bezkonkurenčnou konzumáciou alkoholu.

Bývalý švajčiarsky plukovník Jacques Baud pôsobil v oblasti bezpečnostnej analýzy a v minulosti pracoval aj v medzinárodných štruktúrach vrátane OSN a NATO. Nie je historikom v profesijnom zmysle ako Guščin, ale jeho verejné analýzy vojny na Ukrajine sa výrazne dotýkajú interpretácie moderných dejín, príčin konfliktu a zodpovednosti jednotlivých aktérov. Rada EÚ ho 15. decembra 2025 zaradila na sankčný zoznam v rámci opatrení proti ruskej destabilizačnej činnosti a informačným manipuláciám. Oficiálne zdôvodnenie sa týka jeho vystupovania v proruských médiách, šírenia proruských naratívov a tvrdení o vojne na Ukrajine. Sankcie zahŕňajú zmrazenie majetku a obmedzenie poskytovania finančných a hospodárskych zdrojov; uplatňujú sa aj cestovné obmedzenia. Baudov prípad vyvolal právnu diskusiu o tom, či sú dostatočne jasne vymedzené hranice medzi politickou analýzou, šírením propagandy a konaním, ktoré možno sankcionovať. Profesor európskeho a verejného práva Bernhard Wegener v článku publikovanom na portáli Verfassungsblog v júni 2026 kritizoval právny základ a primeranosť týchto opatrení, najmä z hľadiska slobody prejavu a práva na účinnú súdnu ochranu. Ide o právnu kritiku, nie o súdne rozhodnutie, ktoré by sankcie už vyhlásilo za nezákonné. Baud podal na Všeobecný súd EÚ žalobu, v ktorej žiada zrušenie sankčných opatrení voči svojej osobe. V žalobe namieta okrem iného nedostatočné odôvodnenie, chyby pri posúdení skutkového stavu a porušenie práva na obhajobu.⁷ Jeho prípad je pre nás relevantný aj preto, že ukazuje, aké dôsledky môžu mať sankčné mechanizmy EÚ na prácu nezávislých analytikov a publicistov aj mimo krajín spoločenstva. Prirodzene Baudove interpretácie vojny sú niektorými označene ako sporné a jeho tvrdenia sú predmetom kritiky.

V čase geopolitických konfliktov sa historické interpretácie stávajú súčasťou politického zápasu. Minulosť sa využíva na legitimizáciu súčasných rozhodnutí, posilňovanie národnej identity i na zdôvodňovanie bezpečnostných opatrení. V takýchto podmienkach rastie tlak na to, aby sa odlišné názory hodnotili nie podľa kvality argumentov, ale podľa toho, komu údajne slúžia Takýto prístup môže viesť k nebezpečnému zjednodušeniu: ak názor zodpovedá očakávaniam štátu, považuje sa za legitímny; ak sa od nich odchyľuje, označí sa za propagandu alebo nepriateľský vplyv. V prípade historikov sa tým však oslabuje samotný princíp nezávislého bádania. Aj právo na omyl musí ostať súčasťou nezávislého bádania. Historik by nemal byť povinný dokazovať svoju lojalitu k štátu tým, že prijme jeho preferovanú interpretáciu dejín. To neznamená, že všetky interpretácie sú rovnako pravdivé alebo že odborná kritika má byť bez hraníc.

Z demokratického hľadiska je dôležitá primeranosť zásahu štátu. Dlhodobé väzobné obmedzenia, trestné stíhanie alebo vysoké tresty môžu mať odstrašujúci účinok aj na ďalších autorov, ktorí sa venujú citlivým témam. Sloboda historického bádania sa najlepšie preveruje nie pri názoroch, ktoré sú všeobecne prijímané, ale pri názoroch nepohodlných. Spomínané príklady preto nemožno uzavrieť jednoduchým tvrdením, že ide buď o prenasledovanie nezávislých intelektuálov alebo analytikov, alebo o oprávnený zásah proti nepriateľskému pôsobeniu. Význam jednotlivých skutkov spočíva v tom, že upozorňujú na hranicu, ktorú musí každá demokracia starostlivo strážiť: hranicu medzi postihovaním konkrétneho nezákonného konania a obmedzovaním názorov pre ich politickú alebo ideologickú odlišnosť.

