Novoročné správy a ľud „tejto krajiny“

Zelenskyj nám sľubuje, že sa dobre zapotíme. Doterajšia slepá ulička vo vojne na Ukrajine je podľa neho len pocit. Tento rok bude horúco – pôjde o Krym a Goloborodko (teda Zelenskyj) vyhrá! Lenže ak sa pokúsi o výhru na poli boja, tak svet vyletí do vzduchu – tak nejak nám to povedali Biden aj Putin. Už to asi neplatí a Zelenskyj v tomto roku odpáli veľkú jadrovú.

Sedím v mestskom autobuse a nechtiac počujem tie správy z rádia. Chalanovi vedľa mňa drnčí v gatiach mobil.

„Vitalij?“

Počúva chvíľu a potom hovorí:

„Poňal…, ni пускають, нікого нi пускають, навіть дітей та інвалідів… da, Vitalij,…“ a ak sa im nejako podarí uniknúť z Ukrajiny, chce sa s nejakým vzdialeným Vitalijom podeliť o svoje bývanie, sú tam už štyria, ale piati ešte môžu prísť… lenže ako, keď nikoho cez hranicu už nepustia, už nikoho nepustia, ani deti, ani invalidov…?

Vystupujem z autobusu a najradšej by som toho ukrajinského mládenca objala. Je mi ho ľúto, aj tých ditej, aj ich mamy a otcov. Na Ukrajine rastú cintoríny a mladí muži sa už nedokážu brániť pred mobilizáciou. Ich minister obrany Rustam Umerov, ktorý vystriedal „vajcového kráľa“ Reznikova – ten kradol na vojnových dodávkach vajec a prílb tak, že to videli už aj v USA –, sľubuje prílev čerstvých síl na front. Podľa zdrojov nositeľa Pullitzerovej ceny investigatívca Seymoura Hersha nový minister Umerov kradol ešte viac ako jeho predchodca, no zatiaľ mu ide karta. Podľa správ, ktorým možno veriť iba to, že sú nástrojom propagandy jednej alebo druhej strany, si človek skladá mozaiku, že v nezmyselnej vojne za záujmy veľkých peňazí krvácajú mladí, ale už aj starí muži. Video Anatolija Šarija, ukrajinského novinára so štatútom utečenca, ukazuje čerstvo odvedených mužov. Starých, bojovo nepripravených, lebo tí naverbovaní a odhodlaní už hnijú v hroboch. Bojovať budú všetci, vrátane invalidov, tvrdí Šarij. Chcem pre neho a jeho Vitalija mier!

Zatiaľ Zelenskyj vedie silné reči o Kryme.

A Putin hovorí, že SVO prebieha uspokojivo…

Priateľka mi do správ poslala video so Šimečkom starším. Počúvam, vidím, Šimečka je v panike. Bojí sa a varuje pred smrteľným nebezpečenstvom. Cítiť mu to aj v hlase. Nebojí sa Zelenského, ale svojho ľudu, ktorý nazval luzou, bojí sa že by väčšine nevadilo, že susedí s agresorom. Bojí sa, že ten ľud ho oberie o to najcennejšie – o slobodu. Narodil sa v zlej dobe, zúril boľševik, ktorého jeho otec pomáhal ustanoviť do hlavnej úlohy, a potom mu zoťal hlavu. Milan Šimečka starší je autorom kníh, ktoré by mali byť povinným čítaním (Kruhová obrana, Nastolenie poriadku). Režim reálneho socializmu ho prenasledoval, zavrel, prišiel vo väzení takmer o zrak. Tie príkoria nie sú ospravedlniteľné – hanebné sú o to viac, že Milan Šimečka bol celou svojou tvorbou humanista a marxista. Nebol jediný – v disente najmä českom boli bývalí komunisti svojím spôsobom elitou (viem z literatúry), v Charte 77 ich bola väčšina. Po mladíckych ideáloch precitli a stali sa kritikmi režimu, vystupovali na obranu slobody, no nikdy sa neodklonili od učenia Karla Marxa. Sociálne práva považovali za rovnako cenné, ako tie politické. Syn Milana Šimečku prežil detstvo a mladosť vo výlučnom svete vylúčených, chýbala mu sloboda, a preto o ňu nechce prísť. Dá sa jeho panike rozumieť.

Ale prečo je to tomu ľudu jedno?

Že by preto, lebo žiadnu slobodu, ktorú si vychutnáva Šimečka, nezískal?

Po ohavnej vražde Jána Kuciaka som si spätne čítala jeho blogy, najsilnejšie na mňa zapôsobil ten o jeho mame, 46 ročnej žene, ktorá pracuje horšie ako otrok.

Čo sa zlepšilo na živote tých žien, mužov, prečo by mali bojovať, o koho lepší pocit zo života? Prípadne ísť zaň položiť život ako státisíce Ukrajincov, pochovaných na cintorínoch a milióny blúdiacich Európou bez domova?

Žije u nás veľa Ukrajiniek a Ukrajincov, najlepšie lístkové škvarkové pagáče na Miletičke kupujem u jednej z nich, v malom autobuse ma vozí mĺkvy Ukrajinec, v malom obchodíku mi meria látku na šaty pani z Odesy. Ušla ešte pred tým „bezzabrazjem“ (upálením živých ľudí v Dome odborov v Odese)… Väčšina svoju rodnú vlasť musela opustiť pre vojnu. Agresor je jasný a nedá sa mu to odpustiť, no či sa vojne dalo predísť, o tom vedú sami Ukrajinci, vyhnaní z domovov, debatu. A vidia aj vinníkov.  

Anatolij Šarij, ktorý musel Ukrajinu opustiť ešte v roku 2012 za svoju nekompromisnú kritiku pomerov za vlád Juščenka, Janukovyča, Porošenka a teraz Zelenského, ponúka na YouTube video s výrokmi propagandistu Dmitra Gordona. Novinár a multimilionár Gordon denne vysiela svoje blogy, žije v bezpečí a vyzýva k ozbrojenému odporu. Nejaký ukrajinský divák sa ho online pýta, či pôjdu bojovať jeho synovia. Lebo Gordon vyviezol celú rodinu, deti aj rodičov, z Ukrajiny do bezpečia cudziny. A či pôjdu synovia bojovať?

„Môj najstarší syn nemôže, je ťažko chorý,“ hovorí Gordon, „a dvaja ďalší, tí tiež nemôžu, lebo sa narodili v USA a teda sú v podstate americkí občania…“

Po Majdane mala takmer celá nová kyjevská pučistická vláda dvojaké občianstvo. Mal ho aj prezident Porošenko, aj jeho nasledovník Zelenskyj. Na nete sa dajú nájsť videá s bohatými Ukrajincami na pobreží Azúrového mora. Tých sa vojna netýka, pravdepodobne majú tiež cudzie pasy – a teda sú cudzí občania –, iba za ich blahobyt majú umierať Vitalijovia…

(Video s českými titulkami tu)

Nie je to iné ani na ruskej strane – liberálna novinárka Xenia Sobčak priniesla na svojom YouTube kanále pred Vianocami reportáž z indonézskeho ostrova Puket – „novyje Ruskyje“ a ich súkromné vily, „zakrytyje večerinky“, kaviár.

Na fronte umierajú tí iní Rusi. Dobrovoľníci, ktorí si ako v ruskej rulete vyberú možnosť, že budú mať šťastie. Spisovateľ Zachar Prilepin hovorí, že v dedine, kde žije, muži zarábajú priemerne 4 – 5 tisíc rubľov. Keď sa prihlásia do vojny, dostanú 35 -40 tisíc a o ich rodiny bude postarané, aj keď padnú. Nuž, oplatí sa, nie? Aby tí Noví Rusi mohli žiť v pohodlí a bezpečí na Pukete a v iných rajoch na zemi… Rozkradli Sovietsky zväz, svoj ľud nechali v biede, ich vlasť vedie vojnu na cudzom území – no čo ich je po tom!

Mladá americká novinárka bola na pohrebe padlého 50-ročného vojaka, jeho pozostatky priviezli na dedinu v blízkosti hraníc s Kazachstanom. Zarazila ju chudoba po rozpadnutom kolchoze, brat padlého vyriešil svoj biedny život tak, že sa obesil. Vojaka oslavujú a hovoria – keby bol brat išiel tiež do vojny, nemusel skončiť tak neslávne, mohol mať pohreb s poctami. Tridsaťpäťročný chlapík hovorí reportérke, že teraz už odvádzajú všetkých. Zatiaľ ich nemusia násilne odchytávať ako na Ukrajine, mobilizácia nie je povinná, lebo je dosť chudobných dobrovoľníkov… Viac, ako zatiaľ potrebujú. A vojnový stroj ide na plné obrátky – máme všetko, zdroje, ľudí, všetko, hovorí Putin.

Akú slobodu môžu získať alebo stratiť títo ľudia? Rusi aj Ukrajinci?!

Cítime s Ukrajincami, rozumieme ich obrane vlasti, aj pocitu hrdosti, aj žiaľu, aj odhodlaniu. Sami vieme, aké bolo nepríjemné, keď Slovensko, slovenský národ bol akoby prekrytý väčším, hoci bratským národom. Ukrajina je svojbytná má svojich veľkých spisovateľov, kultúru, vedu, akadémiu, a najmä svoj schopný pracovitý ľud. Nie je a nikdy nebola Ruskom, ako Slovensko nikdy nebolo českým kráľovstvom. Prekvapujúce je, že nikomu z bratislavskej kaviarne by nenapadlo hovoriť o Ukrajine ako o „tejto krajine“, naopak, Slava Ukrajine a žltomodrá vlajočka v profilovke – to je in. To už nie je nacionalizmus a zaprdenosť postsedliactva.

Prezidentka Slovenskej republiky vo svojom, chvalabohu poslednom, novoročnom prejave hovorila o demokracii, mali by ju „navnímať“ aj malé deti. Tlieskam jej slovám, nech sa naplnia! Pretože demokracia je vláda väčšiny, nie naopak. A ak si väčšina slovenskej populácie myslí, že vojnu treba zastaviť, tak treba počúvať aj sluchom, aj srdcom.

Bývalý uruguajský prezident José Alberto Mujica Cordano, o ktorom nakrútil film Emir Kusturica pod názvom El Pepe to sformuloval krátko a výstižne: žiť životom väčšiny! Potom by sme si možno porozumeli. Za gestá proti moci boli vždy ľudia prenasledovaní, čo však robiť, keď gestá robia ľudia vo funkciách a médiách proti väčšine – a nehanbia sa pritom hovoriť o demokracii? Väčšina slovenského ľudu súcití s Ukrajinou, víta utečencov a chce spolu s nimi v mieri žiť. Ale vojnu odmieta a neprijme mu, aj keby Zelenskyj nakrútil celý nový seriál o hlupáčikovi, ktorý

(Celkovo 43 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter