Predstavte si, že ste pasažierom na lodi, plávate uprostred oceánu, na tisíce míľ vzdialený od pevniny. Plavba plynie pokojne, všetko ide podľa plánu. A tu zrazu, z večera do rána, sa prihodí niečo neočakávané, strašidelné, akoby niekto hodil kapitána lode cez palubu: posádka sa začne správať agresívne, pije, drancuje potravinové zásoby. Cestujúci sa iba prizerajú, boja sa čo len slovko povedať, aby náhodou neprišli k úrazu. Tí, čo schmatli kormidlo, po počiatočnej bujarej oslave precitnú do reality – nevedia plavidlo navigovať, ako a akým smerom sa vydať. Pravdaže, v onej chvíli si ani neuvedomujú, čo stvárajú a ani to vedieť nechcú. Dokonca nechcú, aby im to niekto povedal. Tvária sa, ako by sa nič nestalo, loď ženú do obrovského búrkového mračna. Pasažierov pochytí strach, beznádej a zúfalstvo. S hrôzou zisťujú, že sa ocitli na lodi bláznov…
Tucker Carlson
Podobné podobenstvo použil Tucker Carlson, známy americký televízny moderátor a politický komentátor, v úvode svojej knihy The Ship of Fools: How a Selfish Ruling Class Is Bringig America to the Brink of Revolution (New York: Free Press, 2018, v preklade Loď bláznov: Ako sebecká vládnuca trieda priviedla Ameriku na pokraj revolúcie; kniha má úvod, sedem kapitol a epilóg). Svojho času som napísal esej Loď bláznov, v ktorej som sa zaoberal odkazom rovnomennej satirickej básnickej skladby od Sebastiana Branta (15. storočie) pre dnešok. Na ilustráciu zopár veršov akoby vystrihnutých z najsúčasnejšej súčasnosti (45. kapitola: O moci bláznov. Bazilej, 1494, z angličtiny preložil autor):
Navôkol je samý blázon,
Nevidí nič, iba mamon,
Ctižiadosť chtivú vlastniť moc.
No stačí len jediná noc,
Zrazu sa sen premení v prach
A blázon leží na márach.
Keď sa i múdrosť zblázni,
Nehľadaj si pomoc v kázni.
V tejto súvislosti som spomenul knihy Erazma Rotterdamského Chvála bláznivosti (16. storočie), Michela Foucaulta Dejiny šialenstva (20. storočie), ale aj slávny obraz Hieronyma Boscha Loď bláznov (15. storočie). Predpokladá sa, že Bosch sa inšpiroval Brantovou básnickou skladbou, dokonca sa viedli debaty o tom, či ju neilustroval on sám. Na lodi, plávajúcej pozdĺž brehu rovinatej krajiny, je pestrá zmes desiatich ľudí – mníška s lutnou, mníška s džbánom, mních, šašo sediaci na hrubom lane s pohárom v ruke a šesť mužov v zajatí opileckého spevu, dvaja z nich sú kormidelníci, jeden z nich drží v ruke namiesto vesla naberačku, druhý vlajku. Popri malom korábe sa bezútešne pohybujú dvaja naháči natŕčajúci dlane po hodových dobrotách. Všetko je v pohybe: jedna mníška hrá na lutne, druhá trestá hriešnika, chlapíci bujaro spievajú a pijú, podaktorý z nich poriadne prebral, vypľúva zvratky do vody, kormidelníci (veslári) kašlú na kormidlovanie, venujú sa obžerstvu a hýreniu. A sova-múdrosť sa na nich z výšky ironicky, až provokačne nevšímavo pozerá…
Obálka Carlsonovej knihy.
Carlson sa inšpiroval, ako spomínaní autori pred ním, presláveným literárnym obrazom Platónovej lode: „Pán lode prevyšuje veľkosťou a silou všetkých na lodi, ale zle počuje a vidí; plavci sa medzi sebou škriepia o kormidelnícke miesto, lebo každý z nich si myslí, že by mal byť kormidelníkom, hoci sa toto umenie neučil. (…) Na samého pána lode ustavične naliehajú, prosia a robia všetko, aby im odovzdal kormidlo; inokedy zasa, keď si ho nezískajú oni, ale druhí, zabíjajú tých druhých, alebo vyhadzujú z lode a len čo dostanú šľachetného pána lode do svojej moci pomocou pijatiky alebo čímsi iným, sami prevezmú vedenie lode, užívajú všetko, čo na nej je, pijú a hodujú počas plavby“ (Platón: Štát. Bratislava: KALLIGRAM 2009, 488 A – E, Obraz lode, s. 241 – 242).
Prenesme onú alegóriu na slovenskú súčasnosť. Hrozí našej spoločnosti, že ju pohltia oceánske vlny? Pozrime sa, čo spôsobili dnešní sebeckí neoliberálni (spolu s konzervatívcami) kormidelníci po ostatných voľbách. Kolaps ekonomiky, rozvrat verejných financií, úpadok demokracie a strednej triedy! A predovšetkým výrazné roztvorenie nožníc medzi bohatými a chudobnými, inak povedané, bohatí si znásobujú svoje bohatstvo, chudobní si znásobujú svoju chudobu. Slovenské elity vedia, čo chcú (pre seba): elitné školy, elitné profesie, elitné vily a elitné manželstvá. A elitnú oligarchickú meritokraciu namierenú proti drvivej väčšine obyvateľstva! Pritom im neprekáža, že v mnohých smeroch sme na chvoste Európskej únie – vo vysokej inflácii, zdražovaní potravín, pokrivkávajúcej poľnohospodárskej a potravinárskej produkcii, v riešení energetickej krízy a najmä v pomoci dôchodcom a rodinám s jedným rodičom. Na všetko, ako vždy, doplácajú prekarizovaní, utláčaní, odstrkovaní na najnižší „štekel“ spoločenského rebríčka.
„Slovenské verejné financie nie sú v zlom stave. Sú v katastrofálnom stave napriek tomu, že vláda v rokoch 2020 – 2023 nečelila prudkému prepadu hospodárskeho rastu, či výraznému nárastu nezamestnaných. Stav verejných financií je výsledkom amaterizmu a neschopnosti vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera.“ (Robert Fico pre internetový denník Štandard, 17. 7. 2023)
*
„Podľa Eurostatu chudoba na Slovensku rastie, každý šiesty Slovák má problém kúpiť si mäso. Pol milióna dôchodcov sa ocitlo v pásme chudoby. Horšie je na tom v tomto ukazovateli už iba Rumunsko a Bulharsko.“ (Internetový denník Postoj, 13. 7. 2023)
*
„Takmer tretina dospelej populácie na Slovensku má dlhy, pričom zhruba 6,6 percenta ľudí nad 18 rokov ich nezvláda splácať. Nesplácajú nielen úvery, ale napríklad ani účty za bývanie, energie, vodu, telekomunikačné služby, a požičiavajú si už aj na nákupy základných potrieb pre rodinu.“ (TASR, 28. 6. 2023)
Carlson, konštatujúc, že euroatlantická civilizácia sa za ostatných sto rokov v ničom podstatnom nezmenila, používa v knihe na označenie neznesiteľného postavenia chudobných a vykorisťovaných (aplikujúc to na celý svet) metaforu súvisiacu s newyorskou fabrikou Triangle Shirtwaist: v marci 1911 zachvátili továreň plamene, pri požiari zomrelo okolo 150 ľudí; polovica z nich vyskočila z horných poschodí rovno na chodník. A to len preto, že šéfovia pozatvárali všetky vnútorné dvere, aby vraj nemohol nikto nič ukradnúť. Tí, čo sa nedostali von, čiže druhá polovica, zhoreli.
Je v tom istá symbolika s dneškom, s oným frommovským „mať, mať, mať“… kým „byť“ pre tých dolu sa podmieta pod oligarchický koberec – zisk je všetko, život nič.
Carlson si v knihe kladie otázku, prečo ľudia volili v roku 2016 Trumpa za prezidenta. Nebol z tých kandidátov, čo si ľahko získa podporu. Páčil sa im ako muž? Uznávali jeho kariéru? Pozdával sa im jeho účes? Nie, svojím zjavom pôsobil skôr ako nenápadná figúra. Voliči to vedeli, ale zároveň vedeli, že na výber nič lepšie nemajú – protikandidátka Hillary Clintonová bola podľa nich ešte z horšieho cesta; ťahala sa s ňou predovšetkým neblahá povesť jej manžela Billa Clintona, ale i kauzy jej samotnej. Trump mohol byť vulgárny ignorant, ale neniesol zodpovednosť za to, čo sa za posledné desaťročia s Amerikou stalo – nenapadol Irak, nepriviedol ku krachu Wall Street, nerozložil produkčný a hospodársky sektor. Nevedelo sa, či bude dobrý prezident, no vedelo sa, že nič z toho nemá na svedomí. Trumpove voľby neboli o Trumpovi, boli predovšetkým prstom na kohútiku mieriacim na tvár americkej vládnucej triedy, bol to rozsudok nad aroganciou a sebeckosťou politických lídrov, nad tým, že USA prestali byť krajinou stredných vrstiev – pôvodný triedy systém sa rozpadol, štát ovládli miliardári zo Silicon Valley a politickí profesionáli z Washingtonu. (Lokalita 28 a 38, prehliadač Amazon Kindle eBooks nepoužíva paginovanie, ale lokality.)
