Dostala sa mi do rúk inšpiratívna a podnetná kniha s názvom Morálna ambícia od holandského historika, spisovateľa a žurnalistu Rutgera Bregmana, autora viacerých svetoznámych bestsellerov; hneď v jej úvode spomína príbeh najšťastnejšieho človeka na svete: v onen pamätný 22. máj 2001, hovorí, boli vedci v americkej Wisconsijskej univerzite úplne paf, naskytol sa im pohľad na mozog, aký predtým nikdy nevideli – išlo o najnovšie snímky zo skenera magnetickej rezonancie. Prečo ich tak šokovali? „Mozog ich subjektu vykazoval najvyššiu hladinu gama vĺn, aké kedy neuroveda namerala. Ľavá strana prefrontálneho kontextu – časť mozgu spájaná s pocitom šťastia – sa aktívne činila, zatiaľ čo na pravej strane – v časti mozgu, ktorá má do činenia s negatívnymi myšlienkami – nezaznamenali takmer nijakú aktivitu“ (Bratislava: N Press 2025, s. 13). Prirodzene, aj médiá boli z toho hore nohami, bombastické správy sa len tak rinuli z novín a obrazoviek: Našiel sa človek s najkrajším mozgom na svete! Neuveriteľná kontrola myslenia! Bezprecedentne pozitívne impulzy v mozgu!
Čo to bol za výskum a kto bol jeho subjektom či objektom? Štúdia sa uskutočnila v rámci skúmania účinkov meditácie na ľudský mozog, výskumný tím viedol prof. Richard Davidson, subjektmi boli vybraní dlhodobo praktizujúci budhistickí mnísi, ktorí mali za sebou tisíce hodín meditácie. Onen unikátny mozog patrí Matthieuovi Ricardovi, pôvodom Francúzovi, tlmočníkovi Dalajlámu, ktorý strávil viac ako 60-tisíc hodín meditovaním, z toho celých päť rokov prežil v samote na odľahlej horskej chatrči. Aj na základe jeho príkladu vedci prišli k záveru, že dlhodobá meditácia mení mozog – doslova ho „prestavuje“ (tzv. neuroplasticita) a že emocionálne a mentálne zručnosti ako súcit, všímavosť či šťastie nie sú len vrodené, ale dajú sa trénovať ako sval.
Budhistický mních Matthieu Ricard, vraj najšťastnejší človek na svete. Foto: Flickr
Ricard vyrastal v Paríži (v rodine filozofa Jeana-Françoisa Ricarda /Revela/) v búrlivých šesťdesiatych rokoch, získal doktorát z molekulárnej genetiky na prestížnom Pasteurovom inštitúte (pracoval v tíme nositeľa Nobelovej ceny Françoisa Jacoba). Ako 26-ročný (dnes má 79 rokov) však po neblahých skúsenostiach zavrhol závratnú vedeckú kariéru, odišiel do Indie a medzi himalájskymi vrcholmi sa vyučil u najväčších budhistických majstrov. Dnes hovorí, že šťastie nie je niečo, čo môžete merať ako teplotu tela, nie je o príjemných pocitoch, ale o hlbokom vnútornom pokoji, odolnosti a láskavosti, nie je to niečo, čo sa stane, lež niečo, čo treba kultivovať. Navyše má za sebou viacero kníh a štúdií na tému šťastia a altruizmu, ako i pôvabných fotografických publikácií; popritom pôsobí aj ako humanitárny aktivista, za čo si „vyslúžil“ rozličné medzinárodné ocenenia.
Autor knihy Bregman však tvrdí, že na Ricarda sa môžeme z filozofického hľadiska pozerať aj inak – a stojí to za uváženie. Konštatuje, že „Ricard prežil 60-tisíc hodín, 7 500 pracovných dní, resp. tridsať rokov práce na plný úväzok vo vlastnej hlave. Tridsať rokov, počas ktorých neurobil nič pre druhých, tridsať rokov, keď nepohol prstom pre lepší svet? Je to ozaj chvályhodné“ (s. 14)? Naráža tým na myšlienku spisovateľa Lea Rostena ( ⃰ 1908 – † 1997), že zmyslom života nemá byť „šťastný“, zmyslom je byť užitočný, zodpovedný, ctihodný, súcitný. Najdôležitejšie je, aby nám na niečom záležalo, aby sme sa zapísali do zoznamu pozitívnych skutkov, aby sme sa postavili za niečo konkrétnymi činmi, aby náš život za niečo stál a aby ľuďom priniesol hmatateľný osoh. Podľa Bregmana pomáhať druhým len preto, aby som sa cítil dobre, je stále forma sebazáujmu; ak robíme dobro primárne kvôli vlastnému šťastiu, riskujeme, že to nie je skutočný altruizmus, ale morálny egoizmus. Zároveň upozorňuje, že systémové zmeny (napríklad reforma politiky, ekonomiky, inštitúcií) sú dôležitejšie než individuálne dobré úmysly, pritom naznačuje, že budhistický či duchovný altruizmus môže byť pasívny alebo neúčinný v porovnaní s aktívnou angažovanosťou v spoločnosti, hoci, a to nesmieme spúšťať zo zreteľa, Ricardova myšlienka o tom, že zmena spoločnosti sa začína z jej vnútra, že sa rodí v našej mysli, srdci a postoji a že bez vnútorného pokoja a úprimného súcitu môžu aj najlepšie reformy zlyhať, je rovnako relevantná. Nemožno sa preto čudovať že Ricardov príklad spustil filozofickú a spoločenskú diskusiu na tému, čo vlastne znamená šťastie v živote človeka: je to výhra, stav mysle, vnútorný pokoj alebo osobná transformácia?
Chápanie šťastia v širšom historickom oblúku
Pozrime sa teda na onen problém cez historicko-filozofickú prizmu počínajúc antikou: Platón podmieňoval šťastie spravodlivosťou, správnou politickou štruktúrou mestského štátu. „A keď bude štát ako celok prospievať a bude dobre zriadený, ponecháme každej triede náležitý podiel na šťastí, ktorý jej určuje prirodzená povaha“ (Štát. Bratislava: Kalligram 2009, 421 C, s. 150). Aristoteles oslavne hovorí o eudaemonii a o najvyššom dobre, ktoré treba dosiahnuť prostredníctvom aktívneho praktizovania cností v súlade s ich dôsledkami. Podľa stoikov šťastie zase vychádza z konania v rámcoch nevyhnutnosti a železných zákonov kozmu. Epikurejci, na rozdiel od Platóna a stoikov, tvrdili, že život je o vyhľadávaní slasti a vyhýbaní sa bolesti, o svete, kde sa aj politický život podobá na záhradu plnú priateľov. Immanuel Kant považoval šťastie za vedľajší cieľ, no zdôrazňoval morálnu povinnosť a autonómiu. Šťastie je žiaduce, ale nie je základom morálky. John Mill chápe šťastie ako maximalizáciu potešenia a minimalizáciu bolesti (utilitarizmus).Georg F. Hegel nevidí šťastie ako cieľ života, ale ako vedľajší efekt zmierenia jednotlivca s racionálnym celkom. Pravé šťastie sa nedosahuje sledovaním potešenia či individuálneho prospechu, lež uskutočnením slobody a účasti na duchu (Fenomenológia ducha). Friedrich Nietzsche spochybňuje tradičné predstavy o šťastí, zdôrazňuje silu, tvorivosť a prekonávanie seba samého (tzv. vôľa k moci). Bertrand Russell pokladá šťastie za harmóniu medzi uspokojením potrieb, tvorivosťou a pokojom mysle. Liberál a ľavičiar Slavoj Žižek, vychádzajúc z Marxa, často kritizuje tradičné idey šťastia v zmysle toho, že ide o niečo, čo si človek môže jednoducho „kúpiť“ alebo dosiahnuť prostredníctvom konzumného života. Pre neho je šťastie spojené s rozporom, túžbou a subjektívnym prežívaním, ktoré môže byť aj bolestivé či paradoxné: „Šťastie nie je o živote v komforte bez akýchkoľvek protirečení, ale o o uchopení a vzdorovaní antagonizmov v našom vnútri i v spoločnosti“ (Menej ako nič, 2012).
Žiaľ, kategória šťastia sa v súčasnosti redukuje na pocit satisfakcie s jestvujúcim stavom. (Nemýľme si však satisfakciu so šťastím.) Za každú cenu si chceme udržať to, čo sme docielili – pachtenie sa za luxusom, exkluzívnymi dovolenkami, neviazaným sexom a podobne. Túžime mať toto všetko s nespochybniteľnými garanciami! Výstižne to vyjadril Alain Badiou, významný francúzsky dramatik a filozof slovami: „Tento nový spôsob marketingu šťastia predstavuje vlastne strážneho psa ,harmónie‘, harmónie vo vzťahu k svetu, priateľom, k partnerovi, čiže niečo, čo nazývame ,pokoj v dome‘. Pýtam sa však, či by sme sa s tým mali uspokojiť, či by nám mal stačiť pocit satisfakcie“ (Happiness. New York: Boomsbury Publishing, 2019, s. 85)? Ako tvrdí, šťastie vstúpilo do post-politickej fázy, stalo sa najmä záležitosťou zdravia a produktivity práce, korporátneho blahobytu, kľúčovou korporátnou províziou a psychofarmakologickým experimerntovaním, premenilo sa na tovar, ktorého ceny určuje svetový trh, nadobudlo podobu komodity, jednej z komodít: nešťastný robotník zle pracuje – a to stojí čas a peniaze. (s. 18).
V tejto súvislosti sa vynára otázka, ako odvrhnúť zneuznanie, ktoré pociťujeme vari najbolestivejšie a ktoré je hrobárom šťastia. Nenahraditeľná v tomto smere je práca, ktorá včleňuje človeka do spoločnosti. Dostojevskij na margo toho konštatuje: „Uzrieš veľké nešťastie a v tom nešťastí budeš šťastný. Toto je môj závet pre teba: v nešťastí hľadaj šťastie. Pracuj, ustavične pracuj“ (Bratia Karamazovci. Bratislava: vydavateľstvo Európa, 2016, e-kniha, s. 95). Človek nesmie prestať v úsilí dosiahnuť šťastie, nesmie sa vzdávať, rezignovať, musí vedieť aj riskovať. Nemenej dôležitejšou metódou (popri mnohých iných), ako sa vyhnúť bolesti a depresii je umocniť pocit slasti pomocou psychickej a intelektuálnej činnosti. Takéto uspokojenie poskytuje napríklad umelcovi radosť z tvorby, zo stelesnenia jeho fantazijných predstáv, vedcovi pre zmenu pôžitok z procesu poznávania pravdy; v ich priesečníku, v priesečníku všetkých duchovných aktivít (nielen umeleckých a vedeckých) sa potom rodí duchovná kultúra každého spoločenstva.
Šťastie jednotlivca a šťastie spoločnosti
Pravdou je, že dnešní sociálni inžinieri a vôbec spoločenské vedy sa väčšmi zaoberajú šťastím jednotlivca ako spoločnosti vo všeobecnosti. Podaktorí vidia príslušné fenomény výsostne individualisticky, akoby uväznené do slonovinovej veže, ohradené múrmi nepriestrelnosti (ako príklad používajú Hobbesa s jeho známym „homo homini lupus“ či spomínaných Nietzscheho s jeho „vôľou k moci“, Milla s jeho utilitarizmom alebo Freuda s jeho princípom slasti). Iní tvrdia, že obmedzený čas na tomto svete by sme mali využiť inak úplne inak (nie celoživotným meditovaním), neslobodno zabúdať, že v nás driemu vyššie životné ciele – nechceme totiž ležať na smrteľnej posteli s vedomím, že sa v nás ukývalo oveľa viac – hľadanie šťastia a blahobytu pre seba, ale i pre iných. Ak nie sú oba fenomény v rovnováhe, končí sa to zvyčajne nulovým súčtom.
Otázka ich vzájomnej súvzťažnosti bola a je zložitá í komplikovaná. Moderné spoločnosti preto kladú dôraz na ľudské práva, individuálnu slobodu a rovnosť príležitostí. Ak je jednotlivec spokojný, produktívny a má pocit zmysluplnosti, spoločnosť z toho prirodzene profituje – vzniká tzv. model šťastia zhora nadol, často sa takom prípade operuje šťastím ako vyšším princípom. Na druhej strane model zdola nahor by nemal napríklad fungovať takým spôsobom, že prídete do kaviarne, kde kávu ponúkajú s tým, že ak si ju dáte, prispejete na hladujúce deti v Afrike – jednak to môže byť podvod a jednak sa vám v podvedomí vynára myšlienka, že ani tak nechcete pomôcť, ako si egoisticky uľaviť na svedomí, získať odpustky v duši. Človek by mal predovšetkým konať… konať tak, aby v spoločnosti nedochádzalo k situácii, že sa štát, aj ten „sociálny“, nevie postarať o chorých a odkázaných.
Áno, nepopieram, každý človek musí mať nárok na kúštik „šťastíčka“ v duchu rímskeho „carpe diem“ – uži si dňa: ruské a ukrajinské matky sa tešia, keď sa ich synovia vrátia v zdraví domov z vojny, teší sa hladujúce dieťa v Gaze, keď dostane do rúk krajec chleba, tešia sa izraelské rodiny, keď sa opätovne stretnú so svojimi blízkymi, zajatými rukojemníkmi, teší sa nezamestnaný, keď mu ponúknu prácu, teší sa bezdomovec, keď ho niekto prichýli pod strechu, teší sa ťažko chorý pacient, keď mu lekár zachráni život. Tých keď by mohlo byť neúrekom… Ale: Čo môže človek robiť iné v atmosfére politickej a spoločenskej nenávisti (osobitne v krajinách euroatlantickej civilizácie) ako si pestovať súkromné šťastie?! Vojny, bezbrehé zbrojenie, krikľavá nerovnosť, nárast svetovej chudoby, hlad – to všetko podkopáva pocit spokojnosti. Búrna doba rozmetúva všetko dobro, neostane ani stebielko, ktorého by ste sa zachytili…
Jedno si musíme uvedomiť: život nás neúprosne upozorňuje na to, že každým dňom nielen niečo získavame, ale i niečo strácame. Kus sily, útržok pamäti, zrnko radosti. Dúfajme, že šťastie stratíme až na konci (pri súčasnej situácii našich seniorov o tom pochybujem). Raz však bude naším šťastím, že ešte dokážeme dýchať…
Šťastie pod drobnohľadom vedy
Otázky ľudského šťastia sú už dlhšie predmetom výskumu viacerých vedných disciplín, ako príklad spomenieme čerstvú Správu o svetovom šťastí 2024 (správu vydávajú každý rok, medzi hodnotiace kritériá patria: hrubý domáci produkt /HDP/, sociálna starostlivosť, zdravotnícka dostupnosť, sloboda výberu, kvalita medziľudských vzťahov), pod ktorú sa podpísali americký Gallupov ústav, Oxford Wellbeing Research Centre (Výskumné centrum blahobytu pri Univerzite v Oxforde), UN Sustainable Development Solutions Network (Sieť OSN pre riešenie udržateľného rozvoja). Spolu zozbierali údaje z viac ako 140 krajín, v prieskume žiadali ľudí, aby zhodnotili svoj život ako celok a zvážili, čo si najväčšmi cenia. Na prvom mieste skočilo Fínsko, v prvej desiatke figurujú ďalšie severské krajiny Dánsko, Island, Švédsko a Nórsko, 18. priečku si odniesla Česká republika, na konci zoznamu „tróni“ Afganistan. Slovensko pravidelne osciluje na konci tretej alebo na začiatku štvrtej desiatky, tentoraz sa umiestnilo na 45. priečke. Samotná mladá generácia nám vydobyla 38. miesto, ľudia v strednom veku dokonca 33. miesto. Najmenej šťastní sú naši seniori – patrí im 60. priečka.
Správa sa po prvý raz samostatne zameriava aj na šťastie rôznych vekových skupín, z výsledkov je jasné, že „mladosť – radosť“ nemusí platiť. Naopak, spokojnosť mladých sa v niektorých oblastiach rapídne zhoršila. Napríklad pocit šťastia medzi mládežou v Severnej Amerike tak prudko poklesol, že mladí ľudia sú teraz menej šťastní ako starí. Aj kvôli tomuto poklesu USA vypadli z top 20 rebríčka (spadli na 23. miesto), stalo sa to po prvý raz od začiatku vydávania správy v roku 2012. Prepad zaznamenali i niektoré ďalšie krajiny údajne preto, že iné národy – najmä vo východnej Európe – „poskočili“ hore.
Pri tejto téme natrafíme i na ďalšie každoročné exitpoly, jedným z nich je Gallup Global Emotions 2024 (Globálne emócie). Pre zmenu sa v ňom prezentujú výsledky merania denných pozitívnych a negatívnych skúseností založených na 146-tisícoch rozhovorov s ľuďmi vo veku nad 15 rokov v 142 krajinách. Výskumníci sa v nich sústredili na dva základné okruhy otázok: po prvé, ako sa ľudia pozerajú na svoje životy, a po druhé, ako žijú svoje životy – ide tu o dva rozdielne koncepty, ktoré majú korene v behaviorálnej ekonómii. Prvý súvisí nespochybniteľne s hospodárskym rastom, no druhý jednoznačne determinujú emócie. Vedci skúmali u respondentov pozitívne emócie (radosť, úsmev, smiech ako prvky intelektuálnej stimulácie), ale i negatívne pocity (hnev, stres, fyzickú bolesť, strach) a prišli k zaujímavému zisteniu: ľudia v Latinskej Amerike s podstatne nižšími príjmami sa oveľa viac radujú, usmievajú, smejú, tešia z maličkostí ako obyvatelia v severských štátoch. Inak povedané, bohatstvo ešte neznamená šťastie… Ono sa rodí a sídli v duši človeka, nekúpiš ho nijakou bankovkou.
Pravda, takéto a podobné prieskumy nesú v sebe poriadnu dávku subjektivity, neobjektívnych pohľadov, rozdielnych metodík a niekedy aj propagandistického manierizmu – ľudia nehovoria, čo si v skutočnosti myslia, ale to, čo im vládnuce elity a médiá naoktrojovali do hláv. A to sa dá v ideologickom súboji a pri manipulovaní verejnej mienky ľahko zneužiť. Merať pocity šťastia, radosti, dobrej nálady, resp. nešťastia, smútku, osamelosti je značne diskutabilné, vo veľkej miere to závisí od momentálneho duševného rozpoloženia, aktuálne zažitej a prežitej skúsenosti, od celkového vnútorného nastavenia človeka. Exitpol nereflektuje a nemôže reflektovať typ osobnosti respondenta, povedzme to, či ide o sangvinika, cholerika, flegmatika alebo melancholika. A to sú všetko faktory, ktoré môžu výsledky prieskumov značne skresliť.
Ilustruje to napríklad úplne odlišný prieskum Gallupovho ústavu (Gallup International) z apríla 2025. Uskutočnil sa v 44 krajinách naprieč kontinentmi: v euroatlantickom priestore sa pocit šťastia občanov pohyboval v rozpätí od 39 do 46 percent, kým v ázijských krajinách to bolo od 52 do 68 percent. Poradie indexu šťastia bolo nasledovné (v percentách): Čína 86, Indonézia 85, Mexiko 83, Saudská Arábia 81 a Dánsko 78. Najviac nešťastných ľudí bolo (v percentách): India 31, Ukrajina 33, Srbsko 37, Taliansko 41 a Japonsko 43.
Z porovnania spomínaných exitpolov jednoznačne vysvitá, že metodika a exaktnosť tu dostávajú poriadne na „frak“.
Hrubé domáce šťastie
Aj preto behaviorálni, ale i niektorí pragmatickí ekonómovia odporúčajú brať do úvahy pri hodnotení šťastia a blahobytu človeka predovšetkým ekonomické a sociálne kritériá v spojitosti so základnými demokratickými princípmi. Svojho času „nobelovec“ Paul Krugman vyhlásil, že vládne garnitúry by mali skôr dbať o hrubé domáce šťastie ako o hrubý domáci produkt. Nemyslím, že je to jeho originálna myšlienka – vo všeobecnosti sa už dávnejšie vie, že fenomén šťastia ako ekonomickej veličiny je niekde už istou samozrejmosťou, veľmi dobre ho poznajú napríklad v malej ázijskej krajine Bhután, kde odmietli hrubý domáci produkt ako indikátor pokroku a nahradili ho hrubým domácim šťastím, do ktorého zaradili deväť rozhodujúcich ukazovateľov – zdravie, kultúru, vzdelanie, tvorivé využívanie voľného času, kvalita životného prostredia, prijateľná životná úroveň, rozumné vládnutie, spokojnosť s komunitným spolunažívaním, psychická vyrovnanosť. Kolega Jozef Banáš toto kráľovstvo v minulosti navštívil a na margo toho napísal: „Človeku sa ani nechce veriť, že v časoch totálneho konzumu, všetko valcujúcej reklamy, mediálnej manipulácie a ustavičného naháňania za zvyšovaním produktivity práce jestvuje krajina šťastných ľudí vyznávajúcich kategóriu hrubého domáceho šťastia; nekúpite tam cigarety, nenájdete bilbordy, fastfoody, za igelitové vrecká vás budú pokutovať.“ A nie je to iba jedna lastovička, v Spojených arabských emirátoch vytvorili dokonca ministerstvo šťastia, aspoň to tak uvádzajú agentúry.
Zneužívaná a nadužívaná mantra HDP, a to potvrdí každý ekonóm, nie je ešte sama osebe zárukou spokojného a adekvátneho života, obyčajného ľudského „šťastíčka“, tak prepotrebnej človečiny, spolupatričnosti a humánnosti – najmä ak si uvedomíme, že nám z tohto doma napečeného koláča (týka sa to predovšetkým postkomunistických štátov) odhryznú vo forme ziskov materské firmy v zahraničí (odlev ziskov neraz prevyšuje reinvestície). Nejde však iba o nás! Vo všeobecnosti sa HDP vo svete zvyšuje, lenže neoliberálnym prerozdeľovaním bohatstva sa naďalej prehlbuje priepasť medzi bohatými a chudobnými (konkrétne čísla a porovnania som vo svojich článkoch už viackrát prezentoval), skrátka, narastá nerovnováha v odmeňovaní práce a kapitálových investícií. Spôsobuje to monštrum nazývané globalizovaný kapitalizmus a jeho nerovnosti. Nie je vôbec pravda, že súčasné vlády sú slobodné, naopak, čoraz hlbšie sa vnárajú do strmeňov nadnárodných spoločností. Ako vraví Alain Badiou, „dnešná propaganda nehovorí, že globálny kapitalizmus je monštrum – to predsa každý vie –, a preto argumentuje, v poriadku, nie je až taký dobrý, ale je to jediná alternatíva vo vývoji spoločnosti“. Všetky politické elity, pravica i ľavica, neštandardné politické strany, oligarchické štruktúry to s vehemenciou posväcujú. Prečo nie, veď im ide o biznis, o korytá, o blaho – seba! Tak je to všade vo svete, nevynímajúc Slovensko.
Šťastie podľa Alchymistu
V tejto chvíli, keď som došiel k finálnej časti eseje, mi zišiel na um skvelý filozoficko-psychologický román Alchymista od známeho brazílskeho spisovateľa Paula Coelha. Kniha vyšla v origináli v roku 1988 a hneď sa stala jedným z najpredávanejších a najprekladanejších diel modernej literatúry. Dodnes inšpiruje čitateľov po celom svete, jej univerzálna téma hľadania vlastného zmyslu života, šťastia, odvahy nasledovať sny a prekonávať prekážky, núti čitateľa rozmýšľať o zložitostiach sveta v hlboko nadčasovom horizonte.
Hlavným protagonistom príbehu je mladý španielsky pastier oviec Santiago, ktorý žije jednoduchým životom s každodennými radosťami a starosťami. Napriek tomu ho neopúšťa pocit, že existuje niečo viac, niečo, čo ho volá k väčšiemu cieľu. Jeho sen o poklade ukrytom pri pyramídach v Egypte sa stáva impulzom na odvážnu cestu do neznáma. Santiago tak začína svoju púť nielen po geografickej osi, ale predovšetkým po osi vlastného duchovného a osobného rastu.
Cesta hlavného hrdinu je plná stretnutí s rozličnými postavami, ktoré ho učia dôležité životné lekcie. Kráľ Melchizedek mu ukazuje, že každý človek má svoj osobný sen či osud, ktorý by mal naplniť – takzvanú „osobnú legendu“ („Už fungovalo to, čo starý kráľ nazval šťastie začiatočníka. Jediné, čo fungovalo, bola skúška vytrvalosti a odvahy človeka hľadať šťastie, svoj Osobný príbeh“ (Bratislava: IKAR 2020, s. 89). Anglický cestovateľ a študent alchýmie ho zase priúča trpezlivosti a poznávaniu zákonov sveta, ktoré treba rešpektovať. Nakoniec samotný Alchymista, ktorý rozumie tajomstvám prírody a duše, pomáha Santiagovi pochopiť, že cesta za snom, za ozajstným šťastím je často dôležitejšia než cieľ sám.
Áno, poklad v pyramídach symbolizuje šťastie, ak ho chce nájsť, musí počúvať svoje srdce („Lebo tam, kde bude tvoje srdce, bude aj tvoj poklad“ (s. 89). Coelho prostredníctvom metafory alchýmie – premeny obyčajného kovu na zlato – symbolizuje vnútornú premenou človeka, ktorý objaví svoje pravé ja a svoj životný cieľ. Alchýmia tak nie je len vedecký proces, ale metafora duchovného rastu a sebarealizácie. A Alchymista mu dôvodí: „Šťastie možno nájsť v obyčajnom zrnku púšťového piesku. Lebo zrnko piesku je jedným z okamihov stvorenia Vesmíru a trvalo milióny rokov, kým ho vytvoril. Na každého človeka, čo žije na zemi, čaká práve ten jeho poklad“(s. 123)
Symbolika v románe je bohato vrstvená. Púšť, kde sa odohráva veľká časť príbehu, predstavuje nielen drsné a nehostinné prostredie, ale aj vnútorné prekážky a výzvy, ktorým čelíme počas života. Pyramídy symbolizujú konečný cieľ, ktorý nie je len o hmotnom bohatstve, ale o poznaní, múdrosti a sebarealizácii.
Santiago konečne nájde svoj poklad, ono ozajstné šťastie, pretrpené a odskúšané dlhou cestou k pyramídam; nájde ho pri návrate domov, do Andalúzie, priamo pod figovníkom pri opustenom kostolíku. Vezme lopatu a kope, až objaví hromadu zlatých španielskych mincí, akési zduchovnenie svojho šťastia. A vtedy ho premkne hlboká láska k vlasti, rodnej reči i k ovečkám, ktoré boli jeho odvekými priateľmi.
Inak povedané, meditácia tisícok hodín môže urobiť človeka šťastným, ale je to šťastie iba v jeho hlave. Poslaním človeka je urobiť hlavu šťastnou všetkým, aby sa mohli o šťastie podeliť s druhými – o šťastie vlastnej rodiny, kamarátov, o šťastie z neopakovateľnej oblohy nad rodným mestom či dedinkou alebo z bohatých kultúrnych tradícií, z vône polí, lúk a lesov, zo žblnkotu potôčikov, ktoré tešili naše detské uši. A nielen podeliť, ale zároveň im v duchu najvyššej morálnej ambície pomáhať dosiahnuť to „svoje“ šťastie.
Je vari ešte väčšie šťastie?
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 29 – 30/2025)
