„Čo o nás hovorí klasický príbeh pokroku? Zhruba to, že ľudstvo transcendenciou prekonalo naše zvieracie začiatky, vymanilo sa spod tyranie prírody, ku ktorej už nepatríme, no v čoraz väčšej miere ju ovládame. Hovorí nám o slávnej budúcnosti hojnosti či prosperity a rovnako ako kresťanský príbeh nám sľubuje záchranu pred chorobami, ba dokonca tiež pred smrťou. (…) Nie je len príklon k hmotnému svetu, ku konzumu, ale zároveň je to ,oslobodenie‘ od duchovnej príčinnosti.“
(Citát je z útlej knižočky Vladislava Stanka: Tretia syntéza. Zmysel konzumnej spoločnosti. Bratislava: Bratislava: Publico.sk, 2026, z Úvodu, kniha nemá paginovanie.)
Vladislav Stanko. Zdroj: Archív V. S.
Celé dielko Vladislava Stanka (1959), filozofa, PhDr., vyzdvihujúc Pálešovu Angelológiu dejín (2001, Emil Páleš, slovenský matematik a sofiológ), sa usiluje načrtnúť nový príbeh pokroku, ktorý by mal byť istou renesanciou kresťanstva, keď subjektom je Bohom stvorená príroda a človek ostáva len objektom. „V ostatnom čase sa čoraz zreteľnejšie ukazuje, že príbeh pokroku nekorešponduje s jeho prognózami, namiesto blahobytu stojíme pred ekologickou katastrofou a priepastným rozdielom medzi bohatými a chudobnými“ (Úvod), čo je podľa neho príčinou dnešnej kultúrnej vojny, zdôrazňujúc pritom, že úroveň spoločnosti nezávisí od technických objavov, lež od morálky a od pokroku hodnôt ako takých, pretože „na Zemi sa maturuje len z jedného predmetu – a tým je láska“ (Úvod), ktorá je, ako tvrdí, výhradne Kristovým princípom. Nevdojak (a zrejme nechcene) tak trocha evokuje myšlienku francúzskeho filozofa Alaina Badioua, pre ktorého je udalosť lásky, svet videný z perspektívy Dvoch, jednou zo štyroch základných procedúr pravdy (popri láske je to veda, umenie a politika).
Nový spôsob zasvätenia (osvietenia) pramení v dnešných časoch z poznania tajomstiev prírody, zatiaľ čo predtým, pri kresťanskom zasväcovacom spôsobe, viedla k pokore bezpodmienečná viera v majestát Ježiša Krista – teraz sa k pokore dostávame poznaním. Stanko v tejto súvislosti prízvukuje, že „z osvietenstva treba vypreparovať zdravé materialistické jadro, čiže ideu, že práve naše telo ako Boží výtvor je tým subjektom, ktorý nás privedie k spáse“ (Úvod). Takáto kognitívna revolúcia vyústi do znovuzjednotenia vedy, umenia a náboženstva – Boh, ktorý počas osvietenstva pre filozofov zomrel, pre filozofiu a ľudstvo znovu ožije, hovorí autor, dôvodiac cyklickým striedaním Pálešových siedmich archanjelov – Gabriela, Rafaela, Analea, Michalea, Samuela, Zachariela, Orifiela – ako dôkazu periodicity a synchronicity dejín založenej na staršej tradícii planetárnych inteligencií a najmä na učení opáta Johannesa Trithemia („Veľkí duchovia času vládnu každých 354 rokov. Avšak tí ístí archanjeli vládnu aj ako malí duchovia času, pričom sa striedajú po 72 rokoch (…) Teraz vládne Zachariel (1989 – 2061). Predtým, vládol Samuel (1917 – l989). Za jeho vlády sa odohrali prvá aj druhá svetová vojna, činnosť ukončil pádom Berlínskeho múru. Za Zachariela sa rozširuje EÚ, ako to bolo za jeho vlády v rokoch 463 – 817“ (kapitolka Naša nesloboda voči duchovnému svetu).
Zároveň upozorňuje na to, že súčasní progresívci idú v rámci liberálneho oslobodzovacieho projektu ešte ďalej a schvaľujú akékoľvek technické prostriedky na oslobodenie ľudí od ich biologickej prirodzenosti. Tým vlastne otvorili dvere postupnej premene ľudského tela na kombináciu človeka a stroja. V skutočnosti nás to však nasmerúva k „oslobodeniu“ od posledných atribútov ľudskosti, ktorými sú prirodzené ľudské spoločenstvo, rodina, jazyk aj samotný rozum, čo človeka napokon rozkladá zvnútra.
Autor si v knižočke kladie otázky, ktoré presahujú každodenné politické, ekonomické či technologické problémy. Zaujíma ho samotný smer, ktorým sa moderná civilizácia uberá, zmysel technického pokroku, vzťah človeka k prírode, význam konzumnej spoločnosti a napokon aj otázka, či za zdanlivo chaotickým vývojom ľudstva možno objaviť určitý hlbší poriadok. Už sám názov Tretia syntéza naznačuje ambicióznosť knihy. Stanko sa nepokúša vysvetliť iba jeden spoločenský jav. Chce vytvoriť syntézu, teda spojiť viaceré filozofické, náboženské a spoločenské prístupy do jedného celku. Názvom nadväzuje na dve veľké historické syntézy kresťanstva a antickej filozofie. Prvou bolo začlenenie Platónovho myslenia do kresťanskej filozofie prostredníctvom svätého Augustína, druhou „pokrstenie“ Aristotela Tomášom Akvinským. Stanko sa usiluje uvažovať o možnosti ďalšieho podobného duchovného spojenia, ktoré by dokázalo reagovať na problémy modernej technologickej civilizácie.
Práve rozsah tém je jednou z najzaujímavejších, ale zároveň najproblematickejších vlastností knihy. Jedným zo Stankových základných východísk je presvedčenie, že moderný človek stratil príbeh, prostredníctvom ktorého by dokázal svojmu životu a dejinám pripísať hlbší zmysel. Kresťanstvo ponúkalo európskej civilizácii predstavu sveta, ktorý má svoj pôvod, smerovanie a cieľ – ľudský život sa neodohrával iba medzi narodením a smrťou, ale bol súčasťou širšieho duchovného príbehu.
S nástupom osvietenstva, modernej vedy a techniky sa tento pohľad postupne oslaboval. Na jeho miesto nastúpil nový príbeh – príbeh pokroku. Človek už nemal čakať na spásu v náboženskom zmysle, pretože jeho život mala zlepšovať veda, technika, medicína a hospodársky rast.
Autor tu upozorňuje na zásadnú otázku: ani tento príbeh už nie je taký presvedčivý ako v minulosti. Technický rozvoj síce priniesol človeku obrovské možnosti, no zároveň vytvoril nové problémy: čelíme ekologickej kríze, sociálnym rozdielom, vyčerpávaniu prírodných zdrojov či otázkam spojeným s budúcim prepájaním ľudského tela a technológie. Predstava, že každý ďalší technologický objav automaticky znamená lepší svet, sa preto stáva problematickou.
Práve v tomto bode je Stankova kritika mimoriadne aktuálna. Technický pokrok totiž nemožno jednoducho zamieňať s pokrokom ľudským. To, že človek dokáže niečo technologicky uskutočniť, ešte neznamená, že tým automaticky morálne alebo duchovne napreduje. Môžeme mať výkonnejšie počítače, dokonalejšiu medicínu a inteligentnejšie stroje, ale… ale dozvieme sa z toho, ako by mal vyzerať ideálny človeka z mäsa a kostí? Autor sa preto pokúša vrátiť otázku zmyslu tam, odkiaľ ju moderný technický pohľad do veľkej miery vytlačil.
Prevrátený pohľad na človeka a prírodu
Za jednu z najprovokatívnejších myšlienok knihy považujem obrátenie tradičného pohľadu na vzťah človeka, prírody a techniky. Bežný moderný príbeh hovorí približne toto: človek prostredníctvom svojho rozumu postupne spoznáva prírodu, oslobodzuje sa od jej obmedzení a pomocou techniky ju začína ovládať. Stanko tento vzťah obracia. Kladie otázku, či sme si úlohu človeka a prírody nevyložili presne opačne. Čo ak človek nie je absolútnym subjektom technického pokroku? „Môže na nás príroda objektívne vplývať? (…)Novoantropozofia (nová skutočná duchová stránka sveta – pozn. autora) chce byť filozofickou rehabilitáciou prírody, chce pozdvihnúť jej úlohu, preto sa zameriava predovšetkým na vysvetlenie toho, akým spôsobom sa naturalizmus prírody, teda tzv. zlo a krutosť prírody mení na dobro, humanizmus, na lásku“ (kapitolka Naša nesloboda voči prírode). Čo ak príroda nie je iba pasívnym objektom, ktorý človek pretvára podľa svojich predstáv? Autor smeruje k oveľa radikálnejšej predstave: príroda a prirodzenosť človeka môžu samotný technický vývoj určitým spôsobom usmerňovať.
Onen pohľad je zaujímavý predovšetkým tým, že narúša modernú predstavu človeka ako pána sveta, najmä však fakt, že technika je jednoducho výsledkom jeho slobodnej tvorivosti. V Stankovej koncepcii však technický vývoj získava širší význam a stáva sa súčasťou procesu, ktorý človeka presahuje. Autor tak smeruje k teleologickému chápaniu dejín, ktoré nie sú iba sledom náhodných udalostí, ale tendujú k určitému cieľu. Tento proces nemožno chápať iba ako hromadenie vynálezov, musí ho zároveň sprevádzať hlbšia transformácie človeka.
Na tomto mieste sa Stankova argumentácia najvýraznejšie vzďaľuje od súčasného materialistického obrazu sveta. Pre čitateľa, ktorý prijíma len empiricky overiteľné vysvetlenia, môže byť tento krok problematický – prestane chápať jeho metafyzické a duchovné interpretovanie dejín. Na druhej strane je práve odvaha prekročiť hranice bežnej spoločenskej kritiky jednou z hlavných vlastností knihy – autor nechce napísať ďalšiu publikáciu o negatívach sociálnych sietí, konzumu alebo umelej inteligencie. Zaujíma ho oveľa zásadnejšia otázka: Čo ak majú tieto civilizačné procesy význam, ktorý zatiaľ nevidíme?
V tomto kontexte spomína problém kyborgizácie. Predstava budúcnosti, v ktorej sa biologický človek čoraz viac spája so strojom, už dávno nepatrí iba do vedeckej fantastiky. Moderná medicína využíva implantáty, umelé orgány, neurotechnológie a množstvo zariadení, ktoré sa stávajú priamou súčasťou ľudského tela. Diskusia o transhumanizme (genetickej modifikácii, umelej inteligencii, kybernetike a nanotechnológiách s cieľom dosiahnuť vyššie mentálne a fyzické danosti človeka) zároveň otvára otázku, či bude človek v budúcnosti schopný technologicky meniť nielen svoje prostredie, ale aj seba samého.
Stanko nevníma tieto procesy ako triumf civilizácie, práve naopak, tvrdí, že čím väčšmi sa pokúšame ľudské telo zdokonaľovať a technologicky meniť, tým naliehavejšia je otázka, čo vlastne tvorí podstatu človeka. Ak možno nahradiť orgán, končatinu alebo niektoré telesné funkcie technickým zariadením, kde sa končí ľudská bytosť a začína sa stroj? Je človek iba biologický organizmus? Alebo existuje niečo, čo nemožno technologicky reprodukovať? Tým sa technický problém mení na problém antropologický a napokon duchovný. A práve toto prepojenie patrí k najsilnejším stránkam knihy.
Konzumná spoločnosť trochu inak
Autorov prístup ku konzumnej spoločnosti je založený na paradoxe. Ak majú dejiny určitý hlbší smer, potom ani konzumná spoločnosť nemusí byť iba historickou chybou. Môže byť súčasťou vývoja, ktorého význam sa ukáže až z väčšieho odstupu. Nepochybne ide o kontroverznú myšlienku. Konzum sa tu interpretuje nielen ako prejav duchovného úpadku, ale aj ako prostredie, v ktorom sa určitým spôsobom prejavujú ľudské vlastnosti a morálne rozhodnutia. Človek v konzumnej spoločnosti získava obrovské množstvo možností: môže kupovať, cestovať, komunikovať, zabávať sa a vytvárať si vlastný životný štýl spôsobom, ktorý bol pre väčšinu predchádzajúcich generácií nepredstaviteľný. Znamená to však kvalitnejší život? Čím sme slobodnejší, tým väčšiu zodpovednosť nesieme za to, ako s ňou naložíme. A práve v tom spočíva onen paradox. Civilizácia dokázala odstrániť množstvo vonkajších obmedzení, no tým jednotlivca postavila pred problém vnútorného sebaobmedzenia. Ak spoločnosť nie je schopná povedať človeku „dosť“, musí sa to naučiť povedať sám. Má na to predpoklady a duchovné vlastnosti?
Medzi Darwinom, Marxom, Steinerom a kresťanstvom
Autor kladie vedľa seba mysliteľov a tradície, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať nezlučiteľné. Vstupuje do dialógu s rozličnými filozofickými či duchovnými koncepciami a kresťanstvom. Ilustruje to na príkladoch takých osobností, ako sú Charles Darwin. Karl Marx a Rudolf Steiner, zakladateľ antropozofie. Podľa neho „Darwin spravil chybu, že v mene testovania nových druhov, v mene prírodného výberu, zabudol na samotného tvorcu nových druhov – Boha, prírodu, celý proces zbagatelizoval tým, že si myslel, že druhy vznikajú spontánne, náhodne tak ako v šľachtiteľskej stanici“ (kapitolka Pokrstenie Darwina). Napriek rozdielnostiam hľadá Stanko medzi týmito prúdmi styčné body. V súvislosti s Marxom konštatuje, že správne identifikoval niektoré kruciálne otázky modernej spoločnosti: odcudzenie človeka, moc ekonomických vzťahov či spôsob, akým materiálne podmienky formujú ľudský život, no pritom odmieta predstavu, že riešením týchto problémov môže byť čisto materiálna zmena spoločnosti. Pýta sa, či sa dá vybudovať lepšia spoločnosť bez toho, aby sa zároveň zmenil sám človek (kapitolka Marxizmus a novoantropozofia)?
Dejiny 20. storočia ukázali, že politický systém nemôže jednoduchým rozhodnutím vytvoriť „nového človeka“. Ak sa nezmení vnútorná morálna štruktúra jednotlivca, samotná zmena vlastníckych alebo ekonomických vzťahov nemusí viesť k spravodlivejšiemu svetu. Stanko preto presúva pozornosť od revolúcie spoločnosti k transformácii človeka. V tomto bode sa približuje ku kresťanskému chápaniu morálnej premeny a zároveň k Steinerovej duchovnej antropológii.
Tretia syntéza ako nový príbeh
Najväčšou ambíciou knihy je vytvoriť nový príbeh pokroku. Stanko sa neusiluje obnoviť stredoveký kresťanský pohľad na svet, uvedomuje si, že moderná veda, technika a racionalita zásadne zmenili spôsob, akým človek vníma realitu. Rovnako však nechce zostať pri materialistickom príbehu modernity.
Tretia syntéza má preto prekonať konflikt medzi duchovným a materiálnym pohľadom. Technika, príroda, ľudské telo a duchovnosť nepredstavujú podľa autora štyri oddelené oblasti, sú súčasťou jedného vývojového procesu podobne ako u predchádzajúcich dvoch syntéz. Problémom však zostáva otázka, do akej miery možno takúto veľkú syntézu presvedčivo dokázať, ako ju empiricky overiť. Pre veriaceho alebo duchovne orientovaného čitateľa môže byť jeho interpretácia podnetná, ale pre striktného materialistu je to niečo na hranici filozofickej argumentácie, teológie a metafyzickej špekulácie. Filozofia sa však nemusí obmedzovať iba na to, čo možno experimentálne dokázať, na druhej strane je ale nevyhnutné, aby svoje predpoklady jasne formulovala a umožnila čitateľovi rozlišovať medzi tým, čo je empirické tvrdenie, filozofická interpretácia a náboženské presvedčenie.
Priveľké ambície knihy a z toho vyplývajúce slabiny
Pertraktovaná ambicióznosť knihy však vytvára aj jej najväčšie slabiny. Autor prepája filozofiu, teológiu, prírodné vedy, sociálnu kritiku a antropozofiu. Pri takom množstve oblastí je veľmi náročné každej z nich venovať dostatočný priestor. Čitateľ preto môže pri niektorých tvrdeniach očakávať podrobnejšiu argumentáciu. Predovšetkým myšlienka, že príroda určitým spôsobom teleologicky usmerňuje technický vývoj človeka, je natoľko zásadná, že vyžaduje mimoriadne silné zdôvodnenie. Obstojí totiž námietka, že technický vývoj možno vysvetliť aj bez predpokladu duchovného cieľa dejín – prostredníctvom ľudskej tvorivosti, ekonomickej súťaže, biologických potrieb, politických záujmov či prirodzenej snahy riešiť problémy.
Rovnako je problematické nadmerné hľadania zmyslu v negatívnych javoch. Ak interpretujeme ekologickú krízu, konzum alebo technologické ohrozenie ako súčasť vyššieho vývojového procesu, musíme si dávať pozor, aby sme tým neznižovali potrebu konkrétnej ľudskej zodpovednosti. Popritom netreba púšťať zo zreteľa, že pojmy spojené s antropozofiou, angelológiou, ontológiou či gnozeológiou môžu byť pre nepripraveného recipienta náročné, hoci, a to kvitujem, Stanko sa pokúša formulovať aj zložité otázky v rámci zrozumiteľnosti. Kniha preto pôsobí miestami viac ako filozofický manifest než ako klasická vedecká monografia.
Výzva k polemike
Stanko v knihe spochybňuje jednu z najhlbších samozrejmostí moderného človeka – predstavu, že dejiny sú príbehom postupného víťazstva človeka nad prírodou. Namiesto toho ponúka možnosť, že človek sám je súčasťou procesu, ktorému ešte úplne nerozumie. A to je výzvou k polemike. Čitateľ nemusí prijať Steinerovu antropozofiu ani všetky teologické závery autora. Napriek tomu zostáva konfrontovaný s otázkami, ktorým sa moderná spoločnosť čoraz ťažšie vyhýba. Čo znamená pokrok? Je technicky vyspelejšia spoločnosť automaticky lepšou spoločnosťou? Je človek iba biologickým organizmom? Existujú hranice technologickej premeny ľudského tela? Môže materiálny blahobyt existovať bez duchovného alebo morálneho zmyslu? A predovšetkým – kam vlastne smerujeme?
Najväčším prínosom knihy preto nie je jedna konkrétna odpoveď, ale pokus spojiť tieto otázky do spoločného rámca. V čase, keď sa verejná diskusia často sústreďuje na jednotlivé technologické novinky, ekonomické ukazovatele alebo krátkodobé politické problémy, Stanko obracia pozornosť k dlhodobému smerovaniu civilizácie. Pripomína, že spoločnosť potrebuje nielen technológie a hospodársky rast, ale aj predstavu o tom, prečo ich vlastne chce. Bez predstavy o cieli totiž samotný pohyb ešte nemusí byť pokrokom.
Knižku možno chápať ako pokus o filozofiu prechodného obdobia. Starý kresťanský obraz sveta už pre veľkú časť modernej spoločnosti nie je samozrejmosťou, ale zároveň sa vyčerpáva aj optimistická predstava nekonečného materiálneho pokroku. A z toho plynie aj ústredné motto tohto rozsahom neveľkého dielka: problémom dnešnej spoločnosti nemusí byť nedostatok pokroku, ale nejasnosť odpovede na otázku, čo vlastne pokrokom nazývame a kam má tento pokrok človeka priviesť.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 35 – 39/2026)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008