Streda, 1. januára, roku Pána 1839.
Ján Danielik bežal z lesa, troška krivkajúc, tou najkratšou cestou, poznal ho ako vlastnú dlaň, poznal každý krík, každý buk, dub či jaseň, v lete tade chodieval na huby, dôverne poznal miesta s najhojnejším podhubím; sneh mu vŕzgal pod nohami, ešte šťastie, že znovu začal padať, aspoň zakryje jeho stopy, podchvíľou zastal, aby dožičil oddych chorej nohe a aby sa vydýchal, podchvíľou chytro kráčal, vzápätí sa opäť pustil do behu, štamperlíky, ktoré mal v sebe mu podlamovali nohy. Len aby ho niekto nezbadal, len aby nenatrafil na nejakého poľovníka alebo pytliaka – to by tak ešte potreboval. Bože, čo to urobil?! Prečo to urobil?! Vonku mráz, vo vnútri horel. Hnevom? Nenávisťou? Závisťou? Ešte zo desať minút – a bude doma. Toľká nespravodlivosť, kto by to zniesol? Už je na Predmestí, pri prvých domoch. Našťastie, s nikým sa nestretol, nikoho nezbadal…
Konečne doma, ani si nevyzul obstarožné čižmy, poplátaný starý zimník, za ktorý by sa hanbil aj strašiak v poli, hodil ledabolo na stoličku a s úľavou sa zvalil na gauč, rozheganý, rozstrapkaný, ktorý pamätal ešte prastarečka. Zhlboka sa párkrát nadýchol, srdce mu bilo ako zvon. Nechcel nikoho a nič počuť. Lenže…
„Gde sa´s zase túlal?“ oborila sa naňho svokra. „Aňi na Noví rok nedáš pijatice pokoj. Neňi ti hamba?“
„Nerípte zase!“ odvrkol. „Furt na mje hledáte blechy, furt si o mja opťírate jazik. Co su váš paholek?“ Svekruša, ako ju on volal, bola naňho ustavične nabrúsená, otĺkala ho slovami ako palica orechy. Lepší svokra na konci na konci ďeďiny jak za plotem, vravel si. On ju mal však v kuchyni, rovno pred nosom. A od rána do večera len mlela a vrčala – naňho.
„Cochvíla ťa blechy aj zežerú,“ prikladala polienka zlosti. „Kto to kedi viďel – tridsapjetroční chlap… a bez roboti. Kto ťa bude živit? Kto bude živit roďinu? Na to nemislíš?!“
Svokrin mlynček rapotal a rapotal, rapotal, až tak, že ho uspal. Za dlhé roky pod spoločnou strechou otupel, navykol si na hubovú polievku ako čert na hriech. Napodiv zaspal tvrdo, v košeli i nohaviciach… ibaže ho kvárili sny – smrtka oproti nemu vytŕčala ruky, hneď nato mu hrozila kosou a potom sa premenila na drába, ktorý ho honí po celom meste… áno, je to Kohútek, nenávidený kamarát Kohútek.
Zobudil sa okolo desiatej ráno ako zbitý pes, hlava mu trešťala – slivovica a nočné mory úradovali. Klin sa klinom vyráža, napochytre si umyl tvár, navliekol na seba chatrný zimný kabát a poďho rovno do krčmy; napriek predpoludniu bolo vnútri ako v úli, chlapi sa prekrikovali, zapíjali nový rok, štrngali pohármi, fajčili dohán, z ktorého dym sa roznášal po miestnosti a ostro vrážal do nosa, volali ho, aby si prisadol, odmietol, chcel byť sám so svojou rozbúrenou dušou; objednal si pivo, svokre potiahol nejaký ten grajciar, na tri poháre mu to bude stačiť, vydrží pri nich až do večera, možno sa nájde niekto, kto mu zaplatí štamperlík hruškovice, tú mal najradšej, bola najvzácnejšia… strieborný desiatnik, čo ho šteklil vo vrecku, nemohol použiť, lebo by sa prezradil. Lenže oná minca najviac dráždila jeho mozog, pichala, bodala, strach sa rozlieval po celom tele, najprv prešiel do hrude, potom do roztrasených rúk a napokon do nôh utekajúcich od jeho vlastného ja. Akoby neboli ani jeho, akoby patrili niekomu cudziemu, akoby ostali v lese so stopami po čižmách. Zavial ich sneh, neobjaví ich niekto? V hlave sa mu hmýril nepokoj zastretý alkoholom, zahmlieval sa, obaľoval sa do obláčika otupenosti. A vtedy prichádzalo krásne zabúdanie, odháňanie dotieravých myšlienok, ostal iba vyprázdnený človek…
V takejto okrúhlej budove, veternom mlyne, bola niekedy ukrytá skalická šibenica. Dnes na tom mieste stoja činžiaky sídliska Trávniky.
Niekto hlučne otvoril dvere, Ján sa strhol, prázdnota bola fuč, zablikalo v ňom svetielko obáv, šípil, že je zle, veľmi zle. Boli to dvaja drábi, oblečení do modrých uniforiem, vyfintených červenými šnúročkami…
„Jano, pôjdeš s nami, ideme k richtárovi, budeš musieť niečo vysvetliť,“ chytili ho popod pazuchy a viedli ho von.
Pred richtárom Františkom Zlínskym všetko zapieral, nič som neurobil, bol som doma, je to omyl, hrozný omyl.
„Keď omyl, tak omyl,“ odvetil pokojne richtár, „na noc ťa strčíme do šatlavy, tam prídeš k rozumu.“
„Milostivý pán richtár,“ verte mi, „som čistý… čistý ako ľalia,“ bedákal.
Slová zneli až príliš sladko, úlisne, aby sa im dalo uveriť. Šatlava umiestnená pod magistrátom už nejedného priviedla k rozumu. Kamenná vlhká miestnosť s malým okienkom, dvere s hrubými zámkami, v kúte klady i reťaze a na spánok drevená lavica s pachom po predchádzajúcich väzňoch, ak bude poslúchať, možno mu na ňu prihodia trocha slamy. Ján chladnú nehostinnú kuticu dobre poznal, neraz do nej vrazil nejakého väzňa a pohŕdavo zaštrngal kľúčmi, keď ju zatváral. Na výstrahu, aby neborák videl, čo ho čaká a čo ho neminie. Teraz zaštrngali kľúčmi jemu…
Vrhol sa na dvere, búchal do nich ako divý: „Nič som neurobil, počujete, nič som neurobil.“ Až vtedy si uvedomil, že aj hlas sa dá uzamknúť, zavrieť do diery, odkiaľ nič neprenikne, hnevlivo sa hodil na pričňu, hlavu si udrel o dosku. Zaklial ako pohan, nechcite to počuť. Drgľovali ním zima a alkohol, ruky sa mu triasli ako lístie osiky…. Čo sa to s ním deje, sám sa nespoznáva, ešte nikdy… to ten prekliaty tisícosemstotridsiaty deviaty rok, chvalabohu, že ho čas poslal do paroma…
x x x
Uprostred decembra si pozval Jána k sebe mestský kapitán, „drezúrnik“ drábov, hajdúchov, strážcov a poslov, vycifrovaný v dlhom modrom kabáte po kolená s pozlátenými gombíkmi a šabľou po ľavom boku ako na sobáš. Chvíľu sa na svojho podriadeného bez slova pozeral a potom bez okolkov vybafol: „Počúvate, Danielik, magistrát nie je dojná krava, zlatky a grajciare sa kotúľajú, kotúľajú neočakávane rýchlo, vykotúľali sa aj z mestskej pokladnice, musíme šetriť,“ kapitán položil dôraz na slovo šetriť. Magistrát navrhuje spojiť výkon drába s výkonom kata – a to za rovnakú plácu. Punktum!“
Titulná stránka Ortelu smrti…
„Ale ja by som si to rád rozmyslel, potrebujem trocha času. Ostatné slova si už preosieval v duchu: zabiť to nie je sranda, hádam by to aj dokázal, ale za rovnaký plat… nie v nijakom prípade, takú hus nenašli, čo by ju tak poľahky škubali. Dobre poznal, vychádzajúc z nedobrej povesti skalických katov, vychýrený posmedšok: „Ket ťa život uš nebaví a chceš rychle umrít, tak ďi ďelat do Skalice kata.“ Takým úškľabkom sa má vystaviť? Báť sa, že budú ľudia od neho naširoko bočiť, že budú od neho kamaráti utekať? A to všetko za pár grajciarov.
