Kynologický ústav. Nie je Hašek ako Hašek

Haška mám od detstva veľmi rád. Jaroslava. Vojaka Švejka tiež, ale v poviedkach. Román o jeho príhodách pred prvou svetovou vojnou a počas nej nie je románom v pravom slova zmysle, ale kolážou scénok a vtipných skečov spojených rozšafnou hlavnou postavou. Veď Jarda nad nimi sedel v hospůdce s dýmkou v ústech při buřtech s plzeňským ostrým jako křen jsa nucen vydělat ňákej ten krejcar. Autorov vtip, dobový medzinárodný i domáci politický rozhľad a satirická ostrosť tnúca na všetky strany sú korením, po ktorom siaham, keď už mám vážnych textov a úvah o tom, kto a prečo vyhráva na Ukrajine a tak podobne vyše hlavy. Ich názvy „Danas jesmo, sutra nismo“ (chorvátske „dnes sme a zajtra nebudeme“), „Pan Florentin kontra Chocholka“, „Jak se Baluška naučil lhát“, „Čagan-kurenská povídka“ a „Zavřený lev“ vo mne asociatívne vyvolávajú smiech bez toho, aby som vôbec musel čítať text. Sú aj desiatky, stovky ďalších. No predzáverečná veta v jednej z nich prekonáva všetky ostatné a pamätám si ju dodnes.  

Črta „Kynologický ústav“ patrí do série krátkych poviedok o psoch. Je to, popri gymnazistoch a profesoroch, politických stranách a snaživých úradníkoch, jedna z  Haškových obľúbených tém. Hlavný hrdina vystupujúci v prvej osobe sa rozhodol, že založí útulok pre odchytené, zakúpené a zatúlané psy a šteniatka a bude ich po ich aklimatizácii predávať záujemcom. Vyberie si pomocníka, nekonvenčného pána Čížka, ktorému fungovanie „ústavu“ zverí. Je to originálny chlapík bez zábran, ktorý psov aj kradne, mýli si ich, prípadne upravuje a dofarbuje. Doslovne. Prichádzajú Vianoce a  majiteľ sa rozhodne otvoriť obchod a predávať psíky záujemcom. Veď ktorý rodič by odolal rozžiareným detským očiam túžiacim po vernom druhovi spoločných šantení. Ako to celé dopadlo? Dajme slovo autorovi samotnému. Oplatí sa to už len kvôli češtine dýchajúcej starými dobrými časmi:

„Zástup lidu před krámem mne poučil,  že jest o šteňata obrovský zájem. Přišed však blíže, slyšel sem z davu zuřivé volání. To je neslýchaná surovost, kde je policie, divíme se, že se nĕco takového trpí. Když jsem se protlačil k výkladní skříni, nohy div pode mnou neklesly. Čížek, aby to pěkně zaaranžoval, rozvěsil dva tucty štěňat po větvích velkého vánočního stromku, jako by to bylo cukroví. Visela tu nebožátka s vyplazenými jazyky jako středověcí loupežníci rozvěšení na stromě… A pod tím byl nápis: Nejradostnějśí vánoce zpúsobíte svým dětem, koupíte-li jim zdravé, roztomilé štěňátko.
A to byl konec kynologického ústavu.“

Povídky, humoresky, fejetony (svejkmuseum.cz)

Odvtedy som sa nad textom českého autora toľko nenasmial až do objavenia futuristickej vízie Františka Ringa Čecha, očividne lepšieho muzikanta ako prognostika, opisujúcej v rokoch vzájomného „zlobění“ a  hnevu budúcnosť samostatného Slovenska v titulkoch: „Vladimír Mečiar poražen Maďary u Galanty“, a tiež „Palatín Mečjár poražem Maďary u Levoče“, pred ktorými bledne aj neznalosť cudzích slov, napríklad prídavného mena „absurdný“, slovenským čechoslovakistom majorom Terazkym stvárneným v „Černých baronech“ (1992) čechoslovakistou českým, Pavlem Landovským, s výbornou slovenskou dikciou. Ja mám podobné pocity neistoty pri zachytení slovného spojenia „i jdi, ty filuto“ alebo „Ejemovic Rézinka“. Veď to bolo ešte lepšie ako český genitív slovenského Petra alias Petera a  Levíc pravidelne premenovávaných v relácii „Branky, body, vteřiny“ za spoločného štátu na Levicu. „Hic sunt leones“ platilo pri pohľade z Prahy na východ rovnako za tatíčka Masaryka, za mlada veľkého rusofila, a „Mestečka na predaj“ Zuzky Zgurišky kriticky opisujúcej prvorepublikové pomery na myjavských kopaniciach, i  pri začiatkoch budovania socialistickej federácie oboch rovnoprávnych, ako znel slogan, republík. Prostomyseľný Jano dvoch Jiřích, Suchého a Šlitra, ktorých mal rád asi každý, chodil „pre parát“ až do jej konca. Pre niektorých čím viac na západ od rieky Moravy, Moravákov vynechajúc, poň chodí dodnes. Nič si z toho nerobím, práce pánov profesorov s veľkým „P“, Josefa Šustu a Josefa Dobiáša, čítam aj dnes s rovnakým rešpektom ako pred mnohými rokmi, keď som sa s nimi stretol prvý raz.  

Čechov a samozrejme Moravákov mám rád. Prežili sme toho spolu veľa. Dobrého i menej dobrého. K tomu druhému sa viaže osobná spomienka. Pri čakaní na rýchlik z Prahy k nášmu pohraničnému útvaru sme si s priateľom Tomášom odskočili z Hlavního nádraží na Václavák na pivo. Čapujúci v prázdnej putike si pri započutí slovenčiny neodpustil, neviem prečo, osobné znevažujúce poznámky. S Tomášom sme sa po sebe pozreli. Pražský „prďola, který čepoval pivo“, nie nepodobný originálu z legendárnej komédie „Jáchyme, hoď ho do stroje!“ (1974) ak žije, dodnes netuší, že po papuli od dvoch východniarov nedostal jedine preto, že boli v uniformách a  nemuseli byť ani z STS Chvojkovice Brod. Musel sa uspokojiť len s opätovaním vrúcnych komplimentov. Náladu mi napravilo, keď povedľa mňa prešla krásna a elegantná Eliška Balzerová, jedna z hviezd „Nemocnice na okraji mesta“. Dokonca mi venovala jemný úsmev. Alebo som si to navrával?

Môj vzťah ku kultúre a ľuďom Čiech a Moravy to nijako neovplyvnilo. Ak počujem v diskusii na akúkoľvek tému z druhej strany sprievodné a vstřícné, „dyť já mám Slováky rád, Tatry jsou nádherné a slovenština libozvučná“, radšej sa tvárim, že som nič nepočul. Veď ani ja necítim potrebu uisťovať každého Moraváka a Čecha, ktorých stretnem, že milujem staré české filmy, komédie i kriminálky, a spakruky vymenujem dvadsať ak nie tridsať mien hercov, z ktorých si ich mladá generácia viacerých už nepamätá. Podobne v prípade známeho degustátora slovenských pív a bývalej hlavy štátu našich, ako to vždy cítia potrebu zdôrazniť, západných, susedov. Frázy nie sú potrebné, ale nadbytočné. Vzájomné vzťahy oboch štátov rovnako ako väčšiny Slovákov a Čechov, sú výborné aj bez príkras a individuálnych anomálií. Teda aspoň oficiálne. V diskusiách pod relevantnými článkami na internete, najčastejšie športovými, vládne často obojstranná divočina.    

Nie je však v poriadku, ak sa súčasní českí politici správajú voči legitímne zvolenej slovenskej exekutíve na čele s premiérom pri ich prvej oficiálnej zahraničnej návšteve v Prahe ostentatívne odmietajúco, ako to pomerne nedávno ukázali súčasný český predseda vlády a minister zahraničných vecí. Vyložene grobiansky. Akoby šli tentoraz „pre parát“ oni. Byť Ficom otočím sa na opätku. Už raz podobné prijatie zažil pri Tymošenkovej. Spomenul som si na slová hlavného vyjednávača Českej republiky pre vstup do Európskej únie Pavla Teličku jeho miernemu slovenskému partnerovi Jánovi Figeľovi. Bolo to v roku 1999, už po zvolení Rudolfa Schustera za prezidenta, čím bolo eliminované riziko zvolenia Vladimíra Mečiara do najvyššej funkcie ako prekážky vstupu Slovenska do EÚ a NATO. Na vládnucu slovenskú koalíciu s jej proeurópskym entuziazmom vylial český diplomat vedro so studenou vodou. „Česká republika na nikoho čekat nebude!“ Znelo to odmietavo ako Nezvalova báseň „Sbohem a šáteček“ len sa to nerýmovalo. Nikto to od vás nechcel, len vzájomnú podporu. Aj so zreteľom na budúcnosť.  

Ak si to „bratia“ dovolili a dovoľujú, tak najmä preto, že na vine sú Slováci samotní. Stále nie sme takí jednotní ako Česi. Tí spolu držia basu v dobrom i zlom. Ich spory zostávajú doma. Slováci chodia do cudziny, bližšej i vzdialenejšej, neustále žalovať, pod nosom si maľovať. A kľačať. Doma sa nemilujú a vonku asimilujú. Ak sa slovenskí premiéri budú ako s prvými po nástupe do funkcií stretávať s ich maďarskými náprotivkami, nik by sa nemal čudovať. Nešlo by o truc, ale v podmienkach nefunkčnej Vyšehradskej štvorky, na ktorú Poliaci kašlú a ktorú súčasná jednostranne proamerická česká politická reprezentácia torpéduje, o nutnosť. A nielen o politickú. Vrátane postupného a trpezlivého búrania predsudkov a vzájomných animozít. Do takéhoto spojenectva mnohí hádžu vidly strašiac novým Uhorskom a Veľkým Maďarskom. Zrazu sú Maďari zlí, pritom denník SME a najmä jeho kmeňový komentátor po celú druhú polovicu 90. rokov i na začiatku prvej dekády 21. storočia od rána do večera vyzdvihoval Maďarsko ako príklad demokracie a zlostne prskal proti primitívnemu slovenskému nacionalizmu a nebol pritom sám. Pikantériou je, že už vtedy bol po prvý raz maďarským premiérom Viktor Orbán. A že vraj dlhodobé požívanie nápojov, nielen nealkoholických, v tetrapakovom balení nemôže uškodiť zdraviu. Keď chce niekto žiť v násilných a neprirodzených geopolitických šablónach, pretože nevie alebo nechce vnímať realitu, nechajme ho v tom a zariaďme sa po svojom. Nič v zlom, bratia, naďalej vás máme radi. Radšej voľte dobre a správne. Inak do vás znovu udrie „Fialový hrom“ z ďalšej presne triafajúcej Haškovej poviedky.

Priaznivú a pozitívnu ozvenu Haškovho mena oslabuje jeho druhý nositeľ. Dominik. Bývalý skvelý hokejový brankár, na ktorého môže byť právom hrdá nielen česká športová verejnosť, ale celý český národ. Jeho športové úspechy sú nespochybniteľné a neprehliadnuteľné. Nepochopiteľné je to ďalšie a Dominik Hašek v tom nie je sám. Ustavičné navážanie sa do Ruska, nielen športového, a v súvislosti s ním aj do Slovenska, aj športového. Primitívnymi útokmi nehodnými športovej osobnosti jeho kalibru na slovenských hráčov pôsobiacich v ruských súťažiach i slovenský futbalový klub, ktorý si „dovolil“ hrať v príprave s ruským. Mám už svoj vek a pamätám si rivalitu hokejistov bývalých ČSSR a ZSSR. Bola pochopiteľná, aj vzhľadom na udalosti z roku 1968 a nasledujúcich. Mojimi obľúbenými hráčmi boli popri Libovi a Rusnákovi Martinec s Hlinkom, z Rusov Krutov a Jakušev. Na ich súboje som sa vždy veľmi tešil. Vo futbalových pohároch som fandil Slovanu i Sparte. Preto som sklamaný, ak je niektorými dnešnými majiteľmi klubov a športovými funkcionármi politika zaťahovaná do športu, ako je prvoplánovo stupňovaná a na súčasnú Ruskú federáciu celoplošne prenášaná nenávisť, čo má bezprostredný vplyv aj na životy slovenských športovcov a klubov či dokonca reprezentačných tímov.  

Neviem ako u iných, ale u mňa tieto snahy vyvolávajú len znechutenie z tých, ktorí sa na všeobecnej vlne rusofóbie priživujú nepamätajúc si svoju minulosť. Už vôbec nerozumiem tomu, prečo po „hudáčkiáde“, ktorá sa nakoniec obrátila proti jej pôvodcom, má byť slovenský futbalový klub okrem útokov v tlači, slovenskú nevynímajúc, „potrestaný“ aj tým, že momentálny klub hráča, o ktorého až tak nestojí, ho zrazu nechce „previnivšiemu“ sa záujemcovi predať. A ďalší slovenský klub je namiesto tichej diplomatickej solidarity s tímom z domácej súťaže v citovej vývrtke, lebo si s ním chcú „sešívaní“ v príprave zahrať. Toto by Česi v obrátenom garde nikdy neurobili. Vo vzduchu už cítiť priamy nátlak na tých, ktorí rozhodnú o nominácii slovenskej hokejovej reprezentácie na nadchádzajúce majstrovstvá sveta v Česku. Ak v nej budú nejakí hráči z KHL, ešte na Makove ju asi zastaví sanitárny kordón. Zdá sa, že vo vzájomných vzťahoch, nielen športových, „vono nám to potvůrka (opět) zhnislo“.

Pred tromi rokmi stála v prípade „Glen Kamara versus Ondřej Kúdela“ za Sláviou Praha celá futbalová východná Európa. Videli sme, nielen v tomto prípade, ale i predchádzajúcich, ako to chodí, ako sa na zápasy, v ktorých o niečo, ide delegujú rozhodcovia a ako sa nenápadne i  krikľavo ovplyvňuje ich priebeh. Ako dotyčný hráč a jeho tréner Steven Gerrard v spomenutom prípade svojimi vyjadreniami prilievali olej do ohňa hrajúc starou dobrou rasovou kartou, ktorú dnes nahradila ukrajinská. Teraz sa ten istý klub rozhodol zaujať nepoškvrnený morálny postoj voči inému, slovenskému. Náhoda, čo? Budeme netrpezlivo čakať, a času je more, kedy s takým istým odhodlaním zásadovo vystúpi v identických prípadoch, nielen takom, ktorý sa týka Slovenska. Poznáme sa však pridobre, aby sme vedeli, že sa k takému niečomu neodhodlá. Mimochodom, Slávii som nikdy nefandil. Z českých mužstiev vo federálnej lige Bohemke s Přemkom Bičovským a Sparte. Tej druhej nielen preto, že v nej hral Ivan Hašek.  

Každý si tvorí svoj osud sám, aj ten športový, a história býva zlomyseľná. Svet bude jestvovať aj po skončení konfliktu na Ukrajine a stiahnutí sa USA z Európy. Zmení sa strašne, aleže strašne veľa vecí. Od politiky po šport a naspäť. Uvidíme, kde budú hodnotovo a principiálne stáť dnešní samozvaní cenzori a strážcovia morálky. Práve nato je tu Jaroslav Hašek so svojím, na rozdiel od svojho hulákajúceho menovca, ktorý už ide na Slovensku skoro každému na nervy, inteligentným a vtipným pripomenutím, že je lepšie kynologický ústav nezakladať vôbec, ako trpieť neželanými a nepredvídanými dôsledkami konania jeho prihorlivých zamestnancov.

Úvodná ilustrácia: Povídky, humoresky, fejetony (svejkmuseum.cz)

(Celkovo 361 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter