Zdroj: publicdomainepictures
Amerika, ktorá má 250 rokov, teraz produkuje bezduchú, surovú silu a exponenciálne rastúcu nestabilitu. Možnosť katarzie, ktorá charakterizovala Spojené štáty pri ich dvestoročí, si o polstoročie neskôr ťažko predstaviť – na škodu nás všetkých.
ATÉNY – Pri príležitosti 250. výročia Ameriky som pocítil zvláštnu potrebu odolať svojej obvyklej záľube v ekonomických a geopolitických analýzach či už v prospech alebo proti Spojeným štátom. Namiesto toho som podľahol emocionálnemu, osobnému, ba až aténskemu pohľadu na globálneho hegemóna, ktorého vývoj a činy nás všetkých formovali.
Moja najstaršia spomienka na Ameriku ako faktor v mojom živote siaha do horúceho popoludnia začiatkom júna 1968. O niečo viac ako rok po tom, čo prevrat podporovaný CIA zaviedol v Grécku fašistickú diktatúru, sme sa s mamou prechádzali pred zrekonštruovaným starobylým štadiónom, kde sa v roku 1896 konali prvé moderné olympijské hry. Roznášač novín zrazu prerušil pokoj a z plných pľúc oznámil, že nejaký Američan je mŕtvy. Mame sa zaliali slzami oči. „Bol našou poslednou šancou,“ povedala.
Mŕtvym Američanom bol Robert F. Kennedy, do ktorého moja mama, či už oprávnene alebo nesprávne, vkladala veľa nádejí, nielen pre naše oslobodenie tu v Grécku, ale aj pre svetový mier. Bol by to môj rýchlokurz o význame Ameriky pre nás všetkých, ako aj o jej vnútorných rozporoch.
Samozrejme, už predtým sa objavili správy o dych berúcich amerických vraždách, najmä o vraždách Martina Luthera Kinga ml. a Malcolma X. A v nasledujúcich rokoch správy denne prinášali hrôzy z Vietnamu a zložitosti aféry Watergate. Tieto však boli vyvážené dojímavou, nuansovanou a esteticky sofistikovanou americkou kritikou celej situácie.
Existuje lepší spôsob, ako pochopiť zločinné šialenstvo vietnamskej vojny, ako Dnešná apokalypsa od Francisa Forda Coppolu? Alebo lepšie odhalenie endemickej korupcie v Kalifornii ako Čínska štvrť od Romana Polanského? Alebo odhalenie Watergate než Všetci prezidentovi muži od Alana Pakulu? Alebo lepšie zobrazenie zbraní CIA ako Tri dni Kondora od Sydneyho Pollacka? Alebo lepšie zobrazenie nebezpečnej temnej strany krajiny ako Coppolov Krstný otec či Taxikár od Martina Scorseseho?
Ako som bol starší a začal čítať náročné knihy, boli to americkí autori, ktorí mi otvárali okná, z ktorých som mohol letmo zhliadnuť vzrušujúce výhľady Ameriky plnej protikladov. Teória záhaľčivej triedy od Thorsteina Veblena mi poskytla lepšie pochopenie amerického kapitalizmu ako ktorýkoľvek iný ekonomický text, konvenčný alebo polemický. „Hrozny hnevu“ od Johna Steinbecka zanechali vo mne hlboký dojem ohľadom na hrôzostrašnosti Veľkej hospodárskej krízy a na ocenenia následného Nového údelu (New Deal) spôsobom, s aký sa nikdy nevyrovnal žiadny ekonóm.
Čo sa týka hudby, rock ‚n‘ roll bol pre mňa bránou k rytmu a blues, ktorý bol mojím učiteľom v tom, o čom bola americká sloboda – alebo jej nedostatok. Mohlo by existovať lepšie zhrnutie toho, ako Heglov dialektický koncept slobody prenikol do amerického Juhu, než verš z tej skvelej piesne blues, ktorú pôvodne nahral Ray Charles a neskôr Solomon Burke: „Nikto z nás nie je slobodný, ak je čo len jeden z nás v okovách“?
