Naklonujú si sami seba a zvíťazia?

Slovenský disident a katolícky politik Vladimír Palko (liberáli ho prezývajú talibancom) ma zaujal svojím komentárom v Štandarde. Dovolím si z neho odcitovať: „V Európskom parlamente (EP) sa nedávno odohral zaujímavý konflikt medzi dvomi europoslancami. Bola to írska poslankyňa Clare Dalyová a poľský poslanec Marek Belka. Clare Dalyová bola kedysi labouristka, teraz je členka írskej silne ľavicovej strany Independents 4 Change, ktorá je v Európskom parlamente súčasťou klubu Ľavica v Európskom parlamente. Clare Dalyová v minulosti opakovane odsúdila ruskú inváziu na Ukrajinu a povedala, že zodpovednosť za ňu nesie Putin. Zároveň však vojnu na Ukrajine označuje za zástupnú vojnu rozdúchanú americkým vojensko-priemyselným komplexom. Clare Dalyová v Európskom parlamente kritizovala zákon, ktorý pripravila poľská vláda a bol už schválený parlamentom. Je to zákon o ,Komisii na preskúmanie vplyvu Ruska na vnútornú bezpečnosť Poľskej republiky v rokoch 2007 – 2022‘. Členovia komisie budú skúmať, či činnosť politikov, príslušníkov bezpečnostných zložiek, štátnych zamestnancov a ďalších osôb nebola vykonávaná pod vplyvom Ruska. Na írsku poslankyňu zareagoval poľský europoslanec Marek Belka. ,Koľko ste dostali od Putina?‘“

Vladimír Palko konštatuje – obaja vedia, že je to nezmysel, bývalý komunista Belka chce kolegyňu uraziť. Ale myslím si, význam to má ešte širší: plasticky odkrýva charakter súčasnej drámy a jeho hlavných predstaviteľov. Ten bývalý komunista slúžil v Poľsku vtedajšiemu režimu. Slúžil – ale asi nerád. Tak, ako milióny bývalých členov komunistickej strany, ktorí sa nikdy vážne nebúrili, nikdy sa vážne nezastali svojich spoluobčanov, ani tých, ktorí sedeli vo väzení (Ján Čarnogurský). Občas niektorí trošku síce áno, ale len tak, v rámci mierneho pokroku. (Hovorím to aj ako vlastnú sebakritiku.) A keď už bolo všetko jasné (teda, keď Gorbačov zdvihol ruky a vzdal sa Západu bez boja) – víťazne prebehli slúžiť novému režimu. Ale teraz už slúžia radi. A keďže je Marek Belka (ale dosadiť si môžeme ktoréhokoľvek súčasného angažovaného publicistu, politika, skrátka elitu) zase na „správnej strane dejín“, t. j. vie, že jeho kariéra a benefity sú v bezpečí, útočí. Útočí bezohľadne a nič mu za aroganciu nehrozí – okrem potlesku rovnakých. Preto si dovoľuje! Toto je model, ktorý vidíme všade v postsovietskom priestore. Zdeněk Mlynář vo svojom kultovom diele Mráz přichází z Kremlu ich mentalitu z rokov päťdesiatych charakterizoval a ona sa nemení, len režimy sa menia a verbujú nových „komsomolcov“. Starí ich len učia kúskom, ktoré nikdy nezabudli. Schádzajú sa za peniaze daňových poplatníkov do štátnej televízie na „diskusie“, pochvaľujú si, aká je dnes výborná žurnalistika, najlepšia, akú sme kedy mali, varujú pred národom, ktorý je zmätený a boja sa „ohrozenia“. Urážajú bez ostychu a bez bázne, a potom nerozumejú, že sú tí urazení nahnevaní. Tak sa idú posťažovať do Bruselu a požiadať, ako svojho času Vasil Biľak Leonida Brežneva, o internacionálnu pomoc. Rozdiel tu, samozrejme, je: podľa svedectiev Vasil Biľak svoj pozývací list odovzdal súdruhom z Moskvy tajne, v bratislavskom hoteli na záchode. V Bruseli to bolo v oficiálnych úradoch. Platených všetkými občanmi únie.

Ako by mala tá pomoc vyzerať, o ktorú pán Miľo (a iní) žiada? Naklonujú tých zo správnych médií a vyšlú ich ako svojich agentov do cudzieho prostredia? A potom dôveryhodnosť mejnstrímu a prezidentky začne zázračne stúpať? Alebo „basy sú prázdne“, a kto nejde s nami, ten je proti nám? Koho zavrú prvého na výstrahu? Alebo sa bude rovno vešať?

Do susednej krajiny dovážali mimovládky demokraciu, a preto ešte pred vojenskou agresiou Ruskej federácie Zelenského štát zavrel opozičné noviny, opozičné televízne kanály (svedectvo ukrajinskej novinárky Diany Pančenko), predáci najsilnejšej opozičnej strany sú v domácom alebo štátnom väzení alebo zmizli – ako opozičná ukrajinská novinárka a poslankyňa Verchovnej rady Jelena Bondarenko. Ako sa vojna na Ukrajine skončí, nevieme, čo vieme bezpečne, že nielen Ukrajina strašne trpí a Donbas je utýraný, ale aj normálna protivojnová ľavica na celom svete dostala od Putina úder. To sa nemalo stať! Napriek tomu, že Ruská federácia nie je CCCP, do povedomia verejnosti sa stále pretláča naratív, že je to boj proti komunizmu, teda ľavici.

Nie je to nič nové, Vladimír Vávra v rukopise knihy Príbehy z domu smrti, ktorej časti sme publikovali, cituje z diela Davida Kennedyho: „V júni 1944 začala postupujúca Červená armáda tzv. Operáciu Bagration. V jej dôsledku zničila kompletné zoskupenie nemeckého Wehrmachtu Centrálnu skupinu armád, zajala tristotisíc jej príslušníkov a postúpila hlboko do vnútra nemeckej obrany. V auguste 1944 prekročila hranice Rumunska. 23. augusta 1944 kráľ Michal zosadil pronemeckého diktátora maršala Antonesca, vyhlásil prímerie a následne sa Rumunsko pridalo na stranu spojencov. 2. septembra 1944 prakticky rovnaký krok urobilo i Bulharsko.

Churchillov lekár Lord Moran si do svojho denníka zapísal: ,Winston v týchto dňoch nikdy nehovorí o Hitlerovi. Neustále hovorí o nebezpečenstvách komunizmu. Jeho nočnou morou je, že Červená armáda sa bude šíriť ako rakovina z jednej krajiny do druhej. Táto fóbia sa premenila na akúsi posadnutosť a zdá sa, že nemyslí na nič iné.‘ Moran ďalej píše, že Churchillovou odpoveďou na sovietsku ofenzívu do Rumunska bolo zvolanie: ,Bože dobrý, Rusi sa šíria Európou ako príliv.‘“ (Kennedy, David, 2005, Freedom From Fear The American People In Depression and War. Oxford University).

Bože dobrý, žeby zase?! Napriek tomu, že v RF žiadneho komunizmu niet?! A teda že nejde o ideologický boj, ale o veľkú bohatú ríšu, ktorá podľa bývalej americkej ministerky zahraničných vecí M. Albrightovej nemá právo mať takú veľkú nerastnú surovinovú základňu?

Všetky štáty zvyšujú vojnové rozpočty a všade ide zbrojná výroba na plné obrátky, tie zbrane bude chcieť niekto niekde vystrieľať. Kde? Generál Andor Šándor v Rádiu Universum hovorí, že hrozba eskalácie vojny a naše vtiahnutie do nej je stále reálnejšie a dokonca povedal, že keby si ho teraz (premiér) Fiala zavolal, aby to celé nejako zachránil, tak by najskôr musel povedať, že už je neskoro.

A ako sa tie naše vlády na veľkú vojnu pripravujú? Ako zabezpečili vzdušný priestor, aby sa sem – po vojenskej zmluve, ktorú prezidentka tak bleskovo podpísala – nejaký ten ruský kinžal „nezatúlal“? Kto bude hasiť muničné sklady, vyťahovať zasypaných ľudí? Ako je zabezpečená elektrická sieť, kde sú kryty civilnej obrany?

Na FB som si prečítala od M. Sterzika (Vidlákovy kydy): „Nikdo pro obyvatelstvo nenakupuje plynové masky, nikdo nekupuje ženijní a vyprošťovací techniku, neslyším o tom, že by se posilovaly nemocnice a vymýšlelo se, jak to udělat, aby bylo možné zvládnout nápory mnoha zraněných naráz. Nezapomínám ani na realitu naší armády, jak mi jí popsala celá řada vojáků i záložáků… Ať se na to dívám tak či onak, vidím, že se sice připravujeme na vojnu s Rusem, ale vůbec se nepřipravujeme na to, abychom se proti Rusku bránili. Připravujeme se na vržení množství vojenské techniky to jakéhosi útoku či protiútoku, ale vůbec se nepřipravujeme, že by nějaký ten kinžálový či iskanderový útok mohl doletět k nám…. musíme se připravovat na válku NATO s Ruskem, ale našeho území a našich civilistů se to nebude týkat? Nebo se nás to týkat bude, ale naší evropsky hodnotné vládě je to jedno, protože dezoláti klidně mohou posloužit jako potrava pro děla i rakety a planeta si pak v rámci grýndýlu od šajse čechen oddechne? Nebo se už rovnou počítá, že hřib nad Prahou bude dobrým argumentem pro Němce a Francouze, aby pěkně zachraňovali zbrojní výrobu v USA?“

Ilustračné foto: Pxfuel.com

V našom priestore a od tých najlepších žurnalistov, vysokých úradníkov a „elity“ všeobecne sa dozvieme iba to, že treba makať na dezolátoch. A pozývať internacionálnu pomoc.

Ale dobre, nestrašme.

Raz sa to všetko skončí, dúfajme, že iba útekom jedných alebo druhých. Aký bude deň PO, môžeme v súčasnosti vidieť na Netflixe v dokumente o Afganiistane V ich rukách. Sledujeme príbeh bývalej starostky mesta Majdan Shahr, hlavného mesta provincie Wardak, mladej ženy, ktorá pomáhala afganským ženám, aby sa vzdelávali, povzbudzovala ich, aby mohli žiť svoj život rovnocenne s mužmi, aby neboli len nástrojom v mužskom svete. Do práce a z práce ju vozil mladý Afganec, vo filme hovorí, ako prekračuje rýchlosť, aby čo najskôr prešli cestu, ktorú strážia talibanci, niekoľkokrát zachránil starostku pred guľkou. Jednou rukou drží volant a druhú má na zbrani. Bradatí chlapi z vidieka s kalašnikovmi a v maskáčoch sa dvadsať rokov grupujú do bojových oddielov proti vláde chránenej USA. Tridsaťšesťročný muž do kamery hovorí, že bojuje od svojich šestnástich rokov – vyzerá na päťdesiat. Z výpovedí tých chlapov a najmä výrazu ich tvárí vidno, že sú presvedčení o spravodlivosti svojho boja. Myslia si, že v mene Alaha bojujú za seba, za svoj dôstojný život, za svoju kultúru a tradície. Film nie je propaganda, a tak si divák utvára vlastný názor – a je zdesený. Čo z tupej propagandy môže vyrásť. Starostku talibanci nenávidia, chcú ju zabiť v mene Alaha a práva šaríja. Dievčatá, ktoré chodia do školy, považujú za skazené. Tieto obrázky sú nakrútené 19 mesiacov pred útekom USA z Afganistanu.

Starostka v tom čase vystupuje v americkom Kongrese, Američania jej tlieskajú postojačky, sú dojatí jej odvahou, jej obrázky sa vysielajú do celého sveta. Jej otec, ktorý s počínaním dcéry nesúhlasí a ona sa s ním často preto sporí, sa stane obeťou – talibanci ho zabijú pred vlastným domom. Starostka žiali a nevie odpustiť vrahom, že jej malý 9-ročný brat má jediné želanie – aby neprišiel aj o matku.

Dokument je časozberný, časť nakrútená pred útekom, časť po úteku USA.

O starostku a jej rodinu, mamu, päť sestier a brata je postarané, najprv, ešte pred útekom Američanov, ju zamestnajú na ministerstve obrany v Kábule, no jej osobného strážcu a šoféra necháva na mieste. Starostka hovorí, že ho ministerstvo nemohlo zamestnať, lebo nemá potrebný výcvik. Ten mladý muž má maličkú dcérku, vidíme ju najprv ako šťastné malé dievčatko so šťastným otcom. Potom je ten muž nielen nezamestnaný, ale aj ohrozený, vyvrhnutý a najmä bezbranný. Jeho brat a jeho priatelia sú talibanci… Po odchode Američanov si to miestni vybavujú medzi sebou.

Starostka s rodinou ujde do Nemecka, díva sa v televízii, ako ženy a dievčatá v Afganistane napriek možnej odvete vychádzajú do ulíc, už sú všetky zahalené, ale predsa svoj boj za právo na vzdelanie nevzdávajú.

Dnes nie sú Afganistanu plné noviny, nevieme, čo sa tam deje. Ale v dokumente vidíme, koľko zbraní je medzi ľuďmi… a čo tých dvadsať rokov urobilo s miestnym zbedačeným obyvateľstvom. Zdivelo.

Ako sa medzi prostými Ukrajincami skončí ten strašný masaker, ktorý postihol ich krajinu? Kto môže v tejto vojne zvíťaziť?

Ukrajinská novinárka Nina Sokolovská, ktorá sa chodila do ruskej štátnej televízie celé roky biť za ukrajinskú demokraciu, dnes v jednej politickej diskusii položila zásadnú otázku: kto sa zodpovedal za to, čo sa stalo v Afganistane? A kto to všetko kruto zaplatil? Afganský ľud. A to isté čaká Ukrajinu…

Bývalí nomenklatúrni komunisti a ich noví progresívni komsomolci budú v mene demokracie škrtiť každú diskusiu, a keď to nejde inak, pomôžu si Putinom. Nič ich to nestojí. Lenže ani o nich a ich aktivistické agitky nikto nestojí, rozprávajú sa sami so sebou a sú veľmi spokojní, ako to tým hlupákom naložili – a to je problém. Pretože môže priniesť veľmi zlé ovocie. Mráz prichádza…

(Celkovo 669 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. S komentárom môžem vo väčšine vecí len súhlasiť. Považujem ho za veľmi závažné varovanie. Len každému odporúčam prečítať zbierku článkov A. Solženicyna (sám sa deklaruje ako polovičný Ukrajinec), ktoré uverejňoval počas svojho exilu i po návrate do Ruska. Sú priam prorocké a jasne ukazujú skutočného pôvodcu tragédie, ktorej sme svedkami a do ktorej nás niekto zaťahuje.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter