„Dnes možno počuť zvláštnu formuláciu, podľa ktorej ľudia majú právo vedieť všetko o svojom politikovi. A novinári majú byť akýmisi vykonávateľmi tohto práva. Prečo to nemá platiť o samotnom ,našom´ obľúbenom novinárovi. Ktovie, aké skryté pohnútky ho vedú k tomu, že píše ako píše? Chcem poznať jeho súkromie, inak mu neverím! Čo šepká do uška svojej milenke či milencovi. Nech sa to nakrúti na video a vysiela v hlavnej spravodajskej relácii! Chcieť o niekom všetko vedieť je neprimeraný nárok, demagogický a najmä protidemokratický. Niečo má vedieť iba náš priateľ, spovedník, manželka alebo rodičia. Len inkvizícia chce o človeku všetko vedieť. Napokon, to všetko sa nemožno dozvedieť ináč ako pomocou škripcov, španielskej čižmy, psychoanalýzy, prípadne drog.“
To sú slová známeho českého filozofa Václava Bělohradského zo state O zveřejňování nezveřejnitelného. (In: Mezi světy a mezisvěty. Praha: Novela Bohemica 2013, s. 184 – 185)
Myšlienky z úvodného citátu tvoria celé pozadie „vnútorných čriev“ súčasnej politickej publicistiky, a nielen jej. Áno, je nemálo takých žurnalistov, ktorí sa človeku (nielen politikom) votrú pod kožu, vstúpia do posvätnosti súkromia, vystavia ich na verejný pranier, vystopujú na prechádzke, prekvapia pri športe, preniknú pomocou dronov a sociálnych sietí do intimity vašich príbytkov a vnútorného duchovného života. Niekedy sa správajú ako svorka vlkov, strácajú schopnosť kriticky hodnotiť fakty a ich význam, stávajú sa žalobcami a sudcami zároveň. Ozaj, čo my vieme o takom novinárovi? Nerobí náhodou zle svojmu susedovi, nebije manželku, nezanedbáva deti, neholduje nadmerne alkoholu? Nekáže vodu a pritom pije víno? Neopája sa vlastnom veľkosťou? Zdá sa, že podobné otázky etického charakteru sa dnes akosi nenosia, tobôž v novinárskom košiari. Zato gender, LGBTI, rôznorodosť pohlaví sa stali módnymi témami verejného kaviarenského diskurzu.
V ostatných desaťročiach nám mocní tohto sveta navrávali, že neoliberalizmus, progresivizmus a extrémistický centrizmus treba chápať ako spásu ľudstva. Spočiatku sa im to úspešne darilo, neskôr pomenej, a po nástupe Donalda Trumpa na post amerického prezidenta bezradne zrazili opätky. Omína ich strach, že sa progresivistické hodnoty rozmrvia v mažiari nepravdy a klamstiev. Rovnaká panika pochytila i spriaznené mainstreamové média a najmä ich politickú publicistiku. Akoby si ani nekládli otázku, čo je férová politická publicistika a aký má mať charakter?
Bezbrehý aktivizmus Denníka N, denníka SME, portálu aktuality.sk, niektorých televízií (Markíza, JOJ atď.) je až zarážajúci. S objektívnosťou, vyváženosťou a nestrannosťou si ani v najmenšom nepotykali, naopak, ich tvár nadobúda podobu znetvorenej politickej tváre Doriana Graya. Poslúžme si len titulkami z 21. a 22. apríla 2025: Fico kráča v Matovičových stopách (Sme, 21. 4., Samo Marec), Úrad vlády šliape po ústave, zákonoch aj etike, klame, manipuluje a povzbudzuje agresorov (Denník N, 22.4., Ján Mazák) – možno by som si článok i prečítal, keby nebol pod ním podpísaný bývalý ústavný sudca a predseda Súdnej rady, ktorý svojej sekretárke kázal tajne založiť do skrine návrh na disciplinárne stíhanie kontroverznej sudkyne Pamely Záleskej, Je útok na právny štát oficiálnou politikou Smeru, alebo len deviáciou Ľuboša Blahu? (aktuality.sk, Peter Weiss, 22. 4.) Nič by som proti takým titulkom nemal, keby si tieto médiá nekládli do záhlavia, že sú nezávislé a keby som na ich stránkach našiel za celý rok čo len jediný neutrálny materiál o súčasnej vládnej koalícii.
Pravda, nejde iba o tradičné médiá a tradičnú žurnalistiku. Ešte po roku1989 sa politická publicistika, najmä však rozhovor, pokladala za ústredný nerv mediálneho prejavu, ktorému sa v redakciách venovali najskúsenejší novinári. V čase, keď novinárčinu už dávno nerobia len novinári a keď novinári nerobia len v médiách, prišlo k zásadnej zmene – k slovu sa častejšie dostávajú youtuberi, blogeri a influenceri (napríklad minister obrany Robert Kaliňák nedávno rozprával v podcaste mladého influencera Oskara Baramiho o atentáte na Roberta Fica, Andrej Kiska si ešte v roku 2016 sadol do auta k youtuberovi Danielovi Štrauchovi (Gogovi) a rozprával mu o svojej práci, v podstate všetky významnejšie médiá majú dnes svoje podcasty). A majú ich aj viacerí redaktori, ktorí odišli z tradičných médií (Anka Žitná, Peter Bielik atď.) a teraz ich ukážkovým spôsobom valcujú.
Aktivistickí žurnalisti a „kvázižurnalisti“
Aktivistickí žurnalisti a novodobí „kvázižurnalisti“ zabúdajú (neraz zabúdajú zámerne) na to, že hlavnou úlohou politickej publicistiky je prinášať programy tematicky zvyčajne späté so spravodajstvom, ktoré obsahujú najmä komentáre k správam a udalostiam, analýzy vývoja, politické stanoviská k udalostiam a názory politikov na jednotlivé témy, a čo je ešte horšie, zabúdajú, že politickú publicistiku tvoria tri základné rámce: prvou je autonómnosť, výber medzi odstupom a politickým záväzkom. Prirodzene, s tým súvisí viacero otázok: Ako dokážu títo tvorcovia vzdorovať profesionalizácii zdrojov a rozličným zmanipulovaným výstupom? Ako odolajú politickým tlakom mediálnych domov, politických strán a mimovládnych organizácií (a v neposlednom rade i tlaku vlastného prospechu)? Akým spôsobom sa vyrovnajú s nástrahami reklamných agentúr? Odpoveď znie na prvý pohľad jednoducho: Mali by fungovať ako nezávislí politickí podnikatelia, ako objektívni aktéri plne integrovaní do politických hier. Je to však v reálnom živote možné?
Druhá výzva politickej publicistiky spočíva v úlohe posilňovať demokratický systém. Politickí publicisti (či už z profesionálnej, alebo neprofesionálnej branže) nemôžu pôsobiť len ako strážne psy demokracie (v ostatnom čase sú ďaleko od tejto méty), ale rovnako dôležitou povinnosťou je vysvetľovať ľuďom zmysel politiky, venovať pozornosť rozličným túžbam obyvateľstva.
Tretiu výzvu určuje postavenie politických mediálnych aktérov v spoločenskej hierarchii. Závisí to od ich kvality, presvedčivosti, dôveryhodnosti, od prísneho rešpektovania faktov a serióznosti prístupu k danej téme.
Postavme si otázku: Akú kvalitu má súčasná politická publicistika? Pravdou je, že práve dnešní politickí publicisti akoby zablúdili do 19. storočia. V tom čase sa politika neoddeľovala od ostatných publicistických oblastí. Vtedajší publicista sa pokladal za aktívneho politického aktéra, politika, podporovateľa určitej parlamentnej skupiny.
Titulná strana novín L’Aurore z 13. januára 1898 so Zolovým listom prezidentovi. Zdroj: Wikipedia
V tejto súvislosti som si spomenul na Zolovu esej Žalujem…! z roku 1898 (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2024, preklad Marek Kurta) o známej Dreyfusovej afére, ktorého obžalovali zo špionáže v prospech Nemecka. Aj vtedy strčila väčšina médií Dreyfusa do väzenia ešte predtým, než bol reálne odsúdený. „Kauza rozdelila celú spoločnosť, najmä však po tom, čo vo februári 1898 v Le Figaro uverejnili kresbu Rodinná večera, ktorá sa po ostrej výmene názorov skončila pästnými súbojmi. Výraznú prevahu mali však protidreyfusovci,“ s. 20). Niečo podobné by sa mohlo teraz odohrať v Európe, v Amerike aj u nás, najmä keď je napríklad naša verejnosť pod takým manipulatívnym tlakom „cynickej obludy“, ktorú nám denne servírujú „nezávislé smečko“ či iné červené denníčky a médiá. A možno v rámci politického sváru lietajú pri „rodinnej večeri“ i zauchá.
Prepáčte malé odbočenie: už som spomenul esej Émile Zolu Žalujem…!, adresovanú francúzskemu prezidentovi, ktorou sa postavil na obranu Dreyfusa (kiež by sa tak naši súčasní spisovatelia stavali na obranu spravodlivosti!). Poukázal na zlyhanie právneho systému, ktorý nebol schopný predísť zneužitiu moci ani odolať verejnej mienke. Na pozadí spomínanej aféry upriamil pozornosť aj na neochotu systému hľadať skutočných páchateľov. Zolu za jeho postoje odsúdili za hanobenie francúzskej armády na jeden rok väzenia. Trestu sa vyhol len vďaka odchodu do anglického exilu….
Nové výzvy v nových podmienkach
Vráťme sa však k zrodu a histórii politickej publicistiky. Jej vznik podmienili štyri rozhodujúce okolnosti: po prvé, sloboda slova a prejavu, po druhé, vybudovanie trhového prostredia pre médiá, po tretie, nárast gramotnosti, rozšírenie volebného práva, politizácia života spojená s priemyselnou revolúciou a po štvrté, technický rozvoj.
Erik Neveu v štúdii Štyri generácie politickej publicistiky (Four Generations of Political Journalism. In: Kuhn, Raymond – Neveu, Erik: Political Journalism: New Challenges, New Practises. Londýn: Routledge 2002, s. 22 – 44.) sa nadväzne na to zmieňuje o štyroch generáciách politickej publicistiky. Pod generáciou rozumie významné zmeny v konfigurácii nezávislosti v politickej komunikácii medzi žurnalistami na jednej strane a politikmi, mediálnymi spoločnosťami a verejnosťou na strane druhej. Do prvej generácie sa zaraďuje, ako sme už spomínali, obdobie od konca 19. storočia do polovice 20. storočia. O druhej a tretej generácii politickej publicistiky môžeme hovoriť v časovom rozpätí od šesťdesiatych do konca deväťdesiatych rokov minulého storočia. Najprv prišlo k profesionalizácii politickej komunikácie, neskôr sa prikročilo k využívaniu výskumov verejnej mienky, politické pohyby sa položili na racionálnu a vedeckú základňu; výrazný posun v tomto smere nastal v období, keď sa dominantným médiom stala televízia a zároveň sa zvýšila kvalifikačná úroveň novinárov, a napokon to bolo vytvorenie duálneho systému vysielania (vznik súkromných vysielateľov). Štvrtá generácia sa viaže k etape od konca 20. do prvej dekády 21. storočia. Vo verejnom mediálnom priestore začali fungovať digitálne technológie, ktoré posunuli túto oblasť do inej dimenzie. Po roku 2010, dopĺňam ja, sme, zdá sa, vstúpili do éry piatej generácie, generácie blogerov, youtuberov a influencerov, používateľov umelej inteligencie (AI). Otvorilo to dokorán dvere slobode médií, a to pre všetkých, lež neraz slobode bezbrehej, vulgárnej, až nepríčetnej, zneužívajúcej aj tie najháklivejšie politické témy a ľudské city na nekontrolovanú propagandu.
Sloboda slova a prejavu s náhubkom
Už sme sa zmienili, že sloboda slova a prejavu bola jednou z rozhodujúcich podmienok vzniku politickej publicistiky. Dnes sme, žiaľ, svedkami toho, že mocenské štruktúry hľadajú chodníčky a cesty, ako ju vtesnať do zvieracej kazajky a spraviť z nej služobníka jej záujmov. Doma aj vo svete. Len niekoľko príkladov: neprípustné vypínanie niektorých nepohodlných webových portálov počas covidovej pandémie u nás, ostrakizovanie a štvanice na tých, čo tvrdo išli za svojou pravdou (najčerstvejšie na europoslankyňu Juditu Laššákovú za to, že chodí do škôl prednášať o Európskej únii – zrejme preto, lebo doteraz mali tieto aktivity vyárendované len progresivistickí „teoretici“ kritického myslenia a novinári). Objavujú sa i jemnejšie eskamotáže v podobe zamlčiavanie faktov: napríklad v súvislosti s pápežom Františkom, s informáciami o jeho veľkonočnom posolstve Urbi et Orbi, ktoré predniesol deň pred svojou smrťou; v našich médiách akosi (skôr zámerne) zanikla najdôležitejšia veta: „Nie je možný mier bez skutočného odzbrojenia.“ Alebo ešte jedna perlička: Všetky médiá sa hmýrili správou, že Svätého otca pochovajú v Bazilike Santa Maria Maggiore, ale už nikto, ani cirkevní hodnostári, nespomenuli (ak mi to náhodou uniklo, prosím o prepáčenie) v tejto súvislosti veľkú symboliku týkajúcu sa Slovákov: na pravej strane chrámu je totiž umiestnená pamätná tabuľa s bronzovým súsoším sv. Cyrila a Metoda od Mariána Polonského, ktorá pripomína, že v tejto bazilike pápež Hadrián II. v roku 868 uznal staroslovienčinu za štvrtý liturgický jazyk. O osadenie tabule sa zaslúžil minister kultúry Ivan Hudec. Na jej odhalení 19. júna 1998 som sa zúčastnil aj ja osobne (médiá v minulosti klamali, že umiestnenie tabule bolo dielom veľvyslanca pri Svätej stolici Antona Neuwirtha).
Ono strašidlo z otvorených očí a z otvorenej kritickej mysle obchádza mnohé krajiny euroatlantickej civilizácie. Aj takého Nemecka. Na blogu známeho právnika Branislava Fábryho sme sa mohli dočítať, že nedávno Okresný súd v Bambergu odsúdil novinára Davida Bendelsa na trest odňatia slobody vo výške sedem mesiacov podmienečne. A prečo? David Bendels, žurnalista alternatívneho časopisu Deutschland-Kurier, publikoval na sociálnej sieti X satirickú fotomontáž, na ktorej bolo vidieť nemeckú ministerku vnútra Nancy Faeserovú, ako drží v ruke plagát s textom Nenávidím slobodu prejavu. Nepochybne išlo jednoznačne o satiru, pretože nikomu súdnemu by nemohlo zísť na um, že by vedúca politička Nemecka oficiálne vystúpila s plagátom, v ktorom vyhlasuje nenávisť k slobode prejavu. „Keby podobný zákon platil u nás,“ píše Fábry, „určite by na to doplatili v podobe vysokých trestov nenávistné fotomontáže z nedávneho podujatia na Slavíne, ale i aktivisti z námestí či z Facebooku, známi svojimi urážkami členov vlády. Nuž, a napokon aj mnohí novinári z Denníka N, aktualít.sk či Sme by mohli byť stíhaní za výroky, ktoré už dávno prekročili ,nemeckú´ hranicu trestnosti pri verejných prejavoch.“ Autor ďalej dodáva, že ak by sa „covidovská“ garnitúra dostala po parlamentných voľbách opäť k moci, nedá sa vylúčiť, že by sa to tentoraz neskončilo „iba“ blokovaním nepohodlných médií, ale prišlo by aj k zmenám v trestnom práve – zrejme by sa znovu objavil návrh trestného činu šírenia nepravdivej informácie, ktorý vtedajšej ministerke Márii Kolíkovej našťastie neprešiel. A navyše by mohli zaviesť „ochranu majestátu“ a začať využívať trestné právo na jeho vynútenie.
V progresivistickom úzadí stále cítiť tlak na orgány činné v trestnom konaní, najmä na spriaznených jednotlivcov zainteresovaných do vnútra tohto procesu (tzv. deep state), nasadiť nevyhovujúcim názorom náhubok (najnovšie sa to testuje na niektorých kontroverzných kauzách – Harabin, Bombic –, ktoré by mali by ukázať mantinely slobody slova a prejavu u nás; tentoraz akoby cez francúzsky „kopirák“ uplatnený v prípade Le Penovej – sám veľký Zola sa z toho musí obracať v hrobe. Zdá sa, že zaberá Digital Service Act (DSA, Zákon o digitálnych službách), prijatý Európskou úniou v roku 2024 (žiaľ, ratifikoval ho i slovenský parlament), ktorý má na jednej strane chrániť verejnosť pred manipuláciou, na druhej strane však slová zabalené do vycifrovanej pozlátky znamenajú cenzúru sociálnych médií.
Rezignácia na fakty a pravdu
Žiaľ, zmeny v štruktúre nezávislosti vo vzťahu žurnalistov a mimožurnalistických aktérov v ostatných dekádach viedli postupne ku kríze politickej publicistiky. Korene tohto javu spočívajú v dramatickom náraste protirečení medzi požiadavkami recipientov a honbou za ziskom. Nemalou mierou k tomu prispelo aj úsilie za každú cenu zvyšovať „živosť“ a rýchlosť informácií; politickí publicisti nemajú jednoducho čas na seriózne analýzy, kĺžu po povrchu problémov, informácia sa pre nich stala tovarom bez ohľadu na pravdu. Jeremy Tunstall v štúdii Trends in News Media and Political Journalism (In: Kuhn, Raymond – Neveu, Erik: Political Journalism: New Challenges, New Practises. Londýn: Routledge 2002, s. 227 – 242) zdôrazňuje, že naprieč celou Európu sa sústavne znižuje štandard politickej publicistiky. Často dominuje cynická prezentácia politikov, surové a nemiestne ataky voči nim, čo, prirodzene, podnecuje nenáležité emócie vo verejnosti. Čoraz väčší priestor sa poskytuje ich súkromiu, fundamentálne politické otázky sa odsúvajú do úzadia. Komerčnosť sa s neskrotnou silou prediera aj do tejto sféry publicistiky. Uprednostňuje sa political entertainment (politická zábava) pred serióznym informovaním. Najhoršie však je, že žurnalisti i „kvázižurnalisti“ sa premenili (okrem výnimiek) na masu „tvorcov“ bez akýchkoľvek znakov kritického myslenia, ktorá sa s nepochopiteľnou ortodoxnosťou identifikuje so všetkými znakmi neoliberalizmu, progresivizmu a s mnohými nezdravými prvkami globalizácie.
Súčasná politická publicistika si žiada významné zmeny spočívajúce v úsilí mobilizovať občanov – a to oveľa konkrétnejšie, ako to doteraz umožňoval výskum verejnej mienky. Táto forma politickej publicistiky má tri podoby: konzumistickú podobu, po druhé, podobu zdola nahor, ktorá vychádza z požiadaviek aj problémov občanov, a tak zabezpečuje každodenný vplyv na politické rozhodnutia v takých sférach, akými sú nezamestnanosť, životná úroveň, zdravotníctvo. Po tretie, do politickej publicistiky a politických debát treba väčšmi zainteresovať občanov a následne rozvíjať schopnosti politických žurnalistov viesť objektívnym spôsobom také široké debaty.
Natíska sa otázka, ako kvalitatívne posunúť politickú publicistiku, aby nenechávala človeka chladným a zapojila ho do procesu spracovania informácie. Predovšetkým si to vyžaduje hľadať pravdu, schopnosť pozrieť sa na jej podstatu zvonka, relativizovať ju a následne zakomponovať do hodnotového rebríčka, danosť posudzovať výsledky kritického myslenia opätovným kritickým myslením. Nespoliehať sa na javové veci v politike, odhaľovať súvislosti, zachovať si „vesmírny“ odstup. Nemožno pripustiť uväznenie samého seba do jednoznačnej myšlienkovej ulity, do ulity raz a navždy danej, návrat k publicistike 19. storočia: keď publicista píše, aktivisticky sa zúčastňuje na politických debatách, aby mobilizoval a vyjadroval niekomu podporu, aby posilňoval volebnú pozíciu svojho kandidáta; jeho prejav je niekedy militantný, ba až fanatický, nadmieru emocionálny, jednostranný, hrubo neobjektívny.
Václav Bělohradský: Společnost nevolnosti, doplnené vydanie z roku 2025.
Neprospieva ani komunikačná hojnosť, ktorá so sebou nesie úpadok kultúrnych hodnôt; úpadkové pojmy, žiaľ, silne rezonujú aj v tejto oblasti a výrazne vstupujú do rečových prejavov. Komunikačná hojnosť, ako povedal Václav Bělohradský, „mení spoločnosť na skleníkovú klietku, kde sa nedá nič utajiť. (…) Rovnako ako materiálna hojnosť neprináša všetkým šťastie a mier, aj komunikačná hojnosť vyvoláva morálnu krízu, konflikty, nerovnosť, novú nepriehľadnosť“ (Postmodernizmus. In: Bělohradský, Václav: Společnost nevolnosti. Praha: Sociologické nakladatelství 2009, s. 136).
Od politického publicistu sa žiada schopnosť vidieť do budúcnosti, spájať a harmonizovať individuálnu pravdu s verejnou pravdou (nehovoriť inak doma a inak na verejnosti), rešpektovať názory druhých, hľadať a nachádzať riešenia, ktoré slúžia všetkým, nesúhlasiť s postojmi, sme tu len my, tí druhí neexistujú. Taký spôsob myslenia často cítiť v politických stranách aj u politikov a im naklonených politických publicistov. Koexistencia koaličných a opozičných názorov je nevyhnutná, nech je ktokoľvek pri moci. Bez ich myšlienkového súboja by spoločnosť ustrnula, znamenalo by to jej rozklad, nastolenie tvrdej diktatúry. K niečomu podobnému smeruje aj jednostranne orientovaná politická publicistika našich mainstreamových médií.
Preto je nevyhnutné odkrývať pozadie politiky, ale aj samotnej politickej publicistiky, poukazovať na nebezpečenstvá vymývania mozgov.
V mäteži žánrov mätež sofistikovanej manipulácie
Prichodí sa aj pristaviť pri žánroch politickej publicistiky. Ani tu sa žurnalisti a odborníci nevedia zhodnúť. Ostatne, zavše nie je jednoduché stanoviť, čo patrí do rámca politiky. V širokom chápaní môžeme povedať, že takmer všetko. Výskumy ukázali, ako konštatuje Raymond Kuhn, že aj v športe je v skrytej či otvorenejšej podobe veľa politiky a zo športových rubrík novín či športového vysielania cítiť silný závan politicko-publicistických názorov. Rôznorodosť žánrov a oblastí umožňuje politickej publicistike využívať sofistikované metódy mediálnej manipulácie.
Brian McNair v knihe An Introduction to Political Communication zahŕňa do politickej publicistiky prenosy z parlamentu, debaty politikov, talkshaw s politikmi, filozofmi, sociológmi, prípadne aj s verejnosťou, politické mixy (zmes reportáže, komentára, analýzy), týždeň v politike (komentovaný prehľad udalostí), chat-show (zábavný program za účasti politikov, ale aj bez politikov o politike), diskurzy expertov – politológov a podobne. Predovšetkým politológovia (nie však tendenční „papagáji“, ako nám ich prezentujú naše televízie) majú profesionálne oprávnenie hovoriť o týchto témach a vysvetľovať ich obyčajným ľuďom. Týka sa to aj vzdelaných elít z verejnej sféry, ktoré sú povolané, aby sa podelili s recipientmi o svoje vedomosti. Ich názory berie verejnosť veľmi vážne. Do tejto kategórie sa žiada zahrnúť aj odborníkov z oblasti výskumu verejnej mienky, ale aj všetky žánre politickej publicistiky. Už spomínaný J. Tunstall zaraďuje do politickej publicistiky aj politickú telenovelu (v prenesenom slova zmysle), ktorá sa rozšírila zo Spojených štátov cez Veľkú Britániu do Európy.
Virtuálna realita poloprávd a klamstiev
Na niekoľkých príkladoch budeme ilustrovať, čo všetko sa dá dosiahnuť pomocou virtuálnej reality v jednotlivých žánroch politickej publicistiky. Začneme komentármi v médiách. Stalo sa bežnou praxou, že niektoré inštitúcie, organizácie, nadácie, združenia atď. „vyrábajú“ argumentačné náboje pre žurnalistov. Z toho sa potom vytvára známy kolobeh: vznikne kváziargument, chopia sa ho politici či masmédiá, tí ho ďalej nafúknu a v takej podobe sa opätovne vráti „výrobcovi“ argumentu, ktorý ho pretvorí na náboj ešte väčšieho kalibru (zavádzajúceho a manipulátorskeho). Ilustrovať si to môžeme na príklade Združenia za otvorenú justíciu, výrazne spolitizovaného, tváriaceho sa ako občianske združenie, hoci ním nie je: jeho hovorkyňa Katarína Javorčíková horlivo kooperuje s Denníkom N. Ono čudné združenie napíše nejaké stanovisko a rozpošle ho všetkým sudcom. Do pár hodín ho prevezme Denník N, potom aktuality.sk a Sme. Následne sa začne šíriť jedovatý informačný jedovatý kolobeh vo vzťahu k niektorým sudcom a vybraným členom Súdnej rady, naposledy k jej predsedníčke i podpredsedníčke. Napokon zvlhnutý pušný prach, rozsievajúci nenávisť, lieta po celom internete.
Ďalším neduhom v komentovaní politických udalosti je používanie nerovnakého metra, za istých okolností sa centimeter stáva kilometrom, za iných kilometer centimetrom. Opäť si pomôžem blogom, tentoraz Juraja Draxlera, bývalého ministra školstva. Poukazuje na to, že smrť vyše troch desiatok ľudí v ukrajinskom meste Sumy v dôsledku nedávneho ruského raketového útoku nepochybne otriasla každým civilizovaným človekom, hoci spravodajstvo o tejto smutnej udalosti bolo z ukrajinskej, ale i ruskej strany hrubo propagandisticky, typicky vojnovo prekrútené. Našim progresivistickým médiám v tejto súvislosti vytkol, že merajú dvojakým metrom, a položil im viaceré nepríjemné otázky: Pred niekoľkými dňami izraelskí vojaci postrieľali záchranárov dvoch sanitiek. Armáda najprv klamala, že neboli označení, ale vzápätí začalo kolovať video, ktoré klamstvo odhalilo. Pod rovnakou mediálnou zámkou neraz zostávajú rozvaliny obytných štvrtí, úmyselné bombardovanie nemocníc, úsilie agresora terorizovať obyvateľstvo tak, aby súhlasilo s odsunom z pásma Gazy. Kedy ukážete zverstvá odohrávajúce sa námestiach tamojších miest?, pýta sa progresivistických médií. Kedy zaujmete stanovisko k úmyselnému vybíjaniu detí, žien a starcov, aké nemá dnes vo svete obdobu? A podobné zamlčiavanie faktov spomenie i v spojitosti s Ukrajinou: Kde ste boli v roku 2014, keď v Kyjeve na námestiach davy skandovali „moskaľov obesiť!“ a chystali sa porátať s obyvateľstvom na východe a juhu krajiny, ktoré dlhodobo nenávidia? Kde ste boli, keď tam nový režim, ktorý sa chopil moci protiústavným postupom, a cez obsadzovanie budov ozbrojenými tlupami, otvorene vyhlásil konflikt legislatívnymi krokmi potierajúcimi kultúrne práva obyvateľstva na východe a juhu? Kde ste boli, keď do Odesy a na Krym vlakmi cestovali ozbrojené tlupy, aby tam demonštratívne išli „robiť poriadok“, keď armáda zaútočila na Donbas stíhačkami, pretože obyvateľstvo dávalo najavo, že sa nechce podriadiť neústavnému režimu? A všetko zavŕši kľúčovou otázkou: Koľko vám za takýto druh propagandy platia?
S politickým rozhovorom, politickou črtou, reportážou a esejou možno takisto „krútiť“ do ľubovôle: stačí si nájsť „odborníka“, politológa, ktorý povie to, čo médium chce počuť, nech je to čokoľvek; je to najjednoduchší spôsob, ako prepašovať do média názor, ktorý mu je politicky najbližší. Opäť máme príklad naporúdzi: Sochu Púpavy z roku 1962 od významného českého sochára Theodora Lugsa, ktorá je umiestnená v Slovenskej národnej galérii, niekto ozdobil pred pár dňami ako veľkonočný stromček. Na tento svojský, nebodaj aj časovo nápaditý počin reagovala Iniciatíva Slobodná národná galéria slovami: „Dlhodobo upozorňujeme na riziko straty odbornosti v SNG. Varovali sme, že odchod odborníkov a odborníčok bude mať vplyv aj na samotné diela. Ministerka kultúry aj všetci poverení sa tvárili, že majú adekvátne náhrady. Opak je realitou. Prvou obeťou sa stalo dielo Púpavy. Paradoxné, až smiešne. Korunu tomu všetkému však nasadila televízia TA3 (19. 4.), resp. politológ Radoslav Štefančík, ktorého si pozvali do štúdia a ktorý ozdobu Púpavy označil za svedectvo toho, že naša spoločnosť je v totálnom úpadku. Prituhý tabak, najmä na normálneho človeka bez „politologického vzdelania“.
Rovnako je to s politickou glosou so satirickými šľahmi a hyperbolou, ktorá môže pri povrchnom kritickom zacielení vyústiť do grimasy. Politická anketa už svojou podstatou navádza na manipuláciu. Pre médium či žurnalistu je výhodná v tom, že prostredníctvom vybraných ľudí možno prezentovať vlastné názory, vlastné politické postoje.
Nástrahy umelej inteligencie alebo Matovičova nekalá aktivita
Osobitnú kapitolu tvorí politický entertainment (zábava, humoresky, satira). Nič proti tomuto žánru, nič proti politickým paródiám, satirám a sarkazmu. Všetko má však hranice, etické a estetické kritériá, nemala by byť vulgárna, hrubo urážlivá, sexistická či plná násilia. Najnovšie vyvolalo rozruch video z profilu Made in Slovakai vytvorené za pomoci umelej inteligencie, ktoré znázorňuje Roberta Fica, Petra Pelleginiho, Roberta Kaliňáka, Matúša Šutaja Eštoka a Andreja Danka vo väzení. Premiér v obkľúčení policajtov vo väzenskom oblečení kráča chodbou s putami na rukách. Po odbere odtlačkov prstov sa stretáva s Kaliňákom na dvore väznice, kde pri fajčení cigarety narazia na odsúdeného Mariana Kočnera, s ktorým sa vyobjímajú. Medzitým Pellegrinimu tečie v jedální po brade akási gebuzina, Eštok cvičí s činkami a Danko sa milo usmieva spoza mreží. Nepochybne, celý prapodivný výtvor balansuje na hranici ľudskej dôstojnosti spomínaných ústavných činiteľov.
Polícia sa vyjadrila, že vyhodnocuje šírenie onoho deepfake videa na sociálnych sieťach. V úvode svojho statusu uvádza „… nemáme nič proti zábave a v tejto veci nevedieme nijaké trestné konanie. Celú záležitosť iba posudzujeme na základe podnetov od ľudí a operatívnych informácií z médií“.
Ako inak, video nahral, bez autorského dovolenia, na svoj facebookový profil poslanec a bývalý premiér Igor Matovič a aj jeho hnutie. Spolu malo za deň viac ako milión videní. Autor stojaci za profilom Made in Slovakai, tvrdí, že video vytvoril ako satiru, nie ako politický materiál. To, že ho hnutie Slovensko zdieľalo bez súhlasu a funkčného odkazu na jeho profil, nepokladá za korektné, jeho tvorba je vraj nezávislá a nemá slúžiť na propagáciu nijakej politickej strany. Možno mu veriť, alebo je to len detská výhovorka? Faktom je, že keby niečo také urobil v Nemecku, sedel by za mrežami on. Áno, aj takú cynická podobu môže mať politický entertainment, umelá inteligencia je schopná všetkého ľudského, ale i neľudského.
Polícia to nebude mať jednoduché pri posudzovaní tohto prípadu, najmä keď sa autor bráni tým, že chcel spojiť humor, kreativitu a záujem o dianie v krajine, satiricky reagovať na absurdity, ktoré vidíme denne v politike, a namiesto hnevu sa vyvolať v ľuďoch smiech a reflexiu. Osobne však pokladám tento „výtvor“ za zásah do ľudskej dôstojnosti ústavných činiteľov s ohľadom na jeho masové šírenie na internete.
A čo na záver? Naša politická publicistika, politické blogerstvo, yuoutuberstvo a influencerstvo spojené s hrubou manipuláciou veľa fabulujú, veľa improvizujú, bagatelizujú význam faktov, vnášajú do nich veľa súkromných pocitov a emócií. Poznajú len jednu pravdu, tú svoju. Z ich košatého mediálneho stromu padajú neraz hniličky a plánky, z ich zrniečok sa rodia zbytočné vášne a pocity schizofrénie. A pritom by stačilo tak málo: pristupovať k svetu s otvorenou a nezaujatou mysľou… Tak, ako to urobil Zola v eseji Žalujem…!
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 15 – 16/2025)