O niekoľko rokov neskôr mi sochy Donalda Judda v Marfe v Texase pomohli uvedomiť si dôležitosť výroby pri formovaní kultúrneho odtlačku Ameriky. Práve tam som si prvýkrát uvedomil, ako artefakty amerického priemyslu – nezdobená faktickosť jeho priemyselných materiálov – formovali chápanie nášho okolia a súhry svetla a objemu, dokonca aj tu v Európe.
Boli to časy, keď sa Amerikou prehnala spoločná tvorivá introspekcia, ktorá pripomínala možnosť katarzie. Ako vysvetlil Aristoteles vo svojej Poetike, tragédia nikdy nebola o zábave; bola to občianska súdna sieň.
Toto činili americkí autori, hudobníci a filmári: vystavovali svoje najhlbšie úzkosti súdu. Uvedomovali si, že autentickí tragickí hrdinovia – ako Oidipus, Antigona a Prométeus – nie sú vo svojej podstate dobrí ani zlí; oni ako väčšina Američanov, konali podľa svojho vlastného hlbokého zmyslu pre spravodlivosť, podľa „pravdy“, ktorú sa cítili byť zaviazaní dodržiavať.
Ich tragédiou bolo, že vesmír, alebo skôr polis, premenil ich činy na protichodné, drtiace sily. Diváka prostredníctvom svedectva o výslednom utrpení očisťuje a odvádza v ňom nahromadenú ľútosť a hrôzu. To je moment katarzie, ktorá bola Amerike v konečnom dôsledku odopretá.
Američanov obralo o ich katarziu to, že ekonomika bola násilne prepnutá z producenta prebytku na generátora deficitu, čo symbolizoval Nixonov šok* z roku 1971, ktorý zničil systém Bretton Woods **. Od 80-tych rokoch boli filmy a knihy, ktoré som miloval, nahradené vzormi drsného šovinizmu ako Rambo, Top Gun a Koniec dejín od Francisa Fukuyamu.
Samozrejme, schopnosť sebareflexie sa úplne nestratila. Katarzný moment Ameriky bol uhasený, pretože jej elity dokázali premeniť deficity USA na zdroj nesmiernej, neotesanej sily. Zatiaľ čo zahraničný kapitál s nadšením nalieval zisky a renty do New Yorku, Oliver Stone vo filme Wall Street zachytil výsledný vzostup Gordonov Gekkov (postava z filmu – L. H.).
Stoneov film vznikol na začiatku éry, v ktorej stabilitu americkej moci sprevádzala neustále sa rozširujúca ekonomická neistota – proces, ktorý ochudobnil mnohých v USA i vo zvyšku Západu a zároveň umožnil majiteľom značného kapitálu denominovaného v dolároch stať sa rozprávkovo bohatými. Už viac ako štyri desaťročia sa vedie globálna triedna vojna proti pracujúcim ľuďom všade na svete, obzvlášť v USA, čo zabraňuje očistnému riešeniu americkej tragédie.
Práve naopak. Financializácia a v poslednom čase aj vzostup cloudového kapitálu, veľkých technologických spoločností a umelej inteligencie upevňujú rozkol v americkej spoločnosti, ktorý nakoniec splodil prezidentstvo Donalda Trumpa. V dôsledku toho Amerika teraz produkuje bezduchú, surovú silu a exponenciálne rastúcu nestabilitu. Možnosť katarzie, ktorá charakterizovala Ameriku pri jej dvestom výročí, si o polstoročie neskôr ťažko predstaviť – na škodu nás všetkých.
* Prezident Nixon v roku 1971 zrušil konvertibilitu $ za zlato, zaviedli sa dodnes fungujúce plávajúce výmenné kurzy.
** Dohoda z Bretton Woods z júla 1944 vytvorila povojnový finančný systém. Stanovila, že meny budú viazané na americký dolár a ten na zlato (v hodnote 35 dolárov za uncu). Tento systém pevne zakotvil globálnu dominanciu amerického dolára ako svetovej rezervnej meny.
© Project Syndicate
Preložil Ladislav Hohoš
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008