„Nie, milostivý, pán kapitán, s tým nesúhlasím,“ odporoval Ján.
„Je to vaše posledné slovo?“ kapitán vložil do otázky naučenú dávku srdu.
„Posledné,“ odvetil Daniek. Ešte za ním doletia, ešte ho prídu prosiť a potom si vyžiada aj vyššiu plácu, nebudú mať kam uhnúť. O profesiu kata sa dnes nik netrhá…
„Ako chcete Danielik,“ zašemotil ironicky kapitán, „kto chce kam, pomôžme mu tam. V posledný decembrový deň sa príďte poďakovať richtárovi, že magistrát bol taký láskavý a dlhé roky vás živil… a to je vlastne všetko…“
Ján sa prerátal, o výkon kata spojeného aj s hajdúskymi povinnosťami sa predsa len trhal – bol to kamarát Anton Kohútek. Nie, to nie je možné, to mu nemohol urobiť, chodievali spolu na huby, pokradomky pytliačili v lese, popíjali v krčme, aj sa kvôli ženám pohádali, ale toto…?
Bola to pravda pravdúca, nezmazateľná, bolestivá, neprijateľná…
U richtára visel posledný list v kalendári. Ján Danielik prišiel, ako mu prikázali. Veril, že sa ešte niečo zmení, že na magistráte niečo vymysleli a ostane všetko po starom. Veril v to, aj keď richtárovi ďakoval:
„Ja 35- ročný Ján Danielik, ženatý, ďakujem za službu, ktorú mi magistrát poskytol.“ Nič viac, nič menej. Nastalo ticho, richtár bol ešte stručnejší: „Bývalý dráb Ján Danielik, vaše poďakovanie sme radosťou prijali.“ A to bolo všetko. Za dlhoročnú robotu… A zakrátko nato v šatlave.
x x x
Piatok, 3. januára roku Pána 1840
Pomaly sa brieždilo. V dverách zachrapčali kľúče. „Danielik na výsluch!“ Viedol ho jeden z drábov, hladného, neumytého, so zúženými očami od dotieravej tmy.
„Danielik, kde ste boli na Nový rok, teda v stredu?“ pýtal sa priamo fiškál.
„Doma,“ odvetil bojazlivým hlasom.
„A snáď bývate pri Predmestskej bráne?“ pridal sa richtár, „Videli vás tam, priznajte sa!“
„Ja? Milostivý pán, richtár, ja?“ dušoval sa Danielik „Drichmal som ako zabitý… to viete, koniec roka, trocha som to prehnal. Patrí sa predsa tak onakvejšie… tak po chlapsky rozlúčiť sa s robou a zaželať novému katovi to najlepšie. Nech sa mu len pri katovaní dobre darí…“
„Máme svedkov!“ pritvrdil fiškál. „Hneď vás prejdú posmešky. A bude po chlapovi a silných rečiach.“
„Len ich priveďte, nech vidím, čo sú zač,“ zaboril si hlavu do dlaní a usedavo sa rozplakal. Pomedzi slzy ubolene zašepkal: „A odteraz ani slovo, už ani nemuknem.“ Celým telom sa zvalil na zem, schúlil sa do klbka, nechcel sa ani pohnúť… Dvaja drábi ho nasilu schmatli a odvliekli do šerhovne…
Výsluchy sa niekoľkokrát zopakovali. Až na tretí týždeň sa priznal pod ťarchou svedkov a dôkazov. Vtedy ho svedomie načisti skolilo, odmietal vodu, potravu, nechcel nikoho a nič vidieť, spieval si sväté pesničky, ktoré sa naučil ako chlapča v kostole, modlil sa k Bohu, aby mu dal spásu a spravodlivosť. Spravodlivosť, Bože, prosím ťa o spravodlivosť, keď nie pre mňa, tak aspoň pre moju rodinu. Keby si bol spravodlivý, nikdy by si to nedopustil… nikdy by si nedopustil, aby ma premohol sám diabol… Načisto sa spustil, búchal hlavu o stenu, došlo to až tak ďaleko, že si vyzliekol si nohavice a skúšal sa na nich obesiť. Ani to sa mu nepodarilo. Kiež by už nadišiel deň súdu…
x x x
A nadišiel – piatok, 7. februára 1840.
Jána oholili, umyl sa, obliekol a šups ho pred mestský senát. V miestnosti za čelným stolom už sedel richtár, fiškál, prísažní, vedľa vľavo za stolcom obhajca.
Druhá stránka Ortelu smrti… s podpisom notára Ferdinanda Smaženku.
Ján Danielik stál medzi dvoma hajdúchmi, reťaz na zápästiach cinkla.
Pisár si namočil brko, trpezlivo čakal…
„Meno a priezvisko?“ začal richtár
„Ján,“ takmer šepkal obžalovaný.
„Hlasnejšie!“ okríkla ho stráž
„Ján Danielik,“ zahlásil chrapľavo, bolo cítiť, že je prechladnutý, zrejme hrdlo.
Fiškál sa postavil a začal čítať obžalobu slovakizovanou češtinou: „Dráb Ján Danielik, rokú 35 starý, katolického náboženstwí, ženatý za swau družku, v práci spozdilý, v nejwěčší bíde postawený a swého účinku litujíci Danielik, umínil sobě nástupce swého Antona Kohutek, s kterým wždy v přítelství žiwý byl, z této země zklíditi, v té silné naději, že se mu podaří prwnější službu opět obdržeti. Aby hrozné toto předsewzetí wykonati mohl, navštivil 1. ledna 1840 swého na městské bráně stráž držíciho přítele, od kterého pro pálené poslan jsa, ve swém příbytku se zastawil, ostrý núž wzal, jej do boti strčil, a tak ozbrojen k bráně se nawrátil….“
Danielik mal už vopred všetko premyslené. Len čo sa vrátil na bránu ku Kohútkovi, začal ho ľstivo presviedčať:
„Tondo, hajňík Horváth, má f polovňíckej búďe nekolik zastreleních zajícú. Ket si pro ňe zajdeme a doneseme ich do mjesta, tak nám po jedném dá. Poť se mnú, aj tebje sa zejde kúsek fajnového masa, svekruša ťa pochválí.
„Ná, pújdu s tebú,“ potešil sa Kohútek, „aspoň budu mjet doma pokoj.“
„Najprv sa posilňíme s tej slivocice, cos donésel, abi nám nebilo zima,“ navrhol Danielik a začal nalievať do štamperlíkov…
„Na zdraví,“ zašemotil veselo Kohútek. Na nový rok… páni, tá ale reže…“
Vypili jeden, druhý, tretí, štvrtý…
V dobrej nálade sa vybrali do lesa, ktorý Skaličania volali Prostredný.
Tondo, ďi prede mnú, ty víš lepší gde je tá búda,“ kul svoj zákerný plán Danielik. Musí vyčkať príhodnú chvíľu, keď to Tonda bude najmenej čakať.
Cestou sa rozprávali o všeličom možnom, o robote i o tom, či si Tonda trúfa na katovskú robotu, lebo nie je maličkosť len tak niekoho zabiť. Pomaly si hotoval nôž…
„Šak to páňi zabijú, ne já, oňi povedú moje ruky,“ dôvodil Kohútek. „Oni si musá spitovat svoje svjedomí, oňi sa sa budú zodpovidat pred Bohem, oňi…
„Fčil,“ povedal si Ján, „fčil, alebo nikedi.“ Zobral do ruky nôž a vrhol sa na Kohútka, zhodil ho na zem, ostrie čepele sa blížilo k Tondovmu krku, zacítil jemné šmyknutie po pokožke, no vtom, akoby zázrakom, sa vytrhol z Danielikovho objatia a pustil sa do behu… Márne, násilníka poháňala strašná zlosť, schmatol svoju obeť a pichol do ľavého boku…
„Jane, pro Boží zmilování, nezhabíjaj mja,“ prosíkal plačlivým hlasom. „Nic sem ťi neurobil, já za ňic nemožu…“ Krv mu presakovala cez kabát…
Danielik nič nedbal, v zúrivom afekte obrátil Tondu na chrbát…
„Jane, nerob to, prosím ťa pro šecko na svjete,“ nariekal Tonda, „nechaj mja, šak sme kamaráďi, ďicki sem ťa mjel rád, jak najlepšího kamaráda…“
Ján napriahol ruku a bodol, bodol priamo do srdca…“
Fiškál končil obžalobu: „ … s tým strašný swůj skutek dokonal. Nato wlékel tělo zamordovaného hodný kus dále, kdež mu šaty a stříbrný desítnik odebral.“
V súdnej sieni nastalo ticho, ani špendlík by ste nepočuli spadnúť. Prítomní prežívali so zatajeným dychom onú hrôzu z prvého dňa roku Pána 1840.
Po krátkej prestávke predvolali pred súdnu tabuľu dvoch svedkov, obaja dosvedčili, že videli v inkriminovaný deň Antona a Jána, ako idú spolu do lesa.
Napokon sa k slovu dostal obhajca: „Wězeň Ján Danielik, přilišnou chudobou, velikau bídau, nedostatkem živení, náramnou bolestí ranowité nohy, zlostným přenasledováním swé swekruše a opilstvím, rozumem pozbawen, sobě strašný skutek wmínil, na který předtým myšlení neměl a který by w hněwě snadněji by mohel vykonati…“
Žiadal vrchnosť pre obžalovaného milosť a zľutovanie, lebo vraj úbožiaka potrestalo svedomie a ešte ho potrestá Boží súd. Navyše svoj skutok srdečne ľutuje a sľubuje svoje polepšenie v nájdení nového zmyslu života, v pokore a láske k Bohu.
Mestský fiškál, bol, prirodzene, inej mienky: „Ján Danielik, skutkem swým prokázal, že sobě ani Božských ani lidských práw nevšímá, we zmyslu tradičných zákonů, a proto žádam, aby mečem na životě potrestán byl.“
Magistrát so súdnom právomocou s verdiktom jednomyseľne súhlasil.
Pojednávanie sa skončilo, Jána Danielika odviedli opäť do šerhovne. Vtedy ešte nemohol šípiť, aká duševná tortúra ho čaká, čo znamená byť živý a zároveň mŕtvy. Rozsudok musel totiž schváliť sám cisár vo Viedni…
x x x
Cela s vidinou popravy. Ján sedel na prični, tupo a neprítomne hľadel na kamenné múry. Mal pocit, že sa úplne scvrkáva, rastie naspäť do zeme, zmenšuje sa… už je celkom malinký, takého predsa nemôžu obesiť… Ale môžu! Precitnutie do reality zalomcovalo celým jeho telom. Môžu všetko! Môžu ho vyhodiť z roboty, môžu mu prikázať, čo len chcú, a on musí poslúchať. Narodil sa preto, aby poslúchal, aby znášal posmešky pre krivú nohu, aby ho svekruša deň čo deň ponižovala, aby… v tej chvíli si pomyslel na manželku Amálku, práve včera bola za ním, úrady jej krátko po vynesení rozsudku dovolili prvú návštevu. Priniesla mu kus chleba, šumajstr, trocha vína, čistú košeľu, kabát, deku a modlitebnú knižku. Ešte aj teraz mu znejú v ušiach jej výčitky…
„Ná Jane, cos to urobil?!“ spustila na neho hrmavicu. „Proč´s to urobil, bilo ti to treba?! Hambu´s vykonal… hambu pro celú roďinu. Co ďeti a co já?! Vúbec na nás nemyslel´s. Jako ďicki…“
Bol rád, keď odišla. Za tie roky sa napočúval takých rečí habadej. Dni sa ťahali pomalšie ako slimák z ulity. Ráno ho budilo škrípanie kľúča a kroky dozorcov, ktoré zneli vždy rovnako, akoby boli súčasťou mechanizmu väzenia, nie ľudských tiel. Jedlo – chlieb, voda, možno riedka polievka – nebolo výživou, ale mierkou času. Po ňom nasledovalo ticho. Väzeň Danielik sa učil najťažšiemu remeslu: byť sám so sebou.Ožívali v ňom detaily, ktoré kedysi pokladal za nepodstatné, ba skôr ich ani nezaznamenal, iba ak, tak podvedome. Čo by dal teraz za hlas matky, za pohľad na prebúdzajúcu sa jarnú zeleň, za vôňu rozkvitnutých viníc, za spev škovránka či za hlt dobrej hruškovice. Už nikdy neuvidí kamarátov, rodinu, už si nikdy neposedí v „hospode“. Pamäť sa stávala miestom úniku, no zároveň mučila – lebo všetko, čo si dokázal predstaviť, patrilo svetu, do ktorého sa určite nevráti.
Našťastie mu dali prácu – páranie peria, točenie povrazu, bol rád čomukoľvek, čo zamestnalo ruky a na chvíľu umlčalo myseľ. Práca nebola úľavou, skôr kotvou. Držala ho v prítomnosti, bránila tomu, aby sa úplne rozpadol v predstavách šibenice či kata. Inokedy mu dovolili čítať: modlitebnú knižku. Slová poznal naspamäť, no opakoval ich, akoby sa trením slabík dala obmäkčiť tvrdosť osudu.
A čakal, čakal a čakal… ako rozhodne sám cisár o jeho osude. Plynuli týždne, mesiace, jeden rok, druhý rok…. Magistrát poslal, vlastne musel poslať rozsudok na Kráľovskú tabuľu do Viedne, odtiaľ potom putoval na schválenie na najvyšší súd rakúsko-uhorskej monarchie – na Tabulu septemvirálnu a napokon k Jeho Výsosti, cisárovi Ferdinandovi V. Dobrotivému.
Ján vychrtol na kosť, v tvári sa mu zračila smrteľná bledosť, sily ubúdali. A úrady hliveli…. Čo tam po jednom ľudskom osude?! Spoza papierov a vyhriatych úradovní nevidieť, ako človek trpí. A keby to aj bolo vidieť, koho to zaujíma? Úradnícky šimeľ otupí na akékoľvek city… A na všetko má čas. Nevynímajúc cisára, ten vydal schvaľovací dekrét až 21. októbra 1843.
Aj takýmto spôsobom možno mučiť, týrať, a pritom si nikto nepošpiniť ruky, nezamútiť škvrny na svedomí. O tom by vedel najlepšie rozprávať Ján Danielik, keby, pravda, mohol… A možno by ani nechcel, už sa vnútorne uspokojil s tým, že v živote platí oko za oko, zub za zub. Asi to tak Boh chcel, dostal to, čo si zaslúži. A čo bude na onom svete, nechce ani pomyslieť.
Čakal aj skalický magistrát – viac ako dva a pol roka. Už boli všetci netrpezliví, o Danielika sa bolo treba starať, zabezpečovať mu jedlo, niečím ho v cele zamestnávať. Richtár naliehal na notára, aby čo najskôr vydal rozkaz pre hejtmana-kapitána mestskej stráže na vykonanie rozsudku. A notár sa ozaj poponáhľal – 24. októbra 1843 už bolo všetko na úradnom glejte.
Keď to oznámili Danielikovi, nepovedal ani slovo, zostal apatický, len z očí sa mu valili slzy ako hrachy. Zopäl ruky a začal sa modliť…
Manželke povolil magistrát „poslednú návštevu“…
„Jane, zbohem,“ hodila sa mu okolo krku a usedavo plakala. „Bude ze mňa vdova a z ďeťí siroty. Co si enom počneme?!“
Ján vzlykal, v hrdle sa mu vytvorila guča, ktorá mu bránila hovoriť. Nakoniec sa mu vydrelo z úst: „Pozdravuj šeckých, odpusťite mi šecko zlé, co se vám kedi urobil. Pohlaď ďeťi, nepomínajte na mňa ve zlém.“
Rozlúčka, ktorá nemusela byť, nebyť diabla, ktorý mu poplietol hlavu. Tak aspoň sa šírilo po Skalici.
Posledný deň pred popravou patril kňazovi – štát mohol vziať život, no odsúdený mal odovzdať dušu Cirkvi. Duchový neprichádzal ako návšteva, ale ako sprostredkovateľ medzi človekom večnosťou. Len čo vstúpil do cely, žalárnik ustúpil, zostal však nablízku – aj toto súkromie malo svoje hranice.
„Milý synu, si pripravený na svoju cestu do večnosti?“ spýtal sa kaplán s čiernou knihou v ruke.
„Su,“ odvetil Danielik. Spodná pera sa mu chvela, ono jediné slovko sa pretiahlo do zvláštnej fistuly.
Tretia a štvrtá stránka Ortelu…
Nasledovala spoveď, dlhá, prerývaná mlčaním. Boli to slová, ktoré sa nemali kam vrátiť. Hraničné priznania, ktorí nemali právne následky, len večné dôsledky. A potom prišla modlitba, nie hlasná, skôr tlmená. Kňaz čítal z modlitebnej knihy, väzeň odpovedal, ba skôr mrmlal. Niekedy len prikývol, chytil sa kríža tak pevne, akoby to bola posledná vec, ktorá ho ešte viaže k svetu živých. Všetko to bolo o odpustení smerovanom k Bohu, obeti, sebe samému…
Ján si mohol na rozlúčku objednať jedlo a pijatiku, ktoré mal najradšej. Bolo to pečené kurča so zemiakmi, štamperlík hruškovice a pohár vína.
x x x
Piatok, 27. októbra roku Pána 1843.
Ján, oblečený do bieleho hávu, pomaly kráčal v sprievode, ruky v putách, vedľa neho dvaja hajdúsi, pred ním zástupcovia magistrátu, za ním kňaz a najbližší príbuzní – manželka a deti utrápené uslzené, svekruša s tvárou ako chladná sfinga. Kráčali na miesto, ktorého sa všetci Skaličania báli, ba niektorí sa obávali tým smerom čo len pozrieť – ich kroky viedli na Trávniky, k Zlatníckemu potoku – k šibenici. Už boli v Potočnej ulici….
Ján sa vlečie pomaly, opatrne, nohy skľavené takmer trojročným žalárom ho nechcú akosi poslúchať, kráča po ceste, ktorú toľkokrát prešiel, pozná tu každý kameň, každú priehlbinu. Hlavu má sklopenú, hanbí sa, hanbí sa pred sebou, hanbí sa pred svetom. Ešte šťastie, že poprava nie je verejná, nezniesol by vyčítavé pohľady ľudí, nezniesol by ostré očí tých, ktoré ho za jeho čin nenávidia.
„Jano, modli sa!“ pobádal kňaz. „Modli sa za spásu svojej duše…“
Aj by sa modlil, ale nemôže. Cíti na sebe tie pohľady, za oknami domov sa mihajú tváre, niektoré sa hneď stratia, iné zostanú za záclonou v matnom tieni. Boja sa jeho pohľadu, veria povere, že odsúdený na smrť ich môže urieknuť. A možno sa boja, že by videli v jeho očiach niečo zo seba…
Už sú za Predmestskou bránou… tu sa všetko začalo. Prečo Antona zabil? Prečo sa nad ním nezmiloval, keď prosíkal o život? Bola to závisť? Bol to hnev? Bola to nenávisť? Alebo je za tým slivovica či sám diabol? Žeby mi snáď alkohol poskytol alibi? Ak nie pre súd, tak pre mňa samého? Že si bude môcť povedať: nebol som celkom pri sebe. Pravda je, že som bol. Možno viac ako inokedy. Každý krok som mal vyrátaný, každé slovo premyslené. Plánoval som to pomaly. Nie preto, že by som bol rozvážny, ale preto, že som si chcel byť istý, že sa mi hnev nerozplynie. Že nezmäkne. Každý deň som si ho pripomínal. Každý deň som si hovoril, že keby tam nebol on, keby to miesto neprijal, všetko by bolo inak. Jednoduchšie. Čistejšie. A hneval som najmä na vrchnosť. Anton si to odniesol aj za vrchnosť! A to len preto, že som vedel, že proti nej nič nezmôžem. Páni ťa zašliapnu ako chrobáka a hodia muche…
Keď som to vykonal, necítil som nič. Ani ľútosť, ani víťazstvo. Len lepkavý pokoj, ktorý trvá krátko, a potom sa zmení na strach, ktorý dal v lese mojím nohám krídla. A v lese ostalo prázdne miesto, kam sa vracali všetky spomienky.
Sprievod sa priblížil k okrúhlej budove, vo vnútri bola šibenica, bola tam už od predávna. Ján však nemohol vedieť, že bude posledný, ktorého na nej obesia.
Keby to bol tušil, určite by ešte hlasnejšie kričal: „Pre Božiu milosť, nevešajte ma! To som neurobil ja, ale diabol vo mne. Polepším sa sľubujem… Počujete, sľubujem…“
Výkrik hrôzy, prosby za odpustenie počuli iba svedkovia popravy a kŕdle vrán a havranov, ktoré sa zhromaždili na okolitých stromoch. Ich krákanie bolo poslednou pesničkou pre odsúdeného.
A potom sa ujal svojich povinností kat, ktorý zostal pre dejiny nepoznaný. Zrejme ten, ktorý nastúpil namiesto zabitého Kohútka alebo odniekiaľ vypožičaný…
Posledná poprava na skalickej šibenici sa skončila, zhodou okolností to bola poprava prepusteného drába…
Nad mŕtvym obesencom krútili čierne vtáky a ešte celé storočie, pokým sa tu nevyrúbali stromy na nové sídlisko, roznášali zvesť o poslednom obesenom v Skalici…
x x x
Príbeh som prerozprával na základe skutočnej udalosti. Všetky fakty a dve hlavné postavy Jána Danielika a Antona Kohútka sú autentické, iba pri vnútorných monológoch a dialógoch som použil autorskú licenciu. Opieral som sa pritom o knižôčku s názvom Ortel smrti dne 27. ríjna roku 1843 v slobodnem a královskem městě Skalici štrankem utracaného vražedníka Jána Danielik , ktorá leží nenápadne v expozícii Záhorského múzea v Skalici a pokiaľ na ňu lektor neupozorní, zostane nepovšimnutá.
Ide vlastne o vykonávací rozkaz mestského magistrátu pre hejtmana-policajného kapitána. Podpísal ju mestský notarius Ferdinand Szamazsenka 24. októbra 1843 ihneď po tom, čo cisársko-kráľovský posol doručil do Skalice z Viedne cisársky dekrét jeho veličenstva Ferdinanda V. Dobrotivého z 21.októbra 1843 súhlasiaci s popravou. Štvorstránkovú publikáciu (vrátane obálky) vytlačil švabachom skalický kníhtlačiar Jozef Škarnicl niekedy medzi 24.-27. 10. 1843. Raritná je tým, že zachytáva poslednú hrdelný popravu v Skalici 27. októbra 1843. Ďakujem Záhorskému múzeu v Skalici za poskytnutie príslušných archívnych dokumentov.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 7 – 8/2026.)
Faksimile: Záhorské múzeum Skalica
Úvodné ilustračné foto: Ivan Dubovský
Literatúra:
Ortel smrti dne 27. ríjna roku 1843 v slobodnem a královskem městě Skalici štrankem utracaného vražedníka Jána Danielik: Zdroj Záhorské múzeum Skalica.
BREZINA, Peter: Orieľ smerti – unikáta publikácia z roku 1843 o poslednej poprave v Skalici. IN: 350-ročná história kníhtlače v Skalici. Skalica: Západoslovenské tlačiarne, 2015.