Carlsonova kniha sa dostala na trh pred vznikom vojny na Ukrajine. Autor akoby tušil, že niečo visí vo vzduchu, že sa k niečomu schyľuje – tretiu kapitolu nazval Bláznivé vojny. Okrem iného v nej ironicky poukazuje na to, ako sa človek môže stať vojenským či vojnovým expertom. Vysvetľuje to na konkrétnom príklade Maxa Boota, absolventa prestížnych univerzít v Berkeley a Yale, autora niekoľkých kníh a množstva článkov v novinách na tému zahraničnej politiky a militaristickej problematiky. „Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie, vplyvný britský think tank,“ zdôrazňuje Carlson, „ho označil za vedúcu svetovú autoritu v otázkach ozbrojených konfliktov“ (lokalita 975). Ako sa k takému honoru dostal? Nuž, stačilo tým hore pomastiť bruchá: v októbri 2001, po páde dvojičiek, napísal pre Weekly Standard, americký politický časopis, článok s názvom Prípad pre americké impérium, v ktorom „volá po sérii revolúcií (podnietených USA) na celom svete, ktoré by sa mali začať v Afganistane, pokračovať v Iraku atď., atď. (…) Vôbec mu v hlave nezabliká výstražné svetielko predchádzajúcich neúspešných vojen v Kórei a vo Vietname. Budú to iné historické vojny, argumentuje. Nie je to ambiciózna agenda? Nepochybne! Má na to Amerika zdroje? Určite.“ (lokalita 985). Pri čítaní týchto viet človeka pobolieva pri srdci, našťastie, všetci vieme, ako Bootova vízia dopadla; žiaľ, práve tieto slová znamenali začiatok jeho neuveriteľnej kariéry. A vo svojich „aktivitách“ neustal, naďalej vyvolával a vyvoláva duchov v súvislosti Líbyou, Iránom, Sýriou, Pakistanom, africkými krajinami a podobne, ale najviac mu ležalo a leží v žalúdku Rusko… zrejme preto, že sa tam narodil.
Našim kormidelníkom, najmä tým z progresívneho košiara a ich mediálnym eskamotérom a propagandistom, znejú takéto slová ako rajská hudba. Na predvolebnej plavbe si ich ostošesť opakujú. Učia sa ozaj vzorne a veľmi rýchlo. Poslušnosť voči záujmom veľmocí a zbrojárskemu priemyslu sa predsa vypláca. Už vidia našu progresívnu budúcnosť medzi „vyspelými demokraciami kolektívneho Západu“. Aj preto toľko svárov, hádok, ohovárania a vzájomných podrazov pri kormidle. Robíme to pre vaše dobro, hovoria, vy tomu nerozumiete, ešte to nechápete. Naša pravda je jediná správna, vziať si ju nedáme, aj za cenu toho, že by sme vypli a cenzurovali všetky alternatívne médiá. A pozor na sociálne siete, tie pôsobia na mozgy mladých ako kokaín, treba použiť rozumné dávkovanie podľa nami namiešaného receptu. Éra hoaxov sa skončila, postarajú sa o to spriaznené mimovládne organizácie a herecké úderky. Áno, i my sme za ochranu štátnych a národných záujmov, vidíme ju v zbrojení a ešte raz v zbrojení (neraz v nepremyslenom darovaní zbraní či ich nepremyslenom nákupe) aj s prižmúrenými očami nad kazetovou muníciou – pre svoju ničivosť a ohrozenie civilistov vo väčšine krajín sveta zakázanou. Všetci sa musíme preto uskromniť, utiahnuť si opasky, aj samosprávy; lekári, pediatri a sestry by mali menej mrnčať, tobôž dôchodcovia, ktorí sa vraj v ostatnom čase namaškrtili.
„Pre mňa bol samit NATO vo Vilniuse predovšetkým o ochrane našich slovenských záujmov na východnej hranici Severoatlantickej aliancie. Priniesol nám takú úroveň ochrany a bezpečnosti, akú sme doposiaľ pre našich občanov nikdy nemali.“ (Zuzana Čaputová, TASR, 13. 7. 2023)
Loď sa nebezpečne kníše a vypína na rozbúrených vlnách, na hornej palube sa hoduje a pije, funkčne najvyššia kapitánka si štrngá s najlepším ministrom „vojny“ Nagyom, prikmotrí sa i úradnícka vláda bez dôvery, jej ministri sa oblápajú s kamarátmi, ktorých si povolali na výpomoc na ministerstvá, zvyšok posádky sa utápa v šarvátkach. Najväčší súperi sa držia čo najďalej od seba, pre istotu…
V podpalubí sa poslušne krčia pasažieri, vystierajú ruky nahor, aby sa im ušli dajaké zvyšky. Nájdu sa i odvážlivci, ktorí si trúfnu zakričať: „Slobodná krajina je vtedy slobodná, keď ľudia môžu povedať, čo si myslia.“
Dvihnutý prst od kormidla hlas umlčí. Ale vzápätí sa ozvú ďalšie a ďalšie hlasy… hoci, priznajme si, pravda ostáva ešte vždy v defenzíve. Dokedy?
Neviem prečo, ale akosi sa mi mimovoľne natíska do mysle kultová Rimbaudova báseň Opitá loď; nie, tento veľký francúzsky básnik sa neinšpiroval platónovským inotajom, je to básnická skladba o ňom samom, o peripetiách jeho života, o permanentnej túžbe po slobode, odpútaní sa od všetkého, čo ho ťaží (na ukážku aspoň jedna sloha):
Po krutých Prúdoch som klesal, už nespútaný
záťahom lodných lán, čo by ma vrátiť chcel.
Ťahačov na koly pribili Indiáni,
s revom si spravili terče z ich nahých tiel.
(Jean Arthur Rimbaud: V šestnástich rokoch muž. Bratislava: VSSS, 2018,s. 59, preložil Ľubomír Feldek.)
Uvádzam to najmä preto, aby som na margo tejto básne mohol citovať výsostne aktuálne slová (už som ich v jednej eseji citoval), ktoré do Rimbaudových úst vložila autorka životopisného románu o tomto básnikovi: „Básnik musí byť vidiacim, musí sa stať vidiacim; a stane sa ním len vtedy, keď si bude sústavne rozrušovať zmysly, keď bude pochybovať o všetkom, čo ho násilne naučili tí, čo vydávajú predpisy, vytvárajú princípy, zákonodarcovia a iní mocní“ (Françoise d´Eaubonnová: Vášnivý život Arthura Rimbauda. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1956, s. 149).
Myšlienky hodné nasledovania. Aj pre posádku a pasažierov lode na predvolebnej plavbe. Skrýva sa v nich veľa ponaučení pre všetkých, i pre drevá, ktoré si myslia o sebe, že sú husle. Ešte je do volieb dosť času na to, aby si uvedomili, že husľami nie sú, a vykresali zo seba normálneho človeka z mäsa a kostí, ktorý sa bude zaujímať o osudy spoločnosti ako celku, a nie v záujme osobných straníckych preferencií šíriť lži a výmysly.
„Nejaká osoba mala v Rusku vyberať peniaze na manipuláciu volieb na Slovensku v prospech strany Smer. Naše bezpečnostné zložky, ale aj zahraniční partneri na diplomatickej, politickej aj spravodajskej úrovni si všímajú, aké sú prepojenia Smeru, čiastočne Hlasu, extrémistov a SNS na Rusko a akým spôsobom im Rusi pomáhajú, pretože chcú, aby sa zmenila vláda na Slovensku.“ (Jaroslav Naď, Demokrati, v rozhovore pre aktuality.sk, 5. 6. 2023). Ešteže to predseda parlamentu označil za totálnu hlúposť.
*
Washingtonskí idioti provokujú Ruko k tomu, aby zúfalým pokusom o vlastnú záchranu vyhladilo Spojené štáty (titulok článku): „Na základe zistení ruských radiačných, chemických a biologických jednotiek (verejne publikovaných) zavŕšili nedávno ruskí zákonodarcovia vyšetrovanie amerických vojenských a biologických aktivít naprieč celou Ukrajinou v minulom roku.
Ruská parlamentná komisia pre vyšetrovanie amerických biologických laboratórií na Ukrajine prišla k tomuto záveru: ,Washington pracuje na univerzálnej, geneticky modifikovanej zbrani, upravenej tak, že nebude zabíjať iba ľudí, ale i zvieratá a znivočí celú poľnohospodársku produkciu, čo spôsobí nepriateľovi nenapraviteľné škody. Použitie takej zbrane by mohlo v prípade priamej konfrontácie znamenať významnú výhodu pre americkú armádu nad protivníkom, a to i nad takým, ktorý má vo výzbroji iné zbrane hromadného ničenia´.
„Čo urobí Putin? Bude sa nečinne prizerať na bezprostredné ohrozenie Ruska?“ (Paul Craig Roberts, významný americký ekonóm, bývalý vládny činiteľ, pre web Burning Platform, 14. 7. 2023)
Carlson v epilógu svojej knihy opätovne konštatuje, že na našej planéte sa v rámci širokého historického oblúka nič podstatné nezmenilo: ľudia sa rozmnožujú, vojny sa vedú, pravidlá biznisu sa menia, nie však podľa želania drvivej väčšiny obyvateľstva. Máloktoré civilizácie postupovali inak. Ľudia sa v svojej prirodzenosti odjakživa hierarchicky rozdeľujú. Tí, čo sú pri moci, si húževnato bránia svoje privilégiá. Vladári vládnu, sluhovia slúžia. Tak to platilo a platí po tisícročia. V súčasnosti sa vo fungovaní ľudskej spoločnosti objavuje nový prvok – demokracia –, ktorá vnáša do našich životov nestabilitu. Masová nerovnosť však nemôže donekonečna pretrvávať v spoločenstvách, ktoré sú založené na všeobecnom volebnom práve. Demokracia musí ostať demokraciou v jej pravom zmysle slova. Nadíde čas, keď väčšina začne protestovať, kalich trpezlivosti pretečie. Riešenie je jednoduché: načúvať ľuďom, zamýšľať sa nad ich potrebami, zapájať ich do verejného života, nič neordinovať na základe príkazov a predovšetkým nič neuponáhľať.
„Ak chcete zachrániť demokraciu, musíte ju najprv praktizovať,“ završuje Carlson svoju úvahu. (lokalita 2840)
Som presvedčený, že na našej lodi (bláznov) smerujúcej do volebného prístavu (30. 9. 2023) nám nič také nehrozí. Aj keď s ňou zakotvíme, stále budeme na míle vzdialení od pevniny, ktorá sa volá demokracia.
A vôbec, nie je na tom rovnako, pravda, s malými odchýlkami, celá planéta?! Nesníva ľudstvo o niečom, čo je nerealizovateľné? Nie sú samotné voľby iba zdaním ozajstnej demokracie? Viem, väčšina odpovie, že ľudia doteraz nič lepšie nevymysleli… Spýtajme sa však samých seba: Aké máme informácie o jednotlivých kandidátoch pri akte volieb? Aký majú charakter, aké majú schopnosti a vedomosti, ako dokážu bojovať za blaho všetkých? Myslím, že zostaneme v rozpakoch. Máme totiž možnosť vyberať si iba z takých ľudí, ktorých nám posunú politické strany a rozličné zoskupenia; ponúknu nám len malý okruh ľudí, ktorí ani často nevedia, ako sa dostali do politiky, alebo kto ich tam postrčil.
Svojho času, už dávnejšie, som čítal knihu Rozhovory od Ivana Hulínsa a Ivana Žuchu, ktorí konštatujú, že všetky voľby vo svete vyzerajú navonok ako voľba či výber z niekoľkých možností. Ponúkajú voličom: Len si vyberte! O každom kandidátovi hovoria, že je lepší ako iný. Navádzajú na voľbu menšieho zla – a potom na voľbu toho, čo je najvýhodnejšie, pochopiteľne, podľa organizátorov volieb a straníckych tričiek.. A zároveň je tu ešte jeden háčik. Kandidátna listina určuje možnosti voľby, ale nie je slobodná, vnúti nám ju život, okolnosti, konvencie. O úspechu rozhoduje väčšina kladných hlasov. Nikto sa nezaujíma o možnosť zrátať hlasy voličov, ktorí proti kandidátovi protestujú. Nie je možné navrhnúť taký volebný systém, ktorý by registroval nielen hlasy voličov, ktorý si kandidáta želajú, ale aj hlasy, ktoré kandidáta odmietajú? – pýtajú sa autori. Štruktúra väčšín a menšín by sa možno významne zmenila…
Tucker Carlson sa v knihe nad podobnými možnosťami nezamýšľa, upozorňuje však na to, že súčasné elity ženú svet do veľkého búrkového mračna, ktoré môže našu civilizáciu priviesť do nenapraviteľného kolapsu. Loď bláznov bude nepochybne aj po našich voľbách plávať v mori problémov, dôležité bude vybrať si kapitána a zopár kormidelníkov, ktorým zostala aspoň štipka rozumu… Nesebeckých, vždy odhodlaných bez servilnosti a predklonu presadzovať skutočné národné a štátne záujmy Slovenskej republiky – nás všetkých.
SÚVISIACE:
Michal Havran: Je tv superstar Tucker Carlson obeťou ukrajinskej vojny?