Michel Houellebecq o úpadku Západu, o zlyhaní ľudstva

„Liberálna doxa naďalej ignorovala, plná naivnej viery, že lákadlo zisku môže nahradiť akýkoľvek iný ľudský stimul a samo o sebe poskytnúť duševnú energiu potrebnú na udržanie komplexnej spoločenskej organizácie. (…) Zdalo sa zrejmé, že celý systém sa zrúti, nastane obrovský kolaps, pričom v tomto štádiu nebolo možné predpovedať dátum ani presné okolnosti – ale dátum mohol byť blízko a spôsoby násilné.“
M. Houellebecq v románe Zničiť

V ostatnom čase som mal pocit istej vyhorenosti, nie a nie vydolovať zo seba dajakú aktuálnu tému na esej, dumal som, turboval si hlavu, nič nepomáhalo, myšlienky sa vždy rozleteli ako splašené vrabce; zašiel som teda do kníhkupectva Panta Rhei, obzeral som si jednotlivé tituly v regáloch noviniek, až som natrafil na nový Houellebecqov román Zničiť (Bratislava: Inaque 2022); začal som v ňom listovať, pravdupovediac, na nič príhodnejšie a súčasnejšie som ani nemohol naďabiť: hlavná postava Paul Raison, vysoký ministerský úradník, pravá ruka úspešného ministra hospodárstva Bruna Jugeho, rozpletáva siete tajných služieb i hekerských či extrémistických útokov, vnára sa do problematiky finančných trhov, aktívne sa zúčastňuje na kampani prezidentských volieb, všade a so všetkými polemizuje o stave upadajúcej francúzskej spoločnosti, o úbohom sociálnom postavení obyčajného človeka, filozofuje o nespravodlivosti tohto sveta, aby na záver skonštatoval, že celý ľudský život v neoliberálnom systéme sa končí, vyjadrené metaforicky, rakovinou, ktorá vám v konečnom dôsledku zatvorí ústa. Téma sa teda sama ponúkla ako na tácke… Môže byť niečo aktuálnejšie?

Michel Houellebecq. Foto: Flickr

O Houellebecqových predchádzajúcich dvoch dystopických románoch Podvolení (Praha: Odeon 2015 a Sérotonín (Bratislava: Inaque 2019) som už písal, takže mám na čo nadviazať, sledovať a porovnávať vývoj autorovho myslenia, čo-to o tom povedať a priložiť vlastné esejistické polienka. Pretože je ozaj o čom písať, nad čím sa zamýšľať… skrátka, s potešením sa premŕvať v jeho vizionárskych, provokačných a kontroverzných úvahách.

Prezidentovi: „Buď dobrý šéf!“

Michel Houellebecq, najprekladanejší francúzsky spisovateľ (pokiaľ ide o romány), básnik, filmár, laureát Goncourtovej ceny (za román Mapa a územie), autor ôsmich románov, jednej novely, viacerých básnických zbierok a filmov, nositeľ Radu čestnej légie, jeden z mála tých, čo si tykajú s prezidentom Emmanuelom Macronom, sa pozerá na svet cez svoju osobitú literárnu lupu, pitvá ho a odvážne, ba až trúfalo popisuje. Zameriava sa najmä na degradáciu hodnôt, stratu záchytných bodov, povrchnosť lásky a sexuálneho života (sexuálna turistika ako najvyššie štádium víťazstva trhu nad našimi životmi), na tienisté stránky francúzskej byrokracie, úpadok Západu, zlyhanie ľudstva. Jeho životopisec Denis Demonpion o ňom píše, že sa „neuveriteľne zdatne hrá s pocitom znepokojenia, so strachom. Voľká si v kalných vodách, do svojho diela dáva všetko, je si istý tým, že je najlepší, no vždy zostáva nad vecou. (…) Ide si tvrdohlavo za svojím a nebojí sa postupovať proti prúdu“ (Houellebecq. Praha: Odeon 2019, s. 10). Ma margo toho ešte jedna zaujímavosť: Keď Macron odovzdával Houellebecqovi Rad čestnej légie, z protokolárneho hľadiska musel použiť vykanie: „Vy ste hlboko antieurópsky, kým ja som zo všetkých francúzskych prezidentov ten najeurópskejší“ (s. 360). Pozoruhodný na tom je fakt, že Houllebecq – hoci režimistický oponent – dostal od prezidenta takú veľkú poctu. Niečo podobné by sa na Slovensku alebo v Čechách nemohlo stať. Netvrdím, že Francúzsko je v tomto smere ideálny štát, no možno zohrala svoju úlohu i skutočnosť, že sa poznali ešte z čias, keď Macron šéfoval (a vraj úspešne) ministerstvu hospodárstva („Manu, nesľubuj ľudom blahobyt ani šťastie, skôr buď dobrý šéf“). Lenže, žiaľ, prezident (funkcia človeka mení) nie je v súvislosti so súčasnou dôchodkovou reformou rovnako ústretový i voči svojim bežným občanom a odborárom. Spisovateľ musí byť z Macronovho postoja sklamaný, akoby to pri písaní románu Zničiť, situovaného do rokov 2026 a 2027, cítil. Ale o tom neskôr…

Podvolenie sa islamu

Vráťme sa k prvej dvojici spomenutých románov. V Podvolení (napísanom, ako som už uviedol v roku 2015, v čase nastupujúcej migrantskej krízy v Európe) ide o dystopiu rámcovanú do roka 2022, keď sa Francúzsko (fiktívne) stáva islamským štátom. Prečo? Politické strany podporili vo voľbách kandidáta fiktívnej politickej strany Moslimská jednota Mohameda Bena Abbesa, len aby si do prezidentského kresla nemohla sadnúť šéfka pravicového Národného frontu Marine Le Penová. V krajine prichádza k radikálnej zmene: ženy sa musia zo dňa na deň zahaľovať na verejnosti, razom sa obmedzí ich vzdelávanie, stredné školy prechádzajú na islamskú výučbu. Sám autor hodnotí prózu ako fikciu („urýchľujem históriu“), šmahom ruky so škodoradostnou iróniou posiela multikulturalizmus a sociálny liberalizmus na smetisko dejín, akoby už neexistovali. Berie si na paškál pokrytectvo politikov, konformnosť novinárov a zbabelosť intelektuálov, tzv. kaviarne. Nenápadne upozorňuje, že zo strany islamistov neprišlo ku krvavej invázii, lež v zajatí morálky politickej korektnosti sme sa im sami podvolili. Vyslúžil si za to šľahy nenávistnej kritiky, označkovanie za rasistu – aj napriek tomu dielo patrilo medzi najpredávanejšie svetové bestsellery.

Houellebecq vložil svoje vnútorné pocity do hlavnej postavy tohto románu –  rozpolteného profesora literatúry na parížskej Sorbonne, ktorý po návrate z dovolenky (po prvom kole prezidentských volieb, v ktorom uspeli predstaviteľka Národného frontu a reprezentant Moslimskej jednoty) pesimisticky konštatuje: „Po prvý raz som pocítil, že sa môže niečo stať, že politický systém, v ktorom som si od detstva zvykol žiť a ktorý už nejaký čas vykazoval značné trhliny, môže náhle prasknúť. (…) Zarazila ma lascívnosť a apatia mojich kolegov, ktorí akoby si nič nepripúšťali a nijako sa ich to netýkalo“ (Podvolení, s. 61). Nepochybne videl, „že nie je niečo v poriadku v štáte dánskom“ (francúzskom), ale aj celoeurópskom. Otvorene to diagnostikoval slovami: „Všetky noviny už počas niekoľkých desaťročí sa vysmievali z údajných kuvičích hlasov, ktoré predpovedali občiansku vojnu medzi moslimskými imigrantmi a západoeurópskym domácim obyvateľstvom“ (s. 43). Zákonite sa pýta ľavičiarov, neoliberálov a konzervatívcov: „Nechápem, prečo sa rozhodli pre úplný mediálny blackout. Nechápem, čo tým sledujú? Je to úplne jasné: boja sa, aby voľby nevyhral Národný front“ (s. 52). A po druhom kole volieb spisovateľ jednoznačne dokladá, že moc je najsilnejšie lepidlo, v jej mene sme schopní zradiť svoje ideály, spoločenskú prestíž a princípy morálky, len, preboha, nepripustiť k válovu „odvekého“ rivala. Radšej nech zlíže smotanu niekto nový, neznámy. Aj preto je „rokovanie medzi socialistami a Moslimskou jednotou oveľa zložitejšie, ako sa čakalo, pritom moslimovia ponúkajú ľavičiarom polovicu ministerstiev“ (s. 63). Lenže to ešte nie je koniec: „Som presvedčený, že konečnou ambíciou vodcu moslimov je stať sa prvým európskym voleným prezidentom – prezidentom rozšírenej Európy zahrnujúcej krajiny okolo Stredozemného mora“ (s. 121). Autor popustil v tomto prípade uzdu fantázii, ktorá je vo svojej podstate metaforickým výkrikom a vystríhaním pre budúce generácie, upozornením, že je tu problém, ktorý treba riešiť.

