Pálenie kníh – reálne i sofistikovane maskované

(„Tam, kde pália knihy, upaľujú nakoniec aj ľudí.“)
Heinrich Heine

„Odkedy sa píšu knihy, od tých čias sa aj pália. Platilo to za čias rímskych vojenských cisárov, za Cromwella, za katolíkov, jezuitov, dominikánov a puritánov, za kalvínov či protestantov. Ničivé plamene sa rozhoreli v Číne, vo Francúzsku, v Španielsku, Anglicku, Írsku, Nemecku, Petrohrade, Bostone, v Oklahoma City. Oheň mal vždy onen rovnako blčiaci vlčí hlad a vždy znova a znova požieral práve to najlepšie – diela Ovídia, Properza, Danteho, Boccaccia, Marlowa, Erazma, Luthera, Pascala, Defoa, Swifta, Voltaira, Rousseaua. Niekedy ako porciu navyše zožrali aj autora či vydavateľa. Alebo ich plamene osvietia, aby kat mohol obžalovanému lepšie odrezať uši, odseknúť pravú ruku alebo rozdrviť nosnú priehradku.“

Obálke útlej knižočky O pálení kníh dominuje dobová ilustrácia neznámeho autora s názvom Pálenie kníh na hrade Wartburg 18. októbra 1817.

Citovaná pasáž je z diela Ericha Kästnera O pálení kníh, čerstvej novinky z dielne Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov (2025, s. 54, preklad Iva Vranská Rojková). Autor sa v ňom zaoberá pálením kníh v Nemecku v rokoch 1817, 1933 a 1965. Prirodzene, v celej knihe dominuje známa barbarská udalosť z 10. mája 1933, keď sa po celej Tretej ríši konali na popud nacistického ideológa Josepha Goebbelsa nacionálnosocialistické zhromaždenia, kde študenti vysokých škôl pálili knihy, ktoré stáli v ceste štátnemu ťaženiu proti slobode, tolerancii a inteligencii ako takej. Kästner sa na tomto bolestnom a ohyzdnom inferne – konkrétne  v Berlíne na Námestí opery – osobne zúčastnil ako svedok i obeť zároveň – jeho knihy skončili taktiež vo vatre. Spomína na to slovami: „Zapálili dechtové fakle, napravo od budovy opery bola pripravená hranica z kníh. Začali ju hltať plamene. Nákladiaky sa k nej šinuli ako k vykladacej rampe. Vyklopili z nich tisíce kníh a usilovné ruky ich vysokým oblúkom hádzali do ohňa. Goebbels gestikuloval pred ohniskom ako čertík pred pekelnou bránou. Horekoval, táral, vyvolával spisovateľov po mene a zveroval ich knihy plameňom a zabudnutiu“ (s. 8 – 9). V nadväznosti na to sa zmieňuje i o wartburských udalostiach z roku 1817, na ktorých evanjelickí študenti spálili niekoľko policajných predpisov a zopár svätuškárskych dokumentov. Podľa neho to bola v porovnaní s rokom 1933 iba roztopašná „idylka“. Nemožno predsa porovnávať dvadsaťosem spisov s lacným malomeštiackym obsahom s knihami Heinricha a Thomasa Manna, Döblina, Franka, Werfela, Wassermanna, Brechta, Renna, Neumanna, Polgara, Stefana Zweiga, Lerneta-Holeniu, Heussa, Rathenaua, Freuda, Lindsaya či s prekladmi románov Sinclaira, Barbussa, Gorkého, Wellsa, Londona, Dosa Passosa, Haška, Hemingwaya, Joycea a ďalších.

Pálenie kníh pred berlínskou operou 10. mája 1933. Foto: Wikipedia

Horiaca hranica v Düsseldorfe

Celkovo sa v nenávistnom dyme rozplynuli diela od takmer 140 autorov. Papinov hrniec, kypiaci pod tlakom pohrobkov nacionalizmu a revanšizmu, ešte dlhý čas bublal na viacerých miestach v Nemecku. Napríklad 3. októbra 1965 skupina mládeže, združenej v Spolku odhodlaných kresťanov, spálila na brehu Rýna v Düsseldorfe nemalú hŕbu kníh. Popri braku poliali benzínom aj romány Camusa, Saganovej, Nabokova, Grassa a pod. a zapálili ich. A čuduj sa svete, povolenie na to získali od Úradu pre verejný poriadok. Svetová tlač to kritizovala, evanjelická krajinská cirkev sa takisto dištancovala. A mladí podpaľači? Pobúrene odmietali akékoľvek narážky na pálenie kníh z 10. mája 1933. Odôvodňovali to tým, že na hodinách náboženstva sa učili o Liste apoštola Pavla Efezanom („Pod vplyvom Pavlovho kázania zniesli Efezenia poverčivé knihy na hromadu a pred zhromaždením ľudu ich spálili“/Biblia, Skutky apoštolov, kap. 19, verš 19/) a o pálení pohanských čarodejníckych kníh. Neinšpiroval ich Goebbels, ako tvrdili, ale apoštol Pavol. Paradoxne, mlčali i mestské úrady, mlčal aj primátor, na prekvapenie sociálny demokrat. A nielen to, niektorí občania, a nebolo ich málo, pálenie kníh schvaľovali. Až potom primátor ako-tak precitol a na zasadnutí magistrátu vyhlásil, že „predsa len tú vatru na brehu Rýna odsudzuje“ (s. 31).

Poprava Mikuláša Drábika a jeho knihy spolu s ním

Mikuláša Drábika popravili v Bratislave 16. júla 1671 spolu s jeho knihou. Foto: Wikimedia

Po prečítaní knihy sa mi v mysli vyjavili niektoré štúdie, ktoré som v minulosti na túto tému prelúskal. Skrývajú sa v nich dramatické príbehy plné napätia, čudesných záhad i ľudskej hlúposti a krutosti. Jednou z nich je práca Pálenie kníh z roku 2010 (https://knizna-kultura.webnode.sk/ucebnice/kapitoly-z-dejin-kniznej-kultury/texty/palenie-knih/) od Ivony Kollárovej a Jany Jelínkovej, ktoré mapujú túto problematiku za celé obdobie habsburskej monarchie. Podľa nich bolo pálenie knihy „často len náhradným trestom, nezriedka kat (ten bol zväčša súčasťou celého procesu) realizoval kombinovaný trest – popravu autora spolu s jeho spismi“. Ako príklad uvádzajú tragický záver Vešeléniho sprisahania na konci 60. rokov 17. storočia, keď pred bratislavské Judicium delegatum predvolali medzi inými obžalovanými aj 83-ročného Mikuláša Drábika, českobratského kazateľa, spolužiaka Jana Amosa Komenského a vizionára (predpovedal v budúcnosti pád Habsburgovcov), ktorého obvinili z toho, že v svojej knihe Lux in tenebris (Svetlo v tme) vyzýva Rákociovcov do boja proti Habsburgovcom. Spomedzi mnohých trestov smrti sa napokon uskutočnil len jeden – Drábikov – a to16. júla 1671 v Bratislave na Františkánskom námestí. A to ešte akým spôsobom! Kat mu najprv odsekol pravú ruku, potom sťal hlavu a vytrhol kliešťami jazyk. Podobný osud stihol i jeho dielo – kat ho spálil spolu s telom a ostatnými spismi, popol hodili do Dunaja. Kniha napokon „predbehla“ samotný Drábikov život: Komenský ju vydal už v roku 1657 v Amsterdame.

Kauza Adam František Kollár

Adam František Kollár. Foto: Wikipedia

Najzávažnejším prípadom pomsty na knihe z tereziánskych čias bola, ako tvrdia obe autorky, kauza Adam František Kollár (* 17. apríl 1718, Terchová – † 10. júl 1783 Viedeň). Kollár, označovaný aj ako slovenský Sokrates (ako skalického rodáka ma teší, že dva roky študoval v našom meste) sa vzdal kňazského rúcha a vďaka svojmu mimoriadnemu talentu sa stal v roku 1749 druhým kustódom a v roku 1758 prvým kustódom Cisárskej dvorskej knižnice vo Viedni, neskôr v roku 1772 prevzal v pozícii dvorského radcu Márie Terézie aj funkciu riaditeľa spomínanej knižnice. On sám sa zaradil medzi presvedčených vyznávačov osvietensko-absolutistických ideí, vynikol najmä ako znalec právnych dejín, filozofie a pedagogiky, slovanských a orientálnych jazykov, ale i ako editor. Preslávil sa najmä dielom De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa Sacra Apostolicorum Regum Hungariae (O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolských kráľov uhorských), ktoré vyvolalo vo vtedajších urodzených stavoch divoké nesúhlasné vášne.V spise vymedzuje vzťah medzi verejným uhorským právom v cirkevných záležitostiach a kanonickým právom, poukazuje na absolutistický charakter moci uhorských kráľov, ktorí majú podľa neho právo zdaňovať cirkevné benefíciá, napáda výsadu šľachty neplatiť dane. Autor dal síce knihu vytlačiť v zahraničí, ale keď prípad začala vyšetrovať cirkevná i svetská vrchnosť, vyšlo najavo, že riaditeľ parížskej tlačiarne po oboznámení sa s rukopisom chcel ho dať posúdiť uhorskej cenzúre. Kollár to však nedovolil. V Uhorsku niet ľudí, dôvodil, ktorí by sa právnymi dejinami zaoberali vedecky (dobre vedel, že uhorská cenzúra by jej vytlačenie zastavila). Dielo vyšlo vo februári 1764 so súhlasom Márie Terézie (iba 23 rokov predtým, v septembri 1741, si uhorská šľachta vydobyla výrazné výsady a autonómiu pre Uhorsko v rámci habsburskej monarchie ako oplátku za podporu cisárovnej v tzv. sliezskej vojne s pruským kráľom Fridrichom II., a to v čase, keď rakúska ríša bojovala o prežitie), zrejme zámerne načasované na daný termín, pretože snem bol zvolaný na 17. júna.

Keď sa kniha objavila v Bratislave a vo Viedni, zapôsobila na pobúrené mysle snemových poslancov ako bomba. Rozzúrila ich takmer do nepríčetnosti, najmä keď čítali autorove slová tnúce do živého vysokej hierarchie a šľachty: „Táto nevyhnutnosť zdanenia potrvá až do toho dňa, kým všetci mocnejší sa budú vyhýbať znášaniu potrebných daňových tiarch a kým, krytí titulom starobylých výsad, budú nútiť nešťastného sedliaka, ktorý okrem tvrdého a opovrhovaného života nemá takmer nič po ruke, platiť mnohonásobné dávky. A toto je, ako každý ľahko pochopí, tá pravá príčina, prečo naši poddaní radšej kdekoľvek na svete, ako vo svojej otčine, chcú tráviť svoj život. Pýtam sa, koho teší žiť alebo plodiť deti v takej krajine, kde verejné ťarchy sa neznášajú rovnako, kde bohatší si privlastňujú všetky zisky krajiny, bremená však proti právu a rovnosti a proti najsvätejším zákonom nášho kráľovstva váľajú sa na nešťastného sedliaka a najúbohejší ľud? Veď konečne, kto si trúfne vysvetliť akoukoľvek teóriou či filištínskym dôvtipom neúmerne veľké slobody zemianskeho stavu? Nikto nikdy nepresvedčí ľudí, obdarených aspoň obyčajnou súdnosťou, že tieto slobody udelili naši králi, prekrútiac tak naše základné zákony“ (preklad z latinčiny František Buchta).

Kollárov spis v plameňoch

Titulný list Kollárovho spisu O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci z roku 1764.

Nuž, kto by chcel prísť o nedávno získané privilégiá?! Nečudo, že sa zniesla na autora zo všetkých strán búrka hnevu a ostrej nenávisti; všetkým prekážal najmä fakt, že kniha obsahuje drvivú kritiku „krvavého“ zákonníka Opus tripartitum od smutne presláveného kata poddaných Štefana Verbőciho, pôvodom Slováka. Na sneme vznikol návrh poslať Kollára do vyhnanstva a jeho spis verejne spáliť. V polovici júla sa na tom zhodli obe tabule snemu – obratom to oznámili Márii Terézii. Promptne zasiahol aj Rím, keď 14. augusta, ešte počas trvania snemu, dal knihu na index. Nepodarilo sa zistiť, kedy sa „poprava“ Kollárovho spisu v Bratislave konala, možno však predpokladať, že okolo 25. augusta. V ten deň totiž pápežský nuncius hlásil do Ríma, že keby vtedy Kollár prišiel do Uhorska, nebol by si istý svojím životom. Ani sa presne nevie, na ktorom bratislavskom námestí Kollárovu knihu spálili – na Hlavnom, kde stál vtedy pranier, alebo na Františkánskom.

Mária Terézia v úsilí podporiť svojho obľúbeného radcu zastavila diskusiu o knihe pod zámienkou, že ju dáva na odborné posúdenie – svetské i náboženské. Následne vydala na radu štátneho kancelára Václava Kaunitza príkaz na stiahnutie knihy z predaja. Autor vidiac, aké zúrivé vášne vyvolal, sa rozhodol napísať Apológiu, v ktorej „vyslovil poľutovanie nad tým, čo sa stalo. Tvrdil, že keby bol vedel, aký nepokoj kniha vyvolá, nedal by ju vytlačiť. Jednako trval na svojich tézach. Tým, samozrejme, nedosiahol zmierenie so šľachtou v Uhorsku. Stal sa obeťou rozličných písomných útokov, z ktorých najzávažnejší bol pamflet Vexatio dat intellectum (Prenasledovanie dáva pochopenie), napísaný takisto v roku 1764, hneď po vyjdení Kollárovej knihy. Autorstvo sa pripisuje pobočnému kanonikovi ostrihomského prímasa Jurajovi Richvaldskému, ktorý bránil práva šľachty, nesúhlasil s panovníckymi nárokmi s odôvodnením, že Uhorsko sa má riadiť len vlastnými zákonmi“ (I. Kollárová, J. Jelínková). Cisárovnej pod vplyvom týchto tvrdení poriadne vzkypela žlč, všetky zachytené exempláre pamfletu dala 18. februára (zakrátko po vyjdení Kollárovho spisu) na bratislavskom námestí spáliť a po anonymnom autorovi vyhlásila pátranie. Tieto kroky vyvolali v meste nemalý virvar, možno rovnaký ako vydanie knihy samej. Spomínané autorky v štúdii citujú anonymný opis udalostí, ktorý pochádza zrejme z pera prívrženca uhorskej šľachty:

Autentický záznam o „poprave“ pamfletu

„Dňa 18. februára tohto roku sa odohralo na bratislavskom námestí divadlo. Ach, akéže divadlo! Prizerali sa mu len domoví sluhovia a záškodníci. Čudoval som sa, keď som musel vidieť celé námestie, uličky mesta a bránu vyplnenú ozbrojenými vojakmi; nedá sa ani dostatočne vyjadriť, či len táto scéna alebo všetky boli určené na vystrašenie. O scéne upálenia nechcem vyniesť rozsudok; všetkých ale určite nevystrašila. Prostredníctvom zastrašovania sa však úcta ťažko získava. Takže… postavili hranicu, drábi vystúpili na tribúnu, teraz ako aktéri veselohry, ktorej divákmi boli vyvrheli spodiny. Námetom pre toto divadlo bolo niekoľko hárkov papiera popísaných veľmi nešťastným perom. Tak je to správne! Listy sa roztrhajú, to je daň pravde! … To je pomsta listom papiera, ktoré vietor odveje preč. … Veríte, že s týmto spisom spálite všetko to, čo nám je milé a sväté? Božské a ľudské práva by museli byť odovzdané ohňu, ak by malo byť toto pomenované spravodlivosťou. Dobre! Nech sú teda spálené zbytočné papiere, ak sa tak lepšie zabezpečí všeobecný pokoj; veď aj hráčovi je dovolené roztrhať po prehre karty, alebo, ak sa mu to hodí, aj ich spáliť. Avšak obsah toho, čo sa niekomu zapáči spáliť, zostáva hlboko v našich srdciach …“

Kollár o Slovákoch a Slovanoch

Kollárových odporcov nepochybne pobúrilo aj to, že na titulnom liste knihy zvýraznil hneď po svojom mene ešte aj prídomok Pannonius Neosoliensis (banskobystrický Panón), čím naznačil svoju príslušnosť k rodnému Slovensku, k Banskej Bystrici, kde sa jeho rodina presťahovala, aby si mohol malý, jazykovo mimoriadne talentovaný Adamko ďalej prehlbovať svoje vedomosti. Odzrkadľovalo sa to neskôr v celej jeho činnosti, napríklad i v typicky kollárovsky ladenom komentári k spisu humanistického učenca Mikuláša Oláha Uhorsko a Attila alebo o pôvode maďarského národa: „Slovanské národy hovoria tou istou rečou s neveľkým rozdielom vo výslovnosti, nehľadiac na daktoré iné odchýlky, ktoré obyčajne prichodia pod meno nárečie; ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trocha času na poznanie ostatných týchto nárečí, veľmi porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa, a keď to bude vyžadovať vec alebo osud, môže prejsť od Jadranského mora cez rozsiahle oblasti severnej Európy až k čínskym hraniciam bez sprievodcu a tlmočníka. Tu by som spomenul celkom vynikajúcu schopnosť, ktorou naša reč vie napodobňovať znaky iného jazyka, čo som sám skúsil na svoju veľkú radosť. O ľude, čo za našej pamäti obýva Uhorsko, ak rozumieš nárečia jazykov, ktoré používa, treba najmä toto vedieť: V hlavných mestách a v rušnejších mestečkách bývajú predovšetkým Maďari, Nemci a Slovania. Na tieto národy a Valachov rozdeľuje sa celé kráľovstvo. Ale slovanské národy, rozdelené na Slovákov, Poliakov, Čechov, Moravanov, Chorvátov, Dalmatíncov, Slovincov, Srbov, vlastným menom Rácov, zapĺňajú najväčšiu časť kráľovstva natoľko, že sa zdá, akoby táto časť Európy brala na seba znovu tú podobu, akú mala pred príchodom Maďarov. Lebo od severu a juhu sa pomaly vracajú slovanské národy a po všetkých okrajoch kráľovstva najširšie sa rozprestierajú (z latinčiny preložil František Buchta).

Mária Terézia a cenzúra

Prípad Adama Františka Kollára, vnútorný príklon Márie Terézie k jeho spisu, ktorý jej hral do karát, však neznamená, že by vystupovala proti cenzúre ako takej – práve naopak. V svojom intimate o libertinizme z 3. mája 1767 nariaďuje, „aby vlastníci kníh, ktoré dláždia cestu zavrhnutému libertinizmu a indiferentizmu  (…) takéto knihy do ôsmich dní spálili, v opačnom prípade, ak budú takéto knihy u niekoho zadržané, alebo ak vie o niekom, kto takéto knihy vlastní a číta a neoznámi to, bude potrestaný“ (Kollárová, Jelínková). Až jej následník Jozef II. čiastočne popustil cenzorské liace. Svedčia o tom ním vydané Základné pravidlá pre ustanovenie riadnej cenzúry kníh, v ktorých zdôraznil, že knihy sa nemajú ničiť, tobôž nemožno pripustiť zvyk, aby sa každému cestujúcemu prezerala batožina, či sa v nej nenájde nejaká kniha na spálenie, resp. na scenzurovanie. Onú myšlienku názorne a plasticky ilustruje Anton Hykisch v románe z tereziánskeho a postereziánskeho obdobia Verte cisárovi (Bratislava: VSSS 2016), keď Jozef II. radí šéfovi tajnej polície: „Nechajte kaviarenských hrdinov, spisovateľov, pisárikov, nech si píšu. Nechajte tlačiarov, nech ich táraniny vytlačia. Aspoň to budeme mať čierne na bielom. Jasná reč“ (s. 72). My k tomu dodajme, že zároveň pritom paradoxne plánoval rozšíriť počet špicľov v ríši. Rafinované, čo poviete? Typické pre cisára, osvietenca…

Pravdaže, vtedy aj neskôr sa musel každý pokrokový autor „modliť“, aby sa nedostal na index zakázaných kníh (vydávala ho indexová kongregácia ustanovená v roku 1571, rozpustená v roku  1917 ako najvyšší orgán cirkevnej cenzúry, popritom sa uplatňovali i pápežské, arcibiskupské, univerzitné, inkvizítorské či cenzorské indexy), ktorý mal rozličné stupne – knihy zavrhnuté, knihy opraviteľné – ono stupňovité členenie sa však postupne zrušilo, aby sa vyvrátila domnienka, že len knihy prvého stupňa sú chybné Bol tu však aj iný, opačný index, nebodaj zachovaný až do dnešných dní – index odporúčaných autorov, ktorých knihy treba predávať a čítať. Z hľadiska objektívnosti sa ešte  žiada uviesť, že štátne katalógy v katolíckych krajinách predstavovali určitú výnimku (napríklad v habsburskej monarchii Mária Terézia a Jozef II. zriadili cenzúru rímskej cenzúry a nedali sa prinútiť k ústupkom ani diplomatickým vyjednávaním s pápežom Klimentom XIII.). Cenzori dohliadali prísnym okom na knihy dovezené z cudziny. Tak sa do indexu dostali Matej Bel, Ján Glosius, Daniel Sinapius Horčička, Pavel Kyrmezer, Michal Láni, Tobiáš Masník, Juraj Tesák Mošovský a iní. Ich spisy boli prevažne označené hviezdičkou, čo bol punc znamenajúci zničenie. Veda a viera nešli v týchto prípadoch nejako dokopy.

Cenzorská prax v 19. a 20. storočí

Podobná cenzorská prax sa prehupla aj do 19. storočia: zámerné ekonomické a politické okliešťovanie periodicity rozličných tlačovín, nemiestne zásahy do obsahu článkov a kníh, tvrdý jazykový a kultúrny dozor, zákaz vydávania slovenských učebníc a kníh, väznenie národovcov za „poburovanie“ (štúrovci Janko Kráľ, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, mimo nich neskôr aj Svetozár Hurban Vajanský), násilná maďarizácia, zatvárenie slovenských škôl atď.; redaktori a spisovatelia, ako boli napríklad Pavol Országh Hviezdoslav, Vajanský, Jozef Škultéty a mnohí ďalší museli svoje rukopisy posielať na schválenie úradom v Pešti, neraz ich nútili prepracúvať texty, v ktorých rezonoval duch slovenskosti a vlastenectva. Oproti 18. storočiu iba nepatrná zmena – absentovalo verejné pálenie kníh…

Zato 20. storočie, ako sme uviedli v úvode eseje, si to „plným priehrštím“ blčiacich plameňov, v ktorých hynuli knihy veľkých mysliteľov, plne vynahradilo – osobitne v nacistickom Nemecku. Cenzúra u nás nebola taká príkra, ale živnú pôdu jej usilovne hnojili režimistickí pohlavári a úradníci prvej Česko-slovenskej republiky. Len tak letkom si zalistujeme v historických dokumentoch: Cenzúra a likvidácia kníh v tom čase bola, aj nebola, záviselo to od politického a ideologického naladenia autora, od pokrokovosti či zatuchnutosti nakladateľstiev a vydavateľstiev, od myšlienkovej otvorenosti a osvietenosti kníhkupcov i kníhkupectiev. Ešte vždy platil rakúsky tlačový zákon z roku 1863, ktorý umožňoval zhabať noviny i knihy, navyše sa k tomu v roku 1923 „prikmotril“ Zákon na ochranu republiky (platil do marca 1939), ktorý už svojím názvom naznačoval, čo sa môže a čo nie. Mohlo sa strieľať do robotníkov počas hladových pochodov, mohli sa žalárovať a trestať pokutami ich účastníci, nemohla sa však písať pravda o týchto udalostiach, novinové strany sa na príslušných miestach vybielili, knihy náležite „vykastrovali“. A nielen to! Na základe jednotlivých paragrafov zákona sa mohli zatvoriť redakcie, zakázať noviny, stíhať autorov či novinárov, zlikvidovať celý náklad tlače alebo knižného titulu. A chráňbože karikovať prezidenta a vládu – zaraz ste mali súd na krku! Nie inak dopadli niektoré divadelné hry či kabaretné vystúpenia, ktoré kritizovali armádu alebo štátne inštitúcie. Úsmev, smiech, humor, satira a sarkazmus na účet vládnucej garnitúry nepatrili k žiadanému artiklu. To si mohol dovoliť jedine Švejk na c. k. monarchiu.

Na cenzorské bariéry narážali komunistické spisy, prohibícii podliehali diela s ateistickou tematikou, nechýbali zásahy proti avantgardnej literatúre (Devětsil, poetizmus), svoje si okúsili Vítězslav Nezval, Richard Weiner, Ivan Olbracht (dvakrát väznený) a mnohí ďalší. Neprípustná bola antičeská literatúra (pocítili to na vlastnej koži viacerí slovenskí autori, najviac však Andrej Hlinka). Spomeňme napríklad sústavné ataky na vydavateľstvo a časopis Tatrín v súvislosti s ich náboženskými a národnými textami – cenzori až pričasto považovali tieto materiály za presolené klerikalizmom a nacionalizmom a všetko hádzali do jedného obšúchaného vreca.

Za prvej republiky nepochybne nastal v porovnaní s rakúsko-uhorskou monarchiou značný posun v obmedzovaní cenzúry, ale v nijakom prípade to nebola oáza slobody prejavu či tlače a voľného rozletu pokrokových myšlienok, ako sa nám to usilujú nahovoriť tí, čo by vo vtedajšej ČSR radi videli výklad svetovej demokracie, ktorá, ako na potvoru, nesie v svojom erbe desiatky zastrelených robotníkov a bírešov, ktorí sa nechceli a nevedeli zmieriť s osudom Čenkovej detí…

Knihy za Slovenského štátu i Protektorátu Čechy a Morava úpeli pod ešte horším tlakom – tlakom  nacistickej ideológie, hoci, a to treba zdôrazniť, nie až tak bolestivo ako knihy v hitlerovskej ríši.

V oslobodenom a obnovenom Česko-Slovensku sa po roku 1945 čakal výdych a dlhé nadýchnutie, uvoľnenie mysle z ťaživej obruče, ktoré bude slúžiť slobode a kráse knihy, jej ničím nezviazanej čistote. Lenže, žiaľ, ideál ostáva iba v hlave, človek nevie prekročiť jeho tieň a ak sa ideálu aj podarí skĺznuť na papier, tam narazí – na realitu. A tou realitou bol komunistický režim, ktorý sa vedel potvorsky maskovať ideálom, ale len dovtedy, pokým mu kniha nevchrstla pravdu do tváre. A to nemala, remeň cenzúry zabolel, zabolel poriadne. A ani sa neskrýval, zaraz vyrukoval s pravidlami, ktorých cieľom bolo prinútiť knihu, aby poslúchala.

Stačilo už len nasadnúť na úradníckeho šimľa nazvaného Hlavná správa tlačového dozoru (vznikla v roku 1953), neskôr premenovaného na Úrad pre tlač a informácie, a „neomylné“ mikroskopické oko sa hlboko zavŕtalo do každého slova, ktoré sa objavilo na verejne prístupnom papieri. A keď sa niekto opovážil kritizovať komunistickú stranu či nebodaj spochybňovať jej vedúcu úlohu, poukázať na nedostatky v Sovietskom zväze, opovržlivo sa vyjadriť povedzme o myšlienke kolektivizácie, ocitol sa na zozname podozrivých a nepriateľských osôb, ktoré sa museli mať na pozore. Rukolapné svedectvo o tom podáva Pavel Matejovič v štúdii Cenzúra na Slovensku v druhej polovici päťdesiatych rokov; osobitne poukazuje na „krágľovacie“ metódy tajomníka ÚV KSS Pavla Davida, „osobitne sa angažoval v zákaze vydania noviel Alfonza Bednára Hodiny a minúty, ktoré vraj znevažujú SNP a revolučné tradície robotníckej triedy“ (s. 18). Kniha však napokon vyšla, vraj na zásah Karola Bacílka (inak Davidovho spolusúdruha,), s ktorým hrával Mňačko karty – ten sa za Bednára údajne prihovoril. Podobným spôsobom prišlo k zákazu vydať Hykischov román Krok do neznáma, dôvodom bol autorov biľag, že sa v roku 1949 pokúsil o útek do zahraničia. Rovnaký osud stretol aj knihu Mináčových próz a noviel s názvom Z nedávnych čias, ktorá mala vyjsť v roku 1957 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Mala vyjsť, ale nevyšla, dlhý čas zostala iba v rukopise – a to zrejme opäť vinou Davida. Sám Mináč to neskôr komentoval s preňho príznačne sarkastickými slovami: „Boli sme na recepcii na poľskom konzuláte, začalo pršať, zahrešil som, Boha jeho, práve teraz sa musel pustiť dážď. Za mnou stál David, zažaloval ma na sovietsky konzulát, že verím v Boha.“

Cenzorskú tortúru, raz smutno-smiešnu, inokedy nevyberane arogantnú zakúsili mnohí autori, naraz aj takí ako Ján Smrek, Ivan Kupec, Milan Rúfus, Alexander Matuška, Michal Chorváth, Emil Boleslav Lukáč, paradoxne, nechýbal medzi nimi ani komunista Ladislav Novomeský. Pravda, na výpočet tak či onak umlčiavaných, zatracovaných a nežiaducich by nám nestačili prsty na rukách ani na nohách, potrebovali by sme na to veľa rúk i nôh.

V Česku sa počas normalizácie (i pred ňou) oná hydra poľujúca na každé pravdivé a režimu nevyhovujúce slovo tvrdo zahryzla do diel Milana Kunderu, Ludvíka Vaculíka, Bohumila Hrabala, nositeľa Nobelovej ceny Jaroslava Seiferta atď., na Slovensku si to zase odskákali knihy Dominika Tatarku, Jána Johanidesa, Romana Kaliského, Jána Čomaja, Sláva Kalného, Rudolfa Dobiaša a mnohých ďalších. Nehovoriac o zástupoch tých, čo sa mocovali a mordovali s autocenzúrou a vlastným svedomím.

Maskovanie zavrhnutých kníh

A dnes? Ostávame takí, až na zopár výnimiek, akí sme boli (a vôbec môže byť človek iný?). Nesieme si v sebe onen rakúsko-monarchistický index odporúčaných či skôr prikazovaných autorov, ktorých knihy treba predávať a čítať. Vždy a všade! Napriek tomu sme však pokročili, indexy zavrhnutých kníh už veselo zatĺkame a maskujeme. Rovnako aj cenzúru ako takú! Už nijaká predbežná, resp. následná cenzúra či nebodaj autocenzúra. Lepšie sa osvedčil vynález hodný Nobelovej ceny – nepísaný zákaz vydať knihu spolu s stragizovaním autorov na verejnosti, so zamlčovaním a ignorovaním ich diel. Jeden príklad za všetky: Ľuboš Blaha vydal roku 2022 vo Vydavateľstve VEDA vedecko-odbornú publikáciu Lenin a 21. storočie, lenže to si nemal trúfnuť. „Lepšomédiá“ spustili taký vreskot, že sa vedenie SAV zľaklo a stiahlo knihu z predaja (riaditeľ Ústavu politických vied SAV Peter Dinuš sa na protest vzdal svojej funkcie). Ozajstná sloboda vedeckej tvorby! Vo svete ťažko predstaviteľná! Veď ako si inak vysvetliť, že po celej planéte sa knihy o Leninovi vo veľkom predávajú, Amazon ich ponúka v tisícoch výtlačkov, a to od takých renomovaných autorov ako Slavoj Žižek (Lenin 2017. Verso 2017) či Lars T. Lih, kanadský historik, profesor na univerzite v Montreale, ktorý sa zaoberá otázkami ruskej revolúcie a jej osobností – okrem iných napísal knihy Lenin Rediscovered: What is to be Done? in Context. Historical Materialism (Chicago: Haymarket Books 2008, Znovuobjavený Lenin: Čo robiť? /dielo Čo robiť? z roku 1902 patrí ku kľúčovým Leninovým knihám – pozn. autora/).

Na onom koncerte masiek sa čoraz častejšie ujímajú sóla podaktoré „lepšokníhkupectvá“, ktoré narábajú s autormi a ich knihami podľa kritérií príslušnosti k takému či onakému politickému  a ideologickému košiaru. Spriaznený košiar nikdy nedostane košom, „svojmu“ autorovi s radosťou prijmú všetky knihy, nezriedka ich vystrčia do výkladu (Peter Bárdy: Fico posadnutý mocou), v interiéri ich uložia na ľahko prístupné a viditeľné miesta, aby každého na prvý pohľad upútali. Autorovi, ktorý podľa nich nebrnká na žiaducu politickú strunu, ostanú oči iba pre plač. Ak im kniha myšlienkovo a ideovo nekonvenuje, jednoducho ju od vydavateľa neprijmú a keď sa aj zľutujú, šup s ňou do najzapadnutejšieho regála, resp. ju nevyložia, v lepšom prípade sa dostane do ponuky na predaj výhradne prostredníctvom internetu. Žiaľ, s niečím podobným sa nezriedka stretáva aj Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Žeby by ho odvrhovala neoliberálna a progresivistická  macocha, ktorá nenávidí všetko národné, kultúrne, tradičné, ale zároveň pokrokové, vedecky podkuté?!

Keď je to tak, potom klobúk dolu pred sofistikovane maskovanou cenzúrou. Aké praktické a účinné! Netreba hranicu ani kata. Môžem to ilustrovať na vlastnej skúsenosti spred niekoľkých dní: vošiel som do „lepšokníkupectva“, reku, pozriem sa, ako sa predáva moja najnovšia kniha Čas búrnej rozpoltenosti. Úvahy o spoločnosti, kultúre a literatúre, rovno som zamieril do sektora, kde sa tento druh literatúry ponúka. Hľadám, pátram po všetkých regáloch, minúty sa míňajú – nikde nič. Skočím za predavačom, požiadam ho o pomoc, pozerá do počíta, z jeho pohľadu vyčítam, že je akýsi nesvoj, až napokon hlesne: „Knihu sme ani nemali, ale môžete si ju doma objednať cez internet.“ Ani ma to neprekvapilo, viem, že niečo podobné sa stalo s niektorými mojimi knihami už predtým. Ale veď je to také jednoduché – quod licet iovi, non licet bovi…

Na záver sa vráťme ku Kästnerovmu dielku O pálení kníh, k jeho odkazu pre súčasné i budúce generácie. Nabáda nás, aby sme si nedali navrávať, že voda padá hore a para stúpa dolu, aby sme si nedali páliť knihy v našich hlavách, ktorých stránky písali naši predkovia – ľudia, ktorí ich pokropili svojím potom, tvrdými mozoľmi a múdrosťou, ktorú zbierali po stáročia. A nemali by sme o tom ani mlčať, veď kniha v hlave je vlastne neporaziteľná. Nemali by sme mlčať, aby sme si neskôr nevyčítali pasivitu, akej sa v čase všeobecného strachu dopustil autor tejto útlej a tak prepotrebnej knižočky: „Neprotestoval som krikom proti hranici, nepohrozil som päsťou, len som ju zovrel vo vrecku. Prečo to rozprávam, prečo robím zo seba kajúcnika? Pretože vždy, keď sa hovorilo o minulosti, hovorilo sa aj o budúcnosti“ (s. 25).

Nikdy na to nezabúdajme…

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 33 – 34/2025)