„Nebo je posiate čiernym slnkom. Na zem padol biely tieň.”
Tieto dve vety sú citátom z prvého románu napísaného svojím spôsobom umelou inteligenciou (UI, zámerne skratku poslovenčujem) s názvom 1 Road (1 cesta, 2017). Naprogramoval ho Ross Goodwin, americký výskumník a umelec zaoberajúci neurónovými sieťami, pomocou zozbieraných dát o knihách poézie a o všetkých dostupných literárnych dielach. Vytvoril ho počas cesty autom z New Yorku do mesta New Orleans. Systém analyzoval GPS súradnice a kamera namontovaná vo vozidle zbierala údaje (automaticky ich rozpoznávala a vyhodnocovala) o ľuďoch a ich správaní, o objektoch, prostredí a okolí, ktorými prechádzali. Výsledný text vytlačil na pokladničné pásky a následne ho publikoval v roku 2018 bez úprav. Dielo vzniklo ako rekcia na otázku: „Čo by písala UI, keby cestovala naprieč krajinou?“ Nemá tradičný dej, ide o surreálnu, poetickú koláž textov. Niekedy plynie román v prúde vedomia, inokedy sú to akoby fragmenty spomienok, krátke opisy alebo útržky dialógov. Netradičné slovné a vetné spojenia zavše vyvolávajú skôr úsmev na tvári ako nejaký estetický zážitok. Napokon svedčí o tom i metafora – nebo posiate čiernym slnkom.
Prichodí ešte poznamenať, že ďalšou takou raritou, vyprodukovanou UI, je román The Land of (Krajina pamäti), ktorú má na „svedomí“ čínsky profesor Shen Yang (kniha vznikla na základe 66 promptov a pôvodného návrhu 66-tisíc znakov). Príbeh hovorí o výskumníčke Li Xiao, ktorá po nehode stratí spomienky na rodinu a vydá sa do metaverza hľadať ich. Kniha dokonca získala ocenenie na 5. ročníku súťaže v oblasti science fiction.
Prečo taký úvod? V dnešnej eseji sa chcem zamyslieť nad prienikom umelej inteligencie do našej každodennosti, najmä však nad jej vzťahom k umeniu a literatúre, nad ich vzájomným ovplyvňovaním i nad tým, aký dosah, charakter a smerovanie môže mať takáto tvorba, pretože UI je v týchto procesoch prítomná už takmer dve desaťročia, osobitne však v ostatných dvoch-troch rokoch. Pred faktami a živou skutočnosťou sa utiecť nedá…
Ako zabrániť zneužitiu umelej inteligencie?
Najprv niekoľko myšlienok o zástoji UI v našich súčasných i budúcich životoch: ide o jeden z najvýraznejších vynálezov 21. storočia, ktorý neraz používame bez toho, aby sme si to uvedomovali. Príklady nájdeme všade okolo nás: Google nám vďaka UI rýchlo vyhľadá odpovede, Netflix navrhne filmy podľa nášho vkusu a ChatGPT pomáha s písaním textov, domácimi úlohami či prekladmi. V medicíne dokáže rozpoznať nádor na snímke prv ako lekár, v doprave zasa pracuje na vývoji autonómnych áut, ktoré by mohli znížiť počet nehôd. V podnikoch zvyšuje efektivitu – nahrádza niektoré opakujúce sa úlohy, čím šetrí čas a náklady. Zároveň sa však vynárajú otázky: Čo sa stane s pracovnými miestami? Nedotkne sa to predovšetkým žien? Namodelujme si situáciu: Andrea prišla o prácu sekretárky – dnes za ňu vybavuje celú agendu UI: píše listy, organizuje schôdzky vedúcemu, odpovedá na mailovú poštu, plánuje cesty, vybavuje letenky, dozerá na efektivitu kryptomien, pre ktoré je úplná digitalizácia eldorádovým rajom. Ak nás stroje ovládnu, kam pôjdu všetci tí, ktorí majú diplomy a šuštia papiermi? Ako zabránime zneužitiu umelej inteligencie? Ako ju udržíme na uzde?
A budúcnosť? Pri správnom a najmä etickom prístupe nám môže UI pomôcť riešiť zložité problémy v oblasti klimatickej krízy či pri globálnych chorobách. Jej technologické vymoženosti by mali slúžiť človeku, nie ho nahrádzať alebo ovládať. Umelá inteligencia je svojím spôsobom zrkadlo – ukazuje, akí sme a kam smerujeme. Ak ju budeme využívať múdro a zodpovedne, môže sa stať naším silným spojencom v budovaní lepšej budúcnosti, aspoň tak to tvrdia odborníci. Ale je to naozaj tak? Nestratíme svoju autenticitu, neoberie nás o naše kultúrne tradície, ktoré sú hlboko zakorenené v srdci a génoch každého človeka? Nestanú sa z nás hologramy, ktoré už nebudú obdivovať malé zázračné deti (Pascal, Mozart), ale len svoje vlastné technologické výdobytky? Nedospejeme k tomu, že vymeníme názorový konsenzus za algoritmickú autoritu a digitálne uchovávanú suverenitu alebo nebodaj demokraciu za digitálnu monarchiu? Nenahradíme lásku a medziľudské vzťahy každodennou konverzáciou z pohodlia kresla s dajakým androidom mužského či ženského rodu?
UI odhalí veľa neželaných vecí
Áno, UI rada splní naše najrozličnejšie zadania, odhalí i veľa negatívnych vecí – v plnej nahote demaskuje dnešnú morálku neraz plnú nenávisti, závisti, denuncianstva, klamstiev či primitívnych vulgarizmov, napríklad aj o zhrubnutí a odióznom zvulgarizovaní jazyka na politickej scéne bez akejkoľvek servítky pred „ústami“, povedzme i takto: Igor Matovič: „Ste mafiáni, zlodeji a vrahovia“ (na adresu koalície)! „Tamten hajzel, čo tu stál, je novodobý Hitler“ (na adresu premiéra v parlamente). „Máme vraha v pozícii predsedu vlády“ (pri preliezaní brány na Úrade vlády). „Fico, teraz idem po tvojom pozemku, hajzel špinavý“ (v Chorvátsku). Alebo Jozef Pročko: „Ten váš celý parlament je jedna veľká pičovina a vy ste len skupina hlúpych klaunov, čo ani neviete, čo je demokracia. Kto vám dal právo sa tu tváriť, že rozumiete čomukoľvek?“ Navyše keď bol svedkom toho, ako opozičný poslanec Marián Viskupič podal ruku podpredsedovi vlády Tomášovi Tarabovi, reagoval na to slovami: „Takému ko….vi ruku nepodám!“ A Petra Pellegriniho ešte vo funkcii predsedu vlády opuncoval nasledovne: „Peťo je legenda v kakaní si do pusinky.“ Nešetrí však ani druhú stranu. Robert Fico: „Prestaňte, do riti, klamať“ (na adresu médií v roku 2024)! Ľuboš Blaha: „Mediálny hnoj, novinárska žumpa“ (na adresu redaktorov RTVS na sociálnej sieti)! Andrej Danko: „Rozplieskal by som každého“ (TA3, máj 2024). A takto by sa dalo pokračovať rad radom…
Ostatne, v politickom zápase to priam „zapácha“ umelou inteligenciou a jej neželanými a neprijateľnými hybridnými vplyvmi pri organizovaní rozličných, nie vždy férových protestov vo svete, ale i u nás doma: napríklad v januári 2025 rozposlala občianska iniciatíva Nie v našom meste približne 120 organizáciám e-mail, ktorý obsahoval návrh sedemtýždňového plánu na protivládne zhromaždenia hraničiace s limitmi ústavnosti. Organizátori sa obhajovali tým, že nič, my muzikanti, text spomínaného plánu vraj vygenerovala UI. Lenže, paradoxne, takáto výhovorka je ešte povážlivejšia, ako by to urobil sám človek, a vyvoláva podozrenie. Alebo si vezmime januárové kybernetické útoky na kataster (na jeho znefunkčnenie) či na mnohé školy s upozornením, že v ich priestoroch je bomba. Bola to „januárová“ náhoda, alebo za tým stoja zahraniční rivali z „koalície ochotných“, resp. slovenská opozícia? Myslím, že v tomto prípade to nie je len rečnícka otázka. Navyše ak tomu pridáme, že umelú inteligenciu možno zneužiť na fingovanie podpisov pod návrh na zvolanie referenda či na akúkoľvek inú petičnú akciu, zistíme, že politika je niekedy niečo viac ako panské huncútstvo…
Sonda do vzájomnej korelácie umenia a umelej inteligencie
Vráťme sa však ku kultivovanejšej téme, k vzťahu umenia a umelej inteligencie vo všeobecnosti, toho umenia, ktoré nám nezriedka dokáže viac povedať o živote a spoločnosti ako filozofia, sociológia, psychológia či prírodné vedy. Ich vzájomná korelácia vyvoláva v súčasnosti množstvo otázok o kreativite, autorstve, hodnote a budúcnosti samotného umenia a zároveň mení spôsob nášho uvažovania o umeleckej tvorbe. UI vie dnes komponovať hudbu, maľovať obrazy, písať básne či dokonca generovať celé divadelné scenáre – všetko na základe algoritmov, strojového učenia a rozsiahlych dátových súborov. Zákonite potom vzniká otázka: Je umelá inteligencia len nástrojom v rukách umelca, alebo sa stáva aktívnym tvorcom?
Mnohí tvorcovia ju vnímajú ako pomocníka, ktorý im umožňuje experimentovať s novými formami a technikami. Napríklad generatívne algoritmy poskytujú výtvarníkom možnosť vytvárať obrazy, ktoré by boli bez výpočtovej sily nerealizovateľné. Rovnako skladatelia môžu spolupracovať s neurónovými sieťami, ktoré vytvárajú hudobné motívy na základe existujúcich diel. V takom prípade je UI rozšírením ľudskej kreativity, nie jej náhradou.
Na druhej strane však existujú projekty, v ktorých umelá inteligencia samostatne generuje umelecké diela bez priameho ľudského zásahu. Tieto výtvory často vyvolávajú diskusie o tom, či možno algoritmickú tvorbu považovať za „skutočné umenie“ a či má UI schopnosť chápať estetiku, význam alebo emócie v zmysle ich autenticity príznačnej pre ľudskú tvorivosť. Prirodzene, prináša to rozličné otázky: Kto je vlastne autorom diela? Má umenie hodnotu, aj keď ho nevytvoril človek? Môže mať stroj „inšpiráciu“?
Zažali sme nové svetlo v oblasti výtvarníctva a hudby?
Vezmime si ako príklad výtvarné umenie – dnes je už všeobecne známe, že UI je schopná vytvárať vlastné obrazy, ktoré iba ťažko odlíšiť od umeleckej ruky maliara. Mnohí odborníci sa zhodujú v tom, že analytické danosti umelej inteligencie presahujú ľudské poznanie a môžu vniesť úplne nové svetlo na analýzu štýlu, hľadania podobnosti, vzťahov i súvislostí a následne i na tvorbu nových, azda i formálne dokonalejších diel.
Niečo podobné sa týka i hudby.Ide oproces súvisiaci s využívaním umelej inteligencie v procese tvorby, produkcie a vnímania hudby: v prvom rade je to kreativita hudobného skladateľa, ďalej poznanie rozdielov v kvalite a originalite skladieb vytvorených človekom a UI a napokon ich emocionálna presvedčivosť. Jeden príklad za všetky: americký skladateľ David Cope vytvoril v roku 2001 algoritmus, ktorý komponuje kompletné koncerty, chorály, symfónie a opery. Prvá verzia sa špecializovala na napodobňovanie štýlu Johanna Sebastiana Bacha; vytvorenie programu mu trvalo sedem rokov, po jeho dokončení dokázal algoritmus za deň vyprodukovať 5-tisíc chorálov. Znie to až neuveriteľne, že publikum si počas prvých koncertov ani neuvedomovalo, že počúva piesne napísané umelou inteligenciou. Osobne sa však nazdávam, že ozajstná hudba (tá „ľudská“), oná imaginácia melódie, obrazu a slovnej metafory, sa identifikuje až v našom vnútornom precítení, v našom srdci…
Slovo s absenciou ľudskej skúsenosti a emócie?
… a to sme sa už dostali nevdojak k slovu ako takému, k vzťahu literatúry a umelej inteligencie. Ich prienik môžeme rozdeliť do troch základných oblastí: generovanie textov (výtvory samotnej UI), využitie v spisovateľskej tvorbe (uplatňuje sa ako inšpirácia pri koncipovaní hlavných postáv príbehu, dokonca prináša nápady, dialógy, navrhuje dejové línie, koriguje texty) a experimentálna literatúra (vznik diel v spolupráci UI, rozširuje sa tým pojem autorstva). A nesmieme zabudnúť ani na dosah umelej inteligencie na samotnú literárnu kultúru a na jej vnímanie zo strany čitateľov – týka sa to orientácie v knihách a najzaujímavejších tituloch, žánrového a tematického prehľadu, analýzy štýlu autora, odhalenia plagiátorstva, hľadania štruktúrnych vzorcov, pomoci ľuďom so zrakovým alebo iným postihnutím pri počúvaní literatúry, resp. pri komunikácii s literatúrou (hlasové čítanie a kladenie otázok).
Prirodzene, onen proces prináša i viaceré riziká v podobe absencie ľudskej skúsenosti (nerozumie životu, emóciám, bolesti, láske), plytkosti a stereotypu výstupu (ak s ňou nevieme dostatočne narábať) a napokon to môže viesť k zániku jedinečnosti. V súvislosti s tým nám prichodí klásť si filozofické a estetické otázky: Je to vôbec umelecký text? Môže mať dielo hodnotu, ak ho nevytvoril človek? Je kreativita výsadou ľudskej mysle? Vyvážia výhody riziká? To všetko sú otázky do súčasnosti i budúcnosti, vízie sú ťažko predvídateľné. Jedno je však isté – naskytajú sa možnosti pre hypertextové, interaktívne a personalizované príbehy, pre vývoj nových žánrov (literatúra šitá na mieru čitateľa) a pre spolužitie človeka a stroja ako novej normy v kreatívnom procese.
Tri romány – tri typy androidov
V súčasnosti nájdeme už nemálo autorov, ktorí vkladajú do svojich románov ako hlavné postavy umelú inteligenciu, androidy, – dávajú im buď podobu vnímavých, empatických citlivých subjektov, alebo chladných, matematicky presných hologramov bez akejkoľvek vnútornej emocionality. Budem to ilustrovať na troch knihách.
Predovšetkým na románe britského spisovateľa Iana McEwana Stroje ako ja (Bratislava: Slovart, e-kniha, 2020), ktorý sa zaoberá hľadačstvom pravdy, férovosťou a nedokonalosťou človeka (na rozdiel od stroja). Charlie Friend, jeden z hlavných hrdinov príbehu, si kúpi umelého človeka Adama s najnovšími výdobytkami umelej inteligencie, ktorý je na nerozoznanie od normálnej ľudskej bytosti z mäsa a kostí so všetkými citmi a emóciami. Spolu so spolubývajúcou priateľkou Mirandou ho podľa návodu naprogramujú – každý doň vložia na základe svojich predstáv tie najideálnejšie ľudské vlastnosti. Výrobca zostrojil dvanásť takých Adamov a trinásť ženských bytostí s menom Eva, všetci žijú na území Anglicka. Adam pomáha Charliemu upratovať, variť, chodí s ním na prechádzky, vo voľných chvíľach pomocou počítača zarába peniaze, ktoré si jeho majiteľ prisvojí. Zarába toľko, že zaľúbený párik sa rozhodne zosobášiť a kúpiť si dom. Medzitým vyjde najavo, že podaktorí z umelých ľudí spáchali akýmisi technickými fintami samovraždy, neboli schopní jednoducho stráviť mravné úchylky či chamtivosť a farizejstvo svojich pánov. Adam vďaka geniálnej technike ukrytej v jeho telesnej schránke („Mám povolený prístup ku všetkým súdnym záznamom v oblasti trestného práva, takisto do sekcie pre záležitosti rodiny aj do všetkých tajných spisov…“, s. 61) odhalí Mirandino tajomstvo, ktoré pred všetkými starostlivo ukrývala: hnaná pomstou za znásilnenie kamarátky krivo vypovedala pred súdom a nevinného dostala za mreže. Nabáda ju preto, aby povedala pravdu, aby sa priznala: „Myslel som, že oceníš, keď veci prídu na poriadok… že pocítiš úľavu, akú prináša čisté svedomie…“ (s. 259).
Nechcela sa priznať, ale Adam už vopred poslal usvedčujúce dôkazy na políciu. Nebolo to však všetko. Cítiac svoj koniec, raz sa na celý deň stratil. Kde bol? Nuž, kde inde… Navštívil charitatívne inštitúcie, viacerých žobrákov a chudákov a zarobené peniaze určené na kúpu domu rozdal.
„Nemohol som inak,“ dodal, „a to, čo mi zvýšilo, som odovzdal detskej nemocnici“ (s. 253).
Na Charlieho to bolo priveľa, vzal kladivo a prudkým úderom Adamovi roztrieskal hlavu. Potom ho naložil do auta a odviezol späť výrobcovi.
Zachoval sa prirodzene, veď k ľudskému patrí aj neľudské. Napokon, bol to iba stroj. Navyše, chcel robiť „zle“…
Podobne ladenú knihu napísal i anglicko-japonský spisovateľ Kauzo Ishiguro, nositeľ Nobelovej ceny (2017) a nazval ju Klára a Slnko (Bratislava: Ikar, 2022). Klára, nesmierne prívetivá detská rozprávačka príbehu, je vysokointeligentný, špeciálne naprogramovaný android, ktorý bol zostrojený na to, aby sa stal priateľkou a spoločníčkou dospievajúcemu dieťaťu. Vďaka svojim výnimočným schopnostiam pozoruje zo svojho miesta v obchodnom výklade správanie zákazníkov aj bežných okoloidúcich. Skenuje, zaznamenáva, analyzuje a vyhodnocuje. Dej je situovaný do blízkej budúcnosti, do sveta, kde sú technologicky nevylepšení ľudia prežitok, kde na nebi lietajú vo formácii mechanické vtáky riadené diaľkovým ovládačom. Jedného dňa si Kláru kúpia rodičia ťažko chorej Josie, v kútiku duše dúfajú, že ak ich dcéra zomrie, nahradí ju Klára, chcú od nej, aby „vycvičila“ novú Josie (potajme i tak konajú, dajú namaľovať trojrozmerný portrét či skôr figurínu svojej dcéry s tým, že Klára má doň postupne vkladať všetky Josieine vlastnosti).
A práve za tejto situácie sa Klára, napájaná energiou Slnka, po prvý raz skutočne stretáva s labyrintom emócií, ktoré tvoria fascinujúci ľudský svet. Na rozdiel od ľudí je optimistická, nadmieru citlivá vnímavá („Zároveň som chcela Josiei povedať, že ak sa u nej doma vyskytne čokoľvek ťažké, čokoľvek strašidelné, budeme tomu čeliť spolu“, s. 37), verí v ozdravujúcu silu Slnka (žiada ho, aby pomohlo jej chránenkyni a aby odpustilo ľudstvu znečisťovanie ovzdušia) ako symbolu života, verí v to, že Josie sa zotaví. Napokon, keď Klára otvorí dokorán všetky okná v izbe, kde leží zúbožená Josie, a miestnosť zaplaví oceán Slnka, sa tak aj stane. Matka jej ďakuje so slovami: „Ľudia sa vás boja, že ste príliš inteligentní. Boja sa, lebo už nedokážu sledovať, čo sa vo vnútri vás deje. Vidia, čo robíte. Chápu, že vaše rozhodnutia a odporúčania sú rozumné a spoľahlivé, takmer vždy správne. Ale nepáči sa im, že nevedia, ako ste k nim dospeli. Odtiaľ pochádza tento odpor, tento predsudok“ (s. 362).
Slnko je v knihe zhmotnením viery, ktorú svet stráca – a Klára, paradoxne ako „vec“ drží túto vieru pri živote –kdesi tu spočíva jemná, ale hlboká sila románu.
A do tretice detektívny román Mihnutím oka (Bratislava: Lindeni, 2024) od anglickej autorky Jo Callaghanovej, v profesionálnom živote výskumníčky v oblasti vplyvu UI na vývoj pracovných síl, je prototypom príbehu, v ktorom dominuje chlad a strohosť umelej inteligencie. Hlavná inšpektorka Kat Franková pátra spolu so svojím asistentom v podobe UI – hologramom Lockom („V strede miestnosti sa zrazu objavil Lock. Kat vyskočila na nohy. Nie, nebol to muž. Bol to obraz muža: štíhly, tmavý, vysoký asi meter deväťdesiat s dokonale upravenými fúzmi a krátkou pestovanou bradou… Trojrozmerná postava bola až desivo realistická, od pórov na nose až po slabé záhyby na tmavomodrom obleku… Postava nevrhala žiadny tieň a podpätky jeho trochu ošúchaných topánok nevytvárali na novom sivom koberci žiadne odtlačky“ – s. 29) po dvoch stratených chlapcoch. Prirodzene, prípad vyriešia, lebo tvoria skvelý tím. Nečudo! Veď Lock je rýdzo, až prehnane racionálny a analytický, ku každému prípadu pristupuje čisto logicky, matematicky, nevyznačuje sa empatiou v tradičnom zmysle, ale počas vyšetrovania sa učí chápať ľudské emócie. V niektorých prípadoch funguje ako filozofické zrkadlo – kladie otázky o ľudskej povahe, predsudkoch, utrpení, spravodlivosti; jeho služby sú neoceniteľné najmä v prípadoch, keď ľudská intuícia nestačí a žiada sa chladná objektivita.
Román je zároveň zamyslením nad tým, čo znamená byť človekom a čo môže pre človeka znamenať umelá inteligencia…
Spomínané tri romány možno chápať ako rozličné vrstvy jednej otázky: Ak by sme vytvorili bytosť, ktorá je „takmer človek“ – čo by nám odhalila o nás samých? Nájdeme v nich spoločné tematické aj filozofické línie, ale i výrazné rozdiely v spracovaní motívov. Na jednej strane v spoločnom súzvuku zobrazujú dilemy týkajúce sa slobody, zodpovednosti, individuality a manipulácie, rovnako i zápas s osamelosťou či večnú túžbu človeka po spojení; na druhej strane McEwan (Stroje ako ja) používa technologické výdobytky na kritiku spoločnosti a morálky, Ishiguro (Klára a Slnko) zachytáva krehkosť ľudského cítenia a Callaghanová (Mihnutím oka) prepája sociálnu traumu a psychológiu s technológiou, kde UI slúži nielen ako pomocník, lež aj ako katalyzátor emocionálneho uzdravenia. Každá z kníh ponúka unikátny, no zároveň dopĺňajúci pohľad na otázky vedy, techniky a ľudskosti – a čím viac ich čítame spolu, tým hlbšie chápeme spektrum odpovedí, ktoré na ne môžeme dostať. Presne v duchu nedozerných a nepredvídateľných možností umelej inteligencie…
A na záver eseje ešte jedna perlička. Umelej inteligencii som zadal úlohu, aby mi napísala poviedku na tému:
Keď sa zastavil čas
V ten deň sa zastavil čas. Doslova. Nikto nevedel prečo – hodiny prestali tikať, telefóny zamrzli, vietor utíchol, dokonca aj dažďové kvapky viseli vo vzduchu ako krištáľové slzy. Ľudia ostali ako sochy, vo výrazoch úžasu, strachu či smiechu. Celý svet sa akoby zastavil v jednom záblesku večnosti.
A predsa… ja som sa hýbal. A ona tiež.
Sedeli sme spolu na lavičke v starom mestskom parku, kam sme chodievali každú nedeľu. Chvíľu sme len pozerali na tých, čo zamrzli v čase – dieťa s balónom, starý muž, ktorý kŕmil holuby, cyklista vo vzduchu, tesne pred pádom.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa potichu.
„Neviem…“, odpovedal som, hoci som cítil, že viem. Hlúpe tušenie, že čas sa zastavil len pre nás. Že niečo, niekto nám dal dar. Alebo skúšku.
Svet stíchol. V tej tichosti sme počuli tlkot našich sŕdc. A možno aj ich ozvenu.
Krátko sme sa zasmiali – tak neisto, ako keď sa dvaja zamilovaní po prvýkrát ocitnú sami. A potom sme šli. Držali sme sa za ruky, prechádzali sa medzi zamrznutými ľuďmi, čítali si titulky v nehybných novinách, ochutnávali zmrzlinu z opusteného stánku.
Nikdy som si nevšimol, aké sú krásne farby nášho mesta, kým sa neprestali hýbať. Nikdy som ho nevidel tak jasne ako teraz – bez hluku, bez spomienok, bez budúcnosti.
Všade len my.
Čas stál.
A my sme sa milovali.
Dni prechádzali ako minúty, minúty ako roky. Nepočítali sme. Spievali sme, tancovali pod hviezdami, ktoré sa nehýbali, a robili všetko, čo by sme si inak nikdy nedovolili. Bez svedkov. Bez následkov. Bez obáv.
A potom…
Jedného rána, keď som sa zobudil na lavičke vedľa nej, videl som, ako sa list na strome jemne pohol. Kvapka dažďa dopadla na zem. Vták doletel na konár. Čas sa pohol. Svet pokračoval akoby sa nič nestalo.
Okrem nás.
Pozrela sa na mňa, oči plné spomienok, ktoré sa nedajú vysvetliť nikomu, kto nezažil večnosť v jedinom momente.
Usmiala sa.
„Aj keby sme mali celý život, nikdy by to nestačilo,“ zašepkala.
Vedel som, že má pravdu. Vedel som aj, že láska, ktorú cítiš, keď sa zastaví čas, nikdy nezmizne. Je zapísaná hlboko. Ako večnosť, ktorá trvala len sekundu.
* * *
Akoby to na prvý pohľad napísal človek. Na neuverenie! V budúcnosti sa pravdepodobne dočkáme ešte hlbšej integrácie UI do umeleckého procesu. Už dnes vznikajú interdisciplinárne projekty, v ktorých spolupracujú programátori, umelci, filozofi a vedci. Umenie sa stáva priestorom pre experimentovanie s technológiou a zároveň spôsobom, ako reflektovať jej dosah na spoločnosť. Namiesto rivality sa čoraz častejšie uvažuje o symbióze – o vzťahu, v ktorom sa človek a umelá inteligencia navzájom dopĺňajú. Ale čo nastane v budúcnosti, netrúfam si predpovedať, tobôž či a ako to ľudstvu prospeje na ceste k humanizmu. Žiaľ, nemám schopnosti Kasandry…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku 21 – 22/2025)
Ilustračné kresby: Ľubomír Kotrha