Houellebecq v dejovej línii posúva Francúzsko do polohy fungujúcej islamskej krajiny, keď hlavný hrdina sumarizuje: „Ďalším bezprostredným úspechom bol strmý pokles nezamestnanosti, zrejme súvisel s masívnym odchodom žien z pracovného trhu, spôsobený zase významnou valorizáciou rodičovských dávok, prvým a symbolickým opatrením, s ktorým vláda prišla.“ Nový rektor Sorbonny Redige zase takto predstavuje svoju manželku: „To je moja prvá žena. Určite sa zoznámite so všetkými mojimi manželkami“ (s. 194). Presne tak: štyridsaťročnú manželku do kuchyne, pätnásťročnú na iné veci… najskôr bude mať ešte jednu alebo dve ženy vo veku medzi tými dvoma. O niekoľko strán ďalej dodáva: „Táto Európa, ktorá bola vrcholom ľudskej civilizácie, spáchala vskutku samovraždu v priebehu niekoľkých desiatok rokov.“ Naráža tým na prvú i druhú svetovú vojnu a na jej dôsledky. Naostatok s hrdosťou oznamuje, že konvertoval na islam a napísal knihu Desať otázok o islame: „Výborne sa predáva, tri milióny výtlačkov sa hneď rozobralo“ (s. 202). Neviem prečo, ale po prečítaní týchto riadkov mi zišiel na um Hitlerov Mein Kampf, ktorý išiel takisto na dračku. Všetko potom završuje vetou: „Vrchol ľudského šťastia spočíva v absolútnom podvolení“ (s. 203).

Sérotonín na upokojenie duše a zalepenie očí

V románe Sérotonín (niekedy nadmieru vulgárnom, presýtenom sexom a absurditami) hrdina pravidelne užíva tabletky s obsahom sérotonínu (látka, ktorú obsahujú antidepresíva), lebo jeho dušu ničí svet bez dobra a spolupatričnosti, v ktorom eurobyrokrati devastujú jeho kolegov-poľnohospodárov („vymýšľaním kvót ich prinútili viackrát vyliať hektolitre mlieka pred úrady“)… Hlavný hrdina Florent-Claude Labrouste, poľnohospodárky odborník, prežíva zo stavu sveta, vrátane byrokratickej Európskej únie, hlboké depresie, „lebo umiera civilizácia na únavu, na odpor voči sebe samej“ (s. 111). V rozhovore s priateľom Aymericom pochybuje o výsledku poľnohospodárskeho štrajku: „,Prídeš tam (na štrajk – pozn. autora) v nedeľu?‘ opýtal sa Aymeric takmer s ľahkosťou, akoby šlo o príjemné priateľské stretnutie. Nevedel som, povedal som mu, že áno, pravdepodobne, ale vzíde z toho niečo? Rozhodne sa tam o nejakej konkrétnej akcii? Podľa neho áno, asi áno, chovatelia sú skutočne nahnevaní, minimálne prestanú dodávať mlieko družstvám a fabrikám. Ale čo spravia, keď o pár dní prídu cisterny z Poľska alebo Írska? Zablokujú cesty, postavia sa tam s puškami a nedovolia im prejsť? Vylejú hektolitre mlieka? (…) ,Mám na to odporné spomienky,‘ odvetí Aymeric. ,Každé ráno kravy podojíš, naplníš cisterny, a potom všetko mlieko vyleješ ako bezcenné šťanky… myslím, že by som radšej vytiahol pušku‘“ (s. 165). Žiaľ, veľmi známy obrázok, vtedy produkty z Poľska, dnes ešte húfnejšie z Ukrajiny.

Labrouste pušku aj vytiahol, protest sa skončil tragicky. Nie náhodou sa naňho na záver románu obráti lekár s poznámkou: „Mám dojem, že umierate od smútku“ (s. 217). Od smútku, že sa tak ľahko podvoľujeme akoby naverímboha podhodenému osudu, potom trpíme a šťastie hľadáme v sérotoníne.

Zničiť – seba aj ľudstvo?

V treťom románe Zničiť sa hneď na začiatku ocitneme na pracovisku francúzskej tajnej služby DGSI, kde mladí najnadanejší hekeri bez diplomu, rodení programátori schopní zvládnuť najsofistikovanejšie jazyky a dešifrovať najkomplikovanejšie kódy (ich idolmi sú Julian Assange a Edward Snowden) analyzujú umelo vyrobené video, na ktorom teroristi pomocou gilotíny kruto odseknú hlavu ministrovi hospodárstva, a pátrajú po útočníkoch na veľké kontajnerové lode. A do tejto atmosféry vhupne hlavná postava diela, najbližší ministrov spolupracovník, osobný tajomník, takpovediac dôverník Paul Raison. Nielenže je povinný odhaliť dôvody, čo viedlo teroristov k takému kroku, ale súčasne sa musí pravidelne stretávať s ministrom, usmerňovať a dirigovať každodennú agendu ministerstva: zabrániť tomu, aby sa Číňania dostávali k najvzácnejším nerastom, opierajúc sa pritom o názor Bruna Jugeho, svojho ministra, podľa neho najmúdrejšieho ministra vo vláde (možno pod vplyvom Macrona), že obchodná vojna medzi Spojenými štátmi a Čínou nebola nikdy taká ostrá, trvá už dvadsať rokov, z obchodného hľadiska sú Číňania našimi nepriateľmi, ale to ešte neznamená, že Američania sú naši spojenci; prináleží mu rokovať o strategických surovinách s Austráliou či s Burundi v Afrike, stretávať s generálnym riaditeľom Renaultu a inými kapitánmi priemyslu, monitorovať finančné trhy („Na trhoch sa rozšírila všeobecná nedôvera voči bezpečnosti internetu a vrátilo sa obchodovanie po telefóne a faxe, čo bol štyridsaťročný skok späť. (…) Peniaze sa v skutočnosti nedajú vymyslieť, rozdiel sa tak či tak prejaví, prepojenie s výrobou akéhokoľvek tovaru sa skôr či neskôr stane nevyhnutnosťou a fungovanie výrobného systému sa ani pri značnom spomalení finančných transakcií nezmení“ , s. 71). Prekvapuje, že Houellebecq, na rozdiel od iných svojich románov, využíva v tomto diele na vyjadrenie rozličných inotajov až pričasto metódu snov, akoby tým chcel naznačiť istú myšlienkovú príbuznosť s Freudom.

Paul ako štátny úradník sa cítil spoluzodpovedný za tento svet, nebol spokojný s tým, ako sa veci vyvíjali – na prvý pohľad v akejsi pseudohravej atmosfére, ale „v skutočnosti v takmer fašistickej normatívnosti, ktorá postupne zamorila aj tie najmenšie zákutia každodenného života“ (s.78). Nie, nebol to, ako to poznáme z našej politickej scény, matovičovský pseudohráč, človek bez zásad a bez chrbtovej kosti, ohybný ako žonglér na všetky strany a zo všetkých strán. Na rozdiel od našich eskamotérov videl čoraz zjavnejší rozpor medzi zámermi politikov a skutočnými dôsledkami ich činov. Vedel, že takto spoločnosť fungovať nemôže. Navyše sa ukázalo, že mediálna a politická sféra sa začali intenzívne spájať, najmä však vo chvíli, keď prichádzali o všetku reálnu moc. Mediálna sféra sa strácala v konkurencii internetu, pretože už nikto nemá chuť kupovať noviny či sledovať televíziu. A preto si tlač v ostatnom období , akoby na truc, uzurpovala „nenávistnú moc škodiť – noviny teraz bez váhania dokázali ničiť životy, najmä počas predvolebného obdobia, ešte aj súdne dohry stratili zmysel; na to, aby tlač niekoho zničila, stačilo obyčajne podozrenie“ (283). Politickú sféru zase „oslabilo riadenie na európskej úrovni a vplyv spoločenského lobingu“ (s. 164). A to vtedy ešte Houellebecq nevedel o kauze Katargate.

Náš hrdina si s plnou vážnosťou uvedomuje, že pojem dekadencie je ťažko uchopiteľný, ale napriek tomu je silnou realitou, ktorú nedokázali odvrátiť ani najväčšie európske politické esá. Aj tie boli napokon bezmocné voči smerovaniu dejín a Európa ako celok sa stala vzdialenou, starnúcou, depresívnou a trochu smiešnou provinciou Spojených štátov amerických.

A nepomôžu tomu ani francúzske prezidentské či iné voľby, ako napríklad i nadchádzajúce parlamentné voľby u nás. Napokon, nijako zásadne sa od seba nelíšia, kampaň je až nadmieru príbuzná, podobne komponovaná: povinná jazda na internete, fáza aktívnych podporovateľov zo strany nádejných herečiek a hercov, neúnavné opakovanie to istého posolstva vo vzťahu ku kandidátovi: ľudskosť, blízkosť, empatia, ale aj vlastenectvo, serióznosť, oddanosť európskym a euroatlantickým hodnotám, vo Francúzsku, súdiac podľa ministrových slov, značne ignorovaným: „Zo svojej pozície viem povedať, že už viac ako päť rokov viac-menej ignorujem európske smernice, stačí si uvedomiť, že Francúzsko je príliš dôležitá krajina na to, aby bola sankcionovaná.“ (s. 164). O kampani pred našimi blížiacimi voľbami sa precízne vyjadril (lepšie sa to už nedá povedať) bývalý minister školstva Juraj Draxler na svojom Facebooku: „Niekto vyjde z auta za stotisíc eur a sadne si za stôl. Nafotí sa, ako si dáva tresku, aby vyzeral ľudovo. A ide späť do toho auta. Ďalší si v bielej košieľke sadne do traktora, aby vyzeral, že zrazu cíti s vidiekom. Iný sa na chvíľu postaví pred kameru a nakrúti nahnevané video ,v prospech ľudu‘. Potom si dá na ruku znovu hodinky za dvadsaťtisíc a ide popíjať extra fajnový francúzsky koňak s kamarátmi, ktorí práve prileteli z Dubaja.“ Ozaj, írečitá slovná freska. A keď k tomu prirátame ono falošné a zradné prenášanie kukučieho vajca z jedného politického hniezda do druhého s predpokladaným a dlhé roky čičíkaným teplým a ešte teplejším miestečkom, zaraz vieme, že sme na Slovensku…

Na to je prikrátka aj Houellebecqova fantázia.

Hlavná postava románu Paul Raison, hĺbavý a rozhľadený päťdesiatnik, zručný politický manažér, príslušník strednej vrstvy, chápe, že väčšine ľudí sa žije pod psa. Chce to zmeniť, keď nie inak, tak aspoň v rodine, medzi najbližšími. Zabráni mu v tom neočakávaný tragický osud, jeho vlastný tragický osud, ktorý akoby symbolizoval osud celého ľudstva…

Človek narodením postupne smeruje k smrti („Život nie je nikdy dobrý, keď si uvedomíme jeho koniec“, s. 356), lopotí sa, občas sa raduje, pričasto smúti, prežíva zo dňa na deň, zápasí so starosťami i bolesťami a naostatok, ako povedal Pascal, na nás nasypú trochu hliny a je navždy koniec. A preto v onom krátkom časovom úseku života by si každý, najmä ten chudobný a najchudobnejší, zaslúžil od štátu a systému ako takého oveľa viac, nielen príkazy a zákazy, žmýkanie potu, zatváranie úst, ale aj podanie pomocnej ruky. Lenže štát, ten dnešný neoliberálny, nie je spravodlivý (môže byť štát niekedy spravodlivý?), ľuďom meria rozličným metrom, presne podľa Darwinovej teórie, a to najmä vinou politických exhibicionistov a nafúkancov. A takých Raison nenávidí. Nenávidí ich plané a prázdne presúšanie v médiách, hoci nie je také krikľavé ako u nás. Neviem, čo by povedal na každodenné slovenské politické tlačovky v televíziách, na urážky a hanebnosť, žurnalistickú predajnosť a klamstvá v priamom prenose v takých reláciách ako O päť minút dvanásť, Na hrane, Na telo, V politike atď. Zrejme by neveril vlastným očiam ani ušiam… A keby aj uveril, pravdepodobne by si povzdychol, že ideálna lož sa skladá predovšetkým zo zamlčaní, niekedy s dobre dávkovaným zveličením. A najlepšia je taká, ktorej človek sám uverí. A moderný idiot je na svete!

Paul si predsavzal, že si upraví vzťah s manželkou Prudence (najmä sexuálny život), častejšie sa bude stýkať s otcom Édouradom, dôchodcom, bývalým pracovníkom tajných služieb, sestrou Cécile, mladším bratom Aurélienom a ich rodinami, zväčša nezamestnanými, odkázanými na príležitostné práce. Žiaľ, aj v tomto prípade „zaúraduje“ osud, otec dostane porážku, upadne do bdelej kómy. Musia ho previesť do špeciálneho domova sociálnych služieb, kde sa oňho denne vzorne stará otcova partnerka Madeleine. Lenže úradnícky šimeľ sa nevzdáva, prikáže preradiť pacienta do iného zariadenia, menej komfortného, skôr nevyhovujúceho. A navyše bez Madeleine. Paul ide navštíviť otca, vkročí dnu, zabočí doprava a „ocitne sa tvárou v tvár starej žene, ktorá k nemu kráčala tlačiac chodúlku. Mala najmenej osemdesiat rokov, dlhé rozstrapatené šedivé vlasy jej splývali na plecia a bola úplne nahá, až na mokrú plienku, z ktorej stekali výkaly po pravej nohe“ (s. 132). A to nebolo všetko: ležiaci klienti mali takmer všetci hrozné preležaniny, opatrovateľke stanovili desať minút na umytie pacientov, mnohí z nich nevládali ísť sami na toaletu, ustavične zvonili, no kým stihla prísť, starček to neudržal, pošpinil seba aj podlahu.

Čo urobí rodina po takej skúsenosti? Požiadajú o otcovo preloženie, oficiálnou, úradnou cestou. Nedá sa, nejde to, zákon to neumožňuje. Bodka a výkričník. Neostávalo nič iné, iba otca nezákonne uniesť. Aj sa tak stalo. Prirodzene, hrozili opletačky. Aurélienova manželka Indy (boli v rozvode), novinárka všetko zverejnila v novinách. Doplatil na to krehký a citlivý Aurélien, zo strachu pred následkami sa obesil. Paulovi sa podarilo celý incident čiastočne zahladiť.

Starý človek na odstrel?

Spisovateľ Houellebecq vložil v tejto súvislosti do úst svojich postáv zaujímavú úvahu: „Starých ľudí už nemôžeme vystáť, nechceme ani vedieť o ich existencii, preto ich zatvárame na špeciálne miesta, mimo zorného poľa ostatných. Takmer všetci sa dnes domnievajú, že hodnota človeka klesá s jeho rastúcim vekom, že život mladého človeka, a ešte viac dieťaťa, je oveľa cennejší ako život veľmi starého človeka. (…) Vo všetkých predchádzajúcich civilizáciách sa rozhodovalo o úcte, o obdive, ktorý bolo možné k človeku prechovávať, o jeho hodnote, to, ako sa naozaj správal počas celého života. (…) Tým, že pripisujeme väčšiu hodnotu životu dieťaťa – pričom netušíme, čo z neho vyrastie, či bude inteligentné alebo hlúpe, génius, zločinec alebo svätec –, popierame akúkoľvek hodnotu našich skutočných činov.“ (s.263)

S podobnou praxou sa stretávame aj u nás – spomeňme si na zaznávanie a ponižovanie starých ľudí počas pandémie covid-19; v niektorých sociálnych zariadeniach bola situácia žalostná. Napríklad v bratislavskom Ružinove odopierali klientom stravu, na ich telách sa našli modriny, popáleniny, preležaniny, chorých sprchovali v studenej vode, takmer všetci, vrátane personálu, sa nakazili, viacerí ťažký priebeh neprežili. Vláda sa pritom chvastala, ako sa starajú o dôchodcov, čo všetko pre nich robia, lenže realita bola celkom iná – asi taká, ako sa vyjadrila svojho času istá poslankyňa vtedajšej vládnej koalície v rozhlasových Sobotných dialógoch: Ľudia nad 65 rokov sú väčšinou už v dôchodkovom veku, čiže nevytvárajú tú ekonomickú hodnotu pre chod štátu, na očkovanie by si mali počkať. Bez peňazí to nejde, zdôraznila. Ibaže papalášov sa to netýkalo, tí majú peniaze, mohli a môžu všetko. A nejde iba o verbálne vyjadrenia – podľa údajov Jednoty dôchodcov sa momentálna dôchodcovská inflácia pohybuje okolo 16 percent, takmer 600-tisíc z nich sa prepadlo do pásma chudoby a ostáva im pol eura denne na stravu.

Niekde som čítal (myslím, že to bolo v knihe Tajný život stromov), že človek ako najvyšší druh živočíšnej ríše zaostáva v spolupatričnosti za rastlinnou ríšou. Stromy si navzájom vyvažujú svoje slabé a silné stránky bez ohľadu na to, či sú tenké alebo hrubé, všetky jedince svojho druhu produkujú v jednom liste podobné množstvá cukru. Vyvažovanie sa deje pod zemou v koreňoch, kde zjavne prebieha čulá výmena. Ten, kto má nadbytok, časť odovzdáva a chudobnejší  dostávajú dávky v núdzi. Na tomto procese sa podieľa viacero húb, ich obrovský sieťový systém funguje ako gigantický prerozdeľovací stroj. Trochu to pripomína systém sociálnej pomoci, ale oveľa výkonnejší, účinnejší a ústretovejší ako medzi ľuďmi.

Prehoďme však výhybku opäť na román. Paul Raison, uvrhnutý do každodenných povinností, sa usiloval vždy myslieť a konať racionálne, pokladal to za jediné správne východisko v správaní človeka, hoci si nemyslel, že racionalita je z dlhodobého hľadiska zlučiteľná so šťastím, dokonca sa nazdával, že niekedy vedie až k zúfalstvu. Musíte to však risknúť a nebáť sa. Ako sám priznáva, „ocitol sa tak vo zvláštnej situácii, keď sústavne a s neistou oddanosťou pracoval na udržaní spoločenského systému, o ktorom vedel, že je beznádejne odsúdený na zánik, a navyše zanikne v blízkej budúcnosti“ (312). Ťažko si pripúšťal názor niektorých filozofov, že by sa to mohlo a malo uskutočniť násilím – podľa nich je násilie motorom dejín, platí to dnes rovnako ako v Heglových časoch. Môže to byť pravda? Na túto tézu doplatili už mnohí revolucionári…

Paul pocíti možnosť záhuby na sebe samom: dostane rakovinu ústnej dutiny, podrobí sa chemoterapii, hrozí mu, že príde o jazyk. Odsúdený je na mlčanie. Je to azda symbolika pre dnešný svet? Napokon mu ostane iba láskavá a chápavá náruč manželky…

Čitatelia sa môžu spýtať, prečo som si zvolil za tému eseje ostatné tri Houellebecqove romány. Nazdávam sa totiž, že právne v nich nastolil najpálčivejšie otázky Európy a vôbec našej civilizácie – migrácie, prisťahovalectva, multikulturalizmu, zbyrokratizovanej Európskej únie, otvorenosti a úprimnosti medziľudských vzťahov.

Houellebecq zobrazuje život naturalisticky drsne, niekedy až neúnosne, hodnoty neškatuľkuje do konzervatívnych či neoliberálnych pozlátok, opisuje ich také, aké sú. A preto mu mnohí s čierno-bielym videním (aj u nás) nemôžu prísť na meno. Ale on nič iné nechce, len aby sme sa nepodvoľovali a neužívali sérotonín, nezabúdali, že ľudská bytosť je krehká, z ničoho nič ju môže osud prelomiť v páse a obrať o všetko. Ale to už nie je iba o literatúre – je to o nás, o našich životoch, o budúcnosti.

Najskôr čudák, potom búrlivák

Ak by som mal Houellebecqua zhodnotiť ako románopisca, povedal by som, že celá jeho tvorba je taká, aký je jeho život – kontroverzná, provokačná, niekedy vulgárna, sexuálne prehnaná, xenofóbna, ale na druhej strane osobitá, dôsledne vychádzajúca z jeho naturelu. Búrlivák, trikrát ženatý, ustavične v roztržke s rodičmi a rodinou, častý návštevník súdov pre žaloby kvôli románom (žalovali ho i príbuzní, lebo použil ich skutočné mená). Spočiatku čudák, z ktorého bolo ťažké dostať čo len slovko, neskôr, počas rastúcej slávy, návštevník swingers klubov (pri písaní románu Elementárne častice si dokonca robil reportážne poznámky, ako si pri sexuálnom styku striedali s manželkou partnerov), provokatér v oblasti eugeniky (vytýkali mu, že je následník Mengeleho), klonovania ľudí, genetického inžinierstva, rasizmu, feminizmu a ekológie, pôvodca škandálov a bojovník za nový mravný poriadok, za neobmedzenú slobodu slova („Každý má právo napísať islamofóbny román, ak po tom zatúži“ (Houellebecq, s. 340).

Aj napriek tomu ho ľudia na celom svete majú radi, jeho knihy sa predávajú v miliónových nákladoch. A napokon samotné jeho romány sú svedectvom, že Západ sa rúti do záhuby, že zlyháva, no na rozdiel od ostatných to Houellebecq hovorí otvorene, bez obalu. Navyše, sám sa svojimi knihami, ako zrkadlami danej doby, na tom zúčastňuje… na tvorbe rakoviny človečenskej i spoločenskej.

(Celkovo 507 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. Keď vyšiel román Podvolenie, tak som sa v Sme dočítal, že: „čo už je na tomto spisku také zaujímavé, že sa o ňom vôbec bavíme.“ Takže onen spisok má podľa mňa a aj podľa toho, čo som čítal od P. Dinku, veľkú výpovednú hodnotu o schopnosti človeka dať ruky hore a vzdať sa – podvoliť -, pretože aj tak prežijeme. Otázka je, za akú cenu. Houellebecq to vo svojich dielach hovorí otvorene a nezakryto. Je potrebné sa s tými „spiskami“ vážne zaoberať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter