Oživme myšlienku sociálnej slobody

Esej o teoretických a praktických zlyhaniach socialistického projektu a jeho nádeji v beznádejnom čase

Odvahu, moji bratia, sestry!
Pokračujte, slúžte slobode za každú cenu,
nezničia ju jedno alebo dve zlyhania, nezahatá ju
            množstvo zlyhaní,
Nezničí ju ľahostajnosť a nevďačnosť ľudí, tobôž ju nezničí
            nedôvera,
ukážte svoju silu, silu vojakov a pušiek,
            svoju odvahu.
To, v čo veríme, je latentne skryté po celom svete,
nikoho nepozýva, nič nesľubuje, hrdo sedí,
nečujne, bez akéhokoľvek strachu,
trpezlivo čaká na svoj čas.

Walt Whitman: Padlým európskym revolucionárom
(1856, zo zbierky Leaves of Grass / Steblá trávy /; z angličtiny voľne preložil autor)

Dnešná úvaha chce byť voľným pokračovaním mojej ostatnej eseje nazvanej Ako sa stal z liberála socialista, v ktorej sa zamýšľam nad knihou Thomasa Pikettyho Čas pre socializmus. Depeše zo „senzačného“ sveta rokov 2016 –2021. Autor v nej analyzuje toľko proskribovaný a zatracovaný pojem socializmus, zdôrazňuje, že iba história môže rozhodnúť, či je definitívne mŕtvy a či ho treba nahradiť; navrhuje naplniť ho precíznejším obsahom, ktorý by vystihoval alternatívny ekonomický systém.

Rovnakou témou, tentoraz však z filozofického hľadiska, sa zaoberá kniha Idea socializmu (Bratislava: Veda, 2020, preklad: Patrícia Elexová) od významného teoretika Frankfurtskej školy, nemeckého filozofa Axela Honnetha – jej inšpiratívne myšlienky sa pokúsim zhrnúť do nasledujúcich riadkov.

Čo motivovalo Honnetha?

Hneď na začiatku sa natíska otázka, čo autora motivovalo napísať toto dielo. Viedli ho k tomu dva základné momenty: už spomínané zaklínanie a preklínanie slova socializmus, jeho odvrhovanie na smetisko dejín, odmietnutie ako alternatívy k súčasnému kapitalizmu, akoby za jednu noc – Max Weber by neveril vlastným očiam – sa úlohy dvoch veľkých protivníkov 19. storočia vymenili: Zdá sa, že náboženstvu ako etickej sile patrí budúcnosť, zatiaľ čo socializmus sa vníma ako duchovný výtvor minulosti. Chcem ukázať, že v ňom tlie istá iskierka, stačí vylúpnuť kľúčovú úlohu zakoreneného v ére raného industrializmu a zasadiť ju do nového spoločenského rámca“ (s. 24). A po druhé, je to fakt, že kapitalizmus od samých počiatkov vykorisťoval, ponižoval a zbedačoval ľudí, osobitne vypuklo sa to začalo prejavovať aj v európskom priestore po rozpade sociálneho štátu v sedemdesiatych rokoch minulého storočia – prehlbuje sa pauperizácia veľkej časti obyvateľstva, narastá sociálna izolácia, rozvrat súkromia, psychická opotrebovanosť, skrátka, radikálne sa umocňuje nerovnosť atď. Ale aby sme boli konkrétni: podľa Oxfam-u (údaje sú za ostatné dva roky) desať najbohatších mužov sveta za ten čas svoj majetok zdvojnásobilo, bohatstvo miliardárov vzrástlo viac ako za predchádzajúcich 14 rokov, 160 miliónov ľudí sa prepadlo do chudoby, musia vyžiť z menej ako 5,5 dolára na deň (Svetová banka pokladá túto sumu za meradlo chudoby v krajinách s vyššími strednými príjmami). Toto „ekonomické násilie“ prispieva k úmrtiu najmenej 21-tisíc ľudí denne alebo jedného človeka každé štyri sekundy, a to v dôsledku nedostatočného prístupu k zdravotnej starostlivosti, rodovo podmieneného násilia, hladu a klimatických zmien (www. oxfam.org).

Nedá sa v tejto súvislosti nespomenúť príkre protirečenia kapitalizmu, ktoré v sebe nesú neutíchajúce ohnisko vojnových konfliktov už od jeho raného „brieždenia“ v 17. a 18. storočí, napokon mnohé stopy toho nájdeme i v literatúre – plasticky to zobrazuje napríklad Anton Hykisch vo svojej takpovediac trilógii z čias panovania Márie Terézie a jej synov v rakúsko-uhorskej monarchii (Milujte kráľovnú, Verte cisárovi, Bezhlavý čas) – majstrovsky vyznieva scéna, keď Mária Terézia na smrteľnej posteli imaginárne bilancuje roky svojho vládnutia, ráta počty mŕtvych v jednotlivých vojnách („Cítim sa hriešna pred Bohom, lebo som z nadutosti viedla vojny, bola som závistlivá, zlostná nedbajská,“ Milujte kráľovnú. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1998, s. 414).

Ako pacifista neuznávam teóriu o spravodlivých a nespravodlivých vojnách, existujú iba vojny, ktoré sa vždy sa rodia v lone nespravodlivého spoločenského poriadku, vždy sú tragické a smrtiace, prinášajúce vojnové zločiny (zabíjanie civilistov) na všetkých bojujúcich stranách. Páchali ich počas druhej svetovej vojny v neopakovateľnom množstve hitlerovci (tí v podobe nesmiernych zverstiev), ale aj spojenci – napríklad zbytočné americké bombardovanie Drážďan (13. februára 1945), dlho utajované pred americkou verejnosťou, pri ktorom zahynulo 135-tisíc obyvateľov; v románe Bitúnok č. 5 to skvelo stvárnil Kurt Vonnegut, niekdajší americký vojak ocitnuvší sa v drážďanskom zajateckom tábore (hlavná postava Bill Pilgrim), ktorý onú hrôzu, údajne strašnejšiu ako Hirošima, zažil na vlastnej koži („Drážďany vyzerali ako Mesiac, samé nerasty. Kamene boli rozpálené. Všetci naokolo boli mŕtvi. (…) Povaľovali sa tam úhľadné polienka, boli to ľudia, ktorí uviazli v plamennej smršti. (…) Ponad dym sa prešmykli americké stíhačky presvedčiť sa, či sa v meste niečo hýbe. Zbadali, že dolu sa pohybuje Billy a ostatní. Lietadlá vlastných pokropili guľometnými strelami, ale strely ich netrafili,“ Bratislava: Slovart, 2016, s. 139 – 141). Vojnové zločiny sa páchali aj v Kórei, Vietname, Iraku, Juhoslávii, Líbyi, Sýrii, Afganistane, páchajú ich dnes Rusi aj Ukrajinci (v konflikte, ktorý začal Putin ako reakciu na sústavné provokácie USA a NATO), prekrývajúc pravdu do krajnosti vypätou propagandou – neviem však, ako sa pozerať na tých, ktorí, namiesto toho, aby sa usilovali iniciovať mierové rokovania (zakaždým jestvuje možnosť), dodávajú s veľkou pompou na front zbrane. Zdá sa, že zostali iba dve svetové osobnosti, ktoré ustavične volajú po mieri – pápež František a generálny tajomník bezzubej OSN António Guterres. Žiaľ, Európska únia pod tlakom neoliberálnej mašinérie vycúvala z misie, ktorou si mohla zachovať humánnu tvár. Nahradil ju, ako naschvál, kontroverzný turecký prezident Recep Erdogan. Neviem, ako sa na smrteľnej posteli budú mocní tohto sveta zodpovedať a spovedať matkám, otcom, manželkám a všetkým blízkym obetí tohto vojnového konfliktu. Nechcel by som byť v ich koži… A to len preto, že si niekto vo svojej tvrdej palici zaumienil pokračovať (ach, tie nezastaviteľné, ako lopty nafúknuté mocenské egá!) v hrozivej kataklizme bez ohľadu na tisíce zmarených životov. Nepochybujem, že história to vinníkom po zásluhe zráta…

Neblahé dôsledky predstieranej analýzy – na Slovensku

Prepáčte širší exkurz, ale i to patrí k zrkadlu kapitalistickej spoločnosti. Vráťme sa však k Honnethovej knihe; v úvodnej štúdii (je súčasťou vydania) filozof Ľubomír Dunaj uvádza niektoré zaujímavé údaje: „Vo viacerých oblastiach spoločenského života po roku 1989 možno iba ťažko identifikovať skutočný pokrok, práve naopak, mnoho politických, sociálnych a ekonomických očakávaní sa zďaleka nenaplnilo. V súvislostí s tým sa vynára veľká nerovnováhu v ponovembrovom vývoji na Slovensku, ktorý má za následok široko rozšírený pocit krivdy a nespravodlivosti. Dokumentujú to nielen nové ,hladové doliny‘, vysťahovalectvo či nárast nerovností, ale aj také ,civilizačné deficity‘, ako nedostupnosť bývania, škôlok, lokálnych potravín atď. Paradoxne si dávame dnes skoro rovnako pozor na ,jazyk‘ ako kedysi. (…) ,Elity‘ pritom na starosti ,obyčajných´ ľudí reagujú podľa vzoru: ,Keď nemajú na chlieb, nech jedia koláče!‘“ (s. 16 – 17) K tomu dodávam: podľa údajov Slovenského štatistického úradu (2022) takmer 700-tisíc ľudí v SR trpí chudobou a materiálnou depriváciou, nemôžu si dovoliť zaplatiť dovolenku, kúpiť auto, televízor, mobil, každý druhý deň konzumovať mäso, disponovať čo len najmenšou finančnou rezervou, skrátka, zabezpečiť si nevyhnutné životné potreby. A vari najhoršie je to, že už teraz sa 50 percent domácností ocitlo v pásme energetickej chudoby – človeka chytá hlavybôľ, čo sa stane, keď energetická kríza udrie plnou silou – ľudia si budú svietiť sviečkami, pravda, ak na ne budú mať, a ako ohrievacie teleso im bude musieť stačiť vlastné telo.

Ľ. Dunaj na margo všeobecného filozofického diskurzu u nás (vo vzťahu ku kritickej teórii spoločnosti) odvážne dopĺňa, citujúc kolegu, profesora Františka Novosáda, že sa „zmazal rozdiel medzi politologickými, politickými a ideologickými textami. (…) Analýza sa predstierala, v skutočnosti išlo o ,boj‘, o morálne dehonestovanie politického protivníka“ (s. 9 – 10). Napokon, svedkami tohto trendu sme takmer denne v rozhlase a v televízii – ešte som sa nestretol s politológom, ktorý by nehral za nejaké politické tričko, hoci sa úpenlivo „usiluje“ tváriť nestranne. Ono je ťažké odmocniť sa od vlastného politického presvedčenia a neraz i od výhod, ktoré sa z toho dajú vyťažiť. Intelektuálne dôsledky tohto prístupu, ako hovorí profesor Novosád, sú priam „devastujúce pre všetkých“ (s. 9)

Prečo a ešte raz prečo?

A teraz už k samotnému Honnethovi. V predslove sa vracia k teoretickým záverom utopických socialistov, Francúzskej revolúcii a následne aj k Marxovým východiskám. Pýta sa, prečo vízie socializmu už dlhší čas nedisponujú silou presvedčiť zúčastnených o tom, že kolektívnym úsilím predsa len možno zdanlivo „neodvratné“ pretvoriť v prospech niečoho lepšieho, prečo idey socializmu na prvý pohľad tak neodvolateľne stratili svoj niekdajší podnecujúci potenciál a aké konceptuálne teoretické zmeny by museli nastať, aby mohli opätovne nadobudnúť svoju pôvodnú virulenciu?

Marek Hrubec a Axel Honneth pred Univerzitnou knižnicou, Bratislava 14. marec 2013.

V prvej kapitole si na tieto otázky aj odpovedá: Žiada si to zásadnú revolúciu v sociálnej slobode, v pojme, ktorá je pre jeho interpretáciu kľúčová. Práve Honneth ponúka významný príspevok do diskusie o adekvátnejšom poňatí pojmu slobody, v rámci ktorého hovorí nie o dvoch (Isaiah Berlin poznal dva koncepty slobody – negatívnu a pozitívnu), ale o troch pojmoch slobody, a to negatívnej, reflexívnej a sociálnej. Podľa neho „sociálna sloboda znamená mať účasť na sociálnej praxi spoločenstva, ktorého členovia k sebe pristupujú s toľkou účasťou, že si v záujme toho-ktorého jednotlivca vzájomne pomáhajú pri uspokojovaní svojich zdôvodnených potrieb“ (s. 53). Jej subjektom by malo byť solidárne spoločenstvo vzájomne sa dopĺňajúcich a navzájom si rovných členov, kde realizácia slobody jedného je bezprostredne spätá s realizáciou slobody druhého.

Dedičné záťaže socializmu

Aby sme to pochopili, musíme si bližšie vysvetliť Honnethovu konštrukciu troch dedičných záťaží socializmu, ktorých korene vidí v 19. storočí. Po prvé, je to orientácia socialistov na sféru ekonomickej činnosti ako jediného miesta zápasu o primeranú formu slobody a zároveň absencia normatívneho prístupu k politickej oblasti s dôrazom na rodiace sa občianske práva, po druhé, ide o skostnatené chápanie robotníckej triedy ako nosného revolučného subjektu a po tretie sa to týka prekonanej tézy o zákonitom procese vývoja dejín, keď sa, povedané s Marxom, „kapitalistické výrobné vzťahy s historickou nevyhnutnosťou rozložia samy od seba“ (s. 74).

Pokúsime sa to rozmeniť na drobné: Socialisti všetku slobodu, dobrú rovnako ako zlú, jednostranne umiestnili len do sféry ekonomickej činnosti, náhle, a bez toho, aby to vskutku spozorovali, prichádzali o šancu uvažovať aj o novom režime demokratického dohadovania spoločných cieľov v kategóriách slobody, rovnako, najmä v ranom období, nedisponovali dostatočným pojmom politika; trvalo niekoľko desaťročí, kým sa v rámci hnutia začal tento pôvodný nedostatok odstraňovať tým, že pred bojový pojem „socializmus“ sa začalo pripájať adjektívum „demokratický“.

Hlbokú ranu utrpela pôvodná socialistická idea „rozpustením“ robotníckej triedy v štruktúre spoločnosti. „Korózia robotníckeho hnutia znamenala pre socialistickú tradíciu viac než len prevádzkovú nehodu; s vyblednutím akejkoľvek nádeje, že v proletariáte by sa predsa len ešte mohol nájsť zvyšok kedysi mu pripisovaného záujmu na revolučnej zmene, bol socializmus zasiahnutý vo svojom najvnútornejšom jadre, totiž vo svojom nároku byť teoretickým výrazom živého hnutia.“ (s. 73)

Závažnou strategickou chybou bolo to, že Marxov historický materializmus chápal komunizmus ako vrcholnú dejinnú fázu. Znemožnilo sa tým sociálnymi experimentmi zistiť, ako by sa dala kľúčová idea sociálnej slobody (vždy podľa jestvujúcich podmienok) uskutočniť čo najskôr a čo najlepšie. Presadila sa predstava, že po trhu môže nasledovať iba jemu nadradená alternatíva centrálne plánovaného hospodárstva, čím neostal nijaký myšlienkový hrací priestor na jeho inštitucionálne usporiadanie. Smithova neviditeľná ruka trhu, jej isté čiastkové pozitíva dostali úplnú stopku (absolutizovali sa slová typu „obed neočakávame od láskavosti mäsiara, pivára či pekára, ale od ich snahy po vlastnom prospechu. Neapelujeme na ich ľudskosť, ale na ich sebalásku, nerozprávame im o svojich potrebách, ale o ich prospechu.“ – Adam Smith: O bohatstve národov, Londýn, 1776).

Nie každý autor nového socialistického projektu sa však s Honnethovou premisou stotožňuje – americký politický filozof David Schweickart tvrdí, že historický materializmus predstavuje „najpresvedčivejšiu teóriu dejín, akceptuje ju veľké množstvo nemarxistov aj niektorých antimarxistov – zvyčajne mimovoľne, často zjednodušene“ (Po kapitalizme – ekonomická demokracia. Bratislava: VSSS, 2010, s. 41). Schweickart dokonca na tejto téze postavil svoju teóriu o nástupníckom systéme po kapitalizme. Ak porovnáme prístupy oboch teoretikov z hľadiska súčasnosti, myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že prvý presadzuje ľavicový model sociálnodemokratického typu a druhý zase komunistického typu…

A ešte niečo: So svojím koncom dejín, zdá sa, nepochodil ani neoliberálny experimentátor z deväťdesiatych rokov minulého storočia, americký filozof a ekonóm Francis Fukuyama (Koniec dejín a posledný človek), ktorý onen vrchol histórie videl v súčasnom rozvinutom kapitalizme. Našťastie sa čiastočne spamätal, lebo novodobí liberáli sa už správali akoby vystúpili na Olymp.

V revidovanom socialistickom projekte (podľa Honnetha) bude nevyhnutné diferencovať medzi hospodárskou, politickou a súkromnou sférou, všetky tri však musia byť od seba nezávislé, ale tak, aby „v nenásilnej súhre viedli k neustálej reprodukcii nadradenej jednoty spoločnosti ako celku“ (132). S odlišnou štruktúrou prichádza známy francúzsky ľavicový filozof Alain Badiou – načrtáva štyri druhy určujúcich udalostí – politickú, vedeckú, umeleckú a udalosť lásky (kniha Bytie a udalosť), čiže isté jednoznačné pravdy, ktoré pripravujú cestu tvorivému politickému činu, novým hybným silám a novým spoločenským perspektívam. Cieľ však majú obaja spoločný…

Cestou spoločenského experimentalizmu

Pravda, my ostaneme pri Honnethovi. V tretej kapitole poukazuje na nezastupiteľnú úlohu spoločenského experimentu, na to, že je nevyhnutné hodiť za hlavu strnulosť historického materializmu, vopchať ho do nepriedušnej truhlice raného socialistického učenia, treba hľadať nové súvislosti a nové riešenia, naprojektovať inštitucionálne miesto pre sociálnu slobodu, radikálne prekonať individualizmus najmä v ekonomickej sfére. A to všetko, hoci to explicitne nevyjadruje, mimo meravých  centrálne zviazaných päťročných plánov, formálnych socialistických záväzkov a prispatého socialistického súťaženia, ako sme to zažili v reálnom socializme. Zároveň navrhuje tri riadiace modely: po prvé trh, po druhé občiansku spoločnosť, resp. samosprávu, po tretie, delegovanie právomocí demokratickému štátu. A práve ten najpríhodnejší model by sa mal vybrať prostredníctvom experimentu. Pritom však treba brať na zreteľ, „že revidovaný socializmus musí disponovať interným archívom všetkých už v minulosti podniknutých pokusov širšieho zospoločenštenia hospodárskej sféry, pretože takýmto spôsobom získavame istý druh ,pamäťovej opory‘ pre skúsenosti, týkajúce sa predností a nedostatkov jednotlivých opatrení, ktoré boli nadobudnuté už v minulosti“ (s. 107). Honneth ako príklad takto nazhromaždeného materiálu, veľmi podnetného a ukážkovo ilustratívneho, najmä pokiaľ ide o prvotnosť krokov smerujúcich k socializmu, použil metaforu o červenej Viedni – tak totiž nazval jednu zo svojich prednášok, ktorú zaradil na koniec knihy. Išlo o socialistickú bytovú výstavbu po prvej svetovej vojne v hlavnom meste Rakúska a o odborárske úsilie zamerané na humanizáciu práce. Sám autor to komentuje slovami: „Vo Viedni dvadsiatych rokov sa stretlo niekoľko priaznivých predpokladov (sústredenie židovskej inteligencie, pri moci sociálna demokracie, priekopnícke daňové zákony, progresívna daň, výstavba obecných bytov, školská reforma, spravodlivý prístup k vzdelaniu), ktoré toto mesto predurčili k tomu, aby sa stalo intelektuálnym laboratóriom skúmania styčných bodov socialistickej teórie a praxe.“ (s. 153)

A laboratórium skúmania u nás? Ak ho aj máme, socialistickej myšlienky sa v ňom zrejme boja. Možno aj preto, že v slovenskom parlamente je mnoho takých, ktorí by socialistom najradšej vykrútili krk. Nebodaj sa čoskoro dočkáme i pálenia kníh (ďaleko od toho nie je Blahova kniha Lenin a 21. storočie,ktorú vydavateľ /SAV, Veda, 2022/, preukážuc svoju bádateľskú a morálnu amorfnosť, stiahol z predaja. Len tak na okraj: Žižekovo dielo Lenin 2017 predáva Amazon po celom svete už päť rokov)… Aj kontraprojektov je akosi pomenej, objavia sa raz za čas. Nedávno prišla na trh útla knižočka odvážlivca Romana Michelka s názvom Alternatívne politické systémy (Bratislava: Dav Dva, 2022). Trúfol si v nej predstaviť alternatívne volebné systémy, revolúciu islandského bankovníctva, štruktúru ekonomiky ázijských tigrov, mondragónsky experiment v španielskom Baskicku – korporáciu porovnateľnú svojou veľkosťou a technologickým vybavením s dynamickou nadnárodnou firmou, lenže tá baskická má radikálne odlišnú vnútornú štruktúru založenú na družstevnom princípe a navyše ju vlastnia i manažujú pracujúci.

V nadväznosti na experimentátorskú prax Honneth zdôrazňuje, že je zavádzajúce vidieť v socializme iba intelektuálny výraz záujmov priemyselného robotníctva, či dokonca hlásnu trúbu navždy revolučného proletariátu. Táto idea fixnej väzby teórie na jedinú skupinu bola v počiatkoch hnutia výsledkom neprimeraného pripisovania objektívnych záujmov, a odvtedy bola zjavne vyvrátená tak štruktúrnou premenou zamestnaneckých vzťahov, ako aj zánikom robotníckeho hnutia. A práve onen moment si dobre uvedomujú v Mondragone. Kto by mal byť teda nositeľom socialistickej idey a jej normatívnych nárokov v modernej spoločnosti? Autor uzatvára otázku odpoveďou: „Nemali by to byť odbojné subjekty či kolektívne hnutia, ale inštitucionálne výdobytky, napríklad vymoženosti sociálneho štátu, aby sme sa tak priblížili k uskutočneniu sociálnej slobody v hospodárskej oblasti. (…) A jej adresátom budú všetky občianky a občania, pokiaľ sú presvedčení o tom, že svoju individuálnu slobodu v podstatných oblastiach života môžu realizovať len v solidárnom spolupôsobení so všetkými ostatnými.“ (s. 110)

O demokratickej forme života

Honneth v prechádzajúcich kapitolách knihy poukázal na očividné nedostatky teórie a praxe socializmu, analyzoval jeho záťaže pochádzajúce ešte z 19. storočia. Socializmus už od ranej fázy „chorľavel na neschopnosť nájsť sám zo seba a za pomoci svojich vlastných konceptuálnych prostriedkov produktívny prístup k idei politickej demokracie. (…) Tápal v tom, aký by mal byť vzájomný vzťah medzi sociálne slobodnou hospodárskou kooperáciou a demokratickými rozhodovacími procesmi“ (s. 113). Autor sa pritom opieral o Heglovu filozofiu práva, podľa ktorej právo ako univerzálne médium malo zabezpečiť privátnu autonómiu všetkých členov spoločnosti, rodina sa mala starať o socializáciu a uspokojovanie prirodzených potrieb, trhová spoločnosť mala garantovať dostatočné zásobovanie existenčnými prostriedkami a nakoniec štát mal zabezpečovať eticko-politickú integráciu celku.

Honneth v štvrtej kapitole, vychádzajúc z týchto skutočností, načrtáva víziu revidovaného socialistického projektu. Ak chceme obnoviť, naplno rozviť socializmus, musíme sociálnu slobodu (popri ekonomike) aplikovať aj na ostatné svojbytné sféry života – politické rozhodovanie a súkromie. Nositeľom týchto procesov by nemala byť politická strana, hnutie, lež inštitucionálne usporiadanie sociálnej slobody – a to všetko treba nasmerovať  na demokratickú politickú verejnosť, ktorá nie je kolektívnym subjektom, navyše jej sociálna skladba sa neustále mení, má nejasné personálne hranice a celkovo zhmotňuje výrazne fluktuujúci, krehký útvar.

Prichodí mi k tomu dodať niekoľko provokatívnych myšlienok: mám pocit, že Marx a jeho spolupútnici dostatočne nerátali s biologickou determinovanosťou človeka, s tým, že ide o bytosť, ktorá sa vyčlenila zo živočíšnej ríše, zďaleka nie ideálnu, ale s mnohými chybami. Keby sme aj vytvorili ideálnu inštitucionálnu štruktúru spoločnosti, dokázali by sa ľudia vtesnať do jej mantinelov? Vezmime si Leninovu ideu demokratického centralizmu – v ideálnej podobe predstavovala demokratické rozhodovanie v komunistickej strane zdola nahor, až takto prijatý záver mali rešpektovať všetci jej členovia – v skutočnosti išlo o centralizmus, arogantne dirigovaný zhora, na ktorý doplatil každý, kto sa mu vzpriečil. Nehrozí oná realita aj Honnethovej idei socializmu? 

V oblasti súkromného života prichádza autor takisto s novými prístupmi. Pre sféru lásky, manželstva a rodiny nastoľuje také formy vzťahov, „v ktorých je sľúbená vzájomnosť možná len vtedy, ak všetci ich členovia môžu bez zábran artikulovať svoje faktické potreby a záujmy, a zároveň ich môžu s pomocou ostatných uskutočňovať“ (s. 128). Ako som už spomínal, vzťahovým otázkam lásky sa venuje aj Alain Badiou. Pozoruhodná je jeho myšlienka, že „láska je hľadaním pravdy. Akej pravdy? Pravdy v jednej veľmi konkrétnej veci – aký svet vidí človek, ktorý ho vníma z perspektívy dvoch, a nie jedného“ (Chvála lásky. Bratislava: INAQUE, 2012, s. 43). V tejto súvislosti rád spomeniem najnovšiu knižku siedmich próz od Viery Švenkovej s názvom Ošiaľ (vydala ju v roku 2022 na vlastné náklady, lebo Fond na podporu umenia autorke zamieta všetky žiadosti), v ktorej je i príbeh o tom, ako si pod pláštikom lásky možno prisvojiť iného človeka.

Ani lásku ako politickú kategóriu by sme nemali podceňovať. Politika sa zvyčajne chápe výhradne ako mocenské stretnutie a vytváranie účelových spojenectiev na presadenie určitých zámerov a cieľov. Je to len časť pravdy. Keď niekto stavia politiku iba na mocenskom pragmatizme, málokedy vytvorí skutočnú a dlhodobú moc – také spojenectvá sú krehké a zradné. Spojenec zavetrí, že protistrana ponúka väčší „bochník chleba“, začne kolísať a časom prejde na opačný breh. „Tajomstvom ozajstnej politickej moci je láska alebo ešte ináč: láska je moc a moc je láska“ (Michael Hauser v rozhovore s Pavlom Dinkom pre Literárny týždenník).

Úplne novým spôsobom prichodí socializmu riešiť starú otázku svojho vzťahu národného a internacionálneho. Podľa Honnetha „by bolo neuvážené a predčasné chápať dnes socialistický projekt od začiatku a bez akejkoľvek ďalšej diferenciácie ako ,internacionalistický‘“(s. 143). Na dosiahnutie prakticko-politickej mobilizácie musí byť činný vždy najprv miestne, v zmysluplne nahliadnuteľných vzťažných poliach kolektívneho konania, a až potom by mal prekročiť národnoštátne hranice. Inak povedané, proletárskemu internacionalizmu v starom ponímaní už dávno zazvonil umieračik.

Nádej v beznádejných časoch

Už sme sa zmienili, že Honneth na záver knihy zaradil svoju prednášku o „červenej“ Viedni, nájdeme tu však aj druhú prednášku s názvom Nádej v beznádejných časoch. Zdôrazňuje, že nám chýba viera a nádej na teoreticky podložený koncept novej vízie socializmu. A možno aj odvaha postaviť sa zaň, hoci sa notoricky sťažujeme ne jestvujúce pomery. Odvoláva sa pritom na Kanta, ktorý bol vo svojej dobe konfrontovaný s podobnými fenoménmi – s narastajúcou skepsou voči pokroku a z nej vyplývajúcou skľúčenosťou. Kant videl jedno z východísk v spomienke na významné počiny v ľudskej histórii, označil to ako „znamenia dejín“. Honneth to završuje slovami: „Predstaviť politické úspechy nedávnej minulosti symbolickým spôsobom tak, že všestranne schvaľované, už sotva zvrátiteľné výdobytky (napríklad výdobytky sociálneho štátu – pozn. P. Dinka) našich vlastných politických bojov pred nami vystúpia ako akési pomníky, by predsa mohlo byť jedným z nemnohých metodických prostriedkov, ktoré sú nám k dispozícii, aby nás samých i ostatných motivovali k pokračovaniu v našom úsilí.“ V úsilí postaviť socializmus z hlavy na nohy!

Prirodzene, Honneth nepokladá svoj revidovaný projekt socializmu za dogmu, sám totiž poukazuje na to, že ľudské dejiny priebežne sprevádza snaha o odstraňovanie hraníc v komunikácii a sociálnej interakcii. Tak k jeho knihe pristupujú i recenzenti: Niektorí autori (Shammas 2018, 333 – 334; Heins 2017, 4) napríklad upozorňujú, že Honneth nereflektuje problém, ktorý môže nastať, ak niektorí jednotlivci nebudú mať záujem participovať na projekte založenom na sociálnej slobode. Námietky sa týkajú aj interpretácie názorov socialistov devätnásteho storočia (Shammas 2018, 336), prípadne spochybňujú možnosť uplatniť Honnethovu koncepciu na väčšie celky modernej spoločnosti, než sú intímne vzťahy alebo malé komunity (Heins 2017, 3 – 4).“ (Filozofia, 2021, č. 2, s. 163)

Česko-slovenský filozofický diskurz

Ak sa pozrieme úchytkom na česko-slovenský sociálnopolitický diskurz (v rámci webových portálov) o budúcom vývoji našej spoločnosti, vybadáme, že sa sústreďuje skôr na čiastkové pôsobenie jednotlivých subjektov na politickej scéne. Napríklad Petr Drulák, český politológ, upozorňuje na extrémizmus liberálneho stredu (označovanie všetkých nevyhovujúcich názorov za populistické a fašistické), na to, že ľavicoví liberáli či liberálni socialisti (progresivisti, neomarxisti) „sú natoľko posadnutí genderom, antinacionalizmom, antirasizmom, zmenou klímy, Európou a udržiavaním politickej korektnosti, že stúpencov pôvodného ľavicového smerovania budú považovať v lepšom prípade za oneskorencov a v tom horšom za vyložene nebezpečných. (…) Neliberálna ľavica musí vidieť spojencov napravo od stredu, medzi konzervatívcami, ktorí si uvedomujú, ako globalizovaný kapitalizmus rozkladá rodiny i národy, hodnoty, ktoré sú vlastné spoločenskej väčšine“  (Pravolevé kleště, Slovo 7. júla 2022). Akiste zaujímavý a v dnešných časoch netradičný názor, ktorý je však v Nemecku odskúšaný v podobe spojenia sociálnych demokratov a kresťanských demokratov.

Na druhej strane Michael Hauser, český ľavicový filozof, kontruje, že Drulákova konzervatívna revízia socializmu sa opiera o dve problematické východiská. Prvým je súbor predsudkov voči Marxovi, Leninovi a historickému marxistickému hnutiu. Tieto predsudky pochádzajú z dobovej atmosféry deväťdesiatych rokov, Drulák sa tak spája s liberálnymi i konzervatívnymi elitami, ktoré udávajú tón v našom verejnom priestore. „Druhým problematickým východiskom,“ dodáva Hauser, „je Drulákova predstava o liberalizme ako najväčšom nebezpečenstve dnešnej doby. (…) Z jeho koncepcie vyplýva, že neliberálna ľavica sa nikdy a v ničom nesmie spojiť s liberálmi.“ (Konservativní revize socialismu, Slovo 21. júla 2022)

Inými slovami , naráža tu na seba Drulákov koncept pôvodnej sociálnej demokracie s Hauserovým konceptom nového komunizmu. Prichodí mi k tomu doplniť názor rozhľadeného slovenského politológa Eduarda Chmelára: „Liberál by nemal byť nadávkou, ale politologickým pojmom. S liberalizmom sa predsa spája úcta k ľudským právam, tolerancia a racionalita – a hádam nikto z nás nie je proti slobode prejavu a pluralite názorov, lebo to sú liberálne hodnoty. To, proti čomu sa treba vymedziť, je spomínaný extrémny centrizmus – systém, keď sa rozsah prijateľných názorov čoraz viac zužuje a iné postoje sa kriminalizujú alebo sú vystavené štvavej kampani. Nenazývajte, prosím, extrémnych centristov liberálmi. Extrémny centrizmus, ktorý volá po vylúčení čoraz širšieho spektra názorov z verejnej diskusie, k zákazom, obmedzeniam a trestaniu, je opakom ideálu liberálnej spoločnosti, založenej na dialógu a tolerancii.“ (Najväčším nepriateľom demokracie je dnes extrémny centrizmus, !argument.cz, 7. 5. 2021)

Žiaľ, stratili sme chuť pýtať sa, opantala nás chuť poúčať, akceptovať iba svoju pravdu. Dialóg a tolerancia dnes v spoločenskej diskusii žalostne absentujú, tobôž idey o socializme. A to aj na akademickej pôde. Na to si trúfnu iba najväčší odvážlivci, čo znesú ústrky a nenávistné osočovanie.

•        •        •

Honnethova kniha svedčí tom, že v Nemecku ustavične tlie myšlienka o novom, revidovanom koncepte socializmu. Nie náhodou sa Karol Marx ocitol v celonárodnej ankete medzi desiatkou najvýznamnejších Nemcov uplynulého tisícročia. Tam si svojich múdrych ľudí ctia…

Zdá sa, že u nás platia, na škodu veci, úplne iné kritériá hodnotenia osobností…

(Vyšlo v Literárnom týždenníku 14. 9. 2022)

Foto: Emil Polák

(Celkovo 218 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter