O „národě sluhů“ a „národe drotárov“

Ilustrácia vytvorená AI.

Metafory, ktorými spoločnosť hovorí sama o sebe, odhaľujú jej historickú skúsenosť, sebavedomie aj obavy. V českom prostredí sa v priebehu 19. a 20. storočia objavujú sebakritické metafory: „národ sluhů“, „národ lokajů“.  V slovenskom prostredí nachádzame skôr obrazy ľudu spätého so zemou: „národ drotárov“, „národ bačov“. Tieto rozdiely nemožno vysvetliť iba rozdielnou povahou Čechov a Slovákov. Česká spoločnosť vstupovala do modernity ako národ, ktorý sa musel neustále porovnávať s nemeckým kultúrnym a civilizačným priestorom. Slovenská spoločnosť riešila predovšetkým otázku zachovania identity v rámci Uhorska. Rozdiel preto spočíva menej v „národnom charaktere“ a viac v rozdielnych adaptačných stratégiách.

Korene českej sebakritiky možno nájsť u Huberta Gordona Schauera, Masarykovho žiaka. V eseji Naše dvě otázky (1886) položil otázku, ktorá sa stala jednou z najvýznamnejších v dejinách českej národnej reflexie: Má český národ dostatočnú kultúrnu hodnotu, aby mal právo na samostatnú existenciu? Schauer nepochyboval o národnej existencii Čechov, pýtal sa na duchovný a civilizačný výkon. Národ podľa neho nemôže byť založený iba na minulosti, jazyku alebo sentimentálnom vlastenectve. Musí vytvárať hodnoty porovnateľné s veľkými národmi Európy. Česká sebakritika smerovala dovnútra.

Slovenská skúsenosť bola iná. Slovenský národ v 19. storočí riešil predovšetkým otázku ako zachovať vlastnú identitu. Slovensko nemalo vlastný štát, silné mestské vrstvy ani rozsiahlu vzdelaneckú infraštruktúru. Slovenský život sa opieral najmä o dedinské spoločenstvá, rodinu, cirkev, jazyk, miestne tradície. Preto vznikli iné symboly. Tieto obrazy mali, najmä v očiach mestských alebo cudzích elít, pejoratívny rozmer. Drotár bol vnímaný ako symbol chudoby, pasivity a zaostalosti, skôr sociálny než morálny symbol. Nestal sa morálnou metaforou ako „národ sluhů“, ktorého  redšie rozšírená slovenská paralela „národ sluhov“ bola prevzatá. Vladimír Mináč v Dúchaní do pahrieb (1972) odmietol predstavu, že slovenské dejiny sú dejinami pasivity alebo nedostatku veľkých činov. Jeho argument bol opačný. Slovenský národ prežil napriek tomu, že nemal vlastné mocenské nástroje. To, čo sa zvonka mohlo javiť ako uzavretosť alebo zaostalosť, bolo podľa neho mechanizmom zachovania identity. Dedina, rodina a tradícia neboli znakom zaostalosti, ale nositeľmi kontinuity.

Modernizácia našich spoločností mala prevažne mimetický charakter: úspech sa definoval schopnosťou priblížiť sa existujúcemu západoeurópskemu modelu, nie vytvorením vlastného civilizačného projektu. Takéto postavenie nevypovedá nevyhnutne o menejcennosti, ale o štrukturálnej pozícii periférie voči centru. Dlhodobá závislosť od externých kultúrnych centier však vedie k tomu, že tvorivosť sa prestáva chápať ako vytváranie vlastných noriem a mení sa na úspešné napodobenie noriem vytvorených inde. Mechanizmy, ktoré sa pokúšame identifikovať v českých a slovenských dejinách, ostro analyzovali aj myslitelia vyrastajúci mimo Európy. Said, Chakrabarty a K. Bhabha ukázali, ako periférne spoločnosti preberajú jazyk, hodnoty a kultúrne normy mocenského centra a ako sa napodobňovanie môže stať dominantným spôsobom modernizácie. Česká a slovenská skúsenosť sa od koloniálneho sveta zásadne líši, no analógia spočíva v tom, že aj tu vznikala modernita prevažne ako reakcia na impulzy mimo vlastného kultúrneho priestoru. Táto analógia je analógiou kultúrnych mechanizmov. České krajiny ani Slovensko neboli kolóniami, podobnosť spočíva v procesoch kultúrneho napodobňovania, internalizácie autority centra a hľadania vlastnej originality v prostredí/čase, kde normy vznikali najčastejšie mimo domáceho priestoru. V tejto súvislosti možno Mináča čítať ako odmietnutie mimetizmu. Jeho argument je, že slovenská kultúra nemusí byť veľká preto, že kopíruje cudzie vzory. Je hodnotná preto, že vyrastá z vlastnej historickej skúsenosti. Kým česká sebakritika často hovorila o tom, že sme malí v porovnaní s veľkými národmi, Mináčova kritika znela: „Prečo naše elity nedokázali potvrdiť hodnotu toho, čo už existovalo?“

Milan Šimečka prináša k tejto téme ďalší rozmer. Jeho analýza neslobodnej spoločnosti, Obnovení pořádku (1978) ukazuje, že schopnosť prispôsobiť sa môže byť zároveň stratégiou prežitia aj zdrojom morálneho problému. Táto otázka sa dá preniesť aj do reflexie minulosti. Nie však ako jednoduché obvinenie. Prečo sa Slováci viac nebúrili? Adaptácia bola často racionálnou stratégiou. Šimečkovská otázka by asi znela inak. Aké dlhodobé dôsledky to má na spoločnosť, ak sa učí prežívať prostredníctvom prispôsobenia? Šimečka upozorňuje, že adaptácia môže oslabiť občiansku odvahu a verejnú angažovanosť. Česká a slovenská skúsenosť sa nelíšili tým, že by jeden národ bol sebavedomejší a druhý menejcennejší. Líšili sa tým, na aký problém museli reagovať. Česká stratégia bola o preukázaní rovnocennosti. Malý národ musí ukázať, že vytvára jedinečnú kultúru. Vzniká to, čo by Schauer pravdepodobne nazval novou formou duchovnej závislosti. Nie preto, že cudzie modely sú zlé. Ale preto, že prestávajú byť predmetom tvorivej transformácie. Slovenská stratégia bola o zachovaní kontinuity. Malý národ na pokraji národného zahynutia musí prežiť tlak silnejšieho politického prostredia. Výsledkom boli skôr metafory zakorenenosti a odolnosti. Metafory „národ sluhů“ a „národ drotárov“ vypovedajú o dvoch spôsoboch, ako malé národy reagujú na tlak veľkých dejín. Schauer hovoril o národe, ktorý sa bojí nedostatočnosti. Mináč o národe, ktorý objavuje hodnotu vlastnej odolnosti. Šimečka upozornil na cenu, ktorú môže mať prežitie prostredníctvom prispôsobovania. Tri pohľady spolu vytvárajú komplexnejší obraz stredoeurópskej skúsenosti: malé národy neprežívajú iba víťazstvami (ak nejaké sú), ale aj schopnosťou prispôsobiť sa, zachovať sa a kriticky premýšľať o sebe.

Ak prijmeme Mináčovu interpretáciu, potom nadväzuje otázka: je tento model ešte vhodný pre súčasnosť? Stratégia malého národa mala historicky svoju logiku. V podmienkach Uhorska a neskôr v zložitých geopolitických pomeroch 20 storočia bolo základnou úlohou zachovať jazyk, udržať kultúrnu kontinuitu, prežiť obdobia politickej nerovnosti, nájsť priestor medzi silnejšími susedmi. Takáto stratégia prirodzene vytvárala určité vlastnosti elít ako schopnosť kompromisu, opatrnosť, cit pre mocenskú realitu, schopnosť fungovať v cudzích inštitúciách. Tieto vlastnosti boli v určitých historických obdobiach výhodou. Avšak nepremenila sa adaptačná stratégia postupne na dlhodobý politický habitus, charakterizovaný vysokou mierou konformizmu, preferenciou kompromisu pred konfliktom a nekritickým akceptovaním autority centra? Socialistický systém to prehĺbil a inštitucionalizoval, skôr než vytvoril. A  v prípade českého národa, táto stratégia vedie od 90-tych rokov k bagatelizácii vlastného slovanského kultúrneho dedičstva. Malý národ v 21. storočí rieši teda inú otázku. Ako byť aktívnym tvorcom prostredia, v ktorom žije? To je zásadný posun. Prežitie vyžaduje opatrnosť. Rozvoj vyžaduje iniciatívu. Prežitie preferuje schopnosť prispôsobiť sa. Rozvoj vyžaduje schopnosť meniť prostredie. Tu sa dostávame k šimečkovskej otázke, kedy adaptačná stratégia  prestáva byť cnosťou a stáva sa obmedzením?  Mináč by sa opäť zdôraznil, dokážu slovenské elity vytvárať vlastné riešenia, alebo iba preberajú hotové modely zvonka?

Dnešná otázka nie je, slúžia Slováci alebo Česi cudzej moci? Taká otázka by bola príliš jednoduchá. Presnejšia otázka znie: dokážu malé národy byť súčasťou väčších štruktúr bez straty vlastnej iniciatívy a identity? To je úplne iný problém. Všeobecne členstvo v širších politických a ekonomických spoločenstvách nemusí znamenať stratu identity. Historická stratégia slovenského národa bola stratégiou zachovania. Jej slabinou je, ak sa prenesieme do obdobia, ktoré vyžaduje vlastnosti ako tvorivosť, iniciatívu, sebavedomé vystupovanie. Tu dochádza k posunu Schauerovej otázky. Jeho otázka by bola hlbšia. Máme dostatok vlastnej duchovnej a politickej sily, aby sme neboli iba objektom cudzích dejín? V tomto zmysle je možné povedať, že jeho problém sa v modernej dobe vracia. Vzniká zaujímavý paradox. Slovenský národ v 19. storočí zápasil o existenciu. Tento cieľ sa v 20. storočí do veľkej miery naplnil. Vznikol štát a predsa je v mnohých oblastiach závislý od väčších aktérov. To je nová verzia starej otázky. Nie: „Budeme vôbec existovať?“ Ale: „Akú váhu má naša asistencia pri rozhodovaní, pokiaľ vôbec?“ Samotné vytvorenie štátu automaticky neodstraňuje kultúrne vzorce správania, ktoré vznikali počas predchádzajúcich storočí. Politická emancipácia môže predchádzať emancipácii kultúrnej a intelektuálnej. Aj štát, ktorý dosiahol formálnu suverenitu, môže naďalej fungovať prostredníctvom prevažne mimetických mechanizmov, ak jeho elity chápu modernizáciu ako implementáciu cudzích modelov, nie ako vlastné riešenia. Ale nepoložil by Schauer ešte nepríjemnejšiu otázku? Nestačí iba existovať. Národ musí byť aktívnym tvorcom. Ak iba prijíma cudzie rozhodnutia, môže síce existovať, ale kultúrne a politicky zostáva v podriadenej pozícii. Tu sa dotýkame pôvodnej metafory „národ sluhů“. Možno by dnešný ekvivalent bol národ administrátorov cudzích rozhodnutí. Predovšetkým, že elity sa orientujú na bezproblémové fungovanie existujúceho systému. Druhotne, aký vlastný vklad do systému prinášame. Alebo by sme to mohli formulovať inak. Má malý národ dostatok tvorivej politickej a intelektuálnej kapacity, aby nebol iba prijímateľom pravidiel, ale aj ich kooperujúcim spolutvorcom? Ak ste optimista, tak odpoviete, áno. Ak ste realista, pýtate sa, za akých podmienok sa spolupráca stáva nástrojom posilnenia a za akých podmienok iba sofistikovanejšou formou periférneho postavenia?

Centrá sa zmenili. Dnes sme v nadnárodných zoskupeniach, ktorých normatívna autorita nie je jednoznačne prijímaná, a tak vyvstávajú nové problémy. Redefinujeme sa na Západoeurópanov, vojensky sme závislý od USA a regulovaný EÚ. Čo nás spája? Ideologické konštrukty o biológii, rodine, migrácii a rusofóbia. Vojenské operácie v Juhoslávii, Kosove, Afganistane, Iraku. A tak naše správanie potvrdzuje, že podstatou periférnej mentality nie je oddanosť konkrétnemu centru, ale samotná potreba neustále mať nejaké centrum, podľa ktorého sa meriame a ktorému sa prispôsobujeme.

Ak reprodukovanie a konformizmus nahrádza suverénne myslenie, záujmy a konanie pre rozvoj našej spoločnosti vzniká problém. Demokracia totiž vyžaduje vlastnosti, ktoré nie vždy podporuje naša historická skúsenosť; preferovať národné záujmy, občiansku aktivitu, ochotu niesť riziko a schopnosť postaviť sa autorite.