Žiaľbohu, v Česku a na Slovensku sme sa tiež vrátili k overenému riešeniu „nepohodlných“ historikov. Naša historická skúsenosť totiž preferuje mechanizmus, ktorý vyvstal zo zmien politických systémov: človek sa prispôsobuje prevládajúcemu názoru nie preto, že ho považuje za pravdivý, ale preto, že sa obáva profesionálnych alebo spoločenských následkov nesúhlasu. Problém demonštruje český historik a slavista Michal Téra, ktorý v roku 2025 verejne kritizoval akademické prostredie, že vytvára tlak, kde opakovanie negatívnych názorov o Rusku a ruskej kultúre uľahčuje profesionálne uplatnenie. Jeho stanovisko možno chápať ako súčasť širšej diskusie o tom, či má akademické prostredie dostatočnú mieru názorovej plurality.^8,9 Politológ a diplomat Petr Drulák v roku 2023 dostal výpoveď z Ústavu mezinárodních vztahů. Podľa ÚMV kritické výroky Druláka, týkajúce sa liberalismu, progresivismu, Európskej únie, politiky voči Ukrajine a havlovského chápania ľudských práv, s prepustením nesúvisia. Ten ale tento krok označil za účelový a obrátil sa na súd a ten výpoveď zneplatnil. Na základe právoplatného rozsudku odvolacieho súdu musel Ústav mezinárodních vztahů Druláka prijať späť do zamestnania a doplatiť mu ušlú mzdu.¹³Do tohto výčtu patrí aj český historik Michal Macháček, autor vedeckej biografie Gustáva Husáka. Jeho politicky nepohodlný výklad Husáka ukazuje význam práce s archívnymi prameňmi a potrebu skúmať politické osobnosti v celej zložitosti ich životných osudov. Dnes nepokračuje v akademickom zamestnaní.^10,11 Podobné otázky sa objavili na Slovensku v prípade historika Martina Lacka, ktorý sa venuje dejinám prvej Slovenskej republiky. Jeho interpretácie vyvolávali kritiku časti historickej obce a pozornosť vzbudila aj jeho podpora niektorých politikov. Dnes už nepracuje v akademickom zamestnaní. Uvedené záležitosti sa neposudzovali odbornými argumentmi a následné pracovné sankcie v prípade Lacka vykazovali nezákonný základ.¹²V roku 2021 Akadémia Policajného zboru nepredĺžila pracovné zmluvy Eduardovi Chmelárovi a Ľubošovi Blahovi. Chmelár vyučoval okrem iného dejiny štátu. Blaha je filozof a politológ, zároveň aktívny politik. Obaja postup interpretovali ako politický postih za kritiku vlády. V tomto prípade bola osobitne nechutná angažovanosť mainstreamových médií v obhajobe krokov voči nim. Prípad je kvalifikovane diskutovaný.¹⁴

Kritická recenzia, nesúhlas kolegov či polemika sú prirodzenou súčasťou vedy; problém nastáva vtedy, ak sa namiesto argumentov použili mocenské nástroje na obmedzenie výskumu alebo profesijného uplatnenia.

Možnosť prezentovať nezávislé názory nie je len výsadou historikov, ani obhajobou konkrétnej geopolitickej orientácie. Je to podmienka toho, aby sebavedomá spoločnosť dokázala skúmať vlastnú minulosť bez strachu z politicky neprijateľných otázok. Demokracia sa neprejavuje tým, že umožňuje hovoriť väčšine, ale aj tým, že dokáže zniesť nesúhlas bez toho, aby ho automaticky považovala za nepriateľstvo a trestný čin.

Odkazy

https://www.opensanctions.org/entities/NK-UsbKuYE2iHHfzYuWeThqFh/ ,

https://www.eeas.europa.eu/eeas/sanctions-legality-transparency_en

Latvian Public Broadcasting (LSM) – informácia o prepustení Viktora Guščina z väzby, 2. september2026:
https://www.lsm.lv/raksts/zinas/latvija/02.09.2026-tiesa-atbrivo-no-apcietinajuma-par-sankciju-parkapsanu-apsudzeto-guscinu.a661434/, News in English from Greece https://en.rua.gr/2026/06/04/the-case-of-viktor-gushchin-the-trial-of-the-historian-begins-in-riga/ ,
Lotyšská bezpečnostná služba (VDD) – stanovisko k trestnému stíhaniu v súvislosti s publikovaním na ruskom portáli:
https://vdd.gov.lv/en/news/press-releases/vdd-seeks-criminal-prosecution-against-a-person-for-providing-publications-to-a-russian-propaganda-website
https://pagenotfound.cz/clanek/lotyssko-se-zbavuje-rustiny-nove-reformy-rozdeluji-spolecnost, https://www.globalresearch.ca/nazism-openly-celebrated-latvia/5919445

https://meduza.io/en/news/2026/10/07/latvia-s-foreign-ministry-reportedly-moves-to-declare-russian-journalist-leonid-ragozin-persona-non-grata

https://www.globalresearch.ca/estonia-latvia-targeting-ethnic-russians/5927963 https://releasepeace.org/russian-language-and-belonging-in-modern-latvia/

https://link.springer.com/article/10.1007/s10609-016-9286-3

https://davdva.sk/branislav-fabry-chmelar-blaha-a-akademicke prostredie/?utm_source=chatgpt.com

Latvian Public Broadcasting (LSM) – správa o rozsudku prvej inštancie v prípade Alexandra Gaponenka, 27. január 2026:
https://www.lsm.lv/raksts/zinas/latvija/27.01.2026-prokremliskajam-aktivistam-gaponenko-par-aicinajumiem-kaitet-latvijas-drosibai-piespriez-10-gadus-cietuma.a631862/

Bernhard Wegener, Verfassungsblog – The EU Sanctions against Jacques Baud and the Crisis of Freedom of Expression, 12. jún 2026. Text sa venuje širšej otázke sankcií a slobody prejavu v európskom kontexte:
https://verfassungsblog.de/the-eu-sanctions-against-jacques-baud-and-the-crisis-of-freedom-of-expression/

https://www.parlamentnilisty.cz/arena/rozhovory/Docent-Tera-Odpor-k-Rusku-se-u-nas-pestuje-35-let-Opakovani-spravnych-nazoru-vam-otevira-dvere-777253

https://www.youtube.com/watch?v=2sFM-Seink0