Nespravodlivosť pod nebesami…

pre názov tejto eseje som si pozmenil titul Žižekovej knihy Heaven in Disorder(New York: OR Books, e- kniha, 2021, v prekladeNebo v neporiadku); publikácia obsahuje 36 kapitol, autor, všeobecne uznávaný slovinský ľavicový filozof, v nej nastoľuje rozličné politicko-spoločenské témy; tentoraz však zacielim pozornosť len na dve z nich – a to o svetoznámom väzňovi svedomia Julianovi Assangeovi.

Hrozba 175-ročného trestu

Prečo práve o týchto kapitolách? Britský denník The Guardian priniesol totiž nedávno (9. 6. 2023) informáciu o tom, že Assange je „nebezpečne blízko“ k vydaniu z londýnskeho väzenia do Spojených štátov, kde mu hrozí 175-ročný trest. Ako sa očakávalo, sudca britského najvyššieho súdu Jonathan Swift zamietol všetkých osem dôvodov Assangeovho odvolania proti príkazu na vydanie-extradíciu, ktorý v júni minulého roka podpísala niekdajšia ministerka vnútra Spojeného kráľovstva Priti Patelová. Naše „demokratické“ médiá a ešte „demokratickejší“ politici, ako vždy, strčili hlavy do piesku, nič nekomentovali, ostali hluchí a slepí, aby sa náhodou nedotkli „nášho najväčšieho ochrancu a priateľa“ spoza oceánu. I keď pri disidentoch z Číny, Ruska a podobne pohotovo vylovia z kešene doslova Ezopove bájky, omieľajú ich zo všetkých strán viackrát za deň. Prichodí však priznať, že vo svete sa mnohé organizácie, inštitúcie a osobnosti hneď po odmietnutí Assangeovho odvolania predsa len ozvali (najmä v prvej a druhej dekáde júna 2023), nehrali sa na mŕtveho chrobáka a zaujali jednoznačné protestné stanovisko.

Julian Assange v roku 2010.
Wikimedia.org | Autor: Espen Moe

Na osvieženie pamäti niekoľko slov o Julianovi Assangeovi (3. júla 2023 sa „dožil“ 52 rokov): je to známy austrálsky programátor, matematik a fyzik, internetový aktivista a publicista, zakladateľ WikiLeaks, iniciátor úniku informácii (v záujme rešpektovania slobody slova a tlače) o bezprecedentnom americkom útoku na Irak, o vojne v Afganistane a o iných tajných materiáloch. Vláda USA naňho v roku 2010 vydala zatykač. Najprv ho stíhali vo Švédsku, údajne pre podozrenie z trestného činu znásilnenia (bola to iba zámienka, ktorá sa nepotvrdila), potom strávil sedem rokov v azyle na ekvádorskom veľvyslanectve v Londýne, následne ho anglická polícia v roku 2019 zatkla a uväznila – americké úrady naňho vzniesli osemnásť obvinení, väčšinu na základe zákona o špionáži. A v roku 2022, ako sme sa už zmienili, vydali príkaz na jeho vydanie do Spojených štátov, Assange sa odvolal, no narazil… narazil na anglosaskú servilnosť Britov voči USA, lebo ide o súkmeňovcov rovnakého razenia – raz my vám, inokedy vy nám, Anglosasi sú predsa first. Napokon brexit ich ešte väčšmi zblížil, a to bez ohľadu na to, že Briti sa až nadmieru ústretovo zbavujú svojej suverenity voči Američanom a ochotne poklonkujú. A nielen v tomto!

Šálka kávy vo väzení

Vráťme sa k Žižekovej knihe. Zaujal ma najmä fakt, že autor navštívil Assangea v roku 2019 v prísne stráženom londýnskom väzení Belmarsh – a to zakrátko po jeho zatknutí. V spomínaných kapitolách rozpráva o tom, ako je „nebezpečné“ dať si s Assangeom v cele šálku kávy. Áno, strážcovia sú veľmi milí, jednostaj opakujú a zdôrazňujú, že všetko to, čo robia, je pre naše dobro. Aj pre Assangea – celých 23 hodín je sám, sám môže jesť v cele, na hodinovej vychádzke je takisto sám, nesmie a nemôže sa stretávať s väzňami, komunikácia so strážcom, ktorý ho sprevádza, je obmedzená na minimum. Prečo takéto opatrenia? Odpoveď je jednoznačná: „Je to pre jeho dobro.“ Vraj ho mnohí nenávidia, mohli by mu ublížiť. Ono „pre naše dobro“ sa ukázalo, keď strážnik doniesol Žižekovi na stolík, za ktorým s Assangeom sedeli, šálku kávy. „Odokryl som plastovú pokrievku,“ píše, „a dal som si niekoľko hltov, šálku som položil späť na stôl bez toho, aby som ju znovu prikryl. Vzápätí strážca ku mne pristúpil a priateľským gestom mi naznačil (prečo nie priateľským, veď ide o ,humánnu‘ väznicu, nie?), aby som šálku opäť prikryl“ (s. 20).

Obálka knihy Julian Assange
Neautorizovaná autobiografia.
Random House 2011.

Poslúchol ho. Pri odchode sa príslušného úradníka zo zvedavosti opýtal, aký zmysel mala príhoda s pokrievkou. Odpoveď bola tá istá: „Je to pre vaše dobro a pre vašu ochranu.“ A vtedy si Žižek s hrôzou uvedomil, že všetko ľudské je ešte vždy človeku značne cudzie, navyše pod kepienkom dobra..

Zaobchádzanie s Julianom Assangeom mu pripomenulo presmutný vtip z prvej svetovej vojny: nemecké velenie si vymenilo telegram s rakúsko-uhorským velením tohto znenia: „Situácia v našej časti frontu je vážna, ale nie katastrofická.“ Z Viedne prišla odpoveď: „V našej časti frontu je situácia katastrofická, ale nie vážna.“ Onen paradox je v istom zmysle vyjadrením stavu, ako vnímajú (okrem niektorých výnimiek) Anglosasi a väčšina potentátov Európskej únie trinásťročnú tortúru Juliana Assangea; jeho prípad je právnou a morálnou katastrofou. A to veľmi vážnou a hlbokou.

V tejto súvislosti sa zamyslime nad tým, čo všetko si musel Julian Assange za tie roky vytrpieť. Dá sa vôbec porovnať fyzická bolesť s duševnou bolesťou? Čo je znesiteľnejšie? Čo ľudskú bytosť väčšmi degraduje? Čo je mučivejšie? Práve mám rozčítanú knihu Druhý mesiáš od autorskej dvojice Christopher Knight a Rober Lomas, ktorá okrem iného pojednáva o likvidácii templárov vo Francúzsku (október 1307). Ide o strašidelnú ukážku rozličných spôsobov mučenia, ktoré vykonáva hlavný inkvizítor Viliam Imbert na templárskom veľmajstrovi Jacquesovi de Molayovi. Budem v útržkoch citovať: „Obľúbeným nástrojom bol škripec… ešte lepším boli dvere, na ktoré pribili obeť, ich otváranie dnu a von a občasné zabuchnutie privádzali týraných do šialenstva… mučení sa priznali ku všetkému, čo chceli vypočúvajúci počuť… smrť bola pre nich vykúpením…“

Obeť psychického teroru

Dnešní inkvizítori sú pre zmenu majstrami v uplatňovaní duševných útrap, vo vymývaní mozgov, v pomalom rozleptávaní vnútra človeka. Len si pripomeňme Assangeovu pozíciu vo väzení: nesmie vidieť svoje deti a manželku, nemôže regulárne komunikovať so svojimi právnikmi, stáva sa obeťou psychického teroru, vinou ktorého je permanentne ohrozený na živote (sklon k samovražde). Zabíjajú ho jemne, potichučky, akoby sme počúvali melódiu nejakej smutnej skladby. Povedzme Verdiho Rekviem… A človek zaživa umiera, zmietaný otupenosťou, samotou a depresívnou beznádejou, až takou, že zatúži po nesmiernej fyzickej bolesti, ktorá všetko prehluší. Napokon, všetci dobre poznáme neľahké a trpké osudy ľudí, ktorí sa neraz neoprávnene ocitli v kolúznej väzbe slovenských väzníc (napríklad smrť generála Lučanského).

Ľudsko-právni aktivisti vo svete hneď po Assangeovom zatknutí ostro protestovali, dokonca sa ozvala i Organizácia Spojených národov. Špeciálny spravodajca OSN Niels Melzer vo svojej správe z 1. novembra 2019 uvádza, že „napriek zdravotnej naliehavosti mojej výzvy a závažnosti porušenia ustanovení, vláda Spojeného kráľovstva neprijala nijaké opatrenia na vyšetrovanie, prevenciu a nápravu, ktoré požaduje medzinárodné právo. (…) V krátkej reakcii zaslanej takmer päť mesiacov po mojej návšteve jednoznačne odmietla moje zistenia bez toho, aby naznačila akúkoľvek ochotu zvážiť moje odporúčania, nieto ich implementovať, alebo dokonca poskytnúť požadované dodatočné informácie“ (wikipedia.org). Aj táto do neba volajúca kritika ostala nevyslyšaná.

Odmietnutie odvolania proti extradícii do USA

Najnovšie britský súd, ako som sa už zmienil, odmietol Assangeovo odvolanie proti extradícii do USA! Čo to preňho znamená? Ešte predtým však niekoľko slov o samotnom odvolaní: podľa denníka The Guardian, Assange v odvolaní tvrdil, že Patelová pri svojom rozhodnutí o jeho vydaní porušila americko-britskú zmluvu o vydávaní, ktorá hovorí, že „vydanie sa nepovolí, ak je trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, politickým trestným činom“. Navyše americká vláda skreslila britským súdom všetky hlavné fakty prípadu.

Tím Assangeových obhajcov dostal päť pracovných dní na to, aby predložil ďalšie odvolanie v rozsahu dvadsiatich strán – prípad bude posudzovať senát zložený z dvoch sudcov na verejnom zasadnutí. Ak opäť neuspejú, ostáva ešte posledná nádej – Európsky súd pre ľudské práva (žiadosť naň o prerokovanie celej kauzy podali v decembri 2022).

Assangeova rodina so zdesením sleduje, ako sa v „civilizovanej“ spoločnosti kriví pravda a spravodlivosť, s akou brutalitou sa potláča sloboda slova a prejavu. Našťastie je veľa tých, čo rozhorčene odsudzujú takéto praktiky mocných, ktorí si myslia, že im stromy rastú do nebies a v mene toho sa môžu dopúšťať akýchkoľvek neprístojností. „Nemôžeme pripustiť,“ povedala Stella Assangeová pre denník The Guardian, „aby môj manžel strávil zvyšok svojho života vo väzení s maximálnym stupňom stráženia, uvrhnutý do samovražednej samoty – a to všetko za zverejnenie pravdivých informácií, ktoré odhalili vojnové zločiny spáchané americkou vládou.“

Žiaľ, naježení jastrabi s nietzscheovskou vôľou po moci nereagujú na hlasy mieru, na výzvy volajúce po ľudskosti. Potrebujú svetu ukázať, že nikto nemôže bez trestu narušiť ich kruhy, vyjaviť pravdy o ich skutočných úmysloch. A preto nijaké zľutovanie, nijaké humánne prístupy a postupy… Niektorí americkí predstavitelia (Sarah Palinová, Mike Huckabee) dokonca žiadajú pre Assangea trest smrti, vyhlasujú, „že čokoľvek menej ako poprava by bolo príliš vľúdnym trestom“. Skrátka, najradšej by ho, obrazne povedané, natiahli na škripec či pribili na dvere ako templárskeho veľmajstra.

Pápežove sympatie

Nepomohlo ani to, keď tomuto najznámejšiemu väzňovi svedomia prejavil sympatie sám pápež František: na Kvetnú nedeľu 28. marca 2021 mu poslal (hoci sám Assange sa kontroverzne vyjadroval o katolíckej cirkvi, najmä o jej spovednom tajomstve) prostredníctvom väzenského kňaza osobné posolstvo, ktorý ho položil priamo k dverám jeho cely. Médiá to vtedy odbili jednou vetou, že obsah posolstva ani jedna strana nezverejnila. Ani nemusela, stačilo si uvedomiť, že sa to symbolicky aj metaforicky uskutočnilo na Kvetnú nedeľu, v deň, keď Ježiša vítali v Jeruzaleme palmovými ratolesťami a volali mu na slávu. Palma vlastne znamenala víťazstvo nad smrťou a predovšetkým, ako sa píše v Biblii, svetskú spravodlivosť (Žalm 92, 13). Obsah posolstva sa nám tým otvára ako na dlani.

Obálka knihy Sloboda a budúcnosť internetu.
OR Books 2013.

Kam sa však podeli všetci tí, ktorým prináleží na medzinárodnom fóre burcovať verejnosť a biť sa za oslobodenie Assangea? Čo na to ideologická ekipa z takých organizácií ako Reportéri bez hraníc, Medzinárodný tlačový inštitút, Article 19 alias Medzinárodné centrum proti cenzúre, Freedom House (aktivisti americkej „neziskovky“)? Prečo zaliezli do ulity? Veď keď ide o „ich ľudí“, kovaných neoliberálov, hlásateľov jedinej pravdy, vo veľkom sa oháňajú politickými slobodami, ľudskými právami, slobodou slova a prejavu… že by ich nepustil onen dvojaký meter? Ešte si pamätáme, ako búšili za asistencie domácich „mimovládok“ do návrhu nášho, všeobecne prijateľného tlačového zákona, a to len preto, že ho predkladala Ficova vláda. Keby to počul, videl a čítal Shakespeare, napíše ešte jednu hru s názvom Veľa kriku pre nič

Bubnujme na poplach

Žižek vo svojej knihe takisto upozorňuje, že protesty svetovej verejnosti nie sú až také silné a razantné, ako by sa žiadalo. Bolo by treba bubnovať na poplach, nepoľavovať, organizovať protestné zhromaždenia, demonštrácie, štrajky, byť denne na očiach. „Spomeňte si na prípad Sacco a Vanzetti v dvadsiatych rokoch minulého storočia, na neutíchajúce masové protesty vo všetkých veľkých mestách Ameriky a Európy požadujúce ich oslobodenie. Také niečo by sa malo i dnes rozhorieť v záujme oslobodenia Assangea.“ (s. 148). Protesty to boli fakt obrovské, aj napriek tomu však oboch nespravodlivo odsúdených naostatok popravili. Myslíte si, že sa odvtedy zmenili charaktery mocných? Že by si dali vziať z rúk vladárske žezlo na úkor nejakého „malého“ človiečika, ktorý im vchrstne pravdu do očí?

Určite si nikto zo slušných a triezvo uvažujúcich ľudí neželá, aby sa niečo podobné prihodilo Assangeovi. Lenže Žižek má pravdu v tom, že svetová verejnosť v súvislosti s ohrozením Assangeovho života podriemkava. Iba ak sa v jeho prípade udeje niečo nové, ozve sa zopár médií či niekoľko aktivistických skupín. A to je všetko…. Kde sú ostatné inštitúcie, kultúrne ustanovizne, spisovatelia, vedci, poprední ekonómovia a manažéri? Mlčia, boja sa o svoje mastné hrnce?

Obálka knihy
Julian Assange vlastnými slovami.
OR Books 2022.

Assange napísal okolo desiatky kníh, vydávajú sa, prekladajú, dajú sa bežne kúpiť? Ak, tak iba v Amazone. Ukazuje sa v nich nielen ako publicista, ale i tak trocha ako filozof a spisovateľ. Alebo: dajú sa o ňom za normálnych okolností pozrieť filmy, pozrieť najmä teraz, keď sa všade vôkol nás rozrastá zbrojárska mašinéria? Väzni svedomia sú v dnešnej dobe a danej atmosfére neželaní, nežiaduci, ba až zavrhnutiahodní. Nepotrebujeme nijaké pravdy, mier sa buduje zbraňami, zbrane posilňujú mier. Opováži sa vari niekto oponovať? Ak áno, požiadame priateľov v Európe a zámorí, aby vypli ich médiá „zo zásuviek“ (najnovšie sa to stalo na Slovensku Kulturblogu, ktorý reprezentuje názory prinajmenej desiatich percent voličov). Len tak sa totiž možno zbaviť schopnejších a výrečnejších konkurentov v diskusiách pred voľbami! Zrejme im nič nehovorí ani ono známe Voltairovo „nesúhlasím s vaším názorom, ale dal by som svoj život za to, aby ste ho mohli slobodne povedať“, tobôž keď vezmeme do úvahy nedávno schválenú novelu Občianskeho zákonníka v súvislosti s oklieštením slobody slova s platnosťou od augusta 2023 (predpokladá sa, že túto novelu z dielne Matovičovej strany, šalamúnsky zakomponovanú pod hlavičku ochrany spotrebiteľa, prezidentka nepodpíše).

A čo slovenskí liberáli?

Naši (slovenskí) liberáli majú dôležitejšie úlohy; v politickej agende si vytýčili vrchol všetkých slobôd, ako inak, slobôd pre „našich ľudí“, slobôd niekedy až triviálnych (napríklad v genderových otázkach, vrátane jazykových požiadaviek). Čo nás môže zaujímať dajaký Assange! Americký disident, navyše austrálskeho pôvodu. Ruskí disidenti – to áno, tí teraz letia… Ale aj tak by som rád ponúkol mestským pánom v Bratislave jednu nezištnú radu: ak ste premenovali ulicu pri ruskom veľvyslanectve v Bratislave na ulicu Borisa Nemcova (kritik Putina), na vyváženie by bolo zrejme užitočné premenovať ulicu pri americkom veľvyslanectve na ulicu Juliana Assangea. V prípade, že by mali záujem i pražskí radní – tí zase filištínsky premenovali ulicu, kde sídli ruské veľvyslanectvo v Prahe, na ulicu Ukrajinských hrdinov –  môžem aj im poslúžiť rovnakou radou. Čo poviete, dobrý nápad?! Keď nič iné, aspoň by preukázali štipku odvahy.

Ale kde je potom bratislavský Inštitút ľudských práv? Ten liberálni viťúzi takticky zatlačili do kúta. Nie je čo závidieť jeho výkonnému riaditeľovi Petrovi Weisenbacherovi – pravidelne upozorňuje na Assangea, vyzýva, ale kohože dnes ozaj zaujímajú ľudské práva?! Vládnuca garnitúra si svoje vydobyje, ostatným zakáže mudrovať. A hotovo! Zlatým klincom bola reakcia prezidentky Zuzany Čaputovej; z inštitútu jej poslali list, žiadali ju o stanovisko k Assangeovi, dlhý čas neodpovedala, či tak neskôr urobila, neviem. Trúfne si aspoň teraz pohroziť prstom, alebo sa to prieči jej nadbiehavej náture, najmä keď ide o nášho najvýznamnejšieho spojenca?

A predsa ešte niečo: už po napísaní tohto článku sa 5. júla 2023 uskutočnil v Bratislave nočný protest za oslobodenie Assangea, pri ktorom osvietili budovu americkej ambasády nápisom Free Assange!

Nápis na americkej ambasáde v Bratislave počas nočného protestu 5. júla 2023. Zdroj: eREPORT – Facebook | Autor: p. w.

Musíme Assangea zachrániť

Slavoj Žižek vo svojej knihe nabáda, aby sa všetci pokrokoví ľudia rezolútne postavili za práva Juliana Assangea. Ja k tomu dodávam, že je to o to naliehavejšie dnes, v čase, keď sa bude v ďalšom odvolaní znova rozhodovať o jeho osude. Musíme si uvedomiť, že Assangeov prípad je i náš prípad; páchajú na ňom násilie tí istí, čo nás „obraňujú“ pred vlastnou slobodou. Assangea musíme zachrániť, Assange nemôže zomrieť – a ak aj zomrie alebo zmizne v americkej cele ako živá mŕtvola – ono zomieranie bude jeho triumfom, zomrie za to, aby mohli ostatní žiť. Tento odkaz musíme doručiť tým, ktorí držia Assangeov osud vo svojich rukách.

(Esej vyšla v Literárnom týždenníku č. 19 – 20/2023.)

(Celkovo 530 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

3 Odpovede

  1. Prípad J. Assangea je strašným svedectvom o stave „západnej“, resp. anglosaskej spoločnosti a jej verchušky. Podľa môjho názoru je jasným dôkazom, že už dávno ide o neľudský totalitný diktátorský systém, ktorému sa zatiaľ darí presviedčať časť obyvateľov, že stále ide o „demokraciu“.

    1. Áno. Taká je súčasná stratégia, zámer – pod formálnou zámienkou obrany demokracie, slobody, bezpečnosti, ba aj ľudskosti sa cynicky možno dopúšťať tých najkrutejších, najočividnejších neprávostí. Napodiv to vychádza! Pritom ide o krajiny, ktoré sa cítia byť arbitrami v oblasti ľudských práv a slobôd. Aspoň že Bratislava urobila, čo urobila.

  2. Veľmi dobrý, veľmi aktuálny text. Obaja, J. Assange i S. Žižek si zaslúžia náš obdiv a úctu, ten prvý potrebuje i našu maximálnu morálnu podporu. Momentálne je naliehavé, aby aj osobnosti slovenskej kultúry opäť (pred časom sa tak už stalo) prejavili podporu statočnému a odvážnemu človeku, a tým poukázali nielen na nehoráznu nespravodlivosť, ale aj na absurditu súčasného „civilizovaného“ sveta.